Zlatý pavilon přehled

21.08.2023

Mišima knihou dokázal predovšetkým jednu výnimočnú vec - opísal obraz Zlatého pavilónu ako idey, ako stelesnenia zlatavej nadpozemskej krásy, ktorý sa napokon pretavil do výslednej podoby rekonštruovaného pavilónu - ten nový je pravdepodobne omnoho viac zlatý, než bol ten pôvodný. Už to ukazuje výnimočnosť jeho diela, a to ani nemusíme hľadať nejaký priamy vplyv. Mišima skrátka pochopil podstatu Zlatého pavilónu a jeho obraz v mysliach Japoncov.

Druhou podstatnou vecou, ktorú na Zlatom pavilóne obdivujem je jeho estetická a filozofická sila. Chvíľu som tu cítil Sartrove Muchy, avšak volanie po čine tu napokon v závere dostalo iný, ešte fascinujúcejší rozmer - čin mimo človeka. Ani v čine sa napokon podľa Mišimu neukrýva pravda a človek sa tu nestáva Bohom ako Sartrov Orestes. Naopak, človek je tu zmietaný v akomsi mnohostrannom a neuchopiteľnom svete, kde sa každý zúfalo snaží nejako prežiť medzi živočíšnymi túžbami a abstraktnými ideami a túžia po akomsi skutočne - to sa však akoby nikde nenachádzalo. Niektorého vhľady, napríklad ten Kašiwagiho o telesnosti, v ktorom sa zaujímavo prelína pozorovateľ a pozorovaný, boli naozaj brilantné. A netreba zabúdať ani na ústrednú filozofickú tézu, ktorou je predstava krásy, ktorá zostáva v mysli človeka po vedomom zničení. A tu sa mi vynoril obraz všetkých súčasných konceptuálnych umelcov, ktorí v galérii jedia prilepené banány svojich kolegov a pod., a v kontexte tohto diela i Mišimovej smrti, mi to celé pripadá ako taká lacná detská hra. Pretože z tohto naozaj tryská až akási elektrizujúca prízemná sila. Uvedomujem si, že je to čistý fašizmus (na japonský spôsob) vo svojej neriedenej podobe, tu nasmerovaný na krásu. A aj preto ma to zároveň desí a odpudzuje.

Zároveň príliš nerozumiem rečiam o Mišimovej nezáživnosti. Mišima podľa mňa patrí medzi (pre Európana) najprívetivejších japonských spisovateľov, určite je náročnejšie začítať sa do Nacumeho, Kawabatu, Tanizakiho a ďalších. Mišima je už jemne ovplyvnený aj európskou rozprávačskou tradíciou - napríklad jeho Smäd po láske je parafráza Senecu. Mne sa naopak páčilo, že to miestami získavalo až také horúčkovito vyšinuté písanie, aké si pamätám aj z Dostojevského Zločinu a trestu. Len subtílnejšie, tak ako je subtílnejšie celé japonské umenie.

A pretrvávajú vo mne aj mnohé otázky: Ak nie v čine, ani v nadzmyslovej idey a ani v túžbe, kde sa nachádza pravda? Je dokopanie prostitútky na príkaz amerického vojaka obraz poníženého a znásilneného Japonska? Mišima tu krásne opísal fascináciu zlom, temnotou, telesnou túžbou a deštrukciou i nadzmyselnou krásou, je toto všetko na čom záleží? Existuje aj nejaké dobro? A práve toto ma na Mišimovi fascinuje. Nový, iný pohľad na život, na krásu a etiku, než aký som kedy čítal.