Zlatá čaša recenze

V celej svojej beletristickej tvorbe, ale najmä vo svojich vrcholných dielach kliesnil Henry James (1843–1916) cestu novej technike psychologického románu. Okrem veľmi zložitých duševných pochodov a vzájomných ľudských vzťahov prenikavo odzrkadľuje jeho dielo stretnutie dvoch civilizácií: kultúrne nerozvitého Nového sveta a rafinovanej tradície európskej vzdelanosti. Do popredia autorovho záujmu čoraz zreteľnejšie vystupuje hlboká analýza spletitých ľudských vzťahov, dej románu je redukovaný na minimum, nahrádzajú ho úvahy smerujúce k riešeniu morálneho problému. Zlatá čaša, nádoba s ledva viditeľnou chybičkou v štruktúre, je veľavýznamným symbolom komplikovaných vzťahov dvoch manželských párov, symbolom narušených rodinných a priateľských vzťahov. Maggie Ververová, dcéra bohatého Američana, ktorej síce chýba kultúrna orientácia v zložitom európskom „veľkom svete“, ale tento nedostatok vyvažuje jej citlivá vnímavosť a neskazená, rýdza duša, vydá sa za chudobného talianskeho šľachtica Ameriga. Amerigo kedysi ľúbil jej priateľku Charlottu, ale nemohol sa s touto nemajetnou krásavicou oženiť. Maggie, od detstva upriamená len na otca, má výčitky svedomia, že ho vydajom ukrátila o svoju lásku, a pričiní sa, aby sa oženil so Charlottou. No dvojnásobným sobášom ľúbostný pomer bývalých milencov nezanikol. Pod povrchom zdanlivo šťastného života, v ktorom sa všetci zúčastnení usilujú vyhnúť otvoreným zrážkam, obvineniam a výčitkám, rozvíja sa tragický konflikt, román žiarlivosti plnej pochopenia, odpúšťania a nezištného sebaobetovania. Dcéra tají mužovu neveru pred otcom, aby ho ochránila pred bolestným sklamaním, otec vyvíja úsilie, aby pravda nevyšla najavo a dcéra netrpela. Všetci potláčajú sebecké pohnútky a v ohľaduplnom postoji voči ostatným dospievajú k vyššej slobode, integrite a dôstojnosti vlastnej osobnosti, až sa Maggie napokon podarí poslať otca s jeho mladou ženou späť do Ameriky a tak pozliepať puknutú nádobu manželského šťastia. Práve v tomto románe vystupňoval James svoju techniku introspekcie k vrcholu hraničiacemu priam s virtuozitou. Čitateľ si sám aj z náznakov ako z kamienkov poskladá celkovú mozaiku. Štruktúra, ktorú tento neobyčajne jemný analytik psychických procesov spriada, je zložitá, no odhaľuje vnútornú skutočnosť, ktorá by ináč zostala utajená, a v podaní naoko ľahostajného rozprávača vyzrádza jeho súcitiaci humanizmus, zamyslenie sa nad zodpovednosťou človeka voči človeku.... celý text