Temná věž přehled

včera

Pěkné čtení poslední strany mě vzaly za srdíčko

02.03.2025

(SPOILER) A Veža bola zrazu nadosah. Finále Temnej veže ponúklo epickú výpravu, napínavé momenty a kolotoč emócií. Príbehy jednotlivých postáv sa postupne uzatvárali, no stále ostalo mnoho nezodpovedaných otázok.
V knihe sa toho stihlo udiať veľa, no mám pocit, že nie zase až tak veľa, aby to vydalo na 700 strán. Narážam tým na autorovu typickú rozťahanosť, ktorá je prítomná v celej sérii a vlastne aj v značnej časti jeho ostatnej tvorby. Miestami to narúšalo plynulosť deja, no nešlo o nič závažné. Šťavnaté úseky príbehu to naplno kompenzovali.
Rozsah knihy by bol v poriadku, ak by trochu rozšíril dejové linky niektorých postáv, a poskytol by im tak kontext a väčšiu váhu. Myslím tým predovšetkým Karmínového kráľa a Mordreda. Vzhľadom na to, ako bol už od začiatku série mystifikovaný Karmínový kráľ ako ultimátny antagonista, nič prevratné nespravil. Najlepšie paradoxne fungoval, keď sa o ňom len hovorilo a priestor sa nechával na čitateľovej predstavivosti. Keď sme sa s ním v závere dostali do priamej konfrontácie, nepripadal mi strašidelný ani nebezpečný, ba čo je najhoršie, ani dôležitý. Vrchol bol, keď ho rozprávač prirovnal k Santa Clausovi. Všetok rešpekt alebo strach zrazu vyfučal. Jeho výskyt tak vyznel trochu prázdne, čo oslabilo záver príbehu.
Podobne je na tom aj Mordred, ktorý bol už od čias Susaninho tehotenstva vnímaný ako dôležitý prorok, ktorý zmení svet. Po jeho narodení však po ňom ani pes neštekol (haha) a celý čas putoval sám, len aby potom zomrel ako úbožiak. Čakal by som, že zlí hoši budú mať pripravený nejaký lepší plán, ako sa o neho postarať a dostať ho pod svoju kontrolu. Jediná emócia, ktorú voči nemu čitateľ pocítil, bola ľútosť. A pritom sa mu podarilo zabiť takú dôležitú postavu, akou bol Walter/Flagg. Verím, že Walter mal v príbehu zohrať dôležitejšiu úlohu, lebo čitateľ bol do tejto postavy viac emočne investovaný aj z iných autorových diel. Jeho smrť tiež vyznela prázdne.
Čo sa týka smrti protagonistov, tá bola zvládnutá lepšie, mala v sebe aj nejaký emočný náboj, hoci aj ten mohol byť silnejší. Rýchlo sa ukázalo, že Roland bude musieť prísť k Veži sám, a tak bolo otázkou času, kedy a ako jeho spoločníci opustia družinu. Možno tu vidieť opačné fungovanie Ka – keď doteraz boli všetci z družiny neohroziteľní, tak teraz bolo jasné, že skôr či neskôr ich bude treba odpratať.
Zakomponovanie samého seba do príbehu autor zvládol celkom dobre. Neprehnal to s výskytom svojej postavy a vhodne zahrnul nehodu zo svojho reálneho života do príbehu, čím vlastne naznačil prepojenosť všetkých svetov, lebo pokojne sa to mohlo stať tak, ako píše v knihe :)
Pri posledných stránkach som sa bál, že príbeh ostane nevypovedaný a otvorený, lebo už mi neostávalo veľa do konca a v podstate nič sa nevyriešilo. Nakoniec sa ukázalo, že príbeh ostane otvorený, ale myslím si, že tým najlepším možným spôsobom. Ukončenie (?) príbehu bolo v súlade s filozofiou cyklického opakovania a točenia sa. Autor tým poukázal na to, že nikdy sa nič nekončí ani nezačína, všetko sa len mení a obmieňa. Vidím tam presah s filozofiou reinkarnácie. Záver tak pre mňa vyznel uspokojivo a zmierlivo. Nevyhradil jasné hranice začiatku ani konca, len záver príbehu prepojil s úvodom prvej knihy. Povedal všetko, čo chcel, no zároveň jedným dychom dodal, že toto nebola len nejaká časť niečieho života, ale udalosti, ktoré sa neustále opakujú a nejakým spôsobom menia.

Keď som spomenul, že niektoré pasáže boli zdĺhavé, musím poukázať aj na to, že autor v priebehu písania naozaj nevedel, kam príbeh bude smerovať. Toto je evidentné už od začiatku série. Niekedy to funguje, inokedy nie. Mnohé veci tak vyznievajú prvoplánovo, nedomyslene, alebo len tak mimochodom. Autor to ospravedlňuje tým, že on je len sprostredkovateľom príbehu, čo ďalej podporuje celú myšlienku diela, že nejde len o izolované literárne dielo, ale o rozbúranú štvrtú stenu a prepojenie príbehu s našim svetom. To je určite pridaná hodnota, no napriek tomu niekedy príbeh stráca dych alebo hľadá sám seba.
Keď som začal čítať sériu Temná veža, mal som vysoké očakávania. Po dočítaní môžem povedať, že sa ich Kingovi do veľkej miery podarilo splniť, no zároveň vidím priestor na zlepšenie v konzistentnosti a metodickosti príbehu, vykreslenia niektorých postáv a v neposlednom rade zodpovedania dôležitých otázok. Je to ale zrkadlom toho, ako sa príbeh rodil – vznikal priebežne viac ako 35 rokov, čo je nevyhnutne spojené s osobnými zmenami autora, ale aj spoločnosti a sveta (svetov?), v ktorom žijeme.
Bola to divoká jazda a som rád, že som ju absolvoval. Nepochybujem, že o veľa rokov sa k sérii vrátim, a podobne ako Roland si celú cestu zopakujem. Ale už zmenený. A dúfam, že po anglicky.