Dielo tempo & emoce

Trochu bokom od ostatných sociálnych diel stojí Zolov román Dielo (1886), ktorý uvádza čitateľa do prostredia parížskej umeleckej bohémy a predovšetkým rodiacej sa impresionistickej školy a ktorým veľký naturalista zaujíma postoj k mnohým otázkam umeleckej tvorby. Stredobodom románu sú tragické osudy maliara Clauda Lantiera (stelesňujúceho črty niektorých Zolových súčasníkov, najmä jeho priateľa Paula Cézanna), neplnohodnotného génia, zakladateľa novej školy plenéru, usilujúceho sa vytvoriť majstrovské dielo. Tak ako aj v Balzacovom Neznámom veľdiele pokus zmocniť sa prírody, vytvoriť na plátne úplnú ilúziu života stroskotáva, tak sa končí fiaskom aj celý tvorivý život Zolovho hrdinu, po ktorom zostáva len torzo poznačené zábleskami geniality. Tento balzacovský motív je v románe skomplikovaný Claudovou rodinnou drámou. Umelcova celistvá nátura neznáša rozdvojenosť, môže alebo bezmedzne ľúbiť ženu alebo sa bezmedzne odovzdať umeleckej tvorbe. Láska ku Kristíne nivočí v ňom umelca a oddanosť umeniu rozvracia jeho lásku. Zola poeticky píše o trýzni a radosti z umeleckej tvorby, poeticky približuje čitateľovi nezabudnuteľné pohľady na krásy Paríža, s temperamentom a bezprostrednosťou hovorí o rodiacej sa telesnej i duševnej láske medzi mužom a ženou, o jej vzopätí i páde, slovom, nenechá čitateľa ľahostajným a strhne ho do víru svojho rozprávania. Prvé vydanie.... celý text