Mauro Orbini
chorvatská, 1563 - 1610
Nové komentáře u knih Mauro Orbini
Kráľovstvo Slovanov
„Aby som dokázal verifikovať tvrdenia v nejakom diele, ktoré chcem považovať za relevantný zdroj, je nutné podrobiť ho hlbšiemu preskúmaniu, pristupovať k nemu kriticky, vidieť veci v širších súvislostiach, ako napríklad obdobiu, v ktorom vzniklo. To je v tomto prípade vysoko nedostačujúce. Citácie pod čiarou a odvolávanie sa na iných autorov, či historické texty mi príde príliš povrchné, ťažko overiteľné a nekritické. Už po pár stranách mi bolo jasné, že sa exaktnej analýzy textu nedočkám. Isteže, výklad dejín nie je vždy jednoznačný a o to viac je nutné čerpať z maximálneho možného množstva zdrojov. Neobmedzovať sa iba na dobové dokumenty, ktoré ako dobre vieme bývajú veľakrát tendenčné, no je nutné brať do úvahy aj poznatky z iných vedných odborov. Okrem toho moderné technológie sú nám dnes neoceniteľným pomocníkom a odkrývajú doposiaľ nepoznané.
Čítal som napriek tomu ďalej. Dočítal som sa viac a viac tvrdení protichodných s tými, ktoré sú vo vedeckých kruhoch prijaté a verifikované. Napríklad, že mnoho germánskych kmeňov bolo vlastne slovanských, alebo, že akýsi Jaromír, syn rujanského vládcu Vitislava vládol niekedy (zrejme) v druhej polovici 10teho storočia ako dánsky kráľ ... Harald I Modrozub, či Sven I Rozčesnutá brada sa niekde asi stratili. Zvláštností pribúdalo a mne to nedalo a začal som hľadať, kto je vlastne autor prekladu.
Po vypočutí si pár prednášok mi došlo, že je pán autor ďalším z tých, ktorí kĺžu niekde po povrchu, vyberajú si iba informácie, ktoré sa im hodia a zámerne ignorujú fakty, ktoré im do kontextu nepasujú.
Najúsmevnejšie mi prišli etymologické vysvetlenia výrazov a mien. Tak napríklad meno Alexandra Veľkého údajne vychádza zo slovanského Lesandar, alebo lesa dar. Alebo španielske slovo caballero má pôvod v slovanskom slove kobyla.
Nechcem tu však písať o autorovi prekladu, o tom si každý môže informácie dohľadať a utvoriť názor sám.
Čo som si vypočul a dočítal sa mi určite pomohlo dotvoriť si obraz a dalo odpoveď na štruktúru prekladu.
Jednu hviezdu aspoň dávam za to, že ma kniha donútila hľadať hlbšie. Nedokážem ju ale z dôvodov vyššie uvedených považovať za relevantný zdroj.“... celý text
— Montcalm
Kráľovstvo Slovanov
„Druhé vydanie knihy pozostáva z troch samostatných diel, napísaných rôznymi osobami v rôznych obdobiach. Iba v prípade Letopisu Popa Dukľanina (správny prepis južnoslovanského Летопис попа Дукљанина) ide o preklad pôvodiny; Tacitovo a Orbiniho dielo v tejto knihe je prekladom prekladu.
- Samotná kniha Maura Orbiniho. Prínosom je, že Orbini cituje dnes už nedostupné diela, čo každý nezaujatý bádateľ ocení, a už samotné vydanie tejto knihy je preto chvályhodný počin. Keďže Mauro Orbini nebol svedkom udalostí o ktorých písal, mohol sa spoliehať iba na knihy, letopisy a rôzne iné pramene či ústnu ľudovú slovesnosť. Nedostatkom (vo výsledku, pre bežného čitateľa) je, že Orbini z prameňov čerpá, no neporovnáva ich, nepodrobuje ich rozboru. Preto nachádzame v jeho diele aj protirečenia, podobne ako u Herodota a iných. Napr. na strane 55 sa píše, že Svätopluk bol predposledným kráľom, a následne sa spomína Sueulado (latinizovaná podoba srbského mena Svevlad, slovensky Vsevlad/Vševlad, rusky Vsevolod). Ale už na strane 57 píše Orbini o kráľovi Svätoplukovi mladšom, teda ak by bol Svätopluk predposledný, po ňom by bol iba posledný, Svätopluk mladší, a už by nemal byť Sueulado. A takýchto nezrovnalostí je v Orbiniho diele viacero.
Protirečivosť pochádza z toho, že Orbini uvádzal to, čo sa dočítal. Teda Franz Irenikus (uvedený Orbinim v poznámke pod čiarou) uviedol Svätopluka ako predposledného, a Martin Kromer a Ján Dúbravský zas spomenuli Sueulada. Pramene z rôznych období, z ktorých Orbini čerpal, sa zhodovali iba čiastočne, no Orbini sa k rozdielom nevyjadruje – preto musí byť čitateľ ostražitý, a pristupovať k tomuto prameňu ako ku každému inému – údaje porovnávať, spochybňovať, potvrdzovať, vyvracať. Neradno k tejto knihe pristupovať ako s svätému nespochybniteľnému písmu, ako ho vykresľujú isté kruhy na Slovensku.
- Letopis Popa Dukľanina. Sám pochádza z 13. storočia, v talianskom preklade vyšiel v Orbiniho knihe v roku 1601. Letopis sa pokúša preniesť tzv. veľkomoravskú tradíciu do Dalmácie, pričom dosť nešikovne. Bez akéhokoľvek dokazovania už samotným obsahom tento letopis prezrádza svoju nespoľahlivosť každému čitateľovi, oboznámenému so širšou základňou dochovaných prameňov domáceho pôvodu (písomných a archeologických, ak aj opomenieme druhotnú spisbu z pera historikov). Napr. nezmyselnosťou Metodovej cesty (premietajte si na mape), či opisom Svätopluka a jeho potomkov a nasledovníkov. Letopis sa snažil o to, o čo sa snažili i ranouhorské kroniky opisujúce rozprávkový pôvod Maďarov a ich zaujatie vlasti, či vymyslené dejiny Ruska od Tatiščeva (История Российская с самых древнейших времён).
- Germánia. Rozhodne odporúčam knihu Agricola. Anály. Germánia. Histórie, teda Tacitove diela v preklade z latinskej pôvodiny (https://www.databazeknih.cz/knihy/agricola-analy-germania-historie-194545 ). Germáni, Kelti, Balti a Slovania boli príbuzné etniká, po stránke mravnej v mnohom podobné (porovnaj predmetnú Germániu str. 56 a napr. arabské či byzantské správy o Slovanoch). Sám Tacitus uvádza, že Germáni sami seba Germánmi nenazývajú, ale Rimania ich tak nazvali a nazvali tak i územie nimi obývané. Sám Tacitus uvádza, že nie všetky kmene Germánie možno priradiť ku Germánom, napr. Venedov (podľa všetkého slovanský kmeň). To však neznamená, že podstatná časť Germánie bola osídlená Slovanmi, pretože Venedi nepredstavovali hlavnú zložku obyvateľstva. Tacitus tiež v diele uvádza germánsky znejúce slová, nijak nespojiteľné so slovanskými jazykmi.
Kniha teda sleduje jasný cieľ, tým sa v úvode ani vydavateľ netají (tajné dejiny, autochtónnosť Slovanov...), no zvolené prostriedky dokazovania poukazujú na neudržateľnosť vytýčenej osnovy.“... celý text
— Slavomír53
Kráľovstvo Slovanov
„Zaujímavá knižka skladajúca sa z troch oddielov.
1. najobsiahlejší pod názvom Kráľovstvo Slovanov od Maura Orbiniho je prekladom textu z roku 1601. Je zaujímavý tým, že sa v ňom tvrdí, že v podstate väčšina európskych národov boli Slovania, žijúci tu niekoľko tisícročí. Dosť paradoxne znejú tvrdenia o tom, že Slovanmi boli napr. aj Fíni, Huni, Avari a dokonca aj Germáni. Orbini to dokladá antickými prameňmi a prameňmi autorov cirkvou zakázaných alebo prameňmi, ktoré sa nedochovali a dokonca ich tu cituje. Tieto tvrdenia by nemuseli byť až tak zavádzajúce, keďže sa vie, že Slovania bojovali aj vo vojskách iných národov, prevažne v prvých líniách a nepriateľovi sa mohlo zdať, že na nich útočí Slovanské vojsko. Napriek všetkému to je veľmi zaujímavé čítanie...
2. Letopisy Popa Dukljanina je hystorický spis z 11. storočia. Je to chronologický prehľad vládcov, vojen a povstaní Slovanov prevažne na Balkáne. Zujímavé tvrdenie je, že centrum Svätoplukovej ríše tu kronikár kladie na Balkán. Teda je to jeden z prameňov, ktorý podporuje konkurenčné teórie o umiestnení ríše, ktorú my poznáme ako Veľkomoravská.
3. Tacitova Germánia, resp. Tacitov opis Germánov je tu umiestnený asi preto, lebo Tacitom vykresľovaní Germáni sa až podozrivo podobajú na Slovanov, či už svojim výzorom alebo správaním. Niektoré komentáre tu boli veľmi trefné :)
Suma sumárum: knižku považujem za prínos, je to iný pohľad ako ten oficiálny, iný ako ho vidíš ty. Kopec myšlienok a faktov môžeš odmietnuť, ale ak ťa prinútili trochu premýšľať myslím, že knižka splnila svoj účel. Hodnotím ako veľmi zaujímavé čítanie...“... celý text
— yerry
Kráľovstvo Slovanov
„Úžasná kniha. Je dobré že konečne sa čitateľ môže dozvedieť pravdivú históriu podloženú spismi na každej strane. Škoda len že to takto neučí na dejepise....“... celý text
— Dajman
