• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Populární knihy

/ všech 5 knih

Nové komentáře u knih Stig Dagerman

Had

„K Dagermanovi som sa dostal vďaka poviedke "Zabiť dieťa" z inej knihy, ktorá mi tam prišla najlepšia a preto som hľadal jeho ďalšie diela a v knižnici mali Hada a Popálené dieťa. Začal som Hadom a musím povedať, že ma svojím štýlom veľmi zaujal. Síce vyhľadávam skôr vojenskú tématiku z pohľadu obetí, než vojakov, tu sú vojaci a zamestnanci kasárni ako Irena skôr čakateľmi (možno až pešiakmi v mašinérii) na niečo čo neprichádza (vojna) a tak bojujú s každodenným životom, nudou a hlavne strachom. Hlavne druhá časť "Nemôžeme spať" nám predstavuje skupinu vojakov z jedného baraku, ktorý si počas prvých dní hovoria príbehy, ktoré zažili, aby dokázali zaspať. A potom sledujeme postupne v krátkych kapitolách jednotlivé postavy ako trávia následnú vychádzku, počas ktorej zvádzajú boje so svojimi formami strachu, alebo spomínajú na to, čo opustili. Takže sa nedá povedať, že diela nie sú prepojené (v jednej z poviedok "Nemôžeme spať" sa spomenie nepriamo postava a situácia z prvej časti) Zrejme vďaka tomu, čo Dagerman v živote zažil je psychológia postáv ovládaných strachom dôkladná, hmatateľná a uveriteľná. O to viac v kontraste s tým, ako krásne, pútavo a umelecky opisuje (v slovenskom preklade) jednoduché veci, ktoré bežne vidíme okolo seba. Fakt nádhera a nečudujem sa, že bol považovaný za veľký talent.“... celý text
— krny

---

Nemecká jeseň

„Verné zachytenie povojnovej atmosféry zbombardovaného Nemecka očami mladého Švéda s jedinečným spôsobom písania. Čítať o tomto období texty napísané pre zmenu reportážnym štýlom bolo zaujímavé. Kto chce faktografické spracovanie vývoja v Nemecku tesne po WWII, odporúčam čokoľvek od autora Keith Lowe. Zaujali opisy denacifikačných procesov s klasickou šablónou obhajoby: všetci obvinení Nemci počúvali zahraničný rozhlas a všetci sa k židom správali vždy priateľsky. Už mi tam len chýbalo svedectvo babky zo susedstva, o tom, že taký to bol slušný človek, aj vždy pozdravil... Lepšie sa mi čítali príbehy obyčajných ľudí ako glosy o politike. Priznávam, že vôbec som si počas čítania nevšimol nejaké anarchistické názory autora, ktoré mu boli v komentároch na konci knihy pripisované. Viem si predstaviť, že ak by som knihu čítal v inom rozpoložení a za iných okolností (nerušený deťmi), mohol to byť ešte lepší zážitok a plné hodnotenie. „...zaslúžené utrpenie sa znáša rovnako ťažko ako nezaslúžené...“ 8/10“... celý text
— Recidivista

---

Had

„Dagermana bych doporučil všem. Zdatně se rýpe v lidské temnotě. Této knize bohužel v českém překladu ubližuje nekvalitní editor.“
— Jan K

---

---

Popálené dítě

„Vzala jsem si knihu na dovolenou, že ji konečně dočtu, resp. budu na ni mít klid a více času. A ten klid na ni jsem opravdu potřebovala, abych porozuměla a vnímala, co vlastně čtu. Kniha je veskrze depresivní a negativní, sem tam se objeví záblesk lepší nálady, vstřícnosti, optimismu a lásky- opravdové, ne vynucené či "povinné". Osobně si myslím, že ponuré vyznění knihy vychází z nepříliš laskavého dětství, které Bengt prožil, a to se následně odráží v jeho myšlení, chování nejen k sobě samotnému, ale i ve vztahu k lidem a prostředí kolem sebe. Je to dobrá sonda do rozpolcené duše mladého člověka a nutí k zamyšlení nad tím, jestli je v životě správné dělat to, co chceme my nebo sebe upozadit a dělat to, co od nás očekává společnost, resp, naši nejbližší...o to je pak těžší to změnit.“... celý text
— karolina1545

---

Popálené dieťa

„Knihy by sa nemali hodnotiť podľa jednoduchej schémy páči-nepáči (líbí-nelíbí). Také hodnotenie hovorí viac o kritikovi než o diele. Zostáva na povrchu (tak povediac na obálke knihy) a pokiaľ čitateľ neobjasní svoj estetický postoj, je hodnotenie čisto orientačné. Román Popálené dieťa sa mi veľmi nepáčil. Ale nie z estetického hľadiska. Naopak, novodobá variácia antickej drámy má literárne čaro. Lenže ten nešťastný Bengt ma rozčuľoval. Chce žiť čistý život, pričom cielene a vedome trápi všetkých okolo seba – ľudí i psa. Trpí neduhom, ktorý sa v súčasnosti zrkadlí v komentároch na sociálnych sieťach, a ktorý sa dá opísať ako „interpretačný syndróm“. Bengt úmorne všetko a všetkých interpretuje. Je to až únavné, ako chce pochopiť každý úkon, čin a slovo. Keď sa mu zdá, že nejakú odpoveď nájde, považuje sa za čistého, pričom všetci ostatní sú malí a nečistí, lebo nechápu. Jeho posadnutosť vyústi v záverečnom akte, ktorým chce získať absolútnu kontrolu nad životom… Keď sa vám zdá, že ste držiteľom „pravdy“, interpretujete (teda komentujete) svet, ľudí a udalosti skrz optiku tej „pravdy“. Cítite sa privilegovaný, lebo si myslíte, že viete viac než ľudia okolo vás. A bojovne šírite vaše „pravdy“ ako misionár Evanjelium. Po čase sa však cítite nepochopený – okrem online skupiny s podobnými názormi. Tí vás podporia a povzbudia. Po krátkom oddychu si to opäť rozdáte so svetom, ktorý je podľa vás slepý a nevedomý. Pozor, možno trpíte syndrómom popísaným vyššie. Uvoľnite sa, pohodlne sa oprite a priznajte si konečne, že na všetko neexistujú jednoznačné odpovede. Že je tu s nami tajomstvo: niečo ako nepreniknuteľná Planckova konštanta života.“... celý text
— Adigiotto