Eli, Eli

25.01.2024

Na túto knihu som bola zvedavá a bolo to síce zaujímavé a poučné, ale nie úplne ono. Krátke príbehy rôznych ľudí sú písané síce úderne, až vulgárne, ale taktiež mi prišlo, že nejak neosobne. Keď som ich čítala, tak som ich čítala so zdesením, že niekde takto ľudia naozaj žijú, ale po dočítaní knihy to vo mne nejak neostalo. Taktiež mi tam chýbali fotografie, na ktoré autor častokrát odkazuje. Pri samotnom čítaní bolo ale veľa vecí, ktoré ma zarazili - že toľko ľudí sa zúčastňuje turistiky za chudobou alebo že mnohí muži zo západných krajín tam chodia kvôli prostitúcii (a to aj tej detskej). O deťoch žijúcich na cintoríne ani nehovorím. Vďaka takýmto knihám som vďačná za to, že žijem, kde žijem a že mi je vlastne dobre.

21.12.2021

„Eli, Eli, Lama Sabachtani?“ alebo „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Posledné slová Ježisa Krista na kríži nevyšli len z úst Spasiteľa. Každoročne si ich pripomínajú aj filipínski mučeníci, ktorí sa v čase veľkonočných sviatkov dobrovoľne nechávajú pribiť na kríž. Nato, aby ste na Filipínach trpeli, sa však nemusíte dávať dobrovoľne ukrižovať.

Stačí sa narodiť ako príslušník nesprávnej časti populácie, tej, ktorej predkovia nezbohatli na obchodovaní s invazívnymi kolonizátormi Španielska a Spojených štátov amerických. Manilské slumy i cintoríny sú preplnené ľuďmi, žijúcimi v chudobe, chorobe a bez šance na lepší život. Patria medzi nich deti, ktoré prichádzajú o život tými najdesivejšími spôsobmi, závislí muži, ktorí si nikdy nenájdu prácu a ženy, z ktorých je každoročne takmer stotisíc predaných do sexuálneho otroctva v šialenej mašinérii obchodu s bielym mäsom. Západný svet si pritom chodí túto exotiku užívať plnými dúškami. Či už ako sexturista a zbohatlík v modernom manilskom svete, alebo ako „poorista“ (cestovateľ za chudobou) pachtiaci sa za šokujúcimi zážitkami, či fotkou na sociálne siete.

Keď mladému poľskému fotografovi Grzegorzovi Wełnickému umrel otec, potreboval cítiť blízkosť smrti, chcel ju pochopiť. Tým miestom uvedomenia sa mala stať Manila. Po návšteve filipínskeho „pekla“ nežila jeho myseľ ničím iným, len túžbou po pomoci ľuďom, ktorých tam spoznal a fotil. Druhýkrát sa na svoju výpravu vydal s legendárnym poľským reportérom Wojciechom Tochmanom, aby našincovi priniesli nielen fotodokumentáciu (nie je súčasťou knihy, odporúčam však vygoogliť!), ale aj reportáž, ktorá sa snaží o autentické priblíženie skutočnej Manily. Pravdivej a autentickej. Tej, ktorá každým dňom vzdychá v agónii „Eli, Eli!“

05.06.2021

Čo k tejto knihe napísať? Smutné, strašné, dotkol sa ma hlavne život tých detí, bieda, ťažká práca, choroby, žiadna nádej.

25.08.2020

Výborná kniha, vďaka ktorej som strávil jeden deň v Manile bez toho, aby som vytiahol čo i len päty z domu. Pán Tochman ma presvedčil o tom, aký som rád, že tam nemusím byť čo i len minútu osobne.

Ako mínus knihy vydanej vo vydavateľstve Absynt vnímam to, že neobsahuje ani jednu fotografiu, hoci by ich mala obsahovať hneď niekoľko, nakoľko autor s nimi v texte aktívne pracuje.

25.08.2020

Určite ste už videli fotografie ľudí žijúcich v extrémnej chudobe. Otázkou je, aké príbehy sa skrývajú za týmito fotografiami? A je vôbec správne či morálne fotiť ľudskú biedu a utrpenie akoby to bola nejaká atrakcia?
Práve to opisuje Wojciech Tochman vo svojej knihe Eli, Eli.V knihe sa dočítate o odvrátenej strane Filipín. Spolu s autorom a jeho kamarátom nahliadneme do slumov a zoznámime sa s ich obyvateľmi.
Reportér W. T. sa v hosteli stretáva s ďalšími skupinkami zvedavcov z rôznych kútov sveta a s Edwinom N., ktorý je v podstate sprievodca. Ukazuje ,,white people,, (ako ich sám nazýva) také časti mesta, ktoré bežne turisti nenavštevujú. Pre tých, ktorí chcú vidieť realitu a nielen ,,zelené islands a tyrkysový oceán,, je tu True Manila! Edwin hovorí, že za ,,výlet,, sa neplatí, nie je predsa fér ukazovať chudobu za peniaze, ale...
Ťažká téma spracovaná v pomerne tenkej knihe vás donúti zamyslieť sa. Autor čitateľovi okrem ľudských osudov poskytne aj zaujímavé informácie a fakty o ekonomike, politike či histórií Filipín. V texte sa často vyskytujú vulgarizmy a anglické výrazy, čo prispieva k celkovej autentickosti príbehov.
Reportážna literatúra z edície "Prekliati reportéri" nikdy nesklame. Prečítala som už niekoľko ,,absyntoviek,, a pre mňa naďalej zostáva favoritom "Jeden z nás: Príbeh o  Nórsku" ale určite odporúčam aj "Eli, Eli".

29.03.2019

Eli, Eli je zatím tou nejsilnější knihou, kterou jsem od Absyntu četla. Zanechala ve mě nejhlubší stopu - její krutost a surovost ve mě zanechala velký smutek a beznaděj. Dokáže člověka ponouknout k tomu, aby se zamyslel.

08.08.2018

Knihu pre mňa najviac vystihujú slová: kruté a drsné. Mne sa to však páčilo veľmi. Jazyk bol vulgárny, pri tejto knihe to však vôbec nepôsobilo rušivo, priam naopak. Príbeh dopĺňajú i autorové úvahy o tom, nakoľko je správne predávať príbeh ľudí, ktorí trpia. Odporúčam prečítať, pre mňa 5 hviezdičiek.

23.02.2018

Surové a drsné čítanie, presne ako Manila.