Eli, Eli přehled

25.01.2024

Na túto knihu som bola zvedavá a bolo to síce zaujímavé a poučné, ale nie úplne ono. Krátke príbehy rôznych ľudí sú písané síce úderne, až vulgárne, ale taktiež mi prišlo, že nejak neosobne. Keď som ich čítala, tak som ich čítala so zdesením, že niekde takto ľudia naozaj žijú, ale po dočítaní knihy to vo mne nejak neostalo. Taktiež mi tam chýbali fotografie, na ktoré autor častokrát odkazuje. Pri samotnom čítaní bolo ale veľa vecí, ktoré ma zarazili - že toľko ľudí sa zúčastňuje turistiky za chudobou alebo že mnohí muži zo západných krajín tam chodia kvôli prostitúcii (a to aj tej detskej). O deťoch žijúcich na cintoríne ani nehovorím. Vďaka takýmto knihám som vďačná za to, že žijem, kde žijem a že mi je vlastne dobre.

21.12.2021

„Eli, Eli, Lama Sabachtani?“ alebo „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Posledné slová Ježisa Krista na kríži nevyšli len z úst Spasiteľa. Každoročne si ich pripomínajú aj filipínski mučeníci, ktorí sa v čase veľkonočných sviatkov dobrovoľne nechávajú pribiť na kríž. Nato, aby ste na Filipínach trpeli, sa však nemusíte dávať dobrovoľne ukrižovať.

Stačí sa narodiť ako príslušník nesprávnej časti populácie, tej, ktorej predkovia nezbohatli na obchodovaní s invazívnymi kolonizátormi Španielska a Spojených štátov amerických. Manilské slumy i cintoríny sú preplnené ľuďmi, žijúcimi v chudobe, chorobe a bez šance na lepší život. Patria medzi nich deti, ktoré prichádzajú o život tými najdesivejšími spôsobmi, závislí muži, ktorí si nikdy nenájdu prácu a ženy, z ktorých je každoročne takmer stotisíc predaných do sexuálneho otroctva v šialenej mašinérii obchodu s bielym mäsom. Západný svet si pritom chodí túto exotiku užívať plnými dúškami. Či už ako sexturista a zbohatlík v modernom manilskom svete, alebo ako „poorista“ (cestovateľ za chudobou) pachtiaci sa za šokujúcimi zážitkami, či fotkou na sociálne siete.

Keď mladému poľskému fotografovi Grzegorzovi Wełnickému umrel otec, potreboval cítiť blízkosť smrti, chcel ju pochopiť. Tým miestom uvedomenia sa mala stať Manila. Po návšteve filipínskeho „pekla“ nežila jeho myseľ ničím iným, len túžbou po pomoci ľuďom, ktorých tam spoznal a fotil. Druhýkrát sa na svoju výpravu vydal s legendárnym poľským reportérom Wojciechom Tochmanom, aby našincovi priniesli nielen fotodokumentáciu (nie je súčasťou knihy, odporúčam však vygoogliť!), ale aj reportáž, ktorá sa snaží o autentické priblíženie skutočnej Manily. Pravdivej a autentickej. Tej, ktorá každým dňom vzdychá v agónii „Eli, Eli!“