Athugandi komentáře u knih
výborne napísaná, atmosferická, tajomná, mysteriózna... taká je Anihilace. Veľa sa v prvej časti čitateľ nedozvie, dalo by sa povedať, že skôr celý čas tápa a ocitá sa v stále väčšom mori otázok, ktoré mu však nik nezodpovie... zaujímavá je aj celková štruktúra trilógie, akým na seba jednotlivé časti nadväzujú... niektorí to kritizujú, mňa však tento spôsob viac než potešil...
fantastický cestopis, ktorý zachytáva ruskú, resp. postsovietsku kultúru a atmosféru krajiny v miestach, na ktoré Moskva zabudla... Hugo-Bader má veľký talent rozprávať príbehy "obyčajných" ľudí. Každý z nich zaujme a pohltí čitateľa, ktorý si ich prostredníctvom skladá mozaiku celej Kolymi. Neviem ako ostatní, ale ja som po prečítaní tejto knihy dostal neprekonateľnú chuť Kolymu navštíviť. Ak toto dokáže kniha, myslím, že stojí za prečítanie...
Priznám sa, že k VanderMeerovej trilógii som sa dostal tak trochu povrchnou, ale pre kníhkupca často typickou cestou – keď nám Anihilace prišla prvýkrát na predajňu okamžite ma zaujala krásna obálka. Po prečítaní anotácie som už vedel, že je to niečo pre mňa.
Adaptace je odlišná ako od Anihilace, tak od Autority. Anihilace môže pripomínať klasickú šachovú partiu, kde proti sebe stoja dve strany. Autorita to zneistila a priniesla na plochu ďalších hráčov a Adaptace bola vyvrcholením, kedy sa nám kapitolu po kapitole strieda pohľad vždy iného hráča. VanderMeer tu vytvoril mozaiku postáv, ktoré už poznáme a ktorých očami sme dej doteraz sledovali, no priniesol i pohľad postáv, o ktorých sa dovtedy iba hovorilo. Všetko do seba postupne zapadá, čitateľovi sa ponúkajú rôzne alternatívy toho, čo Oblasť X môže byť, množina týchto možností sa stále zužuje. Avšak zaujímavé je, že aj keď VanderMeer istým spôsobom otázku zodpovie, nechá čitateľovi dostatočný priestor na fantáziu a doplnenie si niektorých medzier vlastnými teóriami. Oblasť X tak ostáva naďalej záhadnou. Ak by autor na konci prišiel s presným a definitívnym vysvetlením, asi by som na knihu celkom rýchlo zabudol, takto sa ešte pár dní po prečítaní stále vraciam k rôznym drobnostiam a snažím sa ich interpretovať a pochopiť. Adaptace vás donúti spraviť ešte jednu vec, o ktorej som si istý, a to prečítať si znovu Anihilaci a Autoritu. Na základe informácii získaných v poslednom diely sa totiž na jednotlivé motívy postáv, Oblasti X a všetko dianie budete pozerať odlišne. Už počas čítania trojky som mal neustále nutkanie osviežovať si pamäť predchádzajúcimi knihami a hľadať hlbšie prepojenia.
Adaptace je výborným zakončením kvalitnej sci-fi trilógie. Nemožno od nej očakávať presahy, aké nájdeme napr. u Philipa. K. Dicka(alebo aspoň napr. ako je to v Aldissovom Nonstop), Dick je však jedinečný. VanDerMeer ale priniesol vyzreté dielo, ktoré ponúka osudy obyčajných ľudí v plnokrvnom sci-fi. A príbeh je natoľko triezvy, bez prehnanej magalománie, že by som bol ochotný uveriť jeho reálnosti v blízkej budúcnosti.
Saarikoski je svojím spôsobom čarovný. Niekto mu môže vytknúť jeho vulgaritu, avšak ja v nej a v celom jeho rozprávaní vidím skôr detskú úprimnosť. Bez svojej milovanej, na ktorú čaká je v Dubline sám, opustený, len so svojimi túžbami a alkoholizmom. Je ale úprimný, priznáva sa k svojim slabostiam, všetkým činom, neschopnostiam, a to spôsobom ako to dokáže len málokto z nás. Strháva si masku významného a uznávaného spisovateľa, ktorú by na jeho mieste väčšina z nás mala a ukazuje svoju nekonečnú ľudskosť. Pre mňa je Pentii Saarikoski nezabudnuteľný spisovateľ a hlavne človek.
Ťažko povedať či je to tým, že mám od P.K. Dicka toho už načítané viac, alebo je to jednoduchou kvalitou, ale Božská invaze má veľmi ďaleko od ostatných dvoch dielov Dickovej božskej trilógie – Valis a Převtělení Timothyho Archera. Kým v iných románoch vie Dick výborne kombinovať a prekvapovať svojimi myšlienkami a dejovými zvratmi, v Božské invazi cítiť akúsi strojenosť. Ťažko povedať čím to je, možno som nechytil knihu do rúk v správnu chvíľu, ale tento Dick mi jednoducho nesadol... Odporúčam však spomínaný Valis, Převtělení Timothyho Archera, Ubik, Muža z vysokého zámku atď.
Krutá, depresívna, smutná, nepríjemná... napriek tomu by mala patriť medzi knihy, ktoré by som dával čítať na strednej škole. Veľmi rýchlo totiž zabúdame na vojny, vraždenie, masové hroby, na to všetko, čo sa dialo len kúsok od nás a medzi národmi, ktoré sú nám tak blízke.
Je tragické ako ľahko môže vzniknúť nenávisť medzi ľuďmi, ktorí žili tak dlho spolu, boli susedia, priatelia...
Tochmanovi sa darí prinášať konkrétne prípady ľudí, väčšinou matiek, manželiek, sestier, ktoré prežili svojich synov, mužov či bratov. Práve táto autenticita robí z knihy tak emocionálne silnú.
Kto sa chce dozvedieť tzv. malé dejiny vojny v Juhoslávii, mal by určite siahnuť tejto útlej knižke.
Rob má 35, žije v Londýne 90. rokov a vlastní obchod s platňami. Nepatrí práve medzi najaktívnejší ľudí a svoje životné obdobia delí viac-menej podľa vzťahov a práve v tejto chvíli sa rozišiel so svojou priateľkou. Je zčasti malicherný, z časti introvert, z časti hejter a hlavne hudobný fanatik. Všechny moje lásky je vtipný, miestami smutný, jemne sa zamýšľajúci román, ktorý pomôže dokonale odreagovať.
Posledné Learyho dielo, pri písaní ktorého už si uvedomoval blížiaci sa koniec a práve na ten sa zameral i v knihe. Podobne ako ostatné jeho ostatné knihy i Plán umírání je zaujímavým čítaním, rovnako i v ňom (pod. ako v Chaos a kybernetika) znie Leary až príliš naivne optimisticky ohľadom našej budúcnosti a útekom pred smrťou za pomoci moderných technológií. Nemožno mu to ale zazlievať, keďže tento myšlienkový prúd bol v ešte v prvej polovici 90. rokov dosť populárny, hlavne, čo sa týka výpočtovej techniky.
Rozsahom dlhšie a otázky zodpovedajúce pokračovanie, ktoré nadväzuje mierne prekvapivým, ale veľmi zaujímavým spôsobom. Nejdem prezrádzať detaily, ale VanDerMeer týmto spôsobom poistil, že neskĺzne k monotónnosti a Autorita bude naďalej lákavým a zaujímavým čítaním... Teším sa, čo prinesie posledná časť trilógie.