Evaho73 komentáře u knih
Obálka knihy bolo to, čo ma ako prvé zaujalo, lebo vo mne evokovala nenáročný romantický príbeh. Dostala som však dva pomerne prepracované príbehy odohrávajúce sa v dvoch časových rovinách, kde pri súčasnej dejovej línii je nosnou témou rodinné tajomstvo s jeho postupným odhalením a pri tej historickej je to nástup komunizmu a postupné znarodňovanie majetku. Nečítala som až tak veľa kníh, ktorých nosnou témou je práve prevzatie moci komunistami s jej dopadom na jednotlivé spoločenské vrstvy, a preto ma viac upútala práve táto línia príbehu. Súčasná dejová línia mala trochu detektívny nádych, ale prišla mi menej prepracovaná oproti tej historickej.
Na každý pád ma autorka svojou knihou milo prekvapila hlavne spracovaním historickej témy s pomerne autentickým zachytením spoločenskej atmosféry v danom období.
Zmenou kronikára sa zmenila aj perspektíva prerozprávania osudov jednotlivých členov rodinného klanu. Oproti prvým dvom dielom, kedy som bola úchvatná umením sklárskeho remesla a všetkým s tým súvisiacim, je tento diel zameraný skôr na vzťahy medzi postavami. Z toho dôvodu sa mi tento diel páči o kúsok menej, ako tie predchádzajúce. Toto však neuberá na atraktívnosti celej série a už sa teším na ďalší diel.
Romantické, jednoduché a trochu stereotypné čítanie, bez zložitých a pritiahnutých zápletiek. Oceňujem malomestské prostredie s krásnou prírodou pomaly na okraji civilizácie, kde každý každému vidí priamo "do kuchyne" so snahou si vzájomne pomáhať.
Virgin River nie je najlepší román, aký som čítala, ani nezabudnuteľný, ale je to dobrá voľba na odreagovanie a psychohygienu. U nás vyšla ešte jedna časť, ktorú si ešte možno niekedy prečítam.
Taká klasika medzi detektívkami zo sveta, kde sa s koňmi často zaobchádza lepšie ako s ľuďmi, ktorí sa o ne starajú.
Zábavné bolo, že hlavná postava nevie nič o konských dostihoch a v skutočnosti sa koní viac než trochu bojí.
Každý, kto si vezme túto knihu do rúk a nemá žiadne znalosti o obdobných pretekoch, nemusí mať obavy, že zostane v niečom pozadu, lebo si užije do najmenších detailov vylíčenú atmosféru. Autor takto umožňuje aj neinformovanému čitateľovi pochopiť zakulisie a požiadavky chovateľov koní aj pretekárov.
Postupné odhalovanie dobra a zla s uspokojívou zápletkou posúva dej vo svižnom tempe spolu s vyváženou dávkou napätia, strachu, romantiky a miestami aj humoru.
Nedokážem ohodnotiť túto knihu a svojim názorom dokonca idem proti väčšine.
Sexuálne obchodovanie, znásilňovanie a moderné otroctvo sú hlboko vážne problémy, ale...
Môj vnútorný pocit je ten, že nosná téma nie je v knihe prezentovaná tak, aby som dokázala úplne súcitiť s obeťou, ktorú týmto vôbec nechcem odsudzovať. Naopak ju obdivujem, že to vôbec dokázala prežiť a ešte zabojovať o svoje deti.
Zaujímalo by ma, či sa jej to aspoň splnilo.
V obidvoch častiach ma uchvátil predovšetkým historický aspekt Nového Zélandu, kde v tejto časti je bonusom navyše aj realistický popis života, aký bol počas zlatej horúčky a ťažby uhlia na juhu.
Postavy boli rôznorodé a skutočné. Vášeň, srdcebôľ, šikanovanie, surovosť, arogancia a láska sa prelínajú so zmenami životných okolností hlavných hrdinov. Naozaj pohodové dámske čítanie.
Proti vetru je zatiaľ najlepšia historická fikcia, ktorú som v tomto roku čítala.
Román je unikátny hlavne námetom knihy zameraným na tzv. prachovú misu čiže obdobie silných prachových búrok, ktoré spôsobili obrovské ekologické a poľnohospodárske škody v amerických a kanadských prériách v 30. rokoch 20. storočia. Příčinou boli nevhodné poľnohpspodárske postupy a sucho, ktoré se objavilo v rokoch 1934, 1936 a 1939-40.
V tejto neistej a nebezpečnej dobe musí hlavná hrdinka príbehu Elsa Martinelli, ako mnohí jej susedia, urobiť mučivé rozhodnutie - bojovať za zem, ktorú miluje, alebo odísť na západ, do Kalifornie, hľadať lepší život. Proti vetru je pre mňa nezabudnuteľným obrazom Ameriky a amerického sna očami jednej nezdolnej ženy, ktorej odvaha a obetavosť ovplyvnili ďalšiu generáciu.
Pokiaľ bol Slávik doteraz mojou top knihou od KH, po prečítaní tohto románu to už neplatí.
ODPORÚČAM !!!
(SPOILER) Celá séria ma tak trochu aj cestopisný charakter a nebolo tomu inak ani v tejto časti.
Autorka okrem dvoch hlavných zápletok, celkom autentický približuje domorodú komunitu nachádzajúcu sa v Severnom teritóriu Austrálie, kde použila aj s ňou spojenú legendu o prekliatej perle.
Zvykla som si na známe osobnosti, ktoré autorka v jednotlivých dieloch rafinovane zakomponovala do životných osudov každej zo siedmych sestier. V tejto časti je to postava domorodého maliara Alberta Namatjiru, ktorý rozvinul schopnosť využiť svoje ostré pozorovanie krajiny na maľovanie akvarelov v západnom štýle.
V tomto diely mňa osobne najviac upútali opisy Austrálie a zvykov jej domorodých obyvateľov. Súčasná i historická línia venovaná štvrtej so sestier mi príliš nesadli, pripadali mi najviac vzdialené od reality.
Podľa slov samotnej autorky „Sedem sestier“ NIE JE historická kniha, ale ide o prepracovaný rozsiahly milostný príbeh, ktorý čitateľa vezme na emocionálnu cestu s dvoma ženami, ktoré náhodou pochádzajú z rôznych období. Autorka používa skutočné historické detaily tak, aby sa hodili k zápletke, a na základe toho majú čitatelia po celom svete možnosť sa pri čítaní aj niečo naučiť.
Práve tento zámer mne osobne učaroval asi najviac, ale kniha mala aj svoje slabé stránky, ktoré mi ju nedovoľujú ohodnotiť na plný počet.
Asi najviac mi prekážal síce prepracovaný opisný štýl, ktorý dotváral úžasnú atmosféru, no zároveň bol až príliš vleklý, miestami dokonca nudný a obidve dejové línie tým stratili na dynamike.
Celkom pohodová a vtipná romantika so sympatickými postavami a príbehom, pri ktorom sa budete usmievať od ucha k uchu.
Miestami dej trochu stagnoval, ale o to zaujímavejší mal koniec.
Moje očakávania od tejto knihy neboli príliš vysoké, ale o to viac ma prekvapila svižným dejom, širokým spektrom rôznorodých postáv a slušným vystupňovaním napätia.
Amnézia je síce veľmi otrepanou témou, ale skoro vždy v čitateľovi dokáže vyvolať zvedavosť ako a prečo.
Samanta bola hlavná aktérka s amnéziou, a zároveň veľmi nedôveryhodná rozprávačka, ktorá u mňa vzbudzovala podozrenie skoro na každú z postáv.
Skutočného vraha som neupodozrievala ani náhodou, a preto bol pre mňa záver dosť šokujúci.
Túto knihu odporúčam ako príjemné oddýchové čítanie so zaujímavými postavami, ktoré sa ocitnú v rôznych neočakávaných situáciách, postupne sa vysporiadavajú so svojimi problémami, aby sa vyrovnali s minulosťou a tým dospeli k poznaniu, kým skutočne chcú byť.
Dokonale opísaný predvianočný, zasnežený a mrazivý Paríž, dodáva tomuto príbehu kúzelnú sviatočnú atmosféru.
Mám podozrenie, že britské autorky ženských románov od seba odpisujú, alebo aspoň preberajú rovnaký štýl !!!
Príbeh o samotárskej a (ne)vyrovnanej žene, ktorej charakter úplne vystihuje názov knihy. Zvonku pichľavá a nedotknuteľná, ale zároveň svojím spôsobom zaujímavá a očarujúca. Dej príbehu s tragikomickými prvkami je pomaly, niekedy až s nudou hraničiaci, ale "prerod" hlavnej hrdinky ma nakoniec dostal.
Ak to v úvode nevzdáte a prečítate sa hlbšie do príbehu, na oplátku dostanete celkom slušnú sondu do osamotenej ženskej duše, ktorú na konci rozžiaria tie najkrajšie city.
Po knihe Alicina sieť som dostala chuť na ďalšie knihy s podobným námetom a siahla som po Dívke, která spadla z nebe.
Príbeh o mladej Angličanke, ktorá bola vycvičená ako agentka (špiónka) počas druhej svetovej vojny a zoskom z lietadla sa dostala do Francúzska, aby tam vykonala tajnú misiu v podzemí nebol pre mňa tak uchvacujúci, ako kniha Alina sieť.
Myšlienka, ktorú autor Simon Mawer zachytil, nevychádza z jeho predstavivosti, ale bola založená na skutočných udalostiach. Britská tajná služba vyškolila na túto život ohrozujúcu misiu asi päťdesiat žien SOE, výkonných agentiek špeciálnych operácií. Tie, ktoré boli zatknuté Nemcami boli zvyčajne popravené bez ďalších okolkov. Niektoré prežili a mohli podávať svedectvá o svojich skúsenostiach, iné zostali dodnes neznáme a ich osud je nejasný. Podľa námetu akoby chcel autor odvážnym mladým ženám postaviť pamätník.
Žiaľ, z môjho pohľadu sa mu to dostatočne nepodarilo, lebo k vykresleniu pozadia postáv ich náboru a výcviku venuje veľa priestoru, kde hlavnú postavu skôr vykresľuje ako mladé dievča, ktoré si začína uvedomovať viac svoju sexualitu ako dôležitú misiu agentky.
Samotný dej je svojim spôsobom pútavý, ale taktiež ma nedokázal zaujať spôsobom, ktorý som očakávala. Bolo to také monotónnne i napriek milostnému príbehu odohrávajúcemu sa na pozadí. Až na konci vzniká dlho očakávané dejové napätie a je schopné celkový obraz trochu vylepšiť.
Kniha ako celok určite nie je zlá, ale bohužiaľ ju z môjho pohľadu nemôžem dostatočne oceniť, pretože okrem perfektne popísanych špionážnych postupov je príbeh podávaný priemerným spôsobom.
Od spisovateľa, ktorého dva romány boli nominované na prestížnu Bookerovu cenu, som mala asi trochu iné očakávania.
Smutný, zvláštny, no pre mňa veľmi fascinujúci príbeh...
Zpěv velryb je psychologickou sondou do duše najskôr dievčaťa, a potom ženy, ale tiež do osudov dalších, vzájomne prepojených postáv. Autora obdivujem za to, ako sa dokázal vcítiť do postavy Dolores - zničeného dospievajúceho dievčaťa a napísal neľahký príbeh o pocitoch, o bolesti, o neporozumení, o strachu, o traume, o hľadaní pravdy, o zničujúcej láske, o otázkach a odpovediach, ktoré se všetci snažíme v živote nejako nájsť. Aby som neuvádzala iba samé pesimistické veci, v príbehu je i odpustenie a nádej.
Unikátne literárne dielo, ktoré muselo v čase jeho prvého vydania vzhľadom na jeho politický aj spoločenský podtext vyvolať veľký ohlas.
Z každej jednej vety, myšlienky, dokonale vyprofilovanej postavy a jej konania je cítiť, že autor presne vie o čom píše.
Kniha obsahuje množstvo posolstiev, ale najviac dominuje sila priateľstva.
PRIATEĽSTVO troch kamarátov zrodené uprostred kolujúceho utrpenia a smrti počas prvej svetovej vojny je jediná pozitívna vec, ktorú im táto vojna dala.
Priniesla im však aj štvrtého (ne)priateľa alkohol, ktorý im pomáhal zabúdať na ich vojnou pochované sny a plány do budúcnosti...
Iskričkou nádeje sa pre jedného z nich stálo priateľstvo k žene, ktoré prerástlo v lásku.
Nanešťastie táto iskrička tlela síce veľmi intenzívne, ale iba krátko a napokon definitívne zhasla.
Ostalo pevné a nezlomné priateľstvo, ale už iba dvoch kamarátov.
Ako romantickú dušu ma upútala ešte jedna vec a to, ako dokonale Remarque dokázal opísať milostný vzťah muža a ženy. K tomu, aby zaujal, nepotreboval opisovať žiadné patetické vyznania lásky ani detailné opisy milostných scén.
Veľmi pútavý a mrazivý príbeh. Možno najdesivejšie je, že to znie dosť presvedčivo. Dielo je nabité množstvom medicínskych pojmov s podrobným popisom postupov, kedy naozaj máte pocit, že autorka rozumie tomu, o čom píše. Považujem to za bonus, lebo čítate detektívku a zároveň lepšie pochopíte, ako sa robí napríklad transplantácia srdca alebo transport orgánov.
Vnútorné pocity hlavnej postavy autorka vykreslila celkom dobre, ale ostatné postavy sú trochu ploché, väčšinou iba videné očami postavy. To, samozrejme, vytvára len ďalšie intrigy a hypotézy komu sa dá veriť a kto je do aféry zapletený. Tento druh neistoty sa udržiava naprieč celým príbehom , aj keď sa mi zdalo, že koniec je príliš nútený s množstvom neuveriteľných náhod, čo trochu uberalo na reálnosti a presvedčivosti.
Súdiac podľa reakcií pre niekoho tu ide o krásne a dôstojné zakončenie série a pre iných zase naopak... Myslím, že posúdiť si to musí každý individuálne po prečítaní celej série.
Osobne som túto časť vnímala, ako kľúč k nezodpovedaným tajomstvám z každej jednej z predchádzajúcich častí.
Jasné, že tu ide o čisto zromantizované príbehy, ktoré by sa asi ťažko odohrali v reálnom živote, ale všetky spájajú dve hlavné a úžasné posolstvá - tolerancia a láska k blížnemu a to bez akýchkoľvek predsudkov.
Na záver ešte jeden môj obdiv smerom k autorom.... Snom každej matky je vychovať zo svojich detí pokračovateľov alebo uznávačov svojich presvedčení, a v tomto prípade sa môže Lucinda Riley tam "hore" iba usmievať.
Sen o šijacom stroji možno vďaka použitému štýlu literárneho jazyka definovať ako akúsi pohľadnicu z inej doby.
Tento román s jemnými tónmi rozpráva o ženách, ktoré sa od seba veľmi líšia spoločenskou triedou, ambíciami i možnosťami, ktoré naopak spája rovnaký boj. Ich túžba byť nezávislá a naplnená napriek úzkoprsej mentalite tej doby dokázala dať tomuto príbehu šmrnc.
Celkovo Sen o šijacom stroji hodnotím ako fascinujúcu, odľahčenú a miestami satirickú knihu, ktorá dokáže zaujať, ale i naučiť nás nikdy sa nevzdávať a bojovať za svoju nezávislosť.
Milujem rodinné ságy a historické fikcie, ktorých stredobodom sú reálne historické udalosti. Kniha Zakladatelka rodu je prvou zo série, ktorá má pokryť britskú históriu od stredoveku až po 2. svetovú vojnu očami fiktívnej rodiny.
Autorka sa snažila zachytiť nielen kráľov a bitky, ale aj to, ako ľudia žili, čo nosili a jedli, ako sa rodili a umierali, ako si stavali domy a jednali so svojimi poddanými, ako cestovali, v čo verili...
Podľa môjho názoru sa jej to celkom podarilo a úvodná časť série ma naozaj zaujala. Jedinú pripomienku mám k množstvu postáv, medzi ktorými som strácala orientáciu a musela som sa vracať späť, aby som si pripomenula ich genézu. Čítanie sa mi kvôli tomu dosť predĺžovalo.