Gargantua komentáře u knih
Michael Hjorth a Hans Rosenfeldt, tie mená sa dosť ťažko vyslovujú, takže si môžeme pomôcť a nazvať ich trebárs: psíček a mačička. Aj oni dvaja piekli tortu, do ktorej veru nahádzali všeličo. Všeličo, čo sa bude páčiť: samozrejme vraždy, temné tajomstvá, sex, queer tematiku, frustrovaných teenagerov a nemenej frustrovaných dospelých, natvrdlých policajtov, sociopatického psychológa a prekombinovaný dej, ktorý má toľko logických dier, ako ten najväčší ementál. Skrátka: dementál. Môj ďalší pokus pochopiť boom okolo švédskej krimi znovu nevyšiel.
Rozmohl se nám tady takový nešvar: Súčasní autori thrillerov sa predháňajú v tom, kto vymyslí čo najbizarnejší námet, kto príde s najmenej očakávanými zvratmi a prekvapeniami a kto to zaklincuje samozrejme čo najšokujúcejšou pointou. Ale keď to nedokážu napísať tak, aby to všetko dohromady pôsobilo aspoň trochu dôveryhodne a príčetne, zostanú navždy iba výrobcami spotrebného tovaru, nie spisovateľmi.
Do Lisabonu je škoda cestovať nočným vlakom, lebo človek toho potom veľa neuvidí a je nútený skladať mozaiku obrazov a myšlienok z toho, čo už iní povedali lepšie a najmä hlbšie.
Unikátna kniha, ktorá sa snaží sprostredkovať portréty "pražských" výtvarníkov v prostredí ich ateliérov - čiže zachytiť "dušu" človeka a zároveň "ducha miesta". ATMOSFÉRU! Pretože tá často prezradí viac, než životopisná kniha alebo dokumentárny film. Tvorcovia knihy navštívili temer 80 takýchto magických miest, kam bežní smrteľníci vstupujú s bázňou, s akou sa vstupuje do svätyne a vyniesli odtiaľ svedectvo o významných umelcoch (nielen) svojej doby (Zrzavý, Lada, Tichý, Švabinský, Lhoták, Trnka, Bouda, Gross, Hoffmeister, Sklenář, Sudek a i.). Obrazovú časť knihy dopĺňajú mimoriadne živé, s beletristickým gustom napísané príbehy - nielen o živote a tvorbe umelcov, ale aj o tom, čo sa nezmestilo do obrázkov a čo je dobré si pamätať a vedieť, pretože to už "všechno vodnes čas".
Perzský koberec utkaný zo slov, románový labyrint, v ktorom sa protagonista nepohne zo svojho bytu a predsa s ním absolvujeme opojnú cestu do tajuplných krajín minaretov a muezínov a zároveň do dejín literatúry, hudby či výtvarného umenia, pretože toto je o. i. kniha o kultúrnych väzbách medzi Orientom a Okcidentom, o tom, ako sme si my, Európania, najmä v 19. storočí vyfantazírovali svoju vlastnú, prikrášlenú verziu Orientu a o tom, ako ju dnes „odkrášľujeme“ až na hranicu nenávisti. A k tomu všetkému je to príbeh o nenaplnenej láske, čo navždy zostane polmesiacom, ale nikdy nedorastie do splnu. Fernando Pessoa v Knihe nepokoja hovorí, že jeho životný pocit je mesto Orientu. Chcel by som žiť v tomto meste-knihe.
Áno, dej je nabitý zvratmi, v tomto smere anotácia neklamala, ale...spôsob, akým autor podceňuje čitateľa, jeho inteligenciu, pozornosť a trpezlivosť, je skutočne pozoruhodná. Dickerova kniha je typický produkt súčasnej rýchlokvasnej "bestsellerovej" produkcie pre tých, ktorých čitateľská skúsenosť začína a končí statusmi na Facebooku. Ale je to hrubé, má to pôsobivú obálku s trblietavým strieborným pásom, takže pred Vianocami sa to bude isto dobre predávať. A milovníkom zvrat(k)ov možno aj páčiť. Škoda, že aj z kvalitného a prestížneho vydavateľstva (zdravím Argo) občas vyjdú na svet takéto podozrivé mačky vo vreci.