Ivan F komentáře u knih
Je zaujímavé sledovať, ako niektorí knihu velebia (zaujímal by ma vekový priemer hodnotiacich) a iní zasa zatracujú. Takisto je zaujímavý fakt, že mnoho päťhviezdičkových hodnotení pochádza od ľudí, ktorí ohodnotili len túto knihu, prípadne aj prvý diel a potom šmitec, utrum - to je na zamyslenie. Takisto nerozumiem zaradeniu knihy do žánru fantasy, pretože je to také nedomrlé post-apo, tváriace sa, že je to už aj YA. Knihu som nečítal dlho po prvom diely, z ktorého si v podstate nič nepamätám a obávam sa, že z tejto knihy si akurát zapamätám dve veci a to za prvé - Ilan mi prišla protivná a utáraná, no a za druhé - jej vzťah k "pětadvacítce" je vyložene uletený. Takisto sa nestotožňujem s niektorými komentármi vyvolávajúcimi potutelný úsmev, ktoré pani Stehlíkovú prirovnávajú k najlepším autorom fantasy - nuž raz dospejete a potom vám docvakne, že kvalitné fantasy je napísané úplne inak, než séria Naslouchač. Nemožno však nepochváliť to, že autorka píše pre násťročných vyslovene príťažlivým spôsobom. P.S. Tento štýl sadol aj dospelým, presne ako mne Flanaghanov. A tak to má byť, nie každý spisovateľ sadne každému, proti gustu žiaden dišputát.
Náhodný výber knihy občas prinesie príjemný čitateľský zážitok. Katastroficky ladené príbehy cielene nevyhľadávam, ale táto kniha ma zaujala svojou obálkou. Príbeh pádu mini mestečka Jericho Falls je napísaný svižne, nenudí a má príjemný rozsah strán, tak akurát. Vtipné mi prišli niektoré preložené slová a slovné spojenia, dnes by to preložili úplne inak, ale práve tieto výrazy podtrhli celkové vyznenie knihy, pretože čitateľ vie, že sa príbeh odohráva v osemdesiatych rokoch minulého storočia a takisto jemne žlté a drevnaté listy knihy navodili správnu atmosféru. Jediné, čo som nečakal je to (pozor spoiler), že príbeh jednej náhodnej katastrofy nikto neprežije, prenasledovanie svedkov bolo až do konca. Vo svetle "pandemických" udalostí roku 2020 by hocijaká dedinka sveta mohla poslúžiť ako experiment cieleného vyhladenia určitej vrstvy obyvateľstva - v Jericho Falls by prežili len tehotné ženy, deti a ľudia s cukrovkou - ale nemohli.
Rozhovor s človekom, ktorý patril všetkým a zároveň nikomu, ani sám sebe. Za maskou cynika (John svoj postoj bravúrne hral, ale bola to len maska, tak ako v prípade Bennyho Hilla) sa skrýval pomerne citlivý a rozhľadený človek, skalopevne presvedčený o svojich "pravdách" a ťažko prijímajúci názory iných. Niektoré pasáže rozhovoru, najmä prvá tretina, sú ešte poznačené bariérou medzi ním a autorom knihy, ale postupne, ako si budovali medzi sebou dôveru, sa John otvoril a už to išlo. Pre mňa, ako človeka veľmi dobre sa orientujúceho v skladbách od The Beatles, bola najlepšou časťou tretia tretina, tú som si vyslovene užil a prečítal som si priamo Johnove slová, nie sprostredkovane a častokrát mylne podané inými autormi. Originál je originál. Mohol by som tu zosmoliť ešte pomerne dlhý traktát na tému Johnovho posledného rozhovoru, ale načo. Všetko, čo chce fanúšik, je užiť si rozhovor s Johnom, hoci do toho kecá aj Yoko. Podnes deň mi je záhadou, čím ho očarila a odpoveď sa už nikdy nedozviem. Teda možno hej, ak sa stretnem s Johnom na onom svete a bude mať zhovorčivú náladu. Lenže on si priateľov vyberal po svojom a či bude mať chuť debatovať aj so mnou, nuž uvidím, verím tomu, že áno. Budeme si mať čo povedať a nebude to o The Beatles, hoci tak trochu hej.
Cieľová skupina tejto knihy nie som, z tohto typu príbehov som vyrástol, keď som mal cca dvadsaťpäť a problémy dospievania a hľadania samého seba sú mi v súčastnosti ukradnuté - hoci si plne uvedomujem, že je to dôležitá fáza vývoja človeka. Nie som ani (bez)nádejne zamilovaný, ani zamindrákovaný, ani osamelý, ani nemám okolo dvadsať, ani ... ani. A preto sa na príbeh pozerám inou optikou. Ako citlivý cynik knihu považujem za fajn čítanie pre tých, ktorým v živote ublížil buď sám život alebo niekto. Okej, tiež som si prešiel obdobím bolestného rozchodu a zžieravej lásky, ale aby som kvôli tomu vyšiloval, tak to nie. Midori nie je ničím iným, len bezcitnou manipulátorkou, ktorú zaujímajú iba vlastné problémy a hromozvod (sorry elektrikári, bleskozvod sa nekoná, tu ide o prázdne kecy, tedy zvuk a tým pádom hrom), teda prenesenie svojich problémov nachádza v promiskuitnom slabochovi menom Tóru, neschopnom nadviazať normálny vzťah. Okrem toho ma autor tak trochu urazil názvom knihy a ústredným motívom, ktorý si nehanebne požičal od Lennona - John vedel o čom v piesni spieva, je to jeho text. A tie mizerné paralely medzi menami Yoko a Naoko, čudujem sa, že Tóru sa volá Tóru a nie Joh-ru. Žiadna veľká literatúra to nie je - obsahovo, štýlom, ani bohatstvom použitej slovnej zásoby, pána Murakamiho, prihliadnuc ku kvalite tohto diela, považujem za priemerného spisovateľa. Nič to, idem si spraviť chuť knihou Posledné Interview: John Lennon and Yoko Ono, to je originál, nie Murakamiho plagiát.
Prečítaním Dejín písaných Rímom som si odškrtol v pomyselnom zozname jeden z mojich dávnych čitateľských restov a dobre som urobil. Ak by boli učebnice dejepisu, dejín, dejepravy a akokoľvek inak nazvané prehľady histórie písané takouto formou, bolo by učenie určite zábavnejšie. Zamarovský s nadhľadom a neraz aj s nadsádzkou veľmi pútavým, v niektorých častiach až románovým štýlom približuje dejiny jednej dávnej ríše, ktorej slávu neodvial čas. Všetko dôležité, čo sa v spojitosti s Rímom stalo je v knihe majstra pera a kto má chuť si bez problémov po zadaní príslušného hesla/názvu/mena/roku atď. do vyhľadávača nájde ďalšie informácie a mnoho obrázkov, fotografií a máp. To, že sa vo vydaniach tejto knihy spomína marxizmus (ten spomína aj Murakami, dokonca John Lennon sa vyjadril pochvalne o marxistických myšlienkach) vyplýva z kontextu doby, v ktorej bola napísaná. Ale ani trochu to nedevalvuje výpovednú a literárnu hodnotu knihy. Za mňa jednoznačne plný počet hviezdičiek (aj keď sú červené a päťcípe, čo vy na to, kritici?).
Sériu čítam zo zotrvačnosti (hoci ma mierne štve), predsa len som zvedavý, ako to celé dopadne. Flanaghan nevybočil zo svojej zaužívanej schémy rozprávania a tak v "záverečnom" príbehu sú prítomné všetky neduhy, nedostatky ako aj klady jeho tvorby s pár uštipačnými hláškami, ktoré autor takmer všetky vložil do Haltových úst - v podstate sú to tie najlepšie časti knihy. Takto Flanaghanovsko schématicky som sa kedysi s Hraničiarovym učňom dostal na sever Európy a do púští Afriky, aby som už plnohodnotného hraničiara stretol na záver v Japonsku. V podstate sme s Willom precestovali pol sveta a bola to jazda pomerne zaujímavá. To, že má príbeh svoje čaro, potvrdila aj táto kniha, ale to počiatočné nadšenie z príbehov z Willovho detstva sa stratilo. Namiesto toho dostávame pomerne plytký príbeh, k tomu dve hysterky, spolu s ich neuveriteľným lovom na najväčšieho tigra, akého kedy zem nosila - toto knihu zráža na nižšiu úroveň. Aj mládež, ktorej sú primárne príbehy určené, tieto autorove maniere rýchlo prekukne. Séria je fajn, výborne sa číta a človek si oddýchne - nič menej, ale ani nič viac.
Povaly a pivnice skrývajú (okrem kostlivcov) všeličo možné a jedným z takýchto nájdených "pokladov" je aj ABC špeciál 85. S chuťou som si v ňom zalistoval a je to pre mňa číra nostalgia. ABC bolo pomerne podpultovým tovarom a mať tento špeciál spôsobilo, že ste boli v triede takým Malým bohom :-) Samotnému špeciálu nie je čo vytknúť, na svoju dobu bol zaujímavý a súhrnné vydanie troch komiksov do jedného vydania potešilo asi každého, kto tento špeciál čítal. Potešilo aj vesmírne pexeso (samozrejme s prevahou sovietskej techniky a kozmonautov, astronaut tam bol len jeden), vystrihovačky z príbehov a článok o Halleyovej kométe. Pre mňa bolo potešujúce aj zaradenie krátkej poviedky z pera Kira Bulyčova, literárneho otca Alice Seleznevovej, mojej detskej lásky.
Pre mňa bola táto kniha lepšou, než všetky knihy, ktoré som od Westlake doteraz prečítal. Nápad ad absurdum "vyrobiť" si dvojča autor dotiahol až na hranicu znesiteľných a uveriteľných náhod a vyšlo mu to. K tomu perfektné a mnohokrát urážlivé hlášky mi pri čítaní robili vyložene dobre, tento druh humoru znesiem na kilá a neomrzí sa mi. Klasické črty Westlakeových románov, ako je cynizmus, paródia na všetko, (ne)uveriteľné zvraty, pomerne rýchly posun v deji, to všetko je aj tu a pre mňa osobne je to zábavnejšie čítanie než séria o večnom smoliarovi Dortmunderovi (aj s jeho umlautom). Jediné, čoho bolo v knihe príliš, je sexuálna výkonnosť Arta (ako aj Barta - teda jednej a tej istej osoby), toho by bolo moc aj na toho, kto sa na plný úväzok venuje nakrúcaniu filmov pre dospelých. Alebo chcel autor podpichnúť mužskú časť čitateľov? To vie len on sám.
Knihu som si vybral podľa hodnotení obľúbených používateľov tu na DK. Keďže mám účet na Audiolibrix, knihu som si zakúpil v audio verzii a nechal som sa unášať sugestívnym hlasom Gabiky Dzúrikovej (práve kvôli jej farbe hlasu a prednesu som si po vypočutí tejto knihy zakúpil aj príbeh Michelle Obama). Musím napísať, že viac ako príbeh ma bavilo práve Gabikino podanie. Ok, je to autorovo prvotina, preto som v podstate nič neočakával a nutno povedať, že som ani nič moc nedostal. Dve dejové linky, ktoré sa na konci pekne spoja, som takrečeno prekukol (aj pri krimi románoch detektívkach sa mi často stáva, že odhalím kto je páchateľ a na konci si overujem, či som mal pravdu - predsa len šablón nie je až tak mnoho) a preto záver, ktorý by inak mohol byť viac úderný, ma neprekvapil. Ako celok je to kniha dobrá, na prvotinu až príliš a v rámci žánru je určite nadpriemerná. Milovníkom tohto druhu literatúry určite ulahodí.
Moje prvé dvojstretnutie s Philom Marlowom dopadlo výborne. Mám rád takzvanú drsnú školu a trefné prirovnania spolu s metaforami, ktoré sú v jeho temných príbehoch, to je úplná paráda. Okrem toho príbehy majú v sebe jemný cynizmus a to éterické čosi, čo mi vždy naplní časť duše vyhradenú pre literatúru spokojnosťou a blahom. Knihám v podstate nie je čo vytknúť, sú akýmsi etalónom pre tento druh literatúry, ktorý nepotrebuje šokovať detailnými opismi brutalít, ale naopak je to celé písané v náznakoch a to mi sedí, predsa len stále musím zapojiť aj predstavivosť. Okrem toho to má strán tak akurát, tým pádom kniha nenudí a ani sa jej neprejem. Slovná hnačka tak, ako ju opísal Stephen King, sa nekoná.
Úžasné, jednoducho úžasné. Temný, skoro až ponurý príbeh a pritom plný lásky. S rozprávkou táto hororová fantasy nemá nič spoločné, azda len to, že dobro vyhrá nad zlom. Veľmi dobre si pamätám zimomriavky zo Zemanovho výtvarného spracovania (ešte Modropierko bolo podobne smutné s nádhernou Braunovou animáciou), ktoré som ako malý chlapec mal, keď som ho videl. Čo dodať: všetky klady knihy napísali tí, čo knihu komentovali predo mnou. Všetky zápory, ktoré uviedli ... nuž, ani s jedným nesúhlasím. A ešte niečo - škoda, že to Rowlingová nečítala, Hogwarth by vyzeral inak, teda aspoň čo sa čiernej mágie týka. Dojem z knihy som mal umocnený dažďom - celú dobu klopal na okenný parapet a podčiarkol tak vyznenie príbehu. A ja som bol s Krabatom v zime, v lete, v okamihoch jeho šťastia, ako aj v nepohode, na trhu a s Kantorkou, pri čítaní z koraktoru, jednoducho všade a čítanie som si užíval. Perfektný návrat do detstva v časoch miernej nepohody.
Nedočítal som to, vzdal som to v polovici. Pán "chorý mozog" nám naservíroval slušný počet strán oslave preludu. Ak by bol dostal úlohu vybudovať koncentračné tábory, aby oddelil ľudí (teda plebs, lúzu, prasatá a tak podobne, ako nás v knihe nazýva) od nadľudí (neexistujúcich tvorov, úplne potlačenie filozofie prírody), tak by musel ako prvý skočiť do plynu a ešte lepšie by bolo skočiť bez plynovej medzizastávky priamo do kremačnej pece. To aby bol príkladom, že všetci ľudia by mali v podstate urobiť to isté. Verím tomu, že pre mnohých mohla byť kniha "bibliou nacizmu", pretože fašisti (nie každý Nemec bol fašista, plno ich bolo v Taliansku, Japonsku a aj u nás) sa cítili byť "nadľudmi" teda Übermensch a ostatných titulovali slovom halb-mensch, teda polčlovek. Nietzsche sa ani slovom nezmieňuje o politike, ale ten kto chce, si v nej to svoje nájde a politicky zneužije
Ľutujem peniaze, ktoré som za túto knihu dal.
Pomerne dlho mi trvalo, než som z prečítaného pochopil, že sa príbeh neodohráva na Zemi, ale na nejakej neznámej planéte. To je však všetko, čo má kniha spoločné so žánrom sci-fi. Už "Piknik pri ceste" mi nesedel svojou formou, akou je napísaný a "Je ťažké byť bohom" mi nesedí tak isto. Ak chceli ruskí bratia napísať skrytú kritiku režimu, v ktorom vtedy žili, tak sa im to podarilo. Nápad zaujímavý, spracovanie také nijaké, a pritom prekombinované, štýl ťažkopádny. Nevyužitý potenciál v SF žánri. Holt, nie každý vie napísať v rámci žánru sci-fi dobrú knihu, aj keď je to skrytá kritika. Lenže "Sovetskij sojuz" sa už rozpadol a generácie, ktoré prišli už do relatívnej slobody, to nezaujíma.
Verím tomu, že de Gaull mnohým ležal v žalúdku a možno mnohým ešte aj leží. Osobne nedokážem fandiť žiadnemu politikovi, a v tomto prípade som nedokázal držať palce ani generálovi, ani atentátnikovi. Pre mňa sú obaja odporní, studení a idúci za cieľom cez mŕtvoly. Za ďalšie, nebavia ma politické thrillery, v podstate sa pri nich otriasam od hnusu, ale to nie je chyba autora. Všetky tieto atribúty spôsobili, že toľko vychvaľovanú knihu (pre niekoho až kultovú) mám za úplne priemerné a z rady nikam nevybočujúce dielo. Čítal som to odosobnený už niekedy veľmi veľmi dávno (vtedy ešte nepoškvrnený politikou) a teraz som si to zopakoval, predsa len, či nezmením vekom pohľad na tento príbeh. Nestalo sa tak. Najlepšia časť knihy je pre mňa prostredná - detektívna a najnezáživnejšia prvá. V konečnom dôsledku som sa aj pristihol pri popise strely míňajúcej generálovu hlavu o povestný chlp, že škoda, lebo na konci to mohlo byť jedna jedna. Skóre však ostalo v prospech Francúza. Či to tak bolo dobre, je úloha pre historikov. My, čitatelia, sa len môžeme ponoriť do literárneho spracovania skutočnej udalosti.
Jack mal talent pútavo rozprávať na stránkach jeho príbehov o najzákladnejších pudoch a pohnútkach zvierat a ľudí. Surovo a bez príkras. K tomu príbeh, ktorý chytí takpovediac od prvej strany a nepustí. Presne tak je to aj s notoricky známym príbehom o psovi Buckovi, ktorý nemusím nám čitateľom približovať. Všetky atribúty, ako je drsná severská príroda (ešte nezničená spoločnosťou Shell), takmer žiadny úvod, minimálny opis charakterov (naozaj stačilo pár slov a hneď som mal sympatiu alebo antipatiu voči danej osobe), a to čosi nezlomné, to čosi, čo nám dala príroda a čo sme prekryli rúškom civilizácie, tak toto všetko je aj v tomto Jackovom príbehu. Drsný, surový príbeh - alebo inými slovami, príbeh, ktorý sa miliónkrát v prírode odohral, lebo príroda a boj o prežitie sa nehrajú na krásu (hoci mnohí ju tam nájdu ) a útlocitnosť v tomto boji nemá miesto.
P.S. Londonovi som sa dlho vyhýbal, predsa len sa na mne podpísalo "povinné čítanie". S odstupom času je však pre mňa excelentným spisovateľom.
Tretia kniha od Thomasa H. Blocka, ktorú som prečítal a stále je to horšie čítanie, tendencia je klesajúca. OK, na začiatku 80tych rokov 20teho storočia to mohlo byť pútavé čítanie, ale s odstupom rokov je to len priemerný "thriller", ktorý mi zimomriavky nepriniesol. Nápad je zaujímavý, literárne spracovanie na úrovni strednej školy, záver knihy vyslovene odfláknutý. Veľkým plusom je však malý počet strán a pohoda pri čítaní sa dostavila. Na vyplnenie času, ktorý strávim cestovaním, to bolo ideálne čítanie. Odporučiť knihu iným však nemôžem. S odstupom času by som asi neodporučil ani May-Day.
Séria má z môjho pohľadu stúpajúcu (zatiaľ) úroveň a je čím ďalej tým drsnejšia. Tak ako mi predtým smrdela Praha (najmä pri Vltave), tak mi tentoraz smrdel Prešporok (puch zo strán knihy priam čpie) - koniec šestnásteho storočia mal nepochybne svoje čaro, ale rôzne pachy a smrad z miest a obydlí k nim rozhodne nepatrili. Výrobcovia flakónikov s voňavkami a klobučníci museli byť v tej dobe riadne bohatí.
Čo dodať - všetko čo sa ľuďom (aj mne) na knihe páčilo/nepáčilo je v skôr napísaných komentároch. Pridám len toľko, že spravodlivosť meraná dvojitým prípadne trojitým metrom sa uplatňovala rovnako kedysi, ako aj dnes.
P.S. Kto vymyslel slovné spojenie historická detektívka by si zaslúžil kopnúť do pr..le. Historický krimi román je lepšie a presnejšie pomenovanie tohto druhu literatúry. Zvlášť keď slovo detektív sa objavilo až v 19tom storočí.
Olsenove príbehy sa veľmi dobre čítajú, hoci ich kvalita je premenlivá. Okrem toho majú tú výhodu oproti iným autorom zo severu Európy, že nepotrebujú šokovať detailným popisom brutalít. Tentoraz spisovateľ zvolil taký civilnejší prístup a mne sa to skutočne páčilo. Vôbec mi nevadilo, že podrobne rozoberá Rose, práve naopak, boli to najlepšie pasáže z celej knihy. Čakal som, že sa konečne dozviem niečo viac o Asadovi, ale autor ma prekabátil a naservíroval mi Rose. Takže Asad niekedy nabudúce. No a čo sa týka osôb, ktoré si spravili selfie momentku, tak podľa mňa dostali čo si zaslúžili. Vedel som sa vžiť do konania Anne-Line, predsa len vyžíriek sociálneho systému je asi všade dosť. Téma povrchnosti, vypočítavosti je veľmi aktuálna a bude to veľký európsky problém. Vlastne si myslím, že autor chcel poukázať, že máme dosť vlastných pijavíc, ktoré cucajú sociálny systém a nepotrebujeme k nim pridať ešte ďalších "prisťahovalcov", ktorí systém podoja mocnejšie. A kto to všetko zaplatí? No nič, odpoveď nám dá až budúcnosť. Nakoniec ešte jedna vec, vrahyňa znova uniká väzeniu a hynie (podobne končia predchádzajúce dva alebo tri prípady oddelenia Q), čím šetrí štátne výdavky. Olsen vidí to, čo vidia aj iní, a takto skryto cez beletriu nato poukazuje a ja mu fandím.
Ešte lepšie než prvý diel, vo všetkom - v štylistike, v príbehu, v použitých vulgarizmoch zdôrazňujúcich podstatu vypovedaného, v opísaných (ne)charakteroch, v ... vo všetkom. Najobludnejšie na tom celom je to, že drevená dedina naozaj existovala takmer uprostred centra a bolo mi z toho vždy na grc, keď som šiel okolo. Možno ak by som bol miestny, by som si zvykol, ale ako občasný návštevník frustrovaný z toho, čo musia vidieť turisti - no ťažko sa mi to predýchavalo. No a k tomu množstvo stratených existencií, producírujúcich sa okolo zabryndaných stolov, ktoré mi Pišťanek pripomenul. Ako doplnok koloritu boli odpadkové koše pretekajúce premastenými táckami so zvyškami horčice, no hnus. Ktovie, či sa tam autor aj nezastavil na samoser a klobásu utopenú v prepálenom tuku, v ktorom sa predtým piekla a nepodiškuroval s indivíduami a nezobral si inšpiráciu. Okrem toho blízko hlavnej stanice je "bordel", ktorý vidno z okna vlaku - len ten bičík v znaku nie je.
Vojnová literatúra a ja sa občas stretneme, avšak moc si nerozumieme. Niežeby rozprávanie o vynaliezavosti ľudí, ako čo najefektívnejšie zniesť zo sveta iných ľudí, bolo nudné, to nie, ale mňa to nejako neberie - takisto ako rozprávanie poľovníkov a lovcov trofejí ako zabili tú ktorú zver a korisť. Lenže práve tieto opisy niektorým ľuďom evidentne vyhovujú a siahajú po tomto druhu literatúry. Z môjho pohľadu je Tenká červená línia na tom tak niekde uprostred, vojnovej vravy tam nie je až tak moc a psychologická sonda do chovania sa jedincov v rote Charlie ju skvelo vyvažuje. Tieto popisné časti príbehu, ktoré odhaľujú konanie príslušníkov roty a takisto velenia bezpečne skrytého za ich chrbátmi sú výborné, no na môj vkus ich nie je až toľko, aby som si knihu viac užil. Príbeh je úplne jednoduchý a priamočiari a na jeho kostru sú nabalené príbehy jednotlivých príslušníkov roty. Kostra je tak pekne obalená, ale mňa príbeh(y) za srdce rozhodne nechytil(i).