Ivan F
komentáře u knih
Návrat Sherlocka Holmesa
Arthur Conan Doyle
Poviedkové zbierky majú tú smolu, že sú jednotlivé kusy kvalitatívne nevyvážené. Z pohľadu dnešného čitateľa, ktorý je kŕmený skutočne ťažkými (tým myslím váhu knihy, je zarážajúce koľko strán majú súčasné krimi knihy), depresívnymi a krvavými detailmi (čím popisnejšie, tým "lepšie") a najmä celými sériami o zvrátených masových vrahoch a vyšetrovateľoch (často agentoch, nie vždy detektívoch) trpiacich nejakým neduhom, je Návrat Sherlocka Holmesa takým milým a priateľským čítaním. Viac ako o opis brutalít tu ide (a autor to sem-tam spomenie) o hľadanie stôp a splietanie jednotlivých ohniviek do logického (občas aj prekvapujúceho) vyústenia. Takže návrat na koniec 19teho storočia bol fajn, neurazil, pred spaním to bola skvelá dávka dôvtipu. Škoda len, že čitateľ pomerne ľahko uhádne, kto je páchateľ/ka, alebo má poviedka podobu červenej knižnice.
Stanovište 2
Dmitry Glukhovsky
Miera frustrácie, ktorú Glukhovsky cíti zo života v Rusku, sa v tejto knihe odzrkadlila naplno. Viem si predstaviť, že niektorí ľudia môžu túto knihu považovať za akési proroctvo, a ak sa čokoľvek z knihy naplní, budú ukazovať prstom, že to očakávali. Spisovateľ tu pekne-krásne rozvíja myšlienky o tom, aké Rusko bolo, aké je a aké bude - ako autor píše v knihe, západ je zlý a Rusko skvelé - mne také nepríde ani omylom. No, uvidíme.
Stanovište 1
Dmitry Glukhovsky
Takže, všetci to tu porovnávajú s Metrom, to robiť nebudem, ale napíšem, že Metro ma jednoducho nebavilo, bolo to celé recyklované a určené čitateľom stredných škôl. Lenže, každý spisovateľ sa mení a stalo sa tak aj v prípade Glukhovského. Tentoraz nestavil na akciu, na popis samotnej apokalypsy, ale na pomalé budovanie deja a atmosféry, ktorá je obludná a myslím si, že sa veľmi blíži k realite života v súčasnom Rusku. Podľa mňa nastavil spisovateľ zrkadlo rusom ako takým, pretože pozná národ, z ktorého pochádza a vie po čom nielen jeho spodina, ale aj "elita" túži, ba priam baží. Temnota, prázdnota a smrť. Je zaujímavé sledovať paralely medzi fiktívnom dejom knihy a tým, čo môžeme sledovať, že sa v súčasnosti v Rusku deje.
Preklad nemá chybu, je to pekný príklad prekladateľského vcítenia sa do deja.
Nevermore Baltimore
Petr Heteša
Do tretice všetko dobré - toto porekadlo platí, pretože tretie stretnutie s dielom pána Heteši sa podarilo. Či som si zvykol na jeho osobitý humor (ktorý nie je pre každého stráviteľný, to si priznajme) alebo som sa len nechal unášať pomerne krkolomným dejom (nutno uznať, že autor manévruje bravúrne), v každom prípade to bola slušná jazda od jednej nemožnej (často komplikovanej) situácie k ďalšej a ďalšej. Bavilo ma to a to tak, že moc. Humor je poplatný autorovmu vnímaniu sveta a roku jeho narodenia, čo každému nemusí vyhovovať, ale sympatické je, že ženy (napriek fyzickým vnadám a ľahkému erotickému dusnu - autor v mladosti niečo zmeškal a už to nikdy nedohoní) hrajú pozitívne úlohy a sú takmer vždy inteligentné. K tomu primerané množstvo akcie a je to super oddychovka, ktorá sa fakt dobre číta, hoci je to literárny brak - a tým pádom je o zábavu postarané.
Kukučkino vajce
Carolyn Janice Cherryh
Viac ako samotný príbeh ma bavil doslov Ondreja Herca, čo je pomerne slušný prúser. Kniha nie je tak stará, ako iné SF, ktoré som prečítal, no zastarala. Okrem toho je to viac fantasy (majster a učeň) než SF - tou sa kniha stáva až v poslednej tretine. No a koniec tomu dáva korunu. Tam autorka tvrdí (teda píše), že jazyk a mimika tváre je genetická, že na oboje nemá vplyv prostredie - no a to je teda kravina, ani nechcem napísať aká veľká. Ak autorka pripisuje Thornovi rozlúštenie ľudskej komunikácie (ok, tu si to zjednodušme, bude to angličtina, aby sme sa nezaplietli v stovkách stále existujúcich jazykov a dialektov) a to len vďaka genetike. Pritom Thorn bol zo skúmavky a nikdy nevidel žiadneho človeka - tomuto neuverím ani omylom, a autorke to s kľudným svedomím budem vyčítať, pretože knihu napísala ako seriózne čítanie - lenže so spojenia SF vypustila science a nechala len fiction. Prečítať sa to dalo, ale vzhľadom k vyššie napísanému (fantasy vs SF, dobabraný záver), sa ku knihe nevrátim, čítanie by ma rozčuľovalo.
Slony nezabúdajú
Agatha Christie
Toto bolo tak priehľadné ako voda v pohári, akoby som bol prvák a učiteľka mi ukazovala jednotlivé dieliky, ktoré do seba zapadali, skrátka nuda. Nič, žiadne prekvapenie, čitateľ márne čaká na nejaké dačo, čo by v závere (našťastie krátkej) knihy bolo tým, že no páni, toto som nečakal/a. Na pani spisovateľku, ktorá napísala niekoľko desiatok detektívok podpriemerné dielo, na osemdesiatjeden ročnú pani je kniha dôkazom, že to mala v hlave stále v poriadku. S ohľadom na tieto dve skutočnosti hodnotím tromi hviezdičkami. Čo mi ďalej vadí, je to, že síce sa vek Hercula nikde nespomína, ale už v roku 1920 bol na dôchodku, tak v "Slonoch" musel mať okolo stodesať rokov. Takisto sa zhodujem s názorom, že k Poirotovi patrí retro atmosféra, taká medzivojnová a povojnová, ale roky sedemdesiate pre mňa tento pôvab strácajú - hoci sú už tiež retro.
Chlapci z Biloxi
John Grisham
O niečo lepšia kniha, než pán Grisham napísal za posledných pätnásť rokov, ale žiadna sláva to teda nie je. Romány z tohto spisovateľského obdobia Johna Grishama už nedokážu rozprúdiť krv v čitateľových žilách, nie je tu to chcenie obracať stránku za stránkou. Grisham, kedysi dávno jeden z veľkých spisovateľov právnického thrilleru, opäť neprekročil svoj tieň. Už viackrát som spomínal, že stále čakám na ešte jeden skutočne dobrý román od Johna a preto čítam každý jeden, ktorý napíše. Tentoraz bolo badať zlepšenie, ale na jeho najlepšie knihy ani Chlapci z Biloxi nedosahujú. Skrátka štýl, ktorým pán spisovateľ píše, je absolútnym priemerom, až sa nechce človeku veriť, že tento autor písal kedysi podstatne lepšie. Solídnych 3,5 hviezdičiek si však kniha zaslúži.
Bujón v šumienke
Michal Diviak
Sakra dobrá knižka. Sakra dobrá knižka najmä pre tých, ktorých časť srdca patrí turistike, horám, vetru, dažďu, nepohode, horalkám, horúcemu čaju, bivakovaniu, lezeniu, skrátka všetkému spojenému s túlaním sa nielen po horách. Niečo z príbehov mi pripadalo tak povedomé, akoby som to sám prežil, iné bolo pre mňa úplne cudzie a nepoznané. Ale s autorom knihy by som si rozumel, prežil mnoho podobného ako ja, len s tým rozdielom, že som to nehnal až do takých extrémov ako on. Sem tam áno, aj u mňa sa vyskytla situácia, ktorá bola takrečeno na hrane, až som sa čudoval, že ešte žijem.
Rád sa ku knihe v budúcnosti vrátim.
Tři detektivní romány
Ed McBain
Vydavateľstvo Oddych vydalo súborné vydanie troch ranných Evanových krimi románov, ktoré sú takým oddychovým čítaním. Je v nich všetko to, čo z pána spisovateľa spravilo úspešného autora, no ešte to nie je ono, pán spisovateľ bol ešte nevyzretým autorom pokleslého žánru. Ale aby mal čitateľ predstavu o čom bola práca detektívov pred sedemdesiatimi rokmi, tak to všetky tri kratučké romány spĺňajú do bodky. K tomu sa pridáva autorov povestný humor, dobrý opis prostredia, svižné dialógy, skrátka a dobre, poctivá remeselná práca, ktorá sa dobre a ľahko číta.
Konec všech věcí
John Scalzi
Po prečítaní poslednej časti jednej (pomerne slušnej) série, mám stále pocit premárnenej šance. Ono to bude tým, že autor vo Vojne starého muža navnadil čitateľa a potom celú sériu stočil smerom, o ktorom možno ani sám netušil, kam povedie. Takže ak sa na Koloniálne vojny pozriem ako na celok, je to veľmi dobré, mierne nadpriemerné čítanie, ale pocit nevyužitého potenciálu je jednoznačný. Ak sa pozriem na posledný diel (ako jeden zo šiestich dielikov skladačky) tak je to v podstate zábavný román, príjemne plynúce čítanie, nič hlbokomyslné, skrátka je to oddychovka. Skrátka Scalzi má dar pritiahnuť čitateľa, hoci román je vo svojej podstate nablýskané nič, no veľmi dobre a ľahko sa číta.
Posledná šanca
Andy Weir
Pútavá rozprávka pre dospelých, odená do hard science fiction hávu. Zároveň je to kniha náučná, je to robinzonáda, je to road (vlastne space) movie a najmä, je to kniha o priateľstve. Je zaujímavé sledovať a čítať komentáre tých, čo knihu kritizujú a tých, čo ju chvália. Skupina kritická sa zhoduje v tom, že Marťan bol jednoznačne lepší, zatiaľ čo skupina druhá sa prikláňa k tomu, že Marťan bol horší. Lenže to je obrovská chyba - kniha by sa mala posudzovať samostatne, bez ohľadu na ostatné autorove knihy. Verím tomu, že ak by knihy vyšli v opačnom poradí, mali by sme tu klasický rozpor v hodnotení. Za mňa sú obe knihy na rovnakej úrovni, sú rozdielne a to je práve na nich to zaujímavé. Takže Projekt Zdravas Mária uspokojil moju čitateľskú dušu tak isto, ako Marťan, len s tým rozdielom, že Marťana už čítať nebudem, ale k Last Hope sa rád vrátim.
Hodiny chémie
Bonnie Garmus
Vtipné, milé, oddychové čítanie, kde som sympatizoval s miernou asociálkou (asociálkou len preto, lebo múdre ženy sa moc nenosia ani v dnešnej dobe, čo je škoda) Elizabeth v podstate od začiatku, hoci ma občas poriadne iritovala. K tomu sa pridáva pes, s veľmi originálnym menom Šesť tridsať a jeho pohľad na svet (popis, kedy sa zámerne vyhýbal nájdeniu výbušniny, nech ju radšej objaví iný pes, to bolo úplne skvelé) a vnímanie okolia, ľudí, a máme tu základ úspešnej knihy. To zvyšné pozitívne je, že kniha nenásilným spôsobom poukazuje na to, aké bolo postavenie žien pred viac ako pol storočím (vážna téma spracovaná oddychovo) a súčasný čitateľ/ka si môže spraviť vlastné hodnotenie, kam sa svet posunul. Po tonách kníh s nešťastiami, mŕtvolami a vraždami, ktorými sú zaplavené kníhkupectvá a knižnice, je toto takým malým ostrovčekom nádeje aj so všetkými svojimi chybami a nedostatkami, o ktorých sa zmieňujú iní komentujúci.
Srdce v Atlantidě
Stephen King
Túto knihu mám doma hádam dvadsať rokov a priznám sa, že odporná obálka spolu s tým, že sa jedná (zas) o poviedky, ma dohromady odpudzovali od prečítania si. Lenže chyba lávky. Prečo?
Pretože:
Za prvé, nie je to poviedková kniha, ale ucelený román.
Za druhé, hnidpichovia budú trepať, že sú to poviedky - škoda, že King im nedal čísla kapitol, bolo by vymaľované.
Za tretie, pán spisovateľ si určite prechádzal krízou stredného veku, keď knihu písal - strata panictva (hoci len literárna) je toho krásnym dôkazom.
Za štvrté, kniha je úplne iná, než všetko ostatné, čo dovtedy napísal. Je to kniha spomienok a zároveň je knihou nostalgickou za premárnenou mladosťou, však, Stephen? Ach jo.
Za piate, kniha je primárne určená generáciám, ktoré mohli niečo zmeniť, ale nakoniec nezmenili nič - napríklad my sme sa uspokojili s tým, čo máme, teda otvorené hranice, nadávanie na politikov, krčmovú kultúru, horalky, u niektorých slabých jedincov je to neutíchajúce spomínanie na komunistov (ako nám bolo vtedy dobre a teraz na h...o) a stále máme auto ako symbol niečoho wau. Skrátka a nedobre, kniha je pre všetkých tých, ktorí si uvedomili, že mladosť je v prd.li a ideály sú akurát tak v spomienkach. Ostatní ju úplne nepochopia, neosloví ich.
Stephen King jde do kina
Stephen King
Kniha, ktorá bolestne čitateľovi pripomína, ako sa literárna predloha a filmové spracovanie vždy líšia. Skrátka a dobre, nie vždy sa oplatí ísť do kina a to ani so samotným Stephenom Kingom, hoci nutno uznať, že výber je to pekný, dobre sa číta, no jeho zmysel mi uniká, nakoľko všetky poviedky/novely sú súčasťou originálnych zbierok. Ale prečo nie, peniaze treba vytrieskať aj takto. Za mňa sú najväčším pozitívom Kingove doplnky, jeho dojmy, postrehy, to bolo fajn, ale veľmi málo na to, aby táto kniha vôbec vznikla. Ako celok hodnotím priemerom zo všetkých piatich poviedok/noviel, inak to pre mňa (pri tejto zbytočnej knihe) nemá význam.
Halloweensky večierok
Agatha Christie
Táto kniha ma neoslovila, v podstate som ju dočítal z povinnosti, nakoľko som sa v minulosti rozhodol prečítať so celú sériu s Hercule Poirotom. Mimochodom, celá séria má kvalitu ako na hojdačke, niektoré kusy vynikajúce, iné mizerné. Helloweensky večierok je niekde v strede, skôr v dolnej polvlne. Toto hodnotenie zakladám s ohľadom na ostatné knihy zo série. K tomu sa pridáva neustále omielanie o tom, aká je Joyce klamárka (to bolo skutočne otravné), zavádzanie čitateľa falšovaním závetu (dvaja svedkovia, ktorí žijú, tak načo sa súd obťažoval grafológmi?), tvrdohlavý Poirot s jeho lakovkami (tu som s ním nedokázal súcitiť, pre krásu sa trpí - tak trp, to bola moja jediná myšlienka), skrátka a nedobre, kniha ma iritovala. Určite sa k nej nevrátim.
Moje najmilšie strašidlá (21 poviedok)
* antologie
Je zaujímavé zistiť, ako sa nielen svet, ale aj vkus čitateľov posunul. To, čo v dobe vydania poviedkovej zbierky bolo asi wau, je dnes vo väčšine prípadov skôr na smiech a strach poviedky (teda u mňa určite) nevyvolávajú - niektoré ešte zamyslenie áno, inak nič. Sú to všetko priemerné kusy, ktoré však obstáli v skúške času, a za to spisovateľom a vydavateľstvu patrí vďaka. Ako študijný materiál na zoznámenie sa s tým, čo ľudí trápilo a toho, čoho sa báli, je knižka fajn, ale nie je to nič moc pre čitateľa narodeného o pol storočia od jej vydania. Neurazí, nepoteší, asi tak. Z prudkej nostalgie hodnotím štyrmi hviezdičkami.
Prehnité mesto
Lenona Štiblaríková
S autorkou som sa prvý krát stretol v knihe Koleje smrti, kde má bezkonkurenčne najlepšiu poviedku Vagón uprostred lesa. Zaujala ma natoľko, že som si kúpil útlu knižku Prehnité mesto, má len 160 strán. Priznám sa, že mi ležala viac ako tri roky na policiach s inými knihami, ktoré čakajú na prečítanie. Ale dočkala sa a ono to bolo prekvapivo dobré čítanie. Nie je to samostaný román, ktorý má nejaký úvod, stred a záver, to nie. V podstate sú to tri poviedky, ktoré sú prepojené postavou policajného kapitána Severína Zycha. Avšak ako celok to funguje, a čo ma najviac pobavilo, je (ne)obyčajná mačka, ktorá sa taktiež vyskytuje vo všetkých troch príbehoch. Čo je to za stvorenie, to sa čitateľ nedozvie, ale zistí, že aj tvor s labkami si môže pochutnať na dobrej cigaretke a k tomu sa aj usmievať.
Stratený svet: Príbeh o zmiznutí dinosaurov
Vladislav Cucak
Toto musel napísať nejaký dement, bola moja prvá reakcia po pár stranách. Ako som čítal ďalej, tento pocit vo mne silnel. Neuveriteľné množstvo chýb, opakujúcich sa slov, o štylistike škoda hovoriť, teda písať. Pomenovanie názvov planét slnečnej sústavy ľuďmi, to nemohli pred miliónmi rokov prišelci z nejakej prdele vesmíru poznať, to ani náhodou, autor si mal nejaké názvy vymyslieť. Pomiešanie metrickej sústavy (tá platí od roku 1980) s nejakými neznámymi jednotkami vzdialeností, to bol poriadny guláš, autor tomu nasadil riadnu korunu. Ale pri šesťhodinovom lete som sa donútil túto kravinu dočítať. Až na poslednej strane som sa dozvedel, že autorom je šestnásťročný chalan (to mnohé vysvetlilo, okrem chýb), tak mu buď tento chabý literárny počin odpustený. Chyby spomínam zámerne, pretože jazykový redaktor pán Cirochman by sa mal hanbiť za (ne)odvedenú prácu. S ohľadom na vek autora hodnotím dvomi hviezdičkami, inak by som vysolil nekompromisný odpad.
To
Stephen King
Prečítané po tretí krát, ako jediná kniha od pána Stephena, myslím si, že to hovorí samo za seba. Nie, táto kniha nie je pre mňa najlepšou od Kinga, ale detské hlavné postavy (neopakovateľná sila, ktorú v tom veku máme a postupne stratíme) a ich svet (detstvo vie byť krásne aj kruté zároveň) pán spisovateľ skutočne neskutočne napísal. Vôbec mi nevadilo, že kniha má 1050 strán, práve naopak, všetky som si užil, každú jednu. Na niektoré pasáže, ktoré mi utkveli v pamäti, som sa tešil, iné, ktoré upadli do zabudnutia, som nanovo objavoval.
Tak zas niekedy dovidenia, už teraz však viem, že to bude stretnutie príjemne mrazivé.
Zišli sa v Bagdade
Agatha Christie
Tento dobrodružný príbeh ma skutočne bavil. Ani omylom ho nemožno považovať za seriózny špionážny príbeh, ale za úsmevný a oddychový rozhodne áno. Milé, vtipné a s nadhľadom napísané dobrodružstvo mierne ľahkovážnej, no zato po dobrodružstve a láske prahnúcej mladej a krásnej dievčine. A tu sa dostávam zas a znova k charakteristickej hrdinke mnohých autorkiných poviedok a románov. Vždy sú to mladé ženy, s dlhými a bohatými vlasmi, vyzývavými pohľadmi, veľkými očami, plnými perami a v tejto knihe aj dostávame opis krásnych hrdinkiných nôh. Nie som psychológ, no verím tomu, že pani Agatha mala buď nenaplnenú niektorú svoju túžbu alebo skvelo maskovala kým vlastne bola. V každom prípade sa rád k tomu príbehu vrátim, veľmi dobre sa čítal a hrdinka bola správne strelená.