Ivan F komentáře u knih
Na leto treba oddychovú literatúru, napríklad príbehy Sherlocka Holmesa, povedal som si. Ale predsa len je tých detektívov a detektívok trochu moc. Keďže som kedysi čítal Bielu kompániu, vedel som, že sir Arthur je autorom aj iných príbehov (napríklad profesor Challenger, to ma fakt bavilo) a pátral som, čo ďalšieho napísal. Tak som narazil na príbehy Etiena Gerarda. Sú presne takým príjemným letným oddychovým čítaním, no nutno uznať, že nie sú pre každého. Čitatelia sa rozdelia na dva tábory - prvý bude zastúpený tými, ktorých kniha nebude baviť a ofrflú ju, druhý tábor bude síce menší, ale čitatelia o to spokojnejší. Je cítiť, že Doylea písanie bavilo (určite viac, než príbehy so S.H., ktorého pochoval) a mňa čítanie jakby dal. Osobne sa síce neviem vcítiť do pocitov, ktoré sir Arthur prechovával k svojej vymyslenej literárnej postave Sherlocka, ale viem si predstaviť, ako mu prekážalo, že jeho výmysel je známejší ako jeho autor. Preto všetko to, čo mu vyhovovalo pretavil do príbehov o prostoduchom, no dobromyseľnom brigadierovi a za to mu patrí moja vďaka.
Sterilne napísané, presne tak, akoby autor navštevoval kurz tvorivého písania a vyšlo z toho toto knižné dielko. Kniha poplatná dobe svojho vzniku, za desať rokov bude príšerne zastaralá, a úprimne (teda je to môj názor) bolo to bez akéhokoľvek prekvapenia, len na osvedčenú šablónu autor navešal to, čo si priniesol z kurzu (teda ak tam chodil, nechcem mu krivdiť - ak nechodil, o to horšie, lebo invencia v jeho prípade nie je žiadna), a na konci som sa už len usmieval, pretože to čím kniha (akože prekvapivo) finišuje sa dá vytušiť v podstate hneď od jednej tretiny - autor použil tak do očí bijúce barličky (ako z kurzu), že si to nešlo nevšimnúť. Za mňa, veľmi priemerné a chudokrvné čítanie z rady mnohých autorov, ktorých nám súčasnosť prináša. Česť výnimkám, ale John Marrs ňou nie je. Jeho ďalšie knihy si nechám ujsť.
Mark Stone bez Marka Stonea? Áno, pretože príbeh Eda Tanda vznikol o celých sedem rokov skôr, než prvý s Markom. Musím uznať, že sa mi príbeh páčil viac než Posledný obyvateľ planéty Zwor, hoci kostra je rovnaká. Autor knih bol Francúz a evidentne sa inšpiroval príbehom Edmonta Dantesa (hlavne doba čakania na pomstu), a to mi rezalo. Som zvedvý, ako to bude s ďalšími knižkami z tejto série, lebo momentálne nie som schopný relevantne posúdiť ich kvalitu - je to priamočiare a veľmi ľahké vesmírne dobrodružstvo, napísané skutočne jednoducho, a tým pádom sa to neskutočne dobre číta. Ideálny kratučký román na leto.
Tento príbeh z 87ho obvodu mi moc nesadol. Isteže, spisovateľ má právo experimentovať a robiť si so svojimi literárnymi postavami čo len chce, no nie vždy to čitateľov jeho príbehov osloví. Takže pri štandardnom počte strán mi "baloňákové" rozprávanie neprinieslo to, čo som očakával - štandardný krimi román so všetkým, čím bol Ed McBain známy, teda policajný humor, veľké zlé mesto, a najmä vyšetrovanie v starom štýle. To tu nie je, prišiel ten, čo jeho manželku nikdy nikto nevidel. Ešteže tam bola linka s Bertom,v tom bol autor sám sebou. Nakoniec, veľké plus má autor za to, že Stevea tentoraz nechal vyviaznuť bez akéhokoľvek šrámu.
Veľmi jednoduché a priveľmi krátke príbehy, kvalitné asi ako prerozprávané grécke báje a povesti od Petišku - čitateľsky pre čerstvo násťročných, vtedy ste nadšený, s pribúdajúcimi rokmi skôr sklamaný. Celkovo kniha pôsobí ako sivý priemer, je to (pre mňa určite) povrchné, skoro až sterilné čítanie. Nerozumiem tomu, prečo je Gaiman zaškatulkovaný ako veľmi dobrý románopisec. Okrem Amerických bohov (to je majstrovsky napísaná kniha), všetko zvyšné, čo som od tohto pána čítal, bolo priemerné a to ešte v spodnej polovici. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že ak by túto knihu napísal niekto iný, tak v našich končinách ju nevydajú, lebo by ju nikto nekupoval. Ale táto kniha (produkt) je perfektným príkladom toho, že známe meno predáva.
Mark Stone je legenda medzi čitateľmi, o tom niet pochýb. Ale viem, že s poradím kníh to nie je vôbec v poriadku, nakoľko vyšli úplne poprehadzovane. Trocha pátrania a človek zistí, že Poslední obyvatel z planety Zwor je prvá kniha zo série, v ktorej sa Mark objaví a to bol rok 1982. Pán spisovateľ predtým napísal deväť kníh od Trestancem na Edenii (1974) až po Kapitán Pluton (1981). Celá séria bez Marka má však 11 kníh, kde posledné dva diely vyšli súbežne s prvými knihami s Markom a to sú Záhadné lovkyně (1983) a Pod vlivem krystalu (1984). V tom istom roku vyšla aj druhá kniha s Markom s názvom Velká trojka.
Takže nastala otázka, v akom poradí knihy čítať. Logicky, tak ako ich pán Garen napísal.
Na prvé stretnutie som napriek tomu zvolil túto knihu, lebo je v nej Mark. No a smelo môžem vyhlásiť, že všetko pozitívne a negatívne, čo v týchto knihách je, to skomentovali tí, čo knihu predo mnou čítali a ja s nimi súhlasím. Teraz hurá späť do roku 1974.
S Asimovom mám problém, pretože sa mi jeho štýl nepáči, nedokáže ma zaujať, namiesto toho ma irituje. Napriek tomu sa sem-tam k jeho tvorbe vrátim, pretože nápady mal dobré - len to spracovanie mi nesedí. Po Oceľových jaskyniach (tie som čítal tak pred štvrťstoročím) som sa k detektívovi Eliášovi vrátil a bolo to fajn stretnutie. Síce poznačené miernou nedôverou v spisovateľské schopnosti starého Rusa s americkým pasom, ale príbeh zo Solarie patrí k tým vydarenejším. Okrem toho sa Asimov úplne presne trafil, taká pre neho vzdialená vízia je dnes takmer realitou - a mne je z toho smutno.
Taký krátky dovetok: Asimov stanovil tri robotické zákony a v duchu príslovia, že paragraf má taký tvar aký má, lebo sa dá ohýbať podľa potreby, tak zároveň ukazuje, ako sa dajú "ohnúť!".
Chvíľu mi trvalo, než som sa dostal na autorovu vlnu, no a potom to už išlo samo. Je zaujímavé že pán, ktorý bude mať čo chvíľa sedemdesiat rokov, je stále v skvelej spisovateľskej kondícii. Takisto je mi veľmi sympatické, že hrdinovia (teda ak prefíkaného právnika možno za hrdinu považovať, prefajčený policajt na dôchodku ním nepochybne je) postupne starnú a autor im pripisuje neduhy poplatné ich veku. Tiež sa mi páči, že autor ide s dobou a nebráni sa niečo nové si naštudovať a potom to použiť v knihe. Výsledkom všetkého zmieneného je ďalší poctivý krimi román a za mňa má pán Connelly právo na plné hodnotenie.
Tento objemný a potažmo aj výživný román som objavil kedysi dávno v zlom televíznom spracovaní. Príbeh bol natoľko pútavý, že som utekal do knižnice (a neskôr donútil rodičov, aby mi knihy kúpili), kde som všetky tri zväzky vylovil z police a odniesol domov. Potom už len čitateľská tma, škola a kamaráti bokom a na konci bolo mi na duši blaho. Tie zimomriavky, ktoré som z čítania mal, sa síce už nikdy v budúcnosti pri čítaní tohto (pre mňa určite) najlepšieho Dumasovho románu, neobjavili, no pôžitok z čítania je stále natoľko veľký, že napriek tomu, že viem, ako všetko dopadne, aj tak si to sporadicky chcem pripomenúť zas a znova. Takých kníh je v mojom osobnom zozname len pár. Skrátka, niekedy v budúcnosti sa k príbehu Edmonda rád vrátim - už teraz viem, že to bude stretnutie dvoch starých známych, ktorí si majú čo povedať.
Je fascinujúce čítať o prerode jednej postavy, ktorá by sa dala zhrnúť do kratučkej vety - Edmond Dantes je mŕtvy, pomsta má meno Monte-Cristo. Budem sa síce opakovať, no príbeh, s ktorým som sa prvýkrát stretol prostredníctvom televízneho vysielania, ma baví opakovane, hoci ho poznám takmer do detailov - natoľko sa mi dostalo pod kožu spisovateľské umenie jedného kreola menom Dumas. A že to bol majster zastrúhaného husieho brku a atramentu, o tom nemôže byť pochýb. Tak rozohrať jednotlivé dieliky, ba priam sa dá napísať jednotlivé nitky, aby z nich nakoniec vznikol povraz bez akýchkoľvek uzlov, to skutočne dokáže len málokto, a Alexandre bol toho jasným príkladom. Na to, že je tento príbeh bradatý, tak je neskutočne svieži, lebo to všetko hnusné po dnes deň pretrvalo a máme tu ukážkový príklad, ako zlo trestať. Môj zrak už síce nie je takým, akým býval, ale to drobné písmo, ktorými je text na stránkach vysádzaný, nuž ten mi za námahu a boľavé oči stojí.
Čitateľský návrat po dlhých rokoch a opäť skvelý zážitok. Sú knihy, ktoré sa jednoducho dostanú pod kožu a napriek tomu, že ma román už v ničom nemôže prekvapiť, tak si ho neskutočne užívam. Takéto romány sa už dnes nepíšu, pretože by boli vydavateľsky nekorektné, ale moja vďaka patrí spisovateľom z dôb minulých za to, nakoľko nám prinášajú pohľad na to, že sa ľudia v nie tak dávnej minulosti takmer ničím nelíšili od ľudí dnešných. Za všetkým zlým sú: túžba mať sa lepšie, neopätovaná láska, pomsta, ziskuchtivosť, hrabivosť, spoločenské uznanie (aj od tých, ktorí vám idú po krku - čiže vrane k vrane), prestíž, závisť, skrátka a nedobre, všetko zlé, čoho sú ľudia schopní. Ešteže to Dumas vedel tak skvostne napísať, pretože všetko vyššie vymenované vyznie sťa hnus - ale majster rozprávač to napísal husími brkami tak dobre, že sa na príbeh Edmonta Dantesa vždy teším.
Poviedkové zbierky majú tú smolu, že sú jednotlivé kusy kvalitatívne nevyvážené. Z pohľadu dnešného čitateľa, ktorý je kŕmený skutočne ťažkými (tým myslím váhu knihy, je zarážajúce koľko strán majú súčasné krimi knihy), depresívnymi a krvavými detailmi (čím popisnejšie, tým "lepšie") a najmä celými sériami o zvrátených masových vrahoch a vyšetrovateľoch (často agentoch, nie vždy detektívoch) trpiacich nejakým neduhom, je Návrat Sherlocka Holmesa takým milým a priateľským čítaním. Viac ako o opis brutalít tu ide (a autor to sem-tam spomenie) o hľadanie stôp a splietanie jednotlivých ohniviek do logického (občas aj prekvapujúceho) vyústenia. Takže návrat na koniec 19teho storočia bol fajn, neurazil, pred spaním to bola skvelá dávka dôvtipu. Škoda len, že čitateľ pomerne ľahko uhádne, kto je páchateľ/ka, alebo má poviedka podobu červenej knižnice.
Miera frustrácie, ktorú Glukhovsky cíti zo života v Rusku, sa v tejto knihe odzrkadlila naplno. Viem si predstaviť, že niektorí ľudia môžu túto knihu považovať za akési proroctvo, a ak sa čokoľvek z knihy naplní, budú ukazovať prstom, že to očakávali. Spisovateľ tu pekne-krásne rozvíja myšlienky o tom, aké Rusko bolo, aké je a aké bude - ako autor píše v knihe, západ je zlý a Rusko skvelé - mne také nepríde ani omylom. No, uvidíme.
Takže, všetci to tu porovnávajú s Metrom, to robiť nebudem, ale napíšem, že Metro ma jednoducho nebavilo, bolo to celé recyklované a určené čitateľom stredných škôl. Lenže, každý spisovateľ sa mení a stalo sa tak aj v prípade Glukhovského. Tentoraz nestavil na akciu, na popis samotnej apokalypsy, ale na pomalé budovanie deja a atmosféry, ktorá je obludná a myslím si, že sa veľmi blíži k realite života v súčasnom Rusku. Podľa mňa nastavil spisovateľ zrkadlo rusom ako takým, pretože pozná národ, z ktorého pochádza a vie po čom nielen jeho spodina, ale aj "elita" túži, ba priam baží. Temnota, prázdnota a smrť. Je zaujímavé sledovať paralely medzi fiktívnom dejom knihy a tým, čo môžeme sledovať, že sa v súčasnosti v Rusku deje.
Preklad nemá chybu, je to pekný príklad prekladateľského vcítenia sa do deja.
Do tretice všetko dobré - toto porekadlo platí, pretože tretie stretnutie s dielom pána Heteši sa podarilo. Či som si zvykol na jeho osobitý humor (ktorý nie je pre každého stráviteľný, to si priznajme) alebo som sa len nechal unášať pomerne krkolomným dejom (nutno uznať, že autor manévruje bravúrne), v každom prípade to bola slušná jazda od jednej nemožnej (často komplikovanej) situácie k ďalšej a ďalšej. Bavilo ma to a to tak, že moc. Humor je poplatný autorovmu vnímaniu sveta a roku jeho narodenia, čo každému nemusí vyhovovať, ale sympatické je, že ženy (napriek fyzickým vnadám a ľahkému erotickému dusnu - autor v mladosti niečo zmeškal a už to nikdy nedohoní) hrajú pozitívne úlohy a sú takmer vždy inteligentné. K tomu primerané množstvo akcie a je to super oddychovka, ktorá sa fakt dobre číta, hoci je to literárny brak - a tým pádom je o zábavu postarané.
Viac ako samotný príbeh ma bavil doslov Ondreja Herca, čo je pomerne slušný prúser. Kniha nie je tak stará, ako iné SF, ktoré som prečítal, no zastarala. Okrem toho je to viac fantasy (majster a učeň) než SF - tou sa kniha stáva až v poslednej tretine. No a koniec tomu dáva korunu. Tam autorka tvrdí (teda píše), že jazyk a mimika tváre je genetická, že na oboje nemá vplyv prostredie - no a to je teda kravina, ani nechcem napísať aká veľká. Ak autorka pripisuje Thornovi rozlúštenie ľudskej komunikácie (ok, tu si to zjednodušme, bude to angličtina, aby sme sa nezaplietli v stovkách stále existujúcich jazykov a dialektov) a to len vďaka genetike. Pritom Thorn bol zo skúmavky a nikdy nevidel žiadneho človeka - tomuto neuverím ani omylom, a autorke to s kľudným svedomím budem vyčítať, pretože knihu napísala ako seriózne čítanie - lenže so spojenia SF vypustila science a nechala len fiction. Prečítať sa to dalo, ale vzhľadom k vyššie napísanému (fantasy vs SF, dobabraný záver), sa ku knihe nevrátim, čítanie by ma rozčuľovalo.
Toto bolo tak priehľadné ako voda v pohári, akoby som bol prvák a učiteľka mi ukazovala jednotlivé dieliky, ktoré do seba zapadali, skrátka nuda. Nič, žiadne prekvapenie, čitateľ márne čaká na nejaké dačo, čo by v závere (našťastie krátkej) knihy bolo tým, že no páni, toto som nečakal/a. Na pani spisovateľku, ktorá napísala niekoľko desiatok detektívok podpriemerné dielo, na osemdesiatjeden ročnú pani je kniha dôkazom, že to mala v hlave stále v poriadku. S ohľadom na tieto dve skutočnosti hodnotím tromi hviezdičkami. Čo mi ďalej vadí, je to, že síce sa vek Hercula nikde nespomína, ale už v roku 1920 bol na dôchodku, tak v "Slonoch" musel mať okolo stodesať rokov. Takisto sa zhodujem s názorom, že k Poirotovi patrí retro atmosféra, taká medzivojnová a povojnová, ale roky sedemdesiate pre mňa tento pôvab strácajú - hoci sú už tiež retro.
O niečo lepšia kniha, než pán Grisham napísal za posledných pätnásť rokov, ale žiadna sláva to teda nie je. Romány z tohto spisovateľského obdobia Johna Grishama už nedokážu rozprúdiť krv v čitateľových žilách, nie je tu to chcenie obracať stránku za stránkou. Grisham, kedysi dávno jeden z veľkých spisovateľov právnického thrilleru, opäť neprekročil svoj tieň. Už viackrát som spomínal, že stále čakám na ešte jeden skutočne dobrý román od Johna a preto čítam každý jeden, ktorý napíše. Tentoraz bolo badať zlepšenie, ale na jeho najlepšie knihy ani Chlapci z Biloxi nedosahujú. Skrátka štýl, ktorým pán spisovateľ píše, je absolútnym priemerom, až sa nechce človeku veriť, že tento autor písal kedysi podstatne lepšie. Solídnych 3,5 hviezdičiek si však kniha zaslúži.
Sakra dobrá knižka. Sakra dobrá knižka najmä pre tých, ktorých časť srdca patrí turistike, horám, vetru, dažďu, nepohode, horalkám, horúcemu čaju, bivakovaniu, lezeniu, skrátka všetkému spojenému s túlaním sa nielen po horách. Niečo z príbehov mi pripadalo tak povedomé, akoby som to sám prežil, iné bolo pre mňa úplne cudzie a nepoznané. Ale s autorom knihy by som si rozumel, prežil mnoho podobného ako ja, len s tým rozdielom, že som to nehnal až do takých extrémov ako on. Sem tam áno, aj u mňa sa vyskytla situácia, ktorá bola takrečeno na hrane, až som sa čudoval, že ešte žijem.
Rád sa ku knihe v budúcnosti vrátim.
Vydavateľstvo Oddych vydalo súborné vydanie troch ranných Evanových krimi románov, ktoré sú takým oddychovým čítaním. Je v nich všetko to, čo z pána spisovateľa spravilo úspešného autora, no ešte to nie je ono, pán spisovateľ bol ešte nevyzretým autorom pokleslého žánru. Ale aby mal čitateľ predstavu o čom bola práca detektívov pred sedemdesiatimi rokmi, tak to všetky tri kratučké romány spĺňajú do bodky. K tomu sa pridáva autorov povestný humor, dobrý opis prostredia, svižné dialógy, skrátka a dobre, poctivá remeselná práca, ktorá sa dobre a ľahko číta.