Ivan F komentáře u knih
Je fascinujúce čítať o prerode jednej postavy, ktorá by sa dala zhrnúť do kratučkej vety - Edmond Dantes je mŕtvy, pomsta má meno Monte-Cristo. Budem sa síce opakovať, no príbeh, s ktorým som sa prvýkrát stretol prostredníctvom televízneho vysielania, ma baví opakovane, hoci ho poznám takmer do detailov - natoľko sa mi dostalo pod kožu spisovateľské umenie jedného kreola menom Dumas. A že to bol majster zastrúhaného husieho brku a atramentu, o tom nemôže byť pochýb. Tak rozohrať jednotlivé dieliky, ba priam sa dá napísať jednotlivé nitky, aby z nich nakoniec vznikol povraz bez akýchkoľvek uzlov, to skutočne dokáže len málokto, a Alexandre bol toho jasným príkladom. Na to, že je tento príbeh bradatý, tak je neskutočne svieži, lebo to všetko hnusné po dnes deň pretrvalo a máme tu ukážkový príklad, ako zlo trestať. Môj zrak už síce nie je takým, akým býval, ale to drobné písmo, ktorými je text na stránkach vysádzaný, nuž ten mi za námahu a boľavé oči stojí.
Do tretice všetko dobré - toto porekadlo platí, pretože tretie stretnutie s dielom pána Heteši sa podarilo. Či som si zvykol na jeho osobitý humor (ktorý nie je pre každého stráviteľný, to si priznajme) alebo som sa len nechal unášať pomerne krkolomným dejom (nutno uznať, že autor manévruje bravúrne), v každom prípade to bola slušná jazda od jednej nemožnej (často komplikovanej) situácie k ďalšej a ďalšej. Bavilo ma to a to tak, že moc. Humor je poplatný autorovmu vnímaniu sveta a roku jeho narodenia, čo každému nemusí vyhovovať, ale sympatické je, že ženy (napriek fyzickým vnadám a ľahkému erotickému dusnu - autor v mladosti niečo zmeškal a už to nikdy nedohoní) hrajú pozitívne úlohy a sú takmer vždy inteligentné. K tomu primerané množstvo akcie a je to super oddychovka, ktorá sa fakt dobre číta, hoci je to literárny brak - a tým pádom je o zábavu postarané.
(SPOILER) Táto kniha ma neoslovila, v podstate som ju dočítal z povinnosti, nakoľko som sa v minulosti rozhodol prečítať so celú sériu s Hercule Poirotom. Mimochodom, celá séria má kvalitu ako na hojdačke, niektoré kusy vynikajúce, iné mizerné. Helloweensky večierok je niekde v strede, skôr v dolnej polvlne. Toto hodnotenie zakladám s ohľadom na ostatné knihy zo série. K tomu sa pridáva neustále omielanie o tom, aká je Joyce klamárka (to bolo skutočne otravné), zavádzanie čitateľa falšovaním závetu (dvaja svedkovia, ktorí žijú, tak načo sa súd obťažoval grafológmi?), tvrdohlavý Poirot s jeho lakovkami (tu som s ním nedokázal súcitiť, pre krásu sa trpí - tak trp, to bola moja jediná myšlienka), skrátka a nedobre, kniha ma iritovala. Určite sa k nej nevrátim.
Ak by sa kniha rozdelila podľa jednotlivých prípadov na poviedky, tak by na 140 stranách každá dostala priestor cca 14 strán a všetky by obstáli so cťou. Spisovateľ nám prináša pekný vhľad na hornú polovicu sinusoidy kedy vlna vrcholí a všetko sa sype tak povediac naraz alebo v jednom dni, než začne vlna kriminality opadávať. Ako vždy, aj tentoraz nás Evan fiktívnym mestom Isola a zoznámil nás s rôznorodou cháskou. Za mňa príma čítanie a na koniec si dovolím jeden citát, ktorý opisuje dvojicu prostitútiek: "Obe mali niečo vyše dvadsať, boli celkom príťažlivé, vysoké, nohaté, prsnaté, nehanebné a lacné ako víno v tetrapaku." Môžem smelo skonštatovať, že pol storočia od napísania tejto knihy, sa nič nezmenilo. Lacných a prázdnych osôb je viac ako dosť.
Priznám sa, že ma na "posledného nového" Crichtona navnadila obálka. Vidím za cválajúcim jazdcom skalu alebo dinosauriu hlavu? A čo názov knihy? Totálne ma to poplietlo a potom to už šlo. Kniha sa číta ľahučko, niektoré jej pasáže sú takmer stenografické a typického Michaela som v nej nenašiel. Ako celok je to zaujímavý náhľad do reálií končiaceho veku divokého západu, kedy mizli posledné miliónové stáda bizónov, a autor uvádza (pre mňa určite) zaujímavý fakt, ako už v 19stom storočí noviny podľa geografickej príslušnosti inak informovali o rovnakých udalostiach. Nebyť trošku preplácanej tretej časti knihy, bolo by to ešte lepšie, ale čitateľ nemôže mať všetko, však? Takže ďakujem dedičom, že sa rozhodli vydať aj tento Crichtonov rukopis, bolo to fajn, avšak prečítal som takmer všetky jeho knihy a k tým Michaelovým najlepším majú Dračie zuby predsa len ešte kus spisovateľského umu.
Príjemná zmena v čitateľskom repertoári. Predsa len sa kedysi inak písalo, inak pracovali s jazykom prekladatelia, a tak čaro starých zašlých čias na mňa dýchlo naplno. Mnoho vecí je v knihe úsmevných, napr. jazda na žirafách, mnoho staromilských, napr. opis vzťahu a mladej lásky, mnoho pritiahnutých za vlasy, napr. že si nikto nevšimol, čo držal v ruke Matakit a tak by som mohol pokračovať, ale nie je na to dôvod. Skrátka, Jules Verne bez zbytočného násilia (hoci aj v tejto knihe zahynie mnoho zvierat len tak pre radosť lovcov) a spôsobom jemu vlastným pri opise charakterov (všetci sú buď prehnane dobrí alebo skrz-naskrz zlí), prináša čitateľom dobrodružné príbehy a v primeranej miere ich poučuje o zemepise a dejinách, samozrejme s ohľadom na dobu napísania toho ktorého románu. Za mňa spokojnosť a určite sa k dielam pána Verna v budúcnosti rád vrátim.
Niečo viac ako pred rokom som prečítal iný príbeh s Jackom McEvoyom a nebol som nadšený, pretože Jack je síce fiktívna postava, no je to hnusný slizký zmrd. Presne taký istý je aj tu, hoci kniha je výborná, no všadevlezlý novinársky pisálek mi čitateľský pôžitok úspešne ničil. Nemôžem Connellymu uprieť, že spisovateľské remeslo má v malíčku (v rámci žánru určite), príbeh má hlavu a pätu, síce trochu prekombinovaný záver a úspešne čitateľa namotáva, kto je vlastne vrah alebo vrahyňa. Ako už x-krát predtým ani tentoraz to nebol/a ten/tá na koho sa v knihe najviac poukazovalo, a ak čitateľ postupne vylučuje jednu postavu po druhej (rozumej metódou Sherlocka, ktorý tvrdí, že po vylúčení všetkého a všetkých zostane len jedna možnosť, aj keď vyzerá akokoľvek nepravdepodobne), tak úspešne nájde páchateľa/ku. Asi toľko som chcel napísať do komentára, pretože Jack ma odrádza siahnuť po ďalšom jeho príbehu, tak mi je protivný, ale zas o niečo viac ako rok, nuž uvidím.
Tri robotické zákony - je užitočné prečítať si, ako by pravdepodobne v praxi nefungovali, alebo by mohli zlyhať. Oproti iným (pre mňa nečitateľným) knihám potomka ruských emigrantov, je to svieže a pomerne dobre napísané dielko, ktoré by si mal každý, kto trochu koketuje so SF, určite prečítať. Čo sa týka niektorých poviedok, tak majú priam banálnu zápletku a krkolomné riešenie - určite z dnešného pohľadu, lenže v roku 1950 nemohol autor predpokladať, ako sa budú systémy v roku 2023 testovať. Ešte sa pristavím pri knihe Pozitronový muž (základom je poviedka Dvestoročný muž), tá je z môjho pohľadu lepšia, je tam viac zo Silverberga a je to poznať - a tiež je to kniha vystavaná na myšlienke, ako môže testovanie zlyhať a robot (alebo android) má zrazu potrebu stať sa nedokonalým tvorom - človekom.
Už je to nejaký ten rok, ba priam desaťročie, ak nie viac, čo som dočítal siedmy diel o Zaklínačovi a popravde, nejako si nepamätám, o čom to bolo - poviedky už vôbec nie, to je hádam aj štvrťstoročie od prečítania. Nadišiel čas oprášiť si spomienky spojené so Zaklínačským svetom (mám v pláne prečítať si všetkých osem kníh na budúci rok), a tak som sa začal svedomito pripravovať - knihy už zakúpené mám a pridal som k nim Kódex. V knihe som si takmer celý november listoval, prezeral si obrázky, študoval mapy, primeriaval si veľkosť príšer a netvorov k postave Geralta (veľmi fajn pomôcka) a pomaličky som sa začal cítiť spojený so svetom Sapkowského univerza. Čo dodať? Kniha je pre každého, kto má čas v nej popri čítaní (alebo počúvaní) aj listovať, výborným doplnkom, predsa len sa čitateľ nemusí zamýšľať, kde ktorá krajina je, alebo ako ktorá príšera vyzerá, len si to nalistuje a hotovo. Ilustrácie v knihe sú príjemne detailné.
Kuvičie hlasy budú všeličo vyčítať starému spisovateľskému pardálovi, ba niektoré z nich budú aj príkro kritické, no nutno uznať, že pán zaslúžilý dôchodca má stále svojím verným (aj neverným) čitateľom čo ponúknuť. Jednoducho po toľkých naklepaných stranách je Stephen pán spisovateľ. Takže kvarteto krátkych prác v tejto knihe nenudí, hoci niektoré nápady sú recyklované, no dobre sa čítajú. Osobne rozumiem Stephenovi prečo si spisovateľsky obľúbil slečnu, ktorej kariéra začala s pánom Mercedesom. Nemôžem si pomôcť, ale osobne mám s Holly Gibney problém - čitateľský. Skrátka a (ne)dobre, nezískala si moje sympatie. Nebude to samotnými príbehmi, ale tým, že je studená ako ryba a mdlá a nezáživná ako argentínska telenovela - než sa k niečomu rozkýva, tak prejde more strán, to je tiež ako telenovela. Tak máme na svete ďalšiu slovnú hnačku, ktorú pán King v minulosti kritizoval. No nič, kniha je to príjemná a mňa potešila.
Niekedy na mňa Mickey Haller pôsobí ako cynik, lepšie povedané, je cynik, pretože to tak jeho knižný stvoriteľ Michael Connelly chce. Okrem neho sa v knihe objavuje aj Hieronymus Bosch (ten je cynik tiež) a sledovanie týchto dvoch pri práci na rozklade zločineckého systému je skvelá zábava. Prípad ako taký je zaujímavý a dáva Connellymu príležitosť ďalej rozvíjať postavu Hallera. Právne manévre sú riadne spletité a sledovať Harryho Boscha pri vyšetrovaní je potešením. Kombinácia oboch je svieža a rozhodne nenudí.
A aby som nezabudol, tak citujem: "Všetci klamú."
Takže v policajnej hantýrke sa "brass verdict", čiže „rozsudok ulice“ vzťahuje na spravodlivosť vynesenú guľkou. Je to spôsob, ako obísť zákon, súdy, sudcov a poroty. Je to bdelá spravodlivosť. Pretože všetci klamú.
Keď si pomyslím, že detektívka bola napísaná v roku 1970, tak jej nie je v podstate čo vytknúť. Po bystrohlavých jedincoch (ktorých boli dovtedy plné regály v krimi oddelení v kníhkupectvách) tu máme inteligentnú skupinu detektívov, ktorí sem tam dostanú do držky, občas na nich niekto vystrelí, šéf ich patrične znosí, no je zároveň na nich hrdý. Skrátka je to krátke, úderné a priamočiare, na nič sa nehrajúce čítanie. Evan to jednoducho vedel napísať tak, aby bol čitateľ spokojný. Čo viac si priať? Asi len viac podobných kníh aj od iných a najmä súčasných autorov.
Konečne. Cítim úľavu, že som túto skutočne obrovskú knihu po niekoľkých mesiacoch dávkovania si poviedok, konečne dočítal. Jednoducho, bolo toho príliš a cítim, že som sa (momentálne) tvorby pani Christie presýtil. Okrem toho bolo mnoho poviedok v knihe priemerných a zopár vyslovene úbohých - teda časť knihy, kde šla jedna duchárska poviedka za druhou, bola pre mňa veľmi ťažko stráviteľná. Nechcem porovnávať s inou tlstou knihou poviedok od tety Agathy, ale tá je rozhodne lepšia a táto ťahá za kratší koniec. Len to porovnanie sa vyslovene ponúka, pretože autorka je tá istá a hoci postavu Hercula neznášala, tak možno práve preto sú poviedky s ním o toľko lepšie, než so starou všetečnou starou dievkou Jane.
Čakanie na skutočne dobrú knihu od Grishama pokračuje. Sudcov zoznam nie je zlý román, no je tuctový. Je to sterilné stenografické čítanie bez akýchkoľvek emócií a, čo je z môjho pohľadu prúser ako traky, v knihe nie je žiadna postava, ktorej by som držal palce. Všetky postavy sú nudné a nevýrazné, tak isto, ako za posledných desať-dvanásť rokov postavy z Grishamových románov spomínaného obdobia. Kedysi v deväťdesiatych rokoch mal Grisham schopnosť napísať skutočne dobré knihy a Stephen King sa o ňom vyjadril, že John je výborným škrabákom kníh. Škoda, že z výborného spisovateľa (samozrejme v svojom žánri) sa stal spisovateľ dobrý, vlastne priemerný. Mám doma ešte dve iné grishamovky, no vôbec ma neláka ich otvoriť a prečítať si ich. A pritom stále čakám, že ma John ešte raz prekvapí. Obávam sa, že prekvapí, ale negatívne.
Kniha bola darom k sviatku a potešila. Neviem, či prináša niečo nové, doplňujúce k informáciám o človekovi s veľkým hlasom a plytkým emočným "ja", ale pre mňa to bola prvá kniha, ktorú som si o "obdivovanom a zatracovanom" umelcovi prečítal. Za tým "ja" je skryté všetko, čo Farokha Bulsaru robilo a spravilo tým, čím bol. Bol všetkým a ničím, patril všetkým a nikomu. Kniha ako celok na mňa pôsobila veľmi dobrým dojmom, kvalita tlače a papiera zodpovedá Freddiemu "ja". Držiac knihu v rukách, je obálke skutočne "kúl".
Spracovanie knihy je prvotriedne, o tom nie je žiadna pochybnosť. Po prvom otvorení knihy a prelistovaním sa jej stranami na čitateľa dýchne poctivé remeslo. Človek sa vráti do sladkých a bezstarostných čias, kedy dobro a zlo malo málo odtieňov sivej. Lenže s príbehom je to horšie. Neočakával som ani Barbariča, ani Báthoryho, to nie, ale niekoho, kto by ma oslovil od začiatku. Dostal som Šarkana a nenašiel som si k nemu cestu, hoci začiatok za veľkou mlákou bol úplne skvelý. Lenže po príchode na rodnú hrudu ma jeho príbeh bavil o dosť menej. No čo už, nemám násť. Keďže nemám násť, očakávam niečo na vyššej úrovni, nie rutinu pre nenáročných čitateľov, aj oddychová literatúra má naviac a tým pádom aj pán Červenák. Toto dielo mu z môjho pohľadu moc nevyšlo. S prižmúrením oboch očí nad tým, že ide o úvodný diel hodnotím štyrmi hviezdičkami. Byť to však príbeh Barbariča alebo Báthoryho, aj dve by boli veľa.
Robur Dobyvateľ
Veľmi jednoduchý príbeh zaodetý do vtedy (doby vzniku románu v roku 1886) totálneho sci-fi, teda stroja ťažšieho ako vzduch, ktorý nevídanou rýchlosťou brázdi svet. Čierno-biele videnie sveta, tak typické pre Verneovu tvorbu, je prítomné aj tu a samozrejme je poplatné dobe svojho vzniku. Teda Francúzsko je dobré, ostatné krajiny Európy už pomenej, černosi sú bojazliví, biela rasa všetkým nadradená. :-) Čo ma s odstupom času zaráža, ale neprekvapuje, je vzťah ľudstva k živočíšstvu - úplné barbarstvo. Len tak pre zábavu si "dobrodruhovia románu" ulovia veľrybu a potom ju nechajú napospas žralokom. K tomuto všetkému sa pridáva ďalší typický neduh Verneovej tvorby a tou sú siahodlhé zemepisné a historické popisy platné v roku vzniku románu, hoci tu sa s ich množstvom Verne krotil. Takže som si niektoré údaje porovnal s dneškom a bolo to zaujímavé.
Robur pán sveta
Kniha naväzuje na schému, ktorú Verne použil viackrát: génius, samozrejme, že inžinier, vynájde, vytvorí, skonštruuje (skrátka hocičo, čo ho dovedie k cieľu) dokonalý takmer bezúdržbový stroj, ktorý nielenže po cestách-necestách sa premáva závratnou rýchlosťou, ale aj pláva a to ako na hladine, tak ja pod ňou, ba čo viac pokoruje si aj ríšu vtákov. Lenže, aký má cieľ, prečo to robí, to všetko tu chýba. No a to klišé, že génius musí byť zároveň aj šialenec, hoci predtým bol vizionár, tak to bolo aj tu, Jules neprekročil svoj tieň. Našťastie to bolo čítanie krátke, úsmevné, nezaťažujúce sivú kôru mozgovú a prekvapujúco, neboli tu takmer žiadne zemepisné a historické opisy. Ako celok je to však chudokrvné dieťa Verneovej tvorby.
Tak trochu som sa obával, že Harry už notne poznačený vekom (aj samotný autor mal v dobe vydania 64 rokov - asi sa mu tak lepšie píše a vie sa stotožniť s H.B.), nebude stíhať s dychom a tým pádom to už dobré čítanie nebude, no jeho spojenie s detektívkou z nočnej smeny (lingvisti mi môžu so zmenou akurát tak vyliezť na hrb, zmena je zmena a smena je smena) bolo od Connellyho správnym krokom. Spolu im to klape parádne a čitateľ dostáva stále výdatnú porciu dobrého príbehu a slušných pár hodín čítania. Takže starý Bosch je nahradený mladou Renée a nohavice sú vystriedané sukňou. A že jej to šľape, o tom niet pochýb. S prihliadnutím na autorov vek a zmysluplný príbeh, tak v rámci žánru ide o veľmi veľmi slušný krimi román.
Prikloním sa k tým, ktorí knihu ohodnotili ako priemernú a v rámci detektívneho žánru skôr podpriemernú krimi. Pani Agatha napísala veľa omnoho lepších kníh, pri ktorých som si čítanie užíval, tu som sa do čítania viac-menej nútil. Celkovo som mal skôr pocit, akoby písanie nebavilo ani samotnú Christie. Vyznenie príbehu je také nijaké a k žiadnej z postáv si nemožno (teda z môjho pohľadu) vytvoriť kladný vzťah. Takisto je malý belgičan v príbehu upozadený - čo by nebolo na škodu (túto schému A.Ch. použila viackrát) - objaví sa až za polovicou prečítaných stránok, ale ruku na srdce, mnoho z nás očakáva skorší a výraznejší nástup na pole vyšetrovania zločinu a určite viac razantnejších prejavov detektívovej dômyselnosti. Tak, ako sa k viacerým príbehom s fúzatým a plešatým detektívom rád vrátim, tak tento to rozhodne nebude.
Prekvapivo dobré čítanie o starých páprdoch, ktorí notne opotrebovaní a vekom zašlí (nehovoriac o zubných protézach, kalnom zraku a pečeňových škvrnách) narukujú. Kniha je síce tak trochu utáraná (čo mne vyhovovalo) no neuberá jej to na pútavosti. Opisov bojov je takisto málo oproti iným military SF počinom, no nie je to na škodu. Takisto na konci správne odmeraná dávka potrebného pátosu a sentimentu dáva vyznieť ľudskosti a čuduj sa svete nehynúcej lásky - mne sa to veľmi páčilo, hoc nemusí to byť každému po chuti. Suma sumárum: príjemné čítanie s tými správnymi ingredienciami, ktoré moju stále hladnú čitateľskú dušu na určitú dobu zasýtilo.