Ivan Kučera komentáře u knih

Sherlock svojmu autorovi Doyleovi priniesol neskutočnú slávu (a v neposlednom rade bohatstvo), ale anglický spisovateľ sa vždy chcel presláviť ako kvalitný románopisec (napr. historických eposov) a nie "iba" ako "zaznamenávač" detektívnych prípadov. Dokonca sa dá povedať, že ho písanie o Sherlockovi limitovalo, lebo ako autor sa síce štylisticky vyvíjal (zlepšoval), ale aby zachoval jednotný háv sherlockovčín, musel sa "krotiť". Nečudujem sa, že v istej chvíli mal Sherlocka po krk a nechal ho zabiť. Nič ho neprinútilo oživiť ho. Ani masové protesty. Ani listy plné nenávisti. Dokonca ani monštruózne honoráre. Napokon sa ale po rokoch predsa len nechal zlomiť a napísal Psa baskervillského. Paradoxne ide o asi najslávnejšiu holmesovčinu a to napriek tomu, že sa odohráva pred udalosťami s detektívovou smrťou (takže je to prequel) a napriek tomu, že v nej Holmes takmer nevystupuje. Resp. vystupuje, ale nevieme o tom... už som ticho, lebo sa blížim k spoilerom. Okrem toho sa tu Holmes často mýli resp. je uvádzaný na falošnú stopu. Hlavnú rolu dostal prekvapivo Dr. Watson, ktorý však (pri všetkej úcte) nesiahala Holmesovej genialite ani po kolená, takže sa často mýli, je oklamaný a má veľmi zlé teórie. V mnohom je teda Pes baskervillský zvláštnou holmesovčinou. Avšak možno i preto, keďže predchádzajúce ma nebavili, ma on bavil. Ako Sherlock Holmes, tak detektívky všeobecne nie sú moja srdcovka, ale Pes baskervillský je pecka, keďže zbožňujem horory a on k nim má psovsky blízko. Šokujúce twisty, skvelé prostredie a v prvom rade geniálna atmosféra "blat", na ktoré sa s príchodom večera znáša nechutne hustá hmla, v ktorej nie je nič ľahšie, než sa stratiť... a už nikdy nebyť nájdený. Skončíte v močiari, zapadnete doňho, postupne klesáte na dno (čím viac sa z toho snažíte dostať, tým ste hlbšie) a nakoniec zmiznete úplne. V lepšom prípade. V horšom vás roztrhá desivá beštia, ktorá močiare v noci obchádza. Ale nebojte sa, ani cez deň tento kraj nepôsobí zrovna dvakrát veselo: pochmúrna obloha, ponuré sídla, temné lesy. Za túto atmosféru dávam maximálne hodnotenie, ale opakujem a podotýkam, že super je i rozuzlenie, postavy, dialógy atď.

41 28.09.2019

„Není více babičky.“ Samozrejme poznám (a zbožňujem) televíznu Babičku z r. 1971, ale legendárna predloha od Boženy Němcovej si na mňa počkala až do decembra 2021, keď som ju dostal ako darček od pani manželky k štyridsiatke. Nebudem klamať. Bolo to náročné čítanie. Knihy v češtine čítam od útleho detstva, keď ma otec prvý raz zaviedol do našej mestskej knižnice. Ale po začítaní sa do Babičky som zostal v šoku z toho, aký „prastarý“ text je. Niektorým slovám som nerozumel nielenže ja, ale trúfam si tvrdiť, že im nebudú rozumieť ani mnohí českí čitatelia. Čítal som preto Babičku enormne pomaly a sústredene, niektoré vety dokonca viackrát. Ale prečo sa stále ponáhľať? Občas sa treba zastaviť a vychutnať si okamih. Babička je poetické dielo. Miestami je to skôr ako keby zbierka poviedok, ktoré voľne spája motív babičky a jej rodiny. Zvyky, tradície atď. Na konci ale všetko zaklapne na svoje miesto a priznávam, že štvrtú hviezdu prihadzujem za dojemné finále. Fantastické ilustrácie Zděňka Buriana.

30 27.04.2022

Chápem názov, po komerčnej stránke je vďačný a atraktívny, ale zároveň škandalózny. Osobne sa totiž nazdávam, že nech už sa v roku 1959 na Hore mŕtvych stalo čokoľvek, s vraždou to nemalo nič spoločné. Aká je táto kniha? Rozporuplná. Skvelý začiatok, slušný stred a nanič koniec. Vo finále kniha výrazne stráca dych. Autor v ňom dal priestor hŕstke internetovým pseudoodborníkom, o ktorých ste nikdy v živote nepočuli a ktorí vlastne ani nechcú byť menovaní, čo ma rozosmialo. Títo „experti“ sa téme venujú „až“ pár rokov, čo mňa osobne až urazilo. Úroveň dovtedy kvalitného textu ide behom pár stránok prudko dole. Negatívne vnímam i absenciu sumarizačného záverečného slova, nejakého fajn epilógu. Niekomu môžu vadiť azda až príliš poctivé „poznámky pod čiarou“, čo občas má význam, ale občas je to absurdné. Ale i tak je táto kniha pre „fanúšika“ (ak sa to pri takejto strašnej tragédii dá takto pomenovať) povinnou jazdou. Bohatý sprievodný materiál v podobe dobových fotografií. Autor sa zaoberá takmer všetkými reálnymi, menej reálnymi, až úplne absurdnými teóriami (a že ich je). Preto ma zarazilo, že obišiel najstaršieho a najzáhadnejšieho účastníka expedície, ktorý sa k Djatlovovi pridal v poslednej chvíli a predtým ho nikto nepoznal (čo môže byť náhoda, ale aj nemusí). Djatlova expedícia je jednou z najmrazivejších záhad, o akej som počul. Bizarné je, že čím viac o nej viete, tým menší zmysel dávajú jednotlivé kúsky puzzle. V tom zmysle, že ak si aj poviete, že to určite spôsobili napr. domorodci (resp. otrava), hneď nato sa z hmly vynorí informácia, ktorá túto teóriu roztrhá na kusy. Je to dané jednak dobou, v ktorej sa to stalo (neexistencia DNA analýz) a jednak krajinou (komunistický Sovietsky zväz bol skutočne svetom sám osebe, ruská zem je ním ešte aj dnes a vtedy to bol ozaj extrém). A keď si uvedomíme, že vyšetrovanie mohlo byť zmanipulované alebo amatérske (jedno horšie ako druhé), tak sa vlastne ani nemožno čudovať, že nikto z toho nie je múdry. Ak bol prípad naozaj dodatočne upravovaný (či už KGB, armádou alebo treťou stranou), potom vlastne aj veci, ktoré z vyšetrovania pokladáme za fakty, môžu byť v skutočnosti klamstvá (ak boli niektoré veci z vyšetrovania utajené, tak si de facto nemôžeme byť istí ani len reálnym počtom mŕtvych!). Čo zostalo? Pre mňa jedna obludná noc, odporná záhada a deväť mŕtvych nešťastníkov na začiatku svojich životov. Dávam 4*, ale aby bolo jasné - je to s RIADNE prižmúrenými očami.

29 12.06.2020

Myslím si, že King nemá až tak čisté svedomie, zrejme sa odrszil od kultovej poviedky Opičí tlapka od Williama Wymarka Jacobsa. Pre fanúšikov folk horroru povinná jazda. Desivá, dokonalá hororová kniha. Stephen King za ňu pôjde do pekla. Určite to nečítajte, ak máte deti, verte mi. Jeden z najstrašidelnejších a najmrazivejších hororov, aký som kedy čítal. Dokonca ani od Kinga ma častokrát nebavia horory, ale drámy. Cintorín zvieratiek je však úplne iný level. Autor sa vďakabohu nikam neponáhľa. Dopriava si dostatok času pre navodenie dusnej, mystickej atmosféry, pre geniálne opisy ešte geniálnejšieho prostredia (tiché mestečko, cesta smrti, nádherný rodinný dom, za ktorým vedie chodník do hustých lesov plných starobylých legiend, Mikmacké pohrebisko, pôda kamenistá a tvrdá ako srdce muža, do ktorej ak niečo mŕtve zakopete, môže sa to vrátiť, ale nie v pôvodnom stave) a pre opisy postáv (a ich minulosti a vzťahov medzi nimi). Vďaka tomu perfektne fungujú hororové pasáže, s ktorými sa ku koncu roztrhne vrece. Vtip je v tom, že ak by King paradoxne od samého začiatku príjemne nespomalil, obludná druhá polovica jeho špičkového románu by zrejme nemala šancu fungovať. Akiste jeden z najvydarenejších hororových románov Stephena Kinga sa dočkal už dvoch filmových adaptácií (a jedného sequelu), žiaľ obidve mali napriek istej snahe k predlohe na míle ďaleko.

28 15.07.2017

Keď som v r. 2000 zašiel do kina na Kyticu z produkcie Juraja Jakubiska, úplne ma dostala do svojej moci. Uchvátila ma, odrovnala ma, zhypnotizovala ma. A to nielen svojím nekompromisným vizuálom a nezabudnuteľnými výjavmi (podvodná ríša, lietajúci zombie, umrlec Jiří Schmitzer), ale samozrejme najmä do deja úchvatne začlenenými kultovými Erbenovými hypnotickými, nákazlivými veršami. Možno ma v pár detailoch dokonca inšpirovala v tvorbe (v tom čase som už 5 rokov písal). Napriek tomu trvalo 24 rokov, kým som si trúfol na samotnú Erbenovu zbierku legendárnych balád, o ktorých myslím môžeme s čistým svedomím hovoriť ako o folk horore. Sú pochmúrne a drsné. Nádherne, nejeden raz riadne nečakane zrýmované. Knižočka je to útla (mám vydanie z r. 2022); ak by bol človek barbar, prebehol by to očami za pár desiatok minút. Ja som to tak ale v žiadnom prípade nemienil urobiť. Chcel som si Kyticu vychutnať. Každý deň som si dal len 10 strán. Ale nie len tak hocijako. Inštinkt mi našepkával, že ak si to chcem užiť, mal by som čítať nahlas, pomaly a dôkladne premýšľať nad každým veršom. Takže ak by ste v tej chvíli nečakane vtrhli do izby, možno by sa vám naskytol zvláštny pohľad na to, ako ležím na gauči a nahlas čítam Kyticu. Niektoré balady ma odrovnali menej, iné viac, ale ako celok je to jedinečný kus práce. Najviac ma do svojej moci dostala Polednice (tu som sa samozrejme nedokázal zbaviť spomienky na Bolka Polívku šialene sa na chodúľoch rútiaceho po poliach zaliatym žeravým letným slnkom) a najmä pochopiteľne geniálna Svatební košile a Vodník. Pozoruhodné je, že v češtine vyšlo ak sa nemýlim viac ako 110 (!) reedícií, čo je možno svetový rekord, netuším. Vôbec sa tomu každopádne nečudujem, toto je ozaj český národný poklad. Inak je to riadna brutalita plná mŕtvych, duchov, netvorov, únosov, v podstate až znásilnení, zmrzačených ľudských tiel, úmrtí novorodencov. Ako to už ale na svete chodí, najbeštiálnejších vecí sa tu dopúšťa bežný človek na inom človeku (rozsekanie človeka doslova na kusy).

26 08.11.2024

Vôbec nechápem, kde sa to v Kingovi bralo, že svojho času dokázal tvoriť také mimoriadne silné a realistické ženské charaktery (nielen hlavná Dolores, ale aj famózne spracovaná rola jej cynickej, ale napokon správnej zamestnávateľky Very). Dokonalé opisy sychravého mainského pobrežia, na ktoré Boh (alebo skôr diabol?) kedysi dávno bez ladu a skladu pohodil zaspaté mestečká, kde sa všetci živia rybolovom a kto nemláti svoju ženu, nie je chlap. Len málokedy sa stane, aby som ústrednej postave tak mocne držal palce. Zaujímavosťou je, že keď King neskôr napísal (podobne strhujúcu) Geraldovu hru, dejovo sa v nej vrátil práve k zlomovej udalosti v živote Dolores. Odporúčam aj film s absolútne neskutočnou a úžasnou Kathy Bates (ktorá si predtým zahrala aj v inej kingovke a to v Misery), ten sa mi možno dokonca páčil o čosi viac

25 17.03.2021

"Najčudnejšie vyzerali Slováci." Dokonalá ukážka toho, že cenzúra je zlo. S legendárnym Stokerovým román som sa prvý raz stretol v puberte. Žiaľ, v súvislosti so slovenským vydaním od Tatranu z r. 1990, ktoré bolo reedíciou z r. 1969 (takisto Tatran). Prečo "žiaľ"? Jednalo sa totiž o vražedne scenzurovanú verziu. Slovenský prekladateľ/vydavateľ si vtedy totiž povedal, že táto pasáž sa mu nepáči, tamtá mu pripadá nudná, ďalšia zas príliš sentimentálna, banálna, či nevhodne popisná... a tak to vymazal! Počujete dobre: vzal knihu cudzieho autora, vyhodil z nej všetko, čo sa JEMU osobne nepozdávalo a nepáčilo a vyrazil to dočerta. Na jazyk sa mi derú rôzne slová, ale nebudeme si kaziť krásnu noc so splnom, tak len pre poriadok dodám, že cenzurovaná verzia je o desiatky (!) strán kratšia. Nečudo, že sa mi nikdy nepáčila. Stratil som akúkoľvek chuť a motiváciu vrátiť sa do ponurého sveta grófa Draculu. Situácia sa zmenila v r. 2022, kedy som si prečítal prequel Dracul od Stokerovho praprasynovca... a bol som uchvátený. Skvelá kniha. Tak som si povedal, že je načase skúsiť to ešte raz s originálom. Zadovážil som si kvalitné slovenské vydanie od Európy z r. 2003. Nielenže disponuje neskrátenou Stokerovou verziou, ale tiež šťavnatými dodatkami Petra Uličného, edičnou poznámkou venujúcej sa o.i. aj práve kontroverzným cenzurovaným vydaniam, ďalej tu nájdete vysvetlivky, dobovú recenziu a dokonca poviedku Draculov hosť, ktorú Bram Stoker pôvodne plánoval použiť ako prológ Draculu, ale napokon z toho nič nebolo a poviedku pustila do obehu až jeho vdova. Dracula je v necenzurovanej, klasickej verzii parádna hororová jazda (ehm, let nočnou oblohou). Týmto sa mu hlboko ospravedlňujem za to, že som mu krivdil, aj keď to tak úplne nebola moja vina. Román má stovky strán, ale je svižný nielen vďaka tomu, že neustále strieda postavy, ale tiež štýly. Denník, zápisník, listová korešpondencia, zápisníky kapitána lode. Je toho tak veľa, až sa natíska otázka, kedy postavy vôbec stíhajú bojovať proti Draculovi, keď neustále niečo vypisujú. Kapitánov denník každopádne patrí (spolu s mrazivým transylvánskym začiatkom) k vrcholom knihy. Dodám, že v r. 2023 bol sfilmovaný do podoby celovečerného hororu. V románe ma každopádne rušilo zopár vecí: nelogické správanie postáv (matka vyhodí cesnak), patetickosť (Van Helsing emotívny zdĺhavý preslov uprednostní pred okamžitým skontrolovaním pacientky), medicínske hlúposti poplatné dobe svojho vzniku (všetci chlapi v okolí Lucy mali rovnakú krvnú skupinu, alebo to do nej prali hlava-nehlava?), rapídny stupeň WTF (indický fakír) a v mužských postavách (s výnimkou radikálneho Van Helsinga) je ťažké (a asi aj zbytočné) orientovať sa (proste sú to "nejakí chlapi"). Áno, trochu ma to nudilo, čo bolo dané tým, že som videl množstvo filmových adaptácií. Najmä v druhej polovici už to na mňa pôsobilo zdĺhavo a nekonečne. Rozpaky vo mne vyvolali i veľmi emotívne postavy, ktoré neustále plačú, zviera im srdcia, rozprávajú v patetických temer už až veršoch a dávajú sľuby na život a na smrť. A mierne ma znepokojila predstava mladej ženy, okolo ktorej ako predátori krúžia traja chlapi naraz (a pravdupovediac Van Helsing tiež pôsobí dojmom, že by rád oplodňoval), ale to len tak na odľahčenie. Inak klasika a absolútna povinnosť pre každého hororového fanúšika. Len preboha fakt nečítajte tie hnusné cenzurované vydania.

24 21.05.2023

Na Spálené Mlýny se snesla tajemná, neklidná noc a vítr zpíval podivné písně do snů obou chlapců. S Chatou v Jazernej kotline som sa prvý raz stretol ešte ako puberťák vďaka slovenskému prekladu z r. 1991 (vyd. Gemini). Veľmi inšpiratívne na mňa vtedy zapôsobili jednak hororové scény s nočným hosťom, ktorý prichádza iba za škaredého počasia (fuj, brrr) a jednak atmosférické opisy krásnej, panenskej prírody ďaleko od ľudí, kam nikto nechodí. Len dvaja dobrí priatelia. A potom On. Temný hosť, ktorý od nich niečo chce. Ale čo? A kam až je schopný zájsť, aby to získal? Takže keď Albatros (v spolupráci so Skautskou nadací Jaroslava Foglara) v roku 2018 vydal reedíciu, proste som si ju MUSEL kúpiť. Prvé, čo vás na nej zaujme, je prekrásna, dokonalá vizuálna stránka. Krásne ilustrácie Pavla Čecha vyrážajú dych. Určite kotlinu nakreslil úžasnejšie, než na môj vkus nehnevajte sa rutinér Marko Čermák v komiksovom spracovaní tejto skvelej knihy. K tomu si musíte radikálnym spôsobom pripočítať netradičný (a teda atraktívny) formát, kvalitný papier a parádnu obálku z báječného materiálu, ktorý je jemný na dotyk. Aby toho nebolo málo, kniha obsahuje špeciálny bonus: tenkú Zavřenú knihu, čo je vlastne kniha, ktorú písali Ludva a Pavel. Po tom, ako som si dostatočne užil vzhľad, s chuťou som sa začítal do povedomého príbehu. Hoci občas mierne stagnuje (neveľmi záživná vedľajšia línia s Tarantulou), nemôžem povedať nič zlé. Foglar mal tendenciu (ale proste vtedy bola taká doba) občas to preháňať (démonizovaním cigaretového dymu autor balansuje na hrane paródie), ale inak je to parádny príbeh o dvoch kamarátoch a letných prázdninách v lone nepoškvrnenej prírody, počas ktorých si začali stavať chatu, ktorú by sme dnes nazvali čiernou stavbou. Potešili ma svieže a realistické dialógy. Občas je to mierne ťažkopádne, keďže to trošililinku zostarlo (kniha prvý raz vyšla v r. 1939, takže najbrutálnejšou nadávkou široko ďaleko je prožluklý Ludva!, ale na druhej strane aj to má svoje čaro). O neskutočnej popularite románu svedčí, že komiksová adaptácia Marka Čermána vyšla veľakrát v rôznych časopisoch, či komiksových antológiách, či už v čierno-bielej alebo farebnej verzii.

24 19.07.2019

O nesmiernej popularite tejto viacgeneračnej knižky vypovedá okrem iného i množstvo reedícií; kým v slovenčine vyšla knižka len dva razy, v krajine svojho vzniku sedemnásťkrát (!). Ja vlastním slovenské vydanie od Gemini z roku 1991 s parádnymi ilustráciami Jozefa Cesnaka. Mám ho veľmi rád, keďže mi ho v roku 1992 (keď som mal 11) na Vianoce kúpila moja milovaná babička, ktorá už dávno nie je medzi nami. Druhou stranou mince je, že by to odo mňa ani nikto nekúpil, lebo je od množstva ráz, čo som sa k nemu zas a znova vracal, obchytané, roztrhané a nesie ďalšie známky výraznejšieho poškodenia. Chlapci od Bobrej rieky zostarli, ale napriek tomu im z mohutnej nostalgie nedokážem dať menej, ako 4*. Kedysi mi pripadali scény so Zelenou príšerou napínavé, ale keď som sa ku knižke vrátil v roku 2021, kedy som mal už bližšie k štyridsiatke, než k tridsiatke, musel som uznať, že už to nie je ono, keďže je jasné, že príšera je človek z mäsa a kostí. Foglar písal vynikajúce hororové pasáže (nie hororové príbehy), ale v Chlapcoch od Bobrej rieky ich bohužiaľ nenájdete. Kým v Chate v Jazernej kotline viete, že nočný votrelec, ktorý chlapcov prenasleduje počas daždivých dní a nocí, je reálne nebezpečný, Zelená príšera je len taká srandička. Foglarovi vynikajúco idú opisy prírody a počasia, v tom bol vždy majster. Ale výchovno-vzdelávaco-športový apel, ktorý kladie nielen Rikitan na svojich zverencov, ale aj autor na čitateľov, je miestami predsa len dosť prehnaný. Podstatnú časť zápletky tvoria nie príliš zaujímavé scény, v ktorých chlapci zberajú notoricky známych bobríkov. Vzhľadom na kultovosť literárnej predlohy (a početnosť predchádzajúcich komiksov podľa Foglara) je to šokujúce, ale Chlapci od Bobrej rieky sa prvého skomiksovania dočkali až v roku 2007 (pri príležitosti stého výročia od Foglarovho narodenia).

Divný chlap, ktorý nič nevidí, je sám v zrube uprostred zimného lesa... ale možno vlastne nie je sám. Dokonalá komorná hororovo-trilerová zápletka. No a tým by sme s pozitívami končili. Tma sa tvári ako horor, no v skutočnosti ide o (pseudo)psychologickú sra*ku, ktorá sa končí podvodom akútne spáchaným na nevinnom čitateľovi. Vzhľadom na megaotrepaný finálny twist je celá Tma jedným veľkým podrazom (bez onoho príšerného zvratu by Tma ako celok bola určite lepšia minimálne o jednu hviezdu). Hrdina je, ako aj v minulých autorových knihách, nesympatický asexuál; takmer sa až chcem zamyslieť nad tým, akému typu čitateľa sa môže tento typ postáv páčiť. Tentoraz sa ale Jozef Karika vyflákol okrem postáv už i na budovanie atmosféry "zlých" lesov. Dokonca neváha (dvakrát!) použiť už asi dve desaťročia nepoužívané klišé, kedy postava zažíva šialené násilie a na konci kapitoly sa ukáže, že sa jej to len zdalo (!). Smiešne sú i encyklopedické znalosti hrdinu (ďalšia autorova špecialita), kedy televízny scenárista v pohode vie, na akú vzdialenosť vlk cíti krv, lebo to pred pár dňami náhodou videl v dokumentárnom filme (???). Jediným skutočným hororom v Tme sú exkluzívne kulinárske špeciality (ryža vo varných vreckách + mrazená zelenina) a sex. Autor, ktorého ranná tvorba bola úžasná a zbožňoval som ju (hlavne hororové poviedky, ale tiež prvé dve V tieni mafie a páčil sa mi aj mrazivý Strach) po znásilnení novorodenca (V tieni mafie 2) prekvapivo prišiel so súložou medzi heterosexuálnym párom dospelých ľudí... a je to horor („Vysadla si na mňa, z vlhkej vagíny jej sálalo dráždivé živočíšne teplo.“ - toto už nikdy v živote nechcem čítať). Prirátajte si k tomu trápne reklamy na firmy a produkty. Jediná aspoň trocha strašidelná vec (chlap z hôr v žltej vetrovke) je po pár odsekoch odhodená do kúta (a trvalo zabudnutá). Autor je skratkovitý, povrchný a WTF (pytliaci, umelecký fond).

22 23.05.2015

Extrémny doják jak hovado. Darabontov film to ku koncu s citovým vydieraním diváka preháňal. To už bolo miestami až zverstvo. Ale, pravdupovediac, literárna predloha situáciu zneužíva rovnako. Budete potrebovať balenie papierových vreckoviek. Možno je to od Kinga tak trochu svojím spôsobom hnusné (zlý, zlý chlapec Stívn!), ale zas to znamená, že spisovateľ odviedol perfektnú prácu. Sťažovať si na to, že je to "len" tak geniálne, ako Vykúpenie z väznice Shawshank, tomu poviem ku*va sakra pochvala. Pretože ak by blbo vystaval dobovú atmosféru, ak by napísal biedne dialógy, slabý príbeh a na dôvažok by nedokázal dostatočne šťavnato vykresliť postavy, tak by sa mohol vo finále pokúšať akokoľvek mohutne dojiť čitateľove slzy... nepodarilo by sa mu to. Lenže podarilo. A je v podstate fuk, že sa párkrát opakuje (dokonca je prítomný neprávom z hnusnej vraždy obžalovaný muž a na bloku sa zjaví skutočný páchateľ). Ešte by som dodal, že v USA Zelená míľa pôvodne vyšla na pokračovanie v piatich útlych knihách, až neskôr bola "spojená" a príbeh o Johnovi Coffeym (ako ten nápoj, len sa to inak píše) vyšiel v "omnibuse". Pomerne neuveriteľné je, že v "rozdelenej" podobe to v polovici 9O. rokov vyšlo dokonca aj v ČR.

„Potom opatrne zišla po schodoch na ulicu, štíhla a ešte pružná, a kráčala pomaly do fialového večera a do vlastnej skazy. Už sa neobzrela.“ Jeden z najlepších románov, aké som kedy čítal. Silná atmosféra povojnového (resp. predvojnového) Paríža so slnečnými dňami, mrholiacimi nocami, tajuplnými zákutiami, svojráznymi taxikármi, charizmatickými, životom otrieskanými utečencami, lacnými i drahými hotelmi, útulnými kaviarničkami, nemocnicami a zafajčenými nočnými klubmi, kde káva a calvados tečú prúdom a prostitútka je často lepším človekom, ako kvázi noblesný a vzdelaný riaditeľ nemocnice. Dve stratené duše blúdia francúzskym mestom, dávajú si nádej, nemajú budúcnosť (a minulosť je zlá), milujú sa a ubližujú si a nad všetkým sa vznáša atmosféra dezilúzie, zmaru, skazy a zbytočnosti (nevolalo sa to Stratená generácia pre nič za nič). Fantastické dialógy, vybrúsené postavy a perfektné vzťahy. Kniha bola viackrát sfilmovaná; napr. v roku 1985 s Anthonym Hopkinsom v úlohe realistického, ilúzií zbaveného Ravica (nebolo to zlé, ale oproti knihe to tvorcovia museli poňať z rýchlika, mnohé veci boli inak a mnohé scény, zápletky a postavy chýbali). „Človek nemá robiť dobré skutky. Hneď za ne pyká.“

20 12.10.2021

Film to plus mínus ignoroval, ale v knihe sú rozpísané nielen problémy s manželskou neverou, ale tiež v reklamnom biznise. V tomto smere je možné, že sa autor jemne inšpiroval o 7 rokov staršími Benchleyho Čeľusťami, ktoré tiež pojednávali o útokoch veľkého zvieraťa na ničnetušiace ľudské obete, ale v prvom rade boli sondou do mikrosveta zaspatého mestečka a do vzťahov (a duší) jeho obyvateľov. Niekomu to nepochybne bude vadiť a priznám sa, že keď sa ku mne Cujo dostal ako k puberťákovi, tiež ma dané pasáže neskutočne nudili. Dnes už to ale vnímam inak, lebo som pochopil, že aj vďaka práve tomuto jedinečnému prístupu King v 70. a 80. rokoch žánru tak vehementne pomohol: odmietol sa sústrediť len na krvavé scény a ponúkol aj špičkovo spracované postavy, vzťahy a dialógy. Koniec je drsný, King mal také závery v tom čase ostatne rád (a filmári ich naopak brutálne menili, viď. film Cujo, ale tiež napr. Kukuričné deti). Samotný Kúdžo je mrazivá obluda. Budí nemilosrdný rešpekt a hoci si spočiatku pochvaľujete, ako nekompromisne ho (a jeho zbesilé útoky na ľudí a autá) King napísal, nakoniec je to taký tlak, že si prajete, aby sa to preboha už konečne skončilo. Lenže Stephen King nie je typ autora, ktorý by si bral servítky (aspoň vtedy nebol) a aby si dobrovoľne nechal ujsť príležitosť poriadne v tom čitateľa vyčvachtať. Sranda je, že bernardínov obecne považujem za asi jedno z najmierumilovnejších plemien, už jorkšír mi pripadá oveľa väčší satan.

20 05.06.2019

Legendárne dielo. Klasika dobrodružnej literatúry. Stevenson sa s tým nepapral a buď šlo o zámer alebo omyl, tak či onak je jeho dielo plné zvláštnych, ale vlastne pôsobivých momentov, ako že skupina hrdinov putujúca za pokladom si omylom najme loď plnú pirátov (!) alebo Dlhý John Silver je de facto brutálne záporná postava, zákerný klamár a majstrovský manipulátor s viacerými tvárami, samozrejme tiež úkladný vrah, ale autorom je neustále opisovaný ako v podstate sympaťák na hrane. Zaujímavý je i vznik románu. RLS začal prvé kapitoly písať, keď so svojou rodinou v r. 1881 navštívil Škótsko. Behom roka napísal 17 kapitol, ktoré nazval Námorný kuchár (!) a predal vydavateľstvu za 30 libier. Jednotlivé kapitoly boli publikované na pokračovanie v detskom časopise Young Folks pod pseudonymom Robert North, keďže sa malo za to, že tento typ literatúry by poškodil Stevensonov vtedy už starostlivo budovaný imidž autora cestopisov. O dva roky neskôr Stevenson príbeh jemne prepracoval a vydal pod súhrnným názvom Ostrov pokladov. O neskutočnej popularite knihy vypovedá nielen množstvo komiksových adaptácií (len v češtine už vyšli tri adaptácie), ale najmä tona filmov vrátane fakt bizarných (kreslená disneyoka alebo verzia s Anthonym Quinnom zasadená do vesmíru). V slovenčine kniha vyšla osemkrát. Prvý raz dokonca už v r. 1934. To je ale nič oproti českým bratom, ktorí to dali von viac ako tridsaťkrát (!) a prvý raz už v r. 1901 pod krásne bizarným názvom Zlatý ostrov.

19 31.05.2023

Jedna z kvalitatívne najvyrovnanejších hororových antológií tuzemských autorov, akú som kedy čítal. Perfektná lebkovo-červená obálka, sympatická papierová záložka, svižné záverečné medailóniky autorov (ešte to chcelo nejaké sexi fotky, ale čo už), kvalitné úvodné slovo Honzu Vojtíška (zároveň zostavovateľa antológie) a, samozrejme, poviedky. Je ich prítomných rovných 10 a hoci priznávam, že som ku knihe pristupoval s obavami, napokon ma čakala super jazda. Minimálne 6 kusov je bez debaty štvorhviezdičkovou záležitosťou a bola radosť ich čítať. Najviac ma dostali poviedky Hovoříci bytost Webster Miroslava Pecha, mrazivá Kalvárie Stavopluka Doseděla, lesno-drevorubačsko-sexuálny Příchozí tisíce otců Honzu Vojtíška, temný Bazén Martina Štefka, pochmúrna Hedvika Václava Votruby a výborný Návrat domů Ivany Gašparíkovej. Nedá mi to nepristaviť sa pri posledných dvoch menovaných. Používajú jedni z mojich najneobľúbenejších hororových bytostí, s ktorými sa pre mňa automaticky spája jedna obrovská nuda. V týchto poviedkach sú však dané tvory spracované tak perfektne, že sa z toho razom stala jazda ostrá ako nepoužitá žiletka, ktorou si zarežete do nechta na prste. Nepríjemná predstava? Čo potom samotné poviedky.

19 27.02.2022

„Její křik slyšelo skoro čtyřicet sousedů. Nikdo nehnul ani malíčkem. Nikdo nezavolal poldy. Někteří se i dívali. Chápete to? Nekteří se i dívali.“ Alan Moore nie je žiadna moja srdcovka, ale toto je proste komiks za 100%. Postavy sú uveriteľné, ale miestami je ešte aj dnes (nieto v 80. rokoch, kedy komiks prvý raz vyšiel) šokujúce, aké monštrá a ľudský odpad z nich scenárista urobil v snahe ukázať ich v čo najrealistickejšom svetle (či skôr temnote). Scenár vyzerá hrozne komplikovane (politicko-vojnové súvislosti, originálne textové bonusy alebo komiks v komikse o Čiernej lodi), ale pri poctivom čítaní si uvedomíte, že to vlastne nie je náročné a že to nie je o vojne, ani o politike, ale o nás, ľuďoch (a komediantoch). Mnohí tvrdia, že film sa predlohe nemal šancu vyrovnať, ale mne osobne pripadal kvalitný, veď miestami šlo o doslovnú kópiu (a komiks v komikse o Čiernej lodi sa v roku 2009 dočkal animovaného kraťasu s hypnotickým hlasom „šialeného“ Geralda Butlera). Obdivuhodne majestátny (nielen veľkosťou a počtom strán, ale aj ambíciami a scenárom) komiks.

18 30.10.2020

Pravdupovediac trocha mi to pripomínalo výcuc histórie z rýchlika, na ktorý je dodatočne našraubovaný „nejaký“ príbeh, nejaká zápletka, nejaké postavy. Neviem, či je to dobre alebo zle, ale mne osobne to prekvapivo nevadilo, vlastne sa mi to tak dokonca skôr páčilo, než nepáčilo. Faktom je, že Chalupky sa rozbiehajú pomalšie a ťažšie. Nemám na mysli prológ, ten bol fantastický, pripomenul mi niektoré scény z filmu Želary s Annou Geislerovou. Mám na mysli nasledujúci dej, kedy sa vraciame do hlbokej minulosti a spoznávame množstvo postáv. Kým sa v nich začneme orientovať, nejaký čas to potrvá. Autor sa na ťažkú a komplikovanú politicko-vojnovú tému pozerá s odstupom desaťročí, vďaka čomu jeho rozprávanie nadobúda až jemne mystický, melancholický, pôsobivý, mrazivý a nesmierne nostalgický fíling. No a to sú veci, ktoré zbožňujem. Epilóg je potom taký, že som si prial, aby ma utratili ako nevyliečiteľného psa. Je to tak, tá doba navždy odišla, už nežije temer nikto, kto by si ju pamätal z vlastnej skúsenosti. Na mnohé bolesti, krivdy a neskutočné tragédie, sa zabúda a tak je téma zneužívaná manipulátormi najmä zo strany politických strán a ich fanatických fanúšikov, z ktorých sa stávajú dokonalí kolaboranti. Milovať svoju krajinu, byť patriot, na tom v skutočnosti nielenže nie je nič zlé, ale je to istým spôsobom krásne. Problém našej spoločnosti je, že je zranená a že sa za patriotov vydávajú v lepšom prípade idioti, v horšom alfa samci s mocou, ktorí tému hnusným spôsobom zneužívajú. Kolaboranti boli najväčšie zlo už počas Druhej svetovej, pretože od nepriateľského vojaka ste nič dobré nečakali, ale od vlastných vás vždy zarazilo, ako niektorí z nich boli ochotní behom sekundy všetko zradiť a poprieť a poslať vás na smrť.

17 04.07.2024

V rámci možností realistické. Kvalitná, zľahka nadštandardná hororová antológia troch českých autoriek a jedného autora. Niektoré kusy sú priemernejšie, ale prítomnosť vyložene zlého/slabého som nezaznamenal. Väčšina kusov si v pohode a bez výraznejšieho prižmurovania očí zaslúži 4*. Je to temné a bez rušivého humoru, jednotlivé texty sú dlhé tak akurát, aby nezačali nudiť. Niektoré sú paradoxne možno až príliš krátke, ale lepšie krátke, ako únavne dlhé. Vzhľadom na obmedzenejší priestor sa samozrejme postavám nejak enormne pod kožu nedostaneme, ale štvorica autorov má dar poľudštiť ich a to i na menšom priestore, to po prvé a po druhé svoje robí uveriteľné tuzemské prostredie (lesy, mestá, autobus, vidiek). Potešia medailóniky autorov, tradične skvelá obálka Michala Březinu (Dáblův hřbet, ehm) a pôsobivé ilustrácie Jiřího Dvorského (Dokud nás smrt nerozdělí).

17 10.02.2023

Zmena bola pomalá a nevyhnutná. Útla, ale i vďaka tomu svižná kniha. Starú literatúru nečítam (zostarla a zle sa číta) a táto vyšla v roku 1896, takže naozaj je stará. Ale zub času sa do Wellsovej klasiky zahryzol prekvapivo slabo. Najmä úvod je skvelý. Hrôzostrašná loď s príšernou posádkou, tajnostkár Montgomery, nič netušiaci (a na dne fyzických i psychických síl sa nachádzajúci) hlavný hrdina a temný, záhadný ostrov s desivými obyvateľmi, na ktorých čele stojí charizmatický, ale kontroverzný Dr. Moreau. Postupne však (inak sympaticky jednoduchý) príbeh stráca na sile a údernosti. I tak sa ale v konečnom dôsledku jedná o zaujímavý mix filozofie, hororu a džungľovo-ostrovného survivalu. Slovenský preklad ťažkopádny a prehnane doslovný. Ako keby sa jednalo o prekladateľovu prvú prácu. Mnohé vety som si musel prečítať viackrát, aby som im porozumel. Chápem, že u mutantov šlo o umelecký zámer. Tam som ostatne logicky ani kvetnatú shakespearovskú reč nečakal. Ale ono to bolo prítomné všade. Text bol plný divných (spätil sa) a zastaraných výrazov (žochy), čudesností (maličký ostrovček) a absurdností (Chutilo to ako krv. odkiaľ môže nekanibal vedieť, ako chutí krv?). Rozporuplne vnímam aj prekladateľov názor publikovaný na zadnej strane obálky, kde označuje Goldingovho Boha múch za sci-fi (to ako vážne?). Dej ku koncu šumel do prázdna, ale ako vravím bolo to také krátke, že ma to nestihlo nudiť. Spokojne si odškrtávam zo zoznamu ďalšiu povinnú klasiku. Obálka je pekná, výrazná, zelená. Použila obrázok z filmu z r. 1996, ktorý vynikal tropickou výpravou, odpudivými maskami z dielne Stana Winstona (Predátor, Votrelci), dokrkvaným strihom, bizarným koncom a obskúrnym kastingom (Brando, Kilmer, Perlman, Thewlis). Okrem toho existujú ešte ďalšie dve filmové spracovania: prvé z r. 1932 a druhé (s Michaelom Yorkom) z 1977. Wellsov Ostrov Dr. Moreaua je klasika vedecko-fantastického žánru a súhlasím s tými, čo tvrdia, že predbehol svoju dobu a paradoxne dnes je vďaka vedeckým pokrokom (a experimentom azda oscilujúcim na hranici etiky) stokrát aktuálnejší, než v dobe svojho vzniku. Pre poriadok dodám, že v r. 2022 v češtine Comics Centrum vydalo komiksovú adaptáciu, kde sa z hlavnej mužskej postavy stala žena.

17 01.12.2021

„Svým způsobem to musí být mírumilovná bytost.“ John W. Campbell poviedku Who Goes There? svetu predstavil v roku 1938. 1951 podľa nej vznikol neslávny čierno-biely film a 1982 slávny farebný od Carpentera. V ČR poviedka vyšla v zbierkach Hrůzný čas: Strach ve světě science fiction! (1996) a Síň slávy II A: Nejlepší SF novely (2006). V roku 2017 sa stal zázrak. Alec Nevala-Lee kvôli prácam na biografii Astounding: John W. Campbell, Isaac Asimov, Robert A. Heinlein, L. Ron Hubbard, and the Golden Age of Science-Fiction šokujúco vypátral, že v temných archívoch Harvardskej univerzity sa bez toho, aby o tom niekto tušil, desaťročia ukrýval historický artefakt: verzia rozšírená do takej miery, že z poviedky robila novelu (resp. kratší román?). Keď sa v roku 2021 objavil na českom trhu, neváhal som. Prvá polovica bola vynikajúca. Ani mi nevadila nulová práca s postavami. Bolo sympatické, že sú to chladnokrvní profesionáli, ale inak som mal pri menách problém orientovať sa. Jedinou výnimkou sa stal pragmatický McReady, ktorého vo filme stvárnil Kurt Russell a bol to pilot a písal sa MacReady a v novele je to meteorológ a píše sa McReady (wtf?). Opisy špecifického prostredia sú zaujímavé. Campbell ich ovláda, ale nepreháňa to s nimi. Tým sa vyhol častej chybe autorov, ktorí si naštudujú fakty a potom ich do príbehu silou-mocou implementujú , hoci to dej nepotrebuje a paradoxne mu to skôr ubližuje. Nie tak u Campbella. Dej svižne smeruje k jadru pudla, nikde sa zbytočne nezdržuje. Vec sa okrem ľudskej formy prejavuje aj vo svojej pôvodnej, čo je príjemne hororové (aj keď ako podotkla jedna z postáv: je to naozaj jej originálny vzhľad, alebo keď ju našli v ľade, už pripomínala niekoho, koho stretla pred nehodou?). Bohužiaľ, v druhej polovici to bolo na môj vkus rýchle. Veci sa diali tak bleskovo, až som mal dojem, že ani toto nie je definitívna verzia a že niekde drieme ešte nejaká iná, dlhšia o ďalších 40 strán. Strácal som sa nielen v postavách, ale i vo veľkosti základne. Myslel som, že sú to dve miestnosti a potom padla hláška, že je tam skoro 40 mužov, 4 kravy, jeden býk a 70 psov. Vyvalil som oči v momente, kedy sa jednej z postáv snívalo (!), čo je Vec zač, aké má superschopnosti. Počujete dobre: hrdinovia by netušili, s čím majú dočinenia a behom okamihu by boli porazení, ale jednej postave sa prisnilo, že si majú dávať pozor. Napokon sa to síce uviedlo na pravú mieru (šlo o telepatiu medzi ešte zmrazenou Vecou a „snívajúcim“), i tak ak by takéto megajednoduché riešenie použil začínajúci autor vo svojej poviedke a poslal by ju do súťaže, porota by ho zaživa roztrhala. Tie 4* sú s prižmúrenými očami, ale ak máte slabosť pre snežné horory (Kroky v temnotě, Terror, V horách šialenstva), prídete si na svoje. Dej sa odohráva v prostredí, kde ak je mínus 30, je to závratná horúčava. Tábor polárnikov je dokonale izolovaný do zvyšku sveta (k miestu spojeného s lodnou dopravou je to 560 km). Štvrtej hviezde zrejme dopomohol aj tradične kvalitný preklad Milana Žáčka, ktorý sa špecializuje na horory a je to poznať. Kniha je menšieho formátu, páčil sa mi. Vydavateľstvo ju vybavilo obálkou, ktorá vystihla mrazivosť predlohy a prebalom, na ktorom nechýba medailónik autora a zopár informácií o zákulisí a zápletke. Potešili ma dva dlhé, detailné úvodníky (od spisovateľa Roberta Silverberga a od samotného objaviteľa textu), záložka červená ako veď vy viete čo a ilustrácie. Hoci text pochádza z 30. rokov 20. storočia, nepôsobí zastarane, ale ako od súčasného autora, ktorý napísal retro text z 30. rokov.

17 04.11.2021