Ivan Kučera přečtené 1456

Sbohem, Aaricie - Wendigo 2024, Robin Recht

Je skvelé, že u nás znova po prestávke vychádza nový Thorgal. Síce dlhšej, než by nám bolo milé, ale stále je to dôvod na buchnutie šampáňa. Ako v prípade Neviditelné pevnosti a Barbara, opäť máme dočinenia s kvalitným omnibusom v tvrdých doskách s rozmermi A4 (žiaľ zasa bez lacetky a bonusov). Tentokrát síce obsahuje len dva príbehy (minulé omnibusy ich mali viac), zato napriek tomu počtom strán ide až k fajnovému číslu 240 (Barbar mal 288 a Neviditelná pevnost 240). Samozrejme, keďže počet strán je vysoký, ale príbehy sú len dva, sú dlhé. Dlhšie, než by bolo dobre. Takže im sem-tam padne reťaz a prejdú do stagnácie, nechcem povedať nudy a letargie. Žiaľ, chudáčisko Thorgal „úspešne“ pokračuje v strastiplnej českej „krasojazde“. Opäť raz dostal naložené bolestivo po krížoch. Akoby nestačilo, že vystriedal tak veľa štýlov vydávania (od zošitoviek cez albumy až po omnibusy) a vydavateľov (Cooboo, CREW, BB/art), ešte ho vydávajú divne na preskačku. Historicky prvou thorgalovkou vydanou u nás bolo paradoxne Dítě z hvězd, čo je až siedma časť v poradí. Aktuálne sa pre zmenu preskočilo X dielov (ktoré raz možno niekto vydá, možno nie a možno príde Rumburak) a tak v krkolomne nazvanej knihe Thorgal: Sbohem, Aaricie - Wendigo nájdete čerstvé thorgalovky z rokov 2023/24 (čo vydavateľ alibisticky zakryl tak, že na rozdiel od predchádzajúcich omnibusov na chrbte neuviedol, ktoré konkrétne čísla omnibus obsahuje). Možno sa raz dožijem samovraha, ktorý to u nás začne vydávať chronologicky od začiatku a je mi v zásade fuk, či v albumoch alebo omnibusoch, hlavne aby to malo konečne nejakú štruktúru. Každopádne buďme radi, že to vychádza aspoň takto. Všetko v živote raz skončí, no umenie disponuje špeciálnou, magickou mocou, že ak je kvalitné, dokáže bez problémov prežiť svojich tvorov. Thorgal sa dočkal striedania stráží, v tejto knihe nájdete práce od ilustrátorov/scenáristov Corentina Rougea (Indiáni!, Go West Young Man), Freda Duvala a Robina Rechta (Conan z Cimmerie II, Elrik). Každý z nich dostal k dispozícii jednu stranu, na ktorej nás zoznámi so svojím vzťahom ku Thorgalovi. To je síce fajn, no viac by som uvítal návrat k predchádzajúcim omnibusom, kedy každý príbeh do kontextu zasadil informačný text ozrejmujúci nám, ako, kedy a prečo daný príbeh vznikol. Je to dobrá jazda, ale neviem dať 4*. Proste to nie je pecka, čítal som už oveľa lepšie thorgalovky. Prvý príbeh je na prvý pohľad zaujímavý tragikou a cestovaním v čase, ale vlastne z toho nič zaujímavé nevyplynie. Osobne ma veľmi sklamalo, že to bolo oveľa menej smutnejšie, melancholickejšie a nostalgickejšie, než malo byť. Preboha, tomu chlapovi zomrela jeho životná láska (je to už v názve) a on sám je jednou nohou v hrobe. A TOTO je výsledok? Za mňa priemer, ktorému kožu zachraňuje len prvých pár strán, pár posledných, nádherná kresba a silný, smutný príbeh bojovníčky Skraeling. Druhý príbeh sa aspoň na nič nehrá a ponúka „iba“ kvalitné survivalové džungľové dobrodružstvo s jemným hororovým fílingom, ktorému veľa dodáva indiánska mystika, pričom dej je zasadený tesne po udalostiach z cyklu o zemi Qaa, počas toho, ako Thorgal a spol. cestujú nazad domov. Obálka divná/odpudivá.... celý text

Tenzing - Na střeše světa s Edmundem Hillarym 2024, Christian Clot

Komiksové spracovanie historicky prvého úspešného zdolania legendárneho Mount Everestu v r. 1953, ktoré sa nezaobišlo bez politického pozadia. Kúpil som si to kvôli peknej kresbe (mám slabosť pre ľadové komiksy a mangy - mrazivý dvojdiel V horách šílenství, alebo niektoré okamihy z Bessovho Frankensteina) a zaujala ma survivalová téma (v ktorej stredobodom pozornosti je sympatický nepálsky šerpa Tenzing). V podstate ma výsledok nesklamal, ale do komiksu roka má ďaleko. Hory sú nakreslené patrične majestátne, príroda dole pod nimi krásne, ale vedľajšie postavy ma vyložene nebavili, dialógov bolo veľmi veľa a majúp tendenciu nudiť a pravdupovediac ma celé to politicko-nepálsko-britské zákulisné (a všelijaké iné) dianie vonkoncom nebavilo. Neviem, možno by som si o tom radšej pozrel film. Bohaté bonusové záverečné materiály sú nielen fajn, ale vyložene potrebné pre pochopenie deja, keďže komiks bez bonusov nemá ani plných 50 strán a komplikovaný príbeh sa do tohto počtu ozaj nemá šancu vtesnať, takže budete potrebovať práve inkriminované bonusy, aby ste pochopili všetky súvislosti.... celý text

Čarodějovo území 2024, Yves Swolfs

Keď si vyskladám 4-dielnu sériu Lonesome, bude to vizuálne veľmi pekné. Ale tie scenáre! Plno nezaujímavých bradatých mužov v klobúkoch (+ jedna žena) viedlo tonu nekonečných, kruto nudných, v lepšom prípade "len" banálnych rozhovorov. Občas došlo k brutálnej prestrelke, niekedy (fakt málokedy) sa dakto vyzliekol, všetko sa odohrávalo vo výtvarne podmanivom prostredí (les, westernové mestečko, starobylý New York). Scenárista ma nedokázal počas celých štyroch albumov presvedčiť o tom, že rozohráva zaujímavý, dobrý, atraktívny príbeh. Dokonca som presvedčený o tom, že sa nájdu čitatelia, ktorí nebudú vedieť povedať, o čom to celé bolo (!). Kresba parádna. Do štvorice každopádne všetko dobré: keďže máme dočinenia s finále, všetko sa uzatvára, nie každý sa dožije koncovky a dej sa po trojkovom (nudnom) meste opäť presúva do predsa len oveľa šťavnatejšieho prostredia Divokého západu. Za mňa neporovnateľné s westernovými peckami Texaský Jack, Sykes, alebo Go West Young Man.... celý text

Frankenstein (komiks) 2022, Georges Bess

Z trojice Dracula, Chrám u Matky Boží v Paříži a Frankenstein (aj keď pochopiteľne viem, že Bessovi toho u nás vyšlo viac) sa mi najmenej páčil Chrám Matky Boží v Paříži, najviac neskutočný Dracula a Frankenstein sa nachádza uprostred. Shelleyovej kniha patrila v puberte medzi moje obľúbené. Možno azda vari najobľúbenejšie. Jej komiksové spracovanie vonkoncom nie je zlé. Len to proste vizuálne nie je až taký unikát, ako transylvánsky gróf. Zmenám oproti predlohe som pravdupovediac nerozumel. V niektorých filmových spracovaniach (a že ich je, hoc podľa mňa sa na Branagha ani po desaťročiach nič a nikto nechytá) mal Dr. Frankenstein sluhu, ktorého by ste v knihe hľadali márne. Bess ho tam dal. Avšak inkriminovaná postava príbeh nijakým spôsobom neobohacuje (naopak, skôr ho sťahuje k béčku). Miestami som nerozumel, prečo sa všetci "bytosti" boja; keď je oblečená, vyzerá väčšinou ako normálny škaredý chlap s jazvou na čele (inokedy je naopak nakreslený naozaj dosť „neprirodzene“, táto nekonzistentnosť mi vadila). Na druhej strane, nakreslené to síce nie je až na vysokej úrovni Draculu, ale i tak je komiks po výtvarnej stránke krásny (s výnimkou pár odfláknutých výnimiek). Francúz Georges Bess si najviac vychutnáva nekonečné mrazivé ľadové polia (a cirkus), z ktorých akoby sa úplne vytratil život, čo je pre príbeh o zrode umelého života príznačné. Po scenáristickej stránke je to poctivé, neskratkovité remeslo. Na rozdiel od komiksových adaptácií slávnych románov a životopisov, ktoré u nás vydal Garamond (Ostrov pokladů), Grada (Don Quijote), alebo Lingea (Alžbeta I., Perzeus a gorgóna Medúza). Znamenité vydanie vo veľkom formáte v tvrdej väzbe s lacetkou tomu hanbu nerobia, skôr naopak. No ako sme u tohto vydavateľa zvyknutí, i tu bez bonusov. Je to smutný príbeh ako v knihe, tak v komikse. Na konci v podstate ako Viktor, tak ani jeho výtvor nie sú bez viny, ale istým spôsobom stále chápeme, o čo im išlo a čo chceli svojimi činmi dosiahnuť. Napokon však žiaľ prekročili hranice a nebolo cesty späť.... celý text

Rodinka 2024, Kealan Patrick Burke

V r. 2000, kedy som mal sladkých a rozkošných 19, som napísal ostrý hororový triler Dobrú chuť. Teda, aspoň som sa snažil, aby bol ostrý. Pojednával o skupine tínedžerov, ktorých na vidieku vyvraždí a skonzumuje šialená rodina. Nechýbal dominantný vodca svorky a dieťa síce malé, ale s o to väčšín apetítom na ľudské mäso. Následne som napísal dvojku, v ktorej sa iná skupina mladistvých vybrala do inkriminovaných končín, aby sa „rodinke“ patrične drastickým spôsobom pomstila. Začal tiecť krv na oboch stranách. Takže ak ste „skutočnú“ Rodinku (myslím tú od Kealana Patricka Burkea, od ktorého sa mi svojho času celkom dosť páčili Kyselé bonbony) už čítali, asi vám nemusím vysvetľovať, ako divne som sa pri čítaní cítil. Spočiatku som sa nevedel naladiť na správnu vlnovú dĺžku. Priveľa postáv, do deja sme skočili (či skôr Kealan nás doňho surovo a bez pýtania šmaril) rovnými nohami ako keby doprostred deja (čo je istým spôsobom aj pravda). Akonáhle som sa ale zorientoval v súvislostiach (a postavách), moje zvrhlé žánrové srdce zaplesalo. To vo chvíli, kedy mi to jednak pripomenulo moje ťažké hororové literárne začiatky, to po prvé a po druhé – okamžite som si spomenul na hixploitation. Je to zrejme môj najobľúbenejší hororový pod-žáner. Všetky tie Vyslobodenia, Pachy krvi a samozrejme Texaské masakre motorovou pílou, som poznal naspamäť. Paradoxne, alebo možno aj neparadoxne, za jeden z najvydarenejších hixploitationov nepovažujem Pach krvi a dokonca ani (inak kultový a pre žáner samozrejme zásadný a kľúčový) Texaský masaker motorovou pílou, lež... Domov. „Čože? Domov? Čo je ku*va Domov?!“, akoby som až sem počul vaše láskavé slová plné nehy a pochopenia. Nuž, Domov je jedna z najintenzívnejších častí Aktov X. Určite si pamätáte radikálny stret Muldera a Scullyovej s beštiami v ľudskej koži, ktorí pod posteľou ukrývali vlastnú matku, oplodňovali ju a ak sa z toho sem-tam niečo narodilo, zabili to a zahrabali do zeme. Jeden z najtraumatickejších dielov legendárneho seriálu Chrisa Cartera mi prišiel na um pri viacerých scénach Rodinky. Samozrejme v čele s najnechutenejšou scénou: pasážou s matkou v posteli. Taťka bol „dobrý“ psychopat, zvyšok jeho rodiny za ním bohvieako nezaostával. Viaceré scény išli na doraz. Žiaľ, každú chvíľu tomu padala reťaz a na jednu beštiálnu a ťažko zabudnuteľnú scénu pripadali dve-tri priemerné s nudnými postavami. Pravdupovediac, kladné postavy ma nebavili, takže som im držal palce skôr len tak nejak z povinnosti. No a kanibalskej rodine palce držať pochopiteľne nebudem, takže zrejme tušíte, že tento typ čítania nie je moja šálka kávy. Okrem toho ma štvalo, že hoc kladné postavy nejeden raz mali pred zápornými kreatúrami náskok a eso v rukáve a vedeli, s akými monštrami majú dočinenia, nakoniec ich „rodinka“ (a jej spriatelené osoby) beztak prekvapila. To už som sa na začiatku búchal dlaňou po čele a ku koncu som sa morálne (a inak) opustil a hlavou som v plnej rýchlosti s niekoľkometrovým rozbehom vrážal do steny viackrát v rýchlom tempe za sebou. Toto proste naozaj nie sú žiadni myslitelia: nielen záporáci, ale ani klaďasi. Vlastne pravdupovediac mi záporáci pripadali ako chladnokrvní ľudia, ktorí to majú pragmaticky premyslené, kým hrdinovia boli nejeden raz vyložení fušeri, amatéri a, nuž, ťulpasovia. Pat a Mat. Takže pre mňa táto kniha predstavuje vlastne sklamanie. Paradoxne i to je dôkaz toho, že je to kniha dobrá. Pretože ak by to bolo béčko, nesklamalo by ma to. Naštvalo by ma to. Alebo by som mykol plecami. Sklamalo ma to z dôvodu, že Burke evidentne vie písať (SAKRA dobre písať). No buď nedokáže udržať tempo po celú dĺžku, alebo mal zapracovať na postavách. Ale určite je to stokrát lepšie, ako moje Dobrú chuť. Takže za atmosféru a niektoré nekompromisné scény prižmurujem oko a dávam 4*.... celý text

Kletba černého kamene 2024, Jim Zub

Sympaticky priamočiary príbeh s hororovým fílingom a špecifickou kresbou Španiela Roberta De La Torreu (Captain America 3: Smrt), ktorá sa k svalnatému Cimeranovi hodí ako krv nepriateľa na jeho meči. Potešilo ma, že sme sa nedočkali viacerých „poviedok“, ale jednotného, uceleného príbehu... s otvoreným koncom, takže nie je ucelený, ehm. Nemôžem povedať, že by mi to odpálilo dekel. Predsa len som čítal aj lepších Conanov. Ale aj horších. Pravdupovediac, hlavný problém začínam kuriózne vidieť v tom, že trh je preconanovaný. To je na jednej strane super, zároveň je ale toho naozaj už tak veľa, že čitateľ začne byť prísnejší a nedá 4* hocijakému Conanovi len za to, že je to Conan. Pestrosť je na jednej strane úžasná, na druhej sa človek nevie zbaviť dojmu, že je to tak nejak stále o tom istom. Jasné, je to Conan, čo od toho čakať? V jeho cromskej jednoduchosti a ráznej priamočiarosti sa ukrýva najväčšia sila. Len je toho proste priveľa a v mojich očiach situáciu robí neprehľadnou i komplikované vydávanie. Najskôr to dáva von Dark Horse, ten o licenciu prišiel a v r. 2017 prešla ku Marvelu (môže to znieť neuveriteľne, ale komiksové conanovky začali vznikať práve pod jeho hlavičkou ešte v 70. rokoch, ak nepočítame anonymný mexický časopis z 50. rokov, o ktorom sa dodnes taktne mlčí). V r. 2022 je aby bola sranda licencia pre zmenu odobratá priamo Marvelu a to z nazvime to etických dôvodu (nedokázal zabrániť vzniku európskej sérii Conan z Cimmerie, ktorú u nás vydáva Argo a ktorá údajne „uráža“ Conanov resp. Howardov odkaz). Licenciu z toho dôvodu v r. 2023 dostávajú Titan Comics a Heroic Signatures. Práve z ich dielne pochádza Kletba černého kamene (aby nebola nuda, ešte sa vydáva archívna kolekcia vydávajúca práve marvelovské conanovky zo 70. a 80. rokov). Uvedomujem si, že je to ako sťažovať sa, že človek dostáva priveľa čokoládovej zmrzliny (alebo že je príliš čokoládová), ale zároveň je zábavné (nie som si však istý, či nie v ironickom zmysle slova), ako každý príde so strašne ambicióznymi plánmi, ako urobiť Conana úplne inak, než doteraz, no ale čo, stále je to Conan, Conan je proste Conan, čo tam vymyslíte nového? Potešili ma záverečné textové bonusy. CC sa špecializuje predsa len skôr na „vizuálne“ (alternatívne obálky, skice atď.), takže toto pre mňa predstavovalo príjemné a vítané osvieženie, ktoré by som uvítal aj v budúcnosti. Kletbu černého kamene do vôd nadpriemerne nakresleného priemeru sťahuje najmä postava extra nezáživnej Brisy; skoro vždy, keď Conan v komikse k dispozícii dostal ženu (akokoľvek odvážnu, statočnú, obdarenú a bojovnú), stiahla to do vôd nudného priemeru. O čo šťavnatejšia je napr. Kriss z Valnoru z konkurenčnej fantasy série Thorgal!... celý text

Císař Atlantidy aneb Stávkující Smrt 2024, Dave Maass

Císař Atlantidy je opera stvorená židovskými umelcami Viktorom Ullmannom a Petrom Kienom počas pobytu v gete Terezín, ktorým majstrovská nacistická propaganda neuveriteľným spôsobom manipulovala verejnou zahraničnou mienkou a používala ho ako argument, že veď Židia (a ostatní) sa v koncentračných táboroch nielenže nemajú zle (a už vonkoncom nie sú masovo vyvražďovaní), ale naopak je im tam veľmi fajn a dokonca im skvelí nacisti s láskavým úsmevom na perách umožnia venovať sa tvorbe umenia! Vskutku šialený fenomén. Výsledkom je spomínaná opera. Mnohí ľudia z Terezína boli samozrejme následne prevezení napr. do Osvienčima a tam zahynuli príšernou, neľudskou smrťou. Ale to je iný príbeh. Opera bola spracovaná ako komiks, ktorý v ČR v r. 2024 vydalo Comics Centrum s textovo-výtvarnými bonusmi. Je úžasné, že sa náš trh dostal do situácie, kedy si môže dovoliť riskovať a vydať aj takéto nazvem to experimentálne kusy. A je dôležité, že vychádza príbeh o tejto temnej téme. Hrôzy 2. svetovej si musíme pripomínať, keďže vidíme, že nacisti, vojnoví zločinci, kolaboranti a ich zákerní prisluhovači mysliaci len na svoj prospech, sú nielenže dodnes medzi nami, ale každým rokom viac a viac silnejú. Žiaľ, druhou stranou mince je, že ma komiks vôbec nebavil. Nechcem tento výraz používať v súvislosti s vojnovou tematikou. Hodí sa na kritiku lacného, narýchlo spichnutého superhrdinského béčka. Nie na temný komiks z koncentračného tábora (v ktorom mimochodom svojho času temer skončila aj moja rodina, lebo ich dobrácky sused udal nacistom za to, že pomáhali partizánom bojujúcim v okolitých horách). Ale ono ma to naozaj ukrutne nebavilo. Celkové uchopenie zápletky, postáv a či dialógov, bolo na môj vkus až do takej miery zvláštne a s prepáčením "mimo", že som to s ťažkosťami vôbec dočítal. Ťažko sa to vysvetľuje, no scenáristom je to značne špecificky spracované do podoby filozofického podobenstva skríženého so satirickou fraškou a metaforou. V žiadnom prípade nečakajte "normálny", realistický scenár. S ešte väčšími problémami som to čítal aj druhý raz, lebo každý komiks čítam zásadne dvakrát. Ani vizuálna stránka Patricka Laya sa mi nepáčila. Pravdupovediac mi (a teraz sa ozaj nikoho nechcem dotknúť, skrátka to tak cítim) pripomínala 90. roky, keď som v Bublinkách natrafil na amatérske komiksy, ktoré do redakcie poslali snaživí čitatelia, ktorí si o sebe mysleli, že vedia kresliť. Za mňa žiaľ divný experiment na hranici čitateľnosti. Hrôzy a zverstvá vojny si každopádne musíme pripomínať. Proste musíme. Aj keď mám dojem, že nám to zrejme nepomôže.... celý text

Pokrevní pouta 2024, Yves Swolfs

Nikdy ma neprestane udivovať, keď si spomeniem, že séria Lonesome nie je pohrobok 80. rokov, ale je to dielo vcelku čerstvé: prvý diel vyšiel v r. 2018. Scenáre, ktoré Swolfs píše, však pôsobia zastaraným, azda až mierne suchopárnym, vari konzervatívnym dojmom. On je to proste 70-ročný pán, ktorý má svoje videnie sveta a nejaké nové metódy, postupy, nedajbože inovácie, ho proste nezaujímajú. To samozrejme nič nemení na fakte, že ma jeho scenáre nebavia. Nedokázal urobiť nič pre to, aby ma zaujímalo dianie okolo všetkých tých fúzatých a bradatých pánov v klobúkoch. Postavy mi neprirastajú k srdci, dialógov je také ohromujúce množstvo (a sú také nudné), až to má vyslovene ubíjajúci efekt. Hlavný hrdina je vcelku sympatický, ale skôr ako chlapík, ktorý vám dá prednosť na ceste, hoc nemusel; nepotrebujete poznať jeho rodinnú anamnézu, ani ho pozývať na večeru. Body hore určite za kresbu. Swolfs je aj ilustrátor a túto funkciu zvláda oveľa lepšie, než funkciu rostlináře pardon scenáristu. Kreslí fakt krásne, pričom tentokrát dej umiestnil do New Yorku roku Pána 1861. Je to po výtvarnej stránke skvelé, živé, dominantné prostredie, hoc už to menej pripomína čistý western z jednotky a dvojky, čo fanúšikom prvých dvoch dielov (nie, že by som ich poznal veľa) môže prirodzene vadiť. Pozdáva sa mi aj samotné vydanie v podobe peknej zošitovky na kvalitnom papieri. Len keby ma tie scenáre viac bavili. Obálka ukážková. Na konci sa síce konečne rozohní akcia a je to nekompromisne drsná (a realisticky si to v nej odnesú aj zvieratá), ale to už je neskoro. Veľmi neskoro.... celý text

Perseus a Gorgona Medúza 2024, Luc Ferry

V detstve som videl harryhausenovský Súboj titanov (aj remake s Madsom Mikkelsenom je celkom fajn). Traumatizovala ma scéna v chráme s Medúzou s hadími vlasmi, ktorej ak ste sa zadívali do očí, na mieste ste skameneli. Fuj, brrrr! Preto som sa na komiks tešil. Žiaľ, je to krajný (pod)priemer s tomu odpovedajúcou kresbou. O mdlom scenári nehovoriac. Istá forma zvýšenej erotiky poteší, no ani ona to nevytiahne na 3*. Kresba priemerná, čakal som v tomto smere oveľa magickejší zážitok. S Lingeou som mal dobrú skúsenosť skrz sympatický dvojdielny komik o Darwinovi, ale po tomto (a Alžbete I.) začínam mať pocit, že to bola výnimka a zvyšok sú/budú ťažké (pod)priemery so skratkovitými scenármi a výtvarnou stránkou, ktorá zjavne ani len netúžila po tom, byť úžasnou. Scenár je hrozný. Ak by som mal 12 a nikdy v živote by som o tejto gréckej legende nepočul, tak by som po tomto už ani počuť nechcel. Posúďte sami. Panovníkovi vyveštia, že keď sa mu narodí vnuk, privodí mu smrť. Prvé, čo muž urobí po návrate domov, je pravdaže to, že dcéru doslova zamuruje v budove, lebo iba tak sa ku nej nedostane žiadny majiteľ spermií. Samozrejme sa tam okamžite dostane starý kanec Zeus, ktorý mladú ženu kvalitne oplodní a tej sa síce narodí dieťa, ale keďže je zamurovaná tak, že by jej závidela aj Bátoryčka, jej otec sa to štyri roky (!!!) nedozvie. Až potom sa odvrhnutia hodný, amorálny muž šokujúco dozvie o existencii dieťaťa (gratulujem). No nemá srdce utopiť vlastnú krv a tak ženu s dieťaťom hodí do mora, aby si mohol umyť ruky ako Pilát. Žena so synom prežijú, dostanú sa na ostrov, tam sa ich chlapík spýta, odkiaľ idú. Žena povie, že z väzenia. Na tom chlapík zjavne nevidí nič divné, lebo šak kto z nás v živote nebol aspoň dva tri razy v Leopoldove, že? Zoznámi ju so svojím bratom, ten jej DESAŤ ROKOV dvorí, ona ho neustále odmieta a tak si nájde novú, chce sa s ňou oženiť a pri tejto príležitosti ženin švárny synátor vyhlási, že mu donesie hlavu inkriminovanej pani (slečny) Medúzy (ktorej superschopnosti by sa uplatnili buď v tíme X-Men, alebo v nejakom kamenárstve). Chalanovi odrazu začnú pomáhať jeho božskí súrodenci, ktorí tam dovtedy ani sekundu neboli. Ďalej je tam ešte viacero podobných skvostov, ale už táto „len“ prvá polovica urobí veľa pre to, aby čitateľa znechutila. Dobrý dojem vytvára aspoň celkom fajn a solídna kresba, ale ani tá nie je žiadny vizuálny zázrak, ktorý by omráčil vaše zmysly.... celý text

Alžběta I. 2024, Vincent Delmas

Čo sa sveta filmu týka, rok 1998 bol o.i. pozoruhodný tým, že sa v kinách objavili dva vynikajúce filmy s Kráľovnou I. V jednom ju stvárnila Judi Dench a dostala Oscara napriek malému priestoru, aký na plátne strávila. Reč je samozrejme o báječnom trháku Zamilovaný Shakespeare. No a v rovnakom roku sa k nám dostala aj strhujúca zákulisná temná dráma Kráľovná Alžbeta (neskôr pribudlo dokonca pokračovanie), kde rolu stelesnila rešpektovaná Austrálčanka Cate Blanchett a bola za to „aspoň“ nominovaná na Cenu Akadémie (hoc zrejme nebudem jediný, koho v danej snímke ešte náruživejšie strhol fascinujúci výkon geniálneho Geoffreyho Rusha ako jej „consiglieriho“). To sú trúfam si povedať najznámejšie filmy s touto výraznou anglickou osobnosťou. Každý, kto ich videl, alebo sa zaujíma o históriu, sa na komiks tohto druhu akiste teší. Okamžite ho ale schladí informácia, že napriek peknému vydaniu (formát A4, skvelá obálka, tvrdá väzba) má len 56 strán, pričom z toho je čistého komiksu len necelých 50 a zvyšok tvoria bonusy. Každému normálnemu čitateľovi v tej chvíli docvakne, že toto bude mať sakra ďaleko ku kvalitnému, ucelenému, plnohodnotnému čítaniu. A veruže je to tak. Na priestore zopár skromných desiatok strán nemáte reálnu šancu poňať bohatý život významnej osoby. Je to enormne skratkovité, v podstate až na hranici pochopenia. Bežne skáčeme z jednej ohromnej udalosti k diametrálne odlišnej, pričom v priebehu troch strán nie je problém posunúť sa nie o smiešny jeden rok, ale pokojne o deväť. Na takom malom priestore nejestvuje ani len symbolická šanca vcítenia sa do postáv. Naopak, je ich tak veľa a je to celé také skratkovité (a jednu popravu strieda druhá, čo ku koncu pôsobí parodicky), že medzi nimi budete mať hokej. Už keď som si to objednával, tešil som sa na strhujúcu kresbu, napokon sa ale zázrak nekonal. Je to nakreslené pekne, spotrebiteľsky, postačujúco, akceptovateľne a priemerne. Obálka je najkrajšia, zvyšok už nebolo to pravé orechové. Len občas sa vyskytol záber, na ktorom som dlhšie spočinul svojimi krásnymi očami, no ani on nebol niečo, kvôli čomu by som volal domov (scéna skoro cez celú stranu z Westminsterského opátstva je na prvý pohľad v poriadku, ale ak začnete bližšie skúmať jednotlivé postavičky, začnete sa cítiť ako v hračkárstve pri regáli s cínovými neživými vojačikmi). Je to škoda. Geniálne anglické architektonické skvosty ponúkali príležitosť na rozpútanie o(c)hromujúcich vizuálnych orgií. Toto je však prinajlepšom ťažký priemer. Za mňa je presne toto dokonalý príklad komiksu, ktorý je podľa niektorých ľudí (zrejme aj tvorcov) určený na vzdelávanie v školách. Aby sa deti nemuseli memorovať „nudnú“ historickú literatúru faktu, ale radšej si prečítali „zábavný“ komiks. Podľa môjho skromného názoru sa však títo ľudia bohužiaľ mýlia a robia tomu medvediu službu. A tak žiaci zanevrú nielen na historickú literatúru faktu, ale rovno aj na komiksy. Ja vlastne ani neviem, komu je to určené. Milovníkom histórie ťažko, vtesnať takú osobnosť do pár stránok sa nedá – a deťom resp. študentom? Tí z toho budú mať taký hokej, že o históriu úplne stratia záujem resp. sa pre nich stane strašiakom a synonymom chaosu a nudy a keď sa ich spýtate, o čom to bolo, nedokážu vám poskytnúť adekvátnu odpoveď. Pravdupovediac, ani ja nie. Proste o, ehm, "takej kráľovnej Anglicka a boli tam popravy a lode a veľa sa tam rozprávalo". 3* za fajn (ale nevýnimočnú) kresbu a samotnú kráľovnú, ktorá je sama osebe pútavou postavou. Škoda, že nebol záujem vystavať okolo jej strhujúceho života kvalitnejší komiks.... celý text

Petr Pan 2022, Régis Loisel

Zvláštny hybrid medzi detským a dospelým komiksom. Priznám sa, unikol mi dôvod, prečo spraviť komiks, ktorý je vyložene detský - a následne doňho implementovať polonahé, šťavnatými vnadami obdarené víly a sirény, zopár erotických detailov, pokus o homosexuálne znásilnenie bezdomovcom, sériového vraha a vystrelený ľudský mozog. Práve motív s istou osobou notoricky spätou s rokom 1888 mi riadne zamotal hlavu; ani po druhom čítaní neviem, či som ho pochopil. Naopak, druhé čítanie mi pomohlo uvedomiť si, že je to vážne skvele, ponuro napísaný príbeh. Až pri repríze som pochopil, koľko tragédie, smútku a hlúpeho, úplne zbytočného zla je v ňom schovaného. Nuž ale je to tak, najväčších zverstiev sme schopní práve my, ľudia. A žiarlivé víly s osími podkolienkami. Každopádne to nič nemení na fakte, že mal francúzsky scenárista a ilustrátor Régis Loisel (Výprava za ptákem času) poriadne zatlačiť na pílu. Nech je to kontroverzné. Nech to vyvolá vášne. Takto polovičato je to proste ako iné polovičaté riešenia: len to jemne hryzká namiesto toho, aby vám to nezabudnuteľne odtrhlo ruku. Nesúhlasím s čitateľmi tvrdiacimi, že to nie je pre deti. Jasné. Nie je. Potom ale prečo to obsahuje detských strán o ostrovoch, rozprávkových bytostiach (ktoré až na to, že sú väčšinou polonahé, nie sú nijako extra dospelácky porealističnené), lietaní a pirátskych lodiach? Ale zas ak uvážime, že prvý diel sa k čitateľom dostal na počiatku 90. rokov, musel to byť pre nich šok. Problém je len v tom, že ku nám sa to dostalo až v r. 2022. Dnes už je proste komiksové médium inde. To, čo bolo vtedy poburujúce, v dnešných dňoch nestačí. Každopádne je to sakra kvalitný omnibus s čarokrásnou, malebne magicko-drsnou kresbou. Tvrdá väzba, cca 340 strán, temer 2 kilá (!), formát A4. Po vizuálnej stránke asi jeden z najkrajšie nakreslených komiksov, aký sa k nám v danom roku dostali. Miestami bol ale otravne ukecaný, veľa postáv nudilo a v istom momente toho proste bolo priveľa. Vinou toho je komiks zdĺhavý, vlečie sa. Najsilnejších bolo prvých 50 strán: depka vyzerajúca ako hardcore realistické verzia Dětí z Montmartru a Čtyřky z Baker Street. Potom tomu spadla reťaz. Dianie na ostrove bolo spočiatku fajn, človek čakal, čo z toho vylezie, ale napokon z toho nevyliezlo nič moc. Scény s Hookom ma vyložene nudili. Následne sa to zlomilo pri scéne s operáciou v poľných podmienkach, po ktorej to začalo byť veľmi zaujímavé a ponuré. No a potom tam autor samozrejme zas flákol otravného prechladnutého Hooka a opäť to bolo v prde... Napriek tomu je to po všetkých stránkach proste príliš „veľké“ na to, aby som dal len 3*.... celý text

Egypt, Řecko, Galie 1992, Alain Quesnel

Táto séria ma ako adolescenta dostala a odrovnala, keďže som sa vtedy dostal ku kultovej knihe Vlky, draky, bájne zvieratá. S textovou stránkou je to miestami veľmi rozporuplné, zato po vizuálnej je ho ohromná žranica. Knihu mám dodnes, nesie už relatívne väčšie stropy opotrebovania a nečudo: neustále som ňou kedysi listoval, fascinovane som prehŕňal jednotlivé strany a užasnuto sledoval geniálne výtvarné výjavy plné, nuž, drakov, vlkov a bájnych zvierat. Následne sa ku mne dostalo ešte viacero dielov (Stvorenie sveta, Mýty a legendy amerického kontinentu), ale už to nebolo tak úplne ono. No a po desaťročiach sa mi do rúk dostalo pokračovanie Mýty a legendy: Egypt, Grécko, Galia. Na ilustráciách sa podieľali Jean-Marie Ruffieux, Jean-Jacques Changnaud a Yves Chagnaud (o pár desaťročí neskôr robil farby na namakanom amazonskom komiksovom pekle Conquistador) a odviedli kus práce. Akože hej, je to pekné, ale pravdupovediac za mňa po výtvarnej stránke najslabší diel zo série, ktorému vizuálnu kožu zachraňuje najmä solídna kapitola s Galiou.... celý text

Cvičitel kanárků 2024, Olivier Legrand

„East End má svou vlastní spravedlnost. Ulice možno mlčí, ale nic nezapomíná.“ 1895, rok po predchádzajúcich udalostiach. Ako album č. 8, tak aj 9 môžeme plus-mínus považovať za samostatné londýnske dobrodružstvo našej obľúbenej štvorice. Minule to nebolo ono. Zápletka a ani z nej vyplývajúci príbeh ma nedokázali osloviť, presvedčiť a dostať na svoju stranu. Bola to skrátka nuda, hoc krásne ilustrovaná. V deviatke už je našťastie situácia pozitívnejšia. Veľa tomu dáva jedinečné prostredie kabaretu, do ktorého sa dostáva "Charlie", aby vyšetrila zločin a aby si možno splnila svoj sen. Veru tak, hrdinovia nám starnú. Už to nie sú deti, ale puberťáci. I vinou toho sa mi sem pravdupovediac čoraz opulentnejšie prestáva hodiť kocúr Watson. Príliš to sťahuje k detskému čítaniu, s ktorým to už ale pravdupovediac prestáva mať čokoľvek spoločné. Toto je proste zrejme niečo, čo si tvorcovia vymysleli na samom začiatku a v prvých pár albumoch to fungovalo báječne, ale už sa to sem nehodí, no oni si pravdepodobne myslia, že sa tento divný zvierací element stal trademarkom série a tak ho tu nechávajú naďalej, no už sa sem jednak nehodí a jednak tento kocúr sa proste nesprávna ako kocúr. Stále hrdinom pomáha bojovať v akčných scénach (!), toto by sa hodilo na psa, možno dokonca na cvičeného potkana. Určite nie na zástupcu mačacej ríše. Ale zjavne som jediný, komu to vadí. A uznávam, že je to samozrejme detail. Zľahka nadpriemerný, príjemný diel. Zaslúži si 4*.... celý text

Šerosvět 2024, Richard Corben

Nezameniteľného Corbena zbožňujem od detstva, keď sa ku mne v 90. rokoch dostal poľský časopis KOMIKS s jeho legendárnym Svetom mutantov. Niektoré naturalistické výjavy ma dodnes hlboko traumatizujú (a fakt by to konečne mal niekto vydať v češtine). Následne sa Richardove značne špecifického výtvarného štýlu našťastie chopili bratia Česi a vydali mu toho relatívne dosť. Niečo bolo výborné, dačo slabšie, ale v zásade každý nový Corben sa stáva udalosťou, pri ktorej treba buchnúť šampáňo a obetovať ježibabám počas sabatu dvojhlavé teľa. No a teraz ku nám prichádza Šerosvět. Žiaľ, nemôžem povedať, že by to bola najlepšia corbenovčina, akú som kedy čítal. Pôvodne to vyšlo časopisecky v r. 2011 ako krátka čierno-biela komiksová „poviedka“. V nasledujúcich rokoch sa Corben do svojho zvláštneho (aké prekvapenie), snového, naturalistické (šero)sveta vrátil, rozpracoval ho do „románovej“ podoby a výsledkom je temer 170-stranový Šerosvět, ktorý v r. 2024 vydalo Comics Centrum v pevnej väzbe, lacetkou, parádnymi rozmermi A4 a množstvom bonusov. Medzi nimi dokonca nechýba inkriminovaná poviedka! Nanešťastie, toto naozaj nie je najvýdatnejšia corbenovka na trhu. Nijako enormne ma nebavila zápletka, scenár, dialógy, ani postavy (ako-tak ma chytil len začiatok, kedy som ešte netušil, aký chaos sa z toho neskôr stane a potom ma pobavila bizarne nezvládnutá gladiátorská scéna v aréne). Bol to skôr len taký nejaký, ja neviem, zlepenec? Pripadalo mi to ako „len“ zbierka navzájom iba zľahka prepojených poviedok, nie ako ucelený román. Po vizuálnej stránke je to samozrejme nenapodobiteľné. Corben a Tony Sandoval sú asi jediní dvaja komiksoví ilustrátori na svete, ktorých prácu poznám po prvom pohľade na postavy, ich neprehliadnuteľné tváre, či špecifickú stavbu tela. Lež ako to už pri tomto majstrovi štetca chodilo, občas to nevyzerá úplne uspokojivo (niekedy dokonca jedna postava na dvoch stranách v tvári s výnimkou účesu vyzerá úplne inak). Nechcem povedať odfláknuto, to by som si asi nedovolil. Len to proste občas pôsobí divne, ako keby Corben niektoré strany do najmenších detailov rozpracovával 4 mesiace v kuse a ďalšie tam naje*al za dve hodiny. Samotný hlavný príbeh je vcelku krátky, má necelých 130 strán (vrátane úvodného slova Mikea Mignolu, ktorý s Corbenom chvíľu robil Hellboya), zvyšok tvoria bonusy. Na obálku to chcelo atraktívnejší obrázok.... celý text

Tisíce bouří 2024, Tony Sandoval

Tony Sandoval nie je dokonalý. Občas netrafí stred terča. No napokon možno i práve to je na ňom paradoxne sympatické. Poľudšťuje ho to. Ak by som mal urobiť zoznam svojich najobľúbenejších komiksových tvorcov, určite by sa doňho prebojoval. A ani by mu to nedalo veľa práce. Tisíc bouří je fajn, ale už som od neho čítal mäsitejšie veci. Povedal by som, ale je to samozrejme len môj subjektívny pocit, že mu to česť výnimkám skoro vždy pokazia rôzne tu viac, tu menej (ale skôr viac) divné dark fantasy motívy. Za mňa je najzaujímavejší, keď rozpráva "len" obyčajný príbeh adolescentov, ktorí hľadajú svoje miesto pod slnkom, sami seba a občas azda i jeden druhého. Jeho dušu a áno, prečo byť pokrytec, i sexualitu. Preto v tomto komikse tak dobre funguje jeho prvá, dalo by sa povedať civilná polovica a z rovnakého dôvodu až tak perfektne nefunguje druhá. Nakreslené je to každopádne opäť raz famózne a kvalitné vydanie od CC (rozmery A4 s lacetkou, pevnou väzbou, bonusmi a hrubým papierom) samozrejme poteší.... celý text

Pánové z Limehouse 2024, Olivier Legrand

1894. Teda zostávame v rovnakom roku, počas ktorého sa odohrávalo predchádzajúce dobrodružstvo, Případ Moran. Nemôžem s čistým svedomím povedať, že je to len diel do počtu, pretože na tejto sérii je super, že sa vyvíja čo do temnoty nielen ona, ale i hrdinovia, ktorí pomaly, nenápadne starnú (dospievajú) a typ príbehov, v ktorých sa vyskytujú, tomu začína odpovedať. Až sa pravdupovediac trochu bojím, aby sa z toho na konci nestal čistý triler. Alebo skôr – zvrhlo sa teším? S tým súvisí problém, že začína biť do očí to, ako tvorcovia očividne túžili pritvrdiť, ale uvedomili si, že majoritnú fanúšikovskú základňu predsa len tvoria adolescenti (alebo nie?), takže si samozrejme nemôžu dovoliť luxus v podobe utrhnutia sa z reťaze, čo sa týka krvi, smrti, nedajbože erotiky (z tej tu naozaj nie je ani milimeter). Táto časť je žiaľ len priemerná, nestrhla ma, ázijský motív tomu čo-to dal, ale nie veľa. Kresba opäť fantastická. Séria obsahuje výdatnejšie diely.... celý text

Indián Umpa-pa (v souborném vydání) 2019, René Goscinny

V r. 1951 autorská scenáristicko-ilustrátorská francúzska úderka René Goscinny/Albert Uderzo vytvorila Indiána Umpa-Pu, vtedy ale mal podobu „iba“ stripov, samotný hrdina vyzeral úplne inak než ako ho poznáme dnes + dej bol umiestnený do súčasnosti, aby vynikol kontrast medzi modernou dobou a indiánskym kmeňom i naďalej žijúcim v súlade s prastarým štýlom života. Nefungovalo to. Nikto to nechcel. K obratu k lepšiemu došlo v r. 1958 prostredníctvom kultového komiksového belgického časopisu Tintin, ktorý sa Umpa-Pu síce chopil, no až po tom, čo ho dvojica prepracovala a spravila z toho dlhšie príbehy, zmenila hrdinov vzhľad, pridala skvelé vedľajšie postavy a v neposlednom rade umiestnila dej do 18. storočia. Vyšlo spolu 5 čísel, žiaľ (alebo našťastie, ako pre koho) následne sa Renému a Albertovi podarilo stvoriť oveľa úspešnejší projekt, samozrejme Asterixa a Obelixa. Keďže boli kvôli nedostatku času postavení pred nutnosť výberu, i kvôli predsa len väčšiemu záujmu medzi čitateli si napokon vybrali práve Asterixa, z ktorého vzniklo toľko pokračovaní a českých reedícií, že ak by ste ich všetky chceli zrátať, museli by ste v piatok odísť z roboty o dve hodiny skôr (pochopiteľne plus kreslené filmy, hrané filmy, oblečenie...). Chudák člen kmeňa Čoječojeov menom Umpa-Pa (nemýliť s národom Umpa-lumpov z Wonkovej čokoládovne!) v takejto drsnej konkurencii nemal šancu a navždy ho uložili k ľadu. Ale zároveň sa naňho nikdy úplne nezabudlo. A to je super, lebo je to vážne vydarené, veľmi zábavné a rozkošné čítanie, ktoré mi báječnou hrou so slovami a kurióznymi nápadmi pravdupovediac viac, než Asterixa, pripomenulo Luckyho Lukea. Objavuje sa tu asi tona malebných hlášok a ešte malebnejších momentiek (koluje legenda, že niektorí belosi by pred konzumáciou pemmikanu dobrovoľne uprednostnili drastické indiánske mučenie), pomilovaniahodných mien (lovec Mizerná sezóna, lord Franz Ktanzenblummerswishundkranzenblummerswishundwagenplaftembum, snáď len náčelník Pokazený žlčník znie príliš detinsky), rozkošných slovných hračiek („Dělo? Kam se podělo?“), neskutočných prezývok (Má-jen-jeden-zub-ale-vypadl-mu-tak-už-žádný-nemá), rozkokošených dialógov a chundelatých nápadov (tanec na privolanie dažďa, nezvestná sliepka Elvíra priebežne sa zjavujúca v najnečakanejších okamihoch, kôň žiaľbohu veľmi dobre rozumejúci ľudskej reči, čo ho nejeden raz absolútne šokuje a raz dokonca odpadne, pardon dvakrát). Fantastické je i samotné omnibusácke vydanie: rozmery A4, tvrdá väzba, množstvo kvalitných textovo-výtvarných bonusov (vrátane oných stripov!) a samozrejme komplet celá séria uverejnená v jednej temer 200-stranovej a skoro jedno kilo vážiacej knihe. Ešte by som pre poriadok duše dodal, že kto má toto ukážkové, reprezentatívne súhrnné vydanie, v podstate ďalej nemusí pátrať po (de facto beztak všade dávno vypredaných) troch albumoch zo série Umpa-Pa, ktoré vydal Egmont v r. 2008. Pretože hoc len tri, v skutočnosti obsahujú všetkých päť Umpa-Paových príbehov. Keďže vieme, že dobrodružstvá Umpa-Py, silného ako puma (jeho totem) a francúzskeho rytiera Huberta Z Lístkového Cesta (!!!) alias Dvojitý skalp, nepokračovali, má posledný obrázok smutný nádych. Ale ktovie. Možno ich dobrodružstvá pokračovali mimo stránok komiksov. V komiksoch je ostatne možné všetko. To vie predsa aj malé dieťa.... celý text

Záhady staré Prahy 2009, Aleš Česal

Odkedy sme s rodinou boli v 90. rokoch na dovolenke v Prahe, tak toto české mesto zbožňujem do takej miery, že ak by som sa mal ešte raz narodiť a to v Prahe, vôbec by mi to nevadilo. Žiaľ, toto je asi najslabšia kniha s pražskou tematikou, akú som kedy čítal. Od detstva zbožňujem nielen hlavné mesto Českej republiky, ale i záhady a tajomstvá. A čo je vhodnejšie mesto na mýty, legendy, mrazivé záhady a znepokojivé tajomstvá, ak nie Praha? Alchymisti, tajné spolky, pohanské svätyne, podzemie, Golem. Zbiehali sa mi slinky. Toto ale na mňa vôbec nefungovalo, veľmi nezáživné, nesmierne som sa nudil. 2* za skvelé dobové kresby a fotky (už tá nesmierne atmosférická obálka!). Aspoň tie ma vrátili nazad v čase a priestore, keď už to samotný text nedokázal. Pobavilo ma, ako autor na s. 25 spomína, že slovo "žíža" v slovenčine znamená ohník. Určite ma dakto vyvedie z omylu, ale nikdy som to nepočul. Chcel by som Aleša Česala uznanlivo potľapkať po pleci. Pretože napísať tak mdlú knihu na takú geniálnu tému, to je ozaj umenie.... celý text

Navštívíme Řeky Pána 2024, Kristopher Triana

Priznám sa, že ma občas mrzí, ak dám nejakej nie vôbec zlej hororovej knihe od Golden Dogu „len“ 3*. Vravím si vtedy, či nie som zbytočne prísny. Veď čo by som za také knihy dal v 90. rokoch! Vtedy hororové oddelenie našej mestskej knižnice tvorili dve poličky s Kingom, dvoma Koontzami, jedným Benchleym, dvoma Petrami Jamesmi a Rebeccou Du Maurier. A ešte tam zamestnankyne dali pár sci-fi, aby to pôsobilo objemnejším dojmom. Potom sa ale objaví pecka ako Navštívíme Řeky Pána a vtedy si spomeniem: som prísny práve kvôli takýmto knihám. Knihám, ktoré vás dostanú ak nie od prvej vety, tak prinajhoršom „až“ od prvých pár strán. Potom si vás ale zaháčkujú ako rybár kapra a už vás majú a vy s tým nič nenarobíte. Môžete sa mykať, vzdorovať, bojovať, no čím viac odolávate, tým hlbšie sa háčik zarýva do živého mäsa a vy viete, že vás proste dostali a toto je koniec. Spočiatku som si myslel, že ma príbeh nebude baviť. Predsa len, deväťdesiatkové doby, kedy boli v móde sériová vrahovia (Billy, lecterovčiny, Zberateľ bozkov a tona ďalších), sú nenávratne preč a v tomto smere mi pravdupovediac nechýbajú. Tu je ale postava vraha odsunutá šikovne mimo záber. To je však v konečnom dôsledku paradoxne ešte mrazivejšie, lebo niekde tam v diaľke cítite jeho desivú, nevyhnutnú prítomnosť. Do popredia vystupuje zvláštny, ale silný príbeh dvoch sestier, z nich jedna je zdravotne ťažko postihnutá (resp. má následky z desivého zranenia v puberte) a druhá sa o ňu stará, lebo je to posledná rodina, ktorá jej na svete zostala. Možno čiastočne aj kvôli výčitkám svedomia? Ruku na srdce, ak by bola zápletka „len“ o tom, ako putujú pochmúrnou divočinou, bola by to asi bomba, lebo nás nekompromisne vyhadzuje z našej komfortnej zóny. Tušíme, vieme, že čosi také skrátka nemôže dopadnúť dobre. Je nám nepríjemne už z predstavy, čo by sa stalo, ak by sa niektorej z nich niečo stalo, tak ďaleko od ľudí. Od pomoci. Alebo s nimi v lese niekto je? A to je druhá rovina tejto skvelej, intenzívnej knihy. Jedinečné prostredie plné zabudnutých zrubov ukrývajúcich príšerné tajomstvá a divné existencie, ktoré sa pred vami občas vynoria z hustého lesného porastu a vy netušíte, či vás chcú zabiť, znásilniť, pomôcť vám, alebo kúsok od všetkého. Autor z fotky uverejnenej na konci knihy nevyzerá ako niekto, koho by ste v noci chceli stretnúť v slepej uličke, ale prejavil sa nielen ako skúsený, vypísaný autor, ktorý nadmieru dobre vie, čo chce svojím textom dosiahnuť, ale práve prostredníctvom príbehu dvoch sestier sa ukazuje ako citlivý muž, ktorý má čo povedať - a aj to povie. Hoc treba jedným dychom dodať, že si o ľudstve nič dobré nemyslí a hnusné tajomstvo tu má snáď aj šteniatko... ak by tu teda nejaké vystupovalo. Člnová obálka Michala Březinu patrí k jeho menej výrazným prácam, ale možno o to presvedčivejším a výstižnejším. Chcel som povedať, že je to na úrovni Lairda Barrona, ale pravda je, že je to žiaľ (pre Lairda) oveľa, oveľa lepšie, než Barronove texty, ktoré za posledné roky vyšli v češtine. Ako vo Vyslobodení, inej riečnej klasike, i tu sa postavy o sebe dozvedia čo-to nové a ako vo filmovej Apokalypse, i tu ich v cieli ich temnej cesty čaká peklo.... celý text

Kroniky Pandarve 2019, Martin Lodewijk

Storm to má u nás ťažké. Hoc európska legenda, do slovenských a českých zemepisných končín sa dostal neskoro a v divnej podobe. To mu pravdepodobne zlomilo väz. Plus zrejme tiež fakt, že máme dočinenia s výrazným pulpovým čítaním. Muži vyzerajú ako profesionálni kulturisti, ženy ako sexbomby zo sedemdesiatkového porna a postavy lietajú v kozme (pochopiteľne bez skafandru a vesmírnej lode). To pre mnohých ľudí proste nie je akceptovateľné. Ak sa však naladíte na správnu vlnovú (naivnú resp. detskú) dĺžku, tak si to dokážete užiť ako oddychové čítanie (na viac fakt radšej ani nemyslite) s krásnou kresbou Angličana Dona Lawrencea a jeho pestrofarebnými farbami (ehm) a scenárom plným roztodivných nápadov, svojráznymi pravidlami, kurióznymi zákonitosťami ZA hranicou reálnosti (oproti ktorým je Malý princ novou 2001: Vesmírnou odyseou), pračudesných výmyslov, charizmatických strojov a rozkošne rozkokošených bytostí pochádzajúcich z fantázie scenáristu Lodewijka. Berte alebo nechajte tak. Ja som niekde uprostred. Problém vidím osobne v drsnom vydávaní, ktoré situáciu zbytočne komplikuje. Najskôr sme sa so Stormom stretli v r. 1993 v časopise Comics arena, ktorý vydal Stormove v poradí až trináste (!) dobrodružstvo (nazval ho Chlapec z Eribanu, hoc výstižnejšie je Zabiják z Eribanu). Tu sa dokonca prebojoval na obálku. Možno s ním mal magazín veľké plány, žiaľ skrachoval a druhého čísla sme sa nedočkali. Následne vo vydavateľstve Cooboo dostali super nápad vydať v samostatnom albume desiatu časť (!) nazvanú Piráti z Pandarve. To by mohlo zrejme znieť divne a pravdepodobne to aj divné je, ale logiku to má, pretože práve do desiateho Storma sa po prestávke do univerza vrátil jeho duchovný strojca holandského pôvodu Lodewijk, takže Pirátov z Pandarve môžeme istým spôsobom vnímať ako pokus o ľahký reštart. No a o 7 rokov neskôr sa v CREW rozhodli risknúť to a v samostatnej súhrnnej knihe vydali prvých päť zošitov. Aby bolo chaosu dostatok, nájdete v nej aj práve Pirátov z Pandarve, keďže práve nimi odštartoval onen ľahký reštart. A samozrejme v omnibuse nájdete aj spomínaný trinásty diel z Comics areny, ktorý CREW konečne premenovala na Zabijáka z Eribanu. Nuž a žiaľ Stormovo utrpenie pokračuje: ďalšie diely už v českej mutácii vydané neboli. Nejaká veľká, ehm, literatúra to nie je (božemôj, to ozaj nie), skôr hlavne sa vizuálne kochať. Komiks je pravdaže médium, ktoré by sa v prvom rade malo vyjadrovať skrz obraz, nie zvuk, ale ono je samozrejme fajn ak je scenár pútavý, čo v tomto prípade si pravdupovediac nie som istý. Je síce zaprataný hravými nápadmi a vynaliezavými postavami, ale čítať 250 strán toho istého... no, poviem na rovinu, v strede som mal dosť. Vizuálne obžerstvo a priemerné scenáre som schopný tolerovať v sérii Žoldnéř, ale tu už toho na mňa bolo priveľa. Na to, aké je to s prepáčením jednoduché, je to nejeden raz až otravne ukecané. Kresba 4*, scenáre 2*, finálny resumé kompromis 3*.... celý text