Ivan Kučera přečtené 1427

Zabiják 4 a 5 2024, Alexis Nolent

Po extra nudnom Fincherovom filme treba skonštatovať, že komiksová predloha je jednak dejovo v podstate úplne inde (vlastne sa čudujem, že sa tvorcovia s Fincherovom nesúdili; to, že hlavná postava vyzerá skôr ako dospelý Tintin, než Michael Fassbender, je ešte tá menšia zmena) a jednak nie je nudná. Naopak, je naprataná zvratmi, akciou a sexom. Ničím z toho sa síce nešetrí, ale zároveň to nie je nakreslené explicitne, takže by séria paradoxne mohla osloviť i konzervatívnejšieho čitateľa (nie, že by na tom záležalo). Zároveň je komorná, obsahuje všehovšudy len „pár“ postáv, čo je určite lepšie, než to zahustiť troma desiatkami postáv, z nich 8O% je o ničom. Ako na predchádzajúcich dvoch albumoch, i na treťom ma zaujalo, že dokáže vysloviť filozofické myšlienky extrémne jednoducho. Ako keď v komédii Prečo práve on? Bryan Cranston povedal „život je ťažký“ a James Franco bol udivený a uveličený takou fascinujúcou myšlienkou. Pritom „taková blbost“, však? I tvorcovia série Zabiják dokážu myšlienky osekať až na dreň, kosť a špik a povedať veci, s ktorými by neschopní autori strácali čas tri kapitoly, v troch-max. štyroch vetách. Faktom ale je, že do tretice ma zabijakov svet už až tak nebavil, čakal som nejaký ráznejší záver (séria síce neskôr pokračovala, ale ťažko povedať, či to CREW vydá a navyše to prišlo už s inou zápletkou samozrejme), ale tak nejak sa nedostavilo nič, čo by ma vyložene strhlo a prinútilo dať štvrtú hviezdu. Osobne si myslím, že najzásadnejší problém tejto série je v tom, že prvé tri albumy mali vcelku chaotický scenár, ktorý chvíľu vzbudzoval dojem „poviedkovosti“ a hneď na nasledujúcej strane zápletky súmerne sa ťahajúcej naprieč všetkými troma knihami.... celý text

Chřtán: Kniha první: Volání osudu 2024, Ron Marz

Toto je proste údel príbehov, ktoré autori príliš dlho nosili v hlave, zaoberali sa behom X rokov aj najnepodstatnejšou s prepáčením blbosťou (samozrejmosťou je vytvorenie vlastnej reči, lebo šak prečo nie) a napokon sa im z vajíčka vykľulo neuveriteľne prešpekulované a do detailov premyslené univerzum... z ktorého sa vytratil život. Z podobných látok mi napadá Azimut, ale oproti Chřtánu je megazrozumiteľný. Zdá sa, že jednými z mimina osôb, ktoré to dokázali zvládnuť dôstojne, boli Tolkien s Pánom prsteňov (aj keď tam akiste pomohli situáciu podstatne vylepšiť „zrozumiteľné“ filmy) a možno ešte Bessonov Piaty element, na ktorom Luc pracoval od detstva/puberty. V scenári Chřtánu som sa absolútne nechytal. Vôbec som mu na prvý raz nerozumel, neorientoval som sa v postavách, v univerze, netušil som o čo komu ide (a prečo). Ako keby som si z Hry o tróny ako prvú nepozrel prvú, lež rovno piatu sériu. Fantasy mám od detstva rád, ale tu som bol ozaj celý čas úplne mimo misu. Už na desiatej strane som bol stratený ako Janko a Marienka v temnom nočnom lese. Každý komiks principiálne čítam dva razy, ale tu to bolo pri repríze pravdupovediac rovnako zlé, ako pri premiére. Ak nie ešte horšie (áno, zjavne je to možné). Jediné, čím som si bol istý, bola neprehliadnuteľná kresba Chorváta Stjepana Šejića (Harleen). Čosi neskutočné. Ide do absolútnych detailov (blato na čižmách). Kebyže mi takýto komiks dajú do ruky v 9O. rokoch, tak sa mi pretočia mozgové závity a buchne mi hlava. Toto je určite jeden z najmonumentálnejšie nakreslených komiksov, aké u nás v roku 2024 vyšli. Ak by som fotorealistickú kresbu musel k niekomu prirovnať, tak snáď len k Alexovi Rossovi alebo Adi Granovi (Iron Man: Extremis) - a to už je teda vážne čo povedať. Lenže, ako zvyknem v komiksových recenziách často a rád spomínať, komiks je médium, ktoré sa prioritne má samozrejme akiste a nepochybne vyjadrovať skrz vizuál, ale určite nemožno podceňovať ani scenár. A ten je v tomto prípade nie že strašný, ale proste som mu vôbec nerozumel a krajne ma nebavil, ani nezaujímal. Pristihol som sa pri tom, ako by som si jednotlivé obrázky rád pozrel zväčšené v galérii na výstave, ale v podobe komiksu ma to vôbec nebaví. Poteší masívne vydanie od CC (veľké rozmery, tvrdá väzba s lacetkou). Bonusov je veľa, ale väčšinou len formou medailónikov rozširujú charaktery postáv, čiže to malo paradoxne skôr ubíjajúci vplyv (niečo ako keď musíte čítať návod na zloženie novej skrine do spálne). Čítať takýto scenár za mňa bolo utrpenie a úchvatný vizuál to kompenzoval len zo začiatku, potom už nie. Scenár max. 2*, vizuál 5*, urobme teda kompromis za 3*, OK?... celý text

Tváře a další příběhy 2024, Matt Wagner

Ako názov napovedá, tentoraz nemáme dočinenia s jediným príbehom, ale s hlavným dlhým a ako bonus sú k nemu prilepené dva kratšie. Plusom je, že každý je iný. A to nielen žánrom (prvý v podstate asi noir, druhý exotické dobrodružstvo...), ale i výtvarnou prácou (tretí ide až do detskej karikatúry?). To samozrejme nemusí nutne znamenať, že to sadne každému. Inak je to fajn, vidno, že v 9O. rokoch sa okolo Batmana rapídnym spôsobom zmrákalo, veci začali byť osobnejšie, drsnejšie a psychologickejšie a do popredia sa dostávali realistickejší zloduchovia a nie lacní megalomani, ktorí chceli nechať vybuchnúť celé veľkomestom. Až teda na ten jeho hororový teplákovo-legínový kostým, ale OK, prečo nie, také boli proste časy. Na môj vkus je edícia Legendy Temného rytíře troška lacná (paperback, tenké vydanie bez bonusov, absentuje čo i len jednostranové úvodné slovo uvádzajúce nás aspoň trošku hlbšie do tematiky), ale zas na druhej strane som rád, že u nás deväťdesiatkové batmanovky vychádzajú aspoň takto.... celý text

Atentát 2023, Loïc Dauvillier

Komiksy s vojnovo-politickou témou sú neľahká vec a tlo hneď z rôznych príčin. Napr. už tak nejak zo svojej podstaty zvyknú byť nesmierne temné, smutné a tragické a nejeden raz platí, že pravda môže, hoc nemusí, mať viacero podôb, takže prakticky nie je možné zostať objektívny. Nuž a to je ošemetná vec, s ktorou niektorí umelci nechcú mať nič spoločné, lebo by si mohli niekoho pohnevať. Po Faxe ze Sarajeva, prípadne Smečce z Bagdádu, prichádza Atentát. Môže pre našinca pôsobiť odťažito a nepochopiteľne. Bombové atentáty v mene viery, Palestínci s izraelským občianstvom, Alah, mešity... My, Slováci a Česi, proste vnímame svet, vieru atď. úplne inak. Ale nebojte sa, prakticky od prvých strán vás to vtiahne do deja. Ono je to istým spôsobom detektívka. Hrdina nič "nevie" a tak musí podstúpiť neľahké vyšetrovanie, hoc vie, že ak sa aj v neprehľadnej situácii dopracuje k odpovediam, stopercentne nebudú pekné. Všetky postavy sú hodnoverné, najviac pochopiteľne ústredný hrdina, ktorý je veľmi sympatický v tom, že sa nikdy nevzdáva, čo sa ľahko povie, ale veľmi ťažké je takú postavu napísať. Vôbec si nie som istý obálkou, určite by tomu bodli bonusy a lacetka nikdy nesklame. Ale vydanie s rozmermi A4 v pevnej väzbe a s „tvrdým“ papierom určite kvitujem. Silný, kvalitný komiks. Mimochodom, je to komiksové spracovanie knihy, ktorá vyšla aj v češtine, pod názvom Černá vdova. Jej autorom je Alžírčan Yasmina Khandra. Kniha bola v r. 2012 sfilmovaná v podobe zabudnutej snímky s Alim Sulimanom v ústrednej úlohe.... celý text

Kuchár v stredoveku 2021, Bridget Ann Henisch

Kuchyňa stredoveku nebola taká temná, ako samotná doba, v ktorej (najmä teda chudobní) ľudia žili. Je to klišé, ktoré šíria nevzdelaní, nesčítaní spoluobčania, ktorí pred desaťročiami videli Meno ruže a myslia si, že to bol dokument. No, nebol. Pravda je, že stredoveká kuchyňa bola nečakane (?) opulentná. Samozrejme, šľachta mala na stole predsa len iné veci, než chudoba, boháči si proste v dejinách ľudstva logicky vždy mohli dovoliť viac. Ale i chudoba disponovala nejeden raz veľmi zaujímavým, pestrým a vynaliezavým jedálničkom. Tvrdiť, že stredovekí ľudia jedli pomyje pre prasatá, je dôkaz nevzdelanosti človeka, ktorý čosi také tvrdí. Áno, hygiena bola strašná, ale to je námet na inú knihu. Vo vtedajšej kuchyni by ste našli fajnové recepty a suroviny, ingrediencie a koreniny (horčicu!), ktoré by ste možno ani nečakali. Dokonca už v 12. storočí vyšli pravidlá slušnosti ohľadom stolovania. Pevná väzba, množstvo strán, lacetka, skvelá obálka, plno vizuálneho sprievodného materiálu... Žiaľ, neviem ísť až na 4*, na môj vkus tomu v strede úplne spadla reťaz a vravel som si, že ak by to skrátili o 4O strán, nič hrozné by sa nestalo.... celý text

Kačeří příběhy - Cesty za dobrodružstvím 1 2021, Walt Disney

Písal som to pri komikse Kačer Donald 90 – Pozor na to, co si přeješ, Donalde! a napíšem to aj sem. Egmont si neváži rodinné striebro, ktorým disponuje. Premýšľam, či je to ignorantstvo, fušerina, ľahostajnosť alebo „len“ totálna arogancia, ale asi je to jedno. Niekedy to tak v živote býva, že si nevážime to, čo máme a uvedomíme si to, až keď to stratíme. Deťom to zrejme bude fuk, ale poznám veľa ľudí 35+, ktorí i v dospelosti frčia na disneyovských komiksoch. Vyrastali na kreslených seriáloch v deväťdesiatkach, rodičia im kupovali komiksy Mickey Mouse, či Duck Tales a títo ľudia už ani zďaleka nemajú 8 rokov, ani to nie sú idioti, takže ich neoblbnete niečím lacným. Na vlastné oči predsa vidia, ako to v Egmonte máte na saláme. Lacný paperback, menší formát a na dotyk nepríjemný (ba až odpudivý) papier by mi až tak nevadili, horšie som zažil. Ale tiráž nevzhľadne umiestnená hneď na prvú stranu (lebo však kto by nechcel vidieť ISBN temer na titulke, však?)? Úplne absentujúce mená scenáristov a ilustrátorov? Fakt žiadna úcta voči umelcom? Textové bonusy by v tomto rozpoložení a nastavení mohol čakať skutočne len veľmi naivný človek. Asi by sme mali búchať šampanské a byť vďační aspoň za to, že sa komusi vo vydavateľstve uráčilo dať anotáciu na zadný obal. Škoda, lebo nakreslené je to super, disponuje to vtipne rozkokošeným českým prekladom Barbory Špundovej s milými slovnými hračkami a roztopašnými obracačkami (doprkvánčic, speciální kartáč z mrožích vousů na licousy) a kniha neobsahuje "poviedky", ale ucelený príbeh. A ja dlhodobo zastávam názor, že disneyovkám najviac seknú práve dlhé príbehy. Komiks vznikol na začiatku 9O. rokov a povedal by som, že je to na ňom poznať (v dobrom). Občas ale niečo ruší. Zaznie informácia, že ľadová priepasť je hlboká kilometer, ale zjavne je to v skutočnosti "len" pár desiatok metrov. Na nasledujúcej strane ju už ale skutočne nakreslili ako keby mala kilometer, keďže v nej bez problémov letí lietadlo. Nepochopil som ani výmenný obchod Držgroša a opice. To si primáty nevedia zo stromu obrať banány, Opice??? Nepáči sa mi ani to, že Držgrošovej legendárnej "šťastnej" minci sú prikladané mystické vlastnosti. Myslím, že to bol tuším Don Rosa? Kto prišiel s pekným názorom, že Držgroš vždy bol makač a preto zbohatol. Nie kvôli „nejakej“ minci. Áno, ku koncu je teoreticky naznačené, že jej ani on sám neprikladá ani tak mystické účinky, ako skôr si ju váži z dôvodu, že mu ako mladému viackrát dá sa povedať zachránila kejhák, ale aj tak je to spracované proste divne. Ale potešilo ma, že on sám tu nie je zobrazený ako kretén, ktorému nezáleží na žiadnom živom človeku (ehm, kačke), ale sem-tam dokonca prejavuje ochraniteľské (a iné) sklony, to je sympaticky osviežujúce. Ako hodnotiť? Za neúctu zo strany vydavateľstva max. 2*. za kresbu a scenár (a OK, jasné, aj za nostalgiu) 4*.... celý text

Opičí tlapka 2009, Tomáš Korbař

Za mňa ledva 3*. Nie som si istý, či je múdre antológiu charakterizovať slovami "povídky, které se nevešly do Tiché hrůzy". Ako keby vám chýbala drobnosť na večeru, len tak bez vozíka by ste skočili do Kauflandu a tam by vás zamestnanec schmatol za lakeť a ťahal by vás k chladiacemu pultu, kde majú vo výpredaji s 80%nou zľavou šunku, ktorej zajtra končí trvanlivosť. Takúto formu "reklamy" nepovažujem za najšťastnejšiu. Žiaľ, ako Tichá hrůza, aj Opičí tlapka sa môže "pochváliť" mizerným vydaním. Márne by ste hľadali medailóniky autorov, minulosť jednotlivých textov, informácie o ich vzniku. A inak? Sklamanie. Dve-tri poviedky veľmi dobré, zvyšok za mňa podpriemer. Niektoré kusy strašne zostarli, chlapík navštívi v búrlivú noc rodinu v dome a nič hororové sa tam nedeje a ráno zistí, že to boli duchovia, to ako vážne? Vyložene ma bavila azda len klasika Opičí tlapka (po ktorej bola celá zbierka pomenovaná a ktorou sa na 1OO% inšpiroval King pri písaní Cintorína zvieratiek) s Harrym (ktorý je správne mrazivý a znepokojivý, vrátane úderného konca, ale strašne mu ubližuje istá forma predvídateľnosti, samého ma zaskočilo, že som absolútne nebol prekvapený tým, že ma nič v tejto poviedke neprekvapilo, ale ako vravím, napísaná je veľmi „nepríjemne“ a správne volí slová, zbytočne nimi nemrhajúc) a nechýba tradičná poviedka Brama Stokera Drakulov hosť, ktorá v skutočnosti mala tvoriť prológ jeho slávneho upírskeho románu, ale napokon sa k čitateľom dostal až po autorovej smrti, vďaka jeho vdove.... celý text

Cesta do středu Země 2024, Curd Ridel

Za mňa spokojnosť. Veľmi pekne nakreslený komiks. So scenárom je to horšie. Vidno, že tvorcovia museli do pár desiatok strán stlačiť slávny Verneov román. Ale napokon bola ich snaha vcelku korunovaná úspechom, nejak extra som rušivé miesta nezaznamenal. Azda s výnimkou pasáže, kedy profesor zvyšok výpravy pošle domov, lebo jej hrozí nebezpečenstvo a bez akejkoľvek diskusie následne všetci normálne pokračujú v ceste. A finálna záchrana, to je čisté sci-fi. Inak je to fajn. Adaptácie slávnych románov zvyknú byť mimoriadne ošemetné a nejeden raz konči katastrofu, ale povedal by som, že toto vážne nie je ten prípad, skôr naopak, aj keď jasné, komiks storočia to nie je, ale to asi ani nikto nečaká. Potešia bonusy (temer desiatka strán) zasadzujúce Julesov román do širšieho konceptu, prichádzajú so zaujímavosťami z jeho života (vedeli ste, že ho postrelili?) atď. Ak by sme v 9O. rokoch na hodinách literatúry dostávali k dispozícii aj komiksové spracovania slávnych diel povinnej literatúry, verím, že dnes by sa viacerí moji spolužiaci okrem iných slastí oddávali taktiež neodolateľnej chuti čítania. Kladné hodnotím pochopiteľne taktiež kvalitné vydanie od Slovartu (pevná väzba, väčšie rozmery, fajnový papier).... celý text

Následky zla 2021, Matt Kindt

No... tak nič. Po dočítaní jednotky mi bolo na 88% jasné, že dvojka bude rovnako zlá, alebo ešte horšia. A veruže skutočne je. Kým pri prvej časti sme sa ešte mohli tváriť (a klamať si), že akčná nuda v budúcnosti povedie k zaujímavým veciam, po dvojke je jasné, že nič nikam neviedlo. Ak by som mal štrnásť a toto by bol môj prvý komiks v živote, dám mu 900%. Ale mám 42 a toto fakt, ale že fakt nie je môj prvý komiks v živote. Je to síce tenšie, ako prvá kniha, ale akcie a postáv je ozaj útrpné množstvo. Toho vinou sú Následky zla miestami až neznesiteľne neprežiteľným komiksom. Uznávam, že na netradičnom spojení Stargirl a Manhuntera je niečo sympatické, zábavné a dokonca dojemné. Ale väčšinu času to vedie len k tuctovým trikovým akčným sekvenciám a mdlému ústrednému záporákovi, na ktorých sú v DC zjavne expertami.... celý text

Zloději tváří 2023, A. M. Shine

Papoušek! Krásne české slovo. Slovenský papagáj sa naňho proste pri všetkej úcte nechytá. Keď sa povie papagáj, tak si poviete: no jasné, papagáj. Keď sa však povie papoušek, vykúzli vám to úsmev na perách a okamžite tohto opereného týpka chcete vidieť a niečo mu hodiť pod zub. Za mňa možno jeden z 2O najlepších hororov, aký u nás v r. 2O24 vyšiel. Ako prvý som videl film a už ten ma veľmi bavil, pri knihe som teda už vedel, do čoho idem (a treba dodať, že film knihu zadaptoval veľmi presne, bez výraznejších odklonov v postavách a príbehu), ale aj tak ma bavila. Fajn komorné, so sympatickými postavami, prekvapivým a teda sviežim univerzom (nechcem spoilerovať) a skvelou atmosférou (nielen) nočných lesov plných desivých mýtov a mrazivých legiend. Áno, vo finále ako knihe, tak filmu trocha padne reťaz, ale i tak za mňa ukážkový štvorhviezdičkový horor s prekvapivým finálnym twistom, ktorý som fakt nečakal. Trocha ma zaskočilo, že hoc sa dej odohráva v roku 2O19,každý namiesto GPS používa papierové mapy a o 2OO eurách je tu hovorené ako o veľkej sume, ale to sú len detaily. Vyzdvihujem na prvý pohľad nezaujímavú, ale v skutočnosti veľmi trefne výstižnú obálku. Český preklad názvu mi nejak extra nevadí. Áno, síce je to totálny spoiler, ale to si paradoxne čitateľ uvedomí až na samom konci (dovtedy žije v presvedčení, že má dočinenia s komplikovaným metaforickým pomenovaním, ale ono nie, naozaj je to o zlodejoch tvárí). Ale pravdupovediac pripadá mi málo charizmatický, možno by som šiel skôr smerom... Pozorovatelia?... celý text

Nejnebezpečnější hrdinové světa 2017, Doug Mahnke

Kedysi praprapradávno v mojej spoločnosti došla reč na Ligu spravodlivosti od DC a niekto sa spýtal, ktorú myslím. Zostal som zaskočený. Vari neexistuje len jedna? Nuž... ani nie. Avšak to, či je to dobre alebo zle, je subjektívne. Za mňa asi skôr zle. Nikam to nevedie, nevykľulo sa z toho nič originálne (aspoň nie z toho, čo som zatiaľ čítal) a akože hej, ži a nechaj žiť, existencia „iných“ Líg mi v zásade nevadí. „Len“ ma nebaví. Čo dnešný komiks? Bol som zvedavý, čo im z toho vylezie. Predsa len, všetci poznáme Ligu spravodlivosti. Ale AMERICKÚ ligu spravodlivosti? No, to je iné kafe! Alebo - nie je? Hmmm... ani nie je. Zloženie je iné, ale inak máme v zásade dočinenia s rovnakým (alebo s aspoň veľmi podobným) komiksom, než sú komiksy s "tradičnou" JLA. Ohromujúce, veľkolepé akčné sekvencie, kde sa veci ničia v epických rozmeroch, ale vlastne z toho nič nevyplýva, nikto neumiera, je to samoúčelná, efektná, prázdna show pre čitateľov do 3O rokov (OK, jednu slávnu postavu brutálne zavraždia... ale prežije to). Členovia "novej" Ligy majú byť čosi ako Jednotka samovrahov (dokonca aj túto dá dokopy Amanda, zrejme v DC nemajú žiadnu inú postavu), akurát im nikto z vedenia neimplantoval do hláv bomby a jedným z argumentov pre ich založenie je, že "pôvodná" JLA sídli vo vesmíre, z ktorého ale po prvé zíde dole na Zem za 3,5 sekundy a po druhé, väčšina z nich beztak väčšinu roka trávi na planéte Zem (Metropolis, Gotham, Star City). Čiže osobne nechápem. A ešte aj to, že ak by sa niektorí členovia JLA zbláznili a postavili by sa na stranu zla, aby proti nim vláda USA mala ako bojovať. Tomu priznám sa tiež nerozumujem: čiže ak by sa zbláznil Superman, všetci mocní superhrdinovia sveta by sa tomu len prizerali a nezasiahli by resp. zasiahli by len ak by sa nachádzali v oficiálnej skupine iných superhrdinov? Čiže sme zase pri Jednotke samovrahov a ako bonus to vykrádal Mooreových Watchmenov (kto stráži strážcov?). Je to scenáristicky veľmi lacné. Vidno, že títo antagonisti sú to isté, čo zloženie klasickej Ligy, akurát v modrom, čiže napr. nemáme netopiera (Batmana), ale mačku (Catwoman) a nemáme jedného mimozemšťana (Supermana), lež iného mimozemšťana (Martian Manhunter). Ja neviem, mám 42, už som z tohto asi vyrástol. Zápletka je fádna, zameniteľná, ja by som sa asi radšej zabil, než by som mal písať takéto komiksové scenáre. Nie je v nich nič, čo by stálo za reč. Buď ma to nebavilo, alebo som sa nechytal. Kresba fajn mainstream, avšak s desiatkami nezaujímavých postáv. Nechápte a zle, Superman, Batman alebo Green Arrow sú fantastické postavy. Ale tu s nimi nie je narábané tak, aby boli čímkoľvek zaujímaví. A to sú fakt hviezdy. A teraz si predstavte, akým prepadákom skončili postavy á la Element Woman. Paradoxne mi z celého komiksu najviac utkvela v pamäti rozkošná hovadinka, kedy je Aquaman otočený svojmu trojzubcu chrbtom, cíti, že mu ho nejaký civil ide ohmatať (ehm) a dôrazne ho upozorní, aby to nerobil. Uvidím, ako kartami zamieša dvojka, jednotka je pre mňa každopádne úplne štandardný mainstreamový priemer a neverím, že je šanca, že sa toto v druhom dejstve radikálnym spôsobom zlepší.... celý text

Azimut: Kniha druhá 2022, Wilf

„On je to jistý králik. Bílý. Ale možná vám to nevysvětluji dobře.“ Po dočítaní jednotky som dvojke „sľúbil“, že ak scenár nezačne byť taký, že by ma bavil, pôjdem s hodnotením nižšie. Že nedám 4* „len“ kvôli kresbe a skvelým nápadom v scenári, avšak pozor, nie skvelému scenáru ako takému, to sú dve rozdielne veci. V tom som sa i po druhom čítaní úplne strácal, priveľa postáv, v ktorých som sa neorientoval, neustále som zabúdal, o čo komu ide, u niekoho to ostatne ani nebolo jasné. Hoc vo filmoch, komiksoch a knihách nemám rád klišé, už Hitchcock vravel, že je s ním lepšie začať, ako pri ňom skončiť. A tak mi napadlo, že základná chyba (inak pôvabnej a rozkošnej) série Azimut je, že jedno také klišé neponúkla. Možno by stačilo do vtipného, čertovsky jedinečného a zábavného, ale zároveň absolútne nezrozumiteľného, univerza zasadiť postavu, ktorá by v ňom bola nováčikom a bolo by jej neustále treba vysvetľovať rôzne zákonitosti, pravidlá atď. Neviem, či som to pochopil správne... je to o králikovi, ktorý je zároveň severným pólom? Takže držím sľub a v druhej (poslednej) knihe idem s hodnotením nižšie. Áno, kresba je fakt skvelá a nabúchaná neskutočnými nápadmi, ako sa hovorí: to jeden nevymyslí. Ale jednotlivé postavy (a že ich bolo) mi boli ľahostajné, tak nejak celkovo som nerozumel, čo sa deje... a bolo mi tom fuk. Myslím si, že ak by to vydali v jednom omnibuse, hodnotil by som ho 4*, ale pri rozseknutí na dve časti som si proste od druhej získal odstup a tak som scenár vnímal prísnejšie resp. viac mi do pozornosti udrel scenár, ktorý ma skrátka neoslovil.... celý text

Azimut: Kniha první 2021, Wilf

Fúha, fakt parádne nakreslené frankofónna klasika. Trocha mi pripomenula španielskeho Žoldnéře, ale nie ilustračným štýlom a už tobôž nie atmosférou. Tá bola temná, drsná a plná krvi a nahých tiel. Azimut je fantasy rozprávka pre deti, ktoré sa však miestami nebudú chytať a pre dospelých, ktorí nezabudli byť deťmi a tí sa budú možno chytať viac. To, čo majú obe diela spoločné, je láska k všakovakým vynálezom, nástrojom, prístrojom a iným srandičkám a serepetičkám. Vidno, že scenárista Wilfrid Lupano a ilustrátor Jean-Baptiste Andréae si dali tonu práce s tým, aby všetko pôsobilo uveriteľne a dojmom, že predtým, než to stvorili, nad každým prístrojom detailne X mesiacov v kuse premýšľali, ako to vytvoriť tak, aby sa to dalo reálne zostrojiť a aby to následne fungovalo. Vidíte každú skrutku, každý šraub, každú vrtuľku, každú pružinu, veru áno, aj pružinu. Až chorobne do detailov vybudovali svet riadiaci sa špecifickými zákonitosťami, ktoré sú zjavne postavené nie na hlavu, ale na osemnásť hláv. Lež paradoxne v rámci univerza dávajú istú (hoc samozrejme áno, absurdnú a krásne pitoresknú) logiku. To je asi najviac vidno na encyklopédii živočíchov, z nich mnohé majú vskutku rozkošnú charakteristiku (napr. Kukučka hodinová dýcha ducha doby a živí sa ním). Kritizovať nemožno ani veľké rozmery a tvrdú väzbu od CREW. Problém je „len“ v tom, že som sa na prvý raz vonkoncom neorientoval v postavách, ani vo svete, v akom sa príbeh odohrával. Nechápal som o čo ide, netušil som, čo je vlastne ústredná zápletka – a či to vôbec nejakú má, alebo či je prvá kniha len predstavením univerza a postáv a čosi ako dej sa rozbehne až v druhej. Alebo čo. A či vôbec niečo. Ako keby som čítal sedmičku alebo osmičku, nie jednotku. Niekto sa možno chytí bez problémov, iný nie, ale nebude mu to vadiť až tak, ako mne, ťažko povedať, toto sú subjektívne veci. Myslel som, že pri druhom čítaní (každý komiks čítam minimálne dva razy) sa budem chytať oveľa viac a začnem sa tešiť na druhú knihu, ale pravdupovediac som bol z toho podobne z mätený a to viedlo k tomu, že v polovici som proste rezignoval, užíval som si kresbu a neužíval si scenár. Scenár je ako píšem plný skvelých, jedinečných nápadov, ale postavy a zápletka, ak to teda nejakú explicitnú vôbec malo, šli fakt úplne mimo mňa. Práve vďaka vizuálu a nápadom ale prižmurujem oči a dávam 4*, no ak sa druhá kniha po dejovej stránke nenakopne, tam už budem prísnejší.... celý text

Šarlatová evangelia 2024, Clive Barker

Po jedenástich (jedenástich!) dieloch filmového Hellraisera sa Clive Barker zobudil a povedal si, že by možno bolo fajn napísať (literárnu) dvojku. Ehm! Ale dobre, okej, rešpektujem, prečo nie. Barker vždy bol skvelý spisovateľ, ktorý to so slovami vedel ako málokto. Problém, ktorý som s ním mal, bol „len“ v tom, že na jeden jeho výborný text v priemere pripadalo päť, ktoré boli buď zlé, divné, alebo ma proste nebavili. Nejeden raz predstavovali vcelku výrazný odklon od čistého temného hororu, čo je poloha, ktorá mu podľa mňa vždy sedela najviac. Podobne, ako Laird Barron, i on akoby sa hororovo nudil a tak neustále hľadá úniky, prieniky a experimenty. Práve kvôli tomu nepatrí medzi mojich najobľúbenejších autorov. Osobne mi to pripadá ako škoda. Ak má niekto talent na nejaký žáner, mal by som na ňom neustále pracovať a zlepšovať sa v ňom. Nie ho hádzať znudene cez palubu. OK, dosť kecov. Keď Carcosa vydala knihu s podmanivou obálkou Šarlatová evangelia, povedal som si, že ju musím mať, pretože novela The Hellbound Heart (Hellraisera z nej urobili až filmy) patrí k tomu najvýstavnejšiemu, čo kontroverzný pán Angličan počas svojej kariéry splodil. Po prvých stranách som nadobudol zmiešané pocity. Ako keby som stretol bývalého kamaráta, s ktorým som v minulosti veľa prežil, ale nerozišli sme sa v najlepšom. Postupne som sa však do toho dostal a bol som čoraz spokojnejší. Medzi najlepšie horory roka to určite nezaradím, ale inak je to fajn žánrovka. Postavy ma však nebavili, ani zápletka. Len hra so slovami, atmosféra a niektoré scény. I z toho dôvodu som váhal, či nedať len 2*, ale ono je to fakt dobre napísané. Len vás to tak nejak nebaví čítať. Z textu na nejednom mieste cítiť istú pohodlnosť. Reťaze párajú ľudí doslova na kusy v najlepšej barkerovskej tradícii, ale horor sa za desaťročia posunul jednak iným smerom a jednak OK, dajte si do textu páranie ľudí reťazami, ale nesabotujte si ho sami útrpnými hláškami, že daná obeť úpenlivo zavila od bolesti. Ak by mi reťaz utrhla polovicu tela, asi by bola moja reakcia iná, než že úpenie od bolesti. Alebo: osoba je brutálne fyzicky zmasakrovaná a sekundu nato o sebe premýšľa ako o „zřídil mě přímo ukázkově“. Ja si teda naozaj neviem predstaviť, že by ma niekto zmlátil takmer na hranicu života a smrti a premýšľal by som o danom akte takýmto pohodičkovým spôsobom. Toto je strašne pohodlné, Barker sa už zjavne ani len nesnaží vymyslieť niečo nové, pozrieť sa na krvavú tému z menej očakávaného (a teda osviežujúceho) uhla. Alebo je proste odtrhnutý od reality a nachádzanie pravdy v texte ho už absolútne nezaujíma. Niekto nám tu skrátka buď zaspal dobu, alebo spohodlnel, však Clive? Za mňa stratil svoj vnútorný hlas, ktorým kedysi hypnotizoval a elektrizoval davy fanúšikov. Ale stále je to dobrý remeselník. Len už proste nerozpráva príbehy, ktorými by ma dokázal uhranúť. Na začiatku som sa neodkázal v správny čas naladiť a potom, nuž, potom mi ten vlak ušiel a ako to už v živote býva, na niektoré veci bolo proste už neskoro.... celý text

Dílo v červené, dílo ve žluté 2021, Alejandro Jodorowsky

No, keď uvážime, že som o tejto sérii pred kúpou nič nevedel (len to, že ju píše Jodorowsky a že je krásne nakreslená) a že som si sám netuším prečo myslel, že bude o pilotoch z Druhej svetovej prezývaných Rytieri z Heliopole (fakt), tak sa z toho napokon vykľula riadna divočina, čo poviete? Prvý album sa mi páčil na 4*. Nevykľula sa z neho síce žiadna srdcovka, ale mám rád kontroverzné nápady a skvelú kresbu a to „jednotka“ spĺňala na, nuž, jednotku. Od dvojky som však tak nejak nevedel, čo mám čakať. Možno ani sám Jodorowsky. Pripadalo mi to tak, že chcel spracovať motív špeciálne superhrdinskej skupiny podieľajúcej sa na alternatívnej histórii, vrátane hovoriacej gorily, Nostradama a Imhotepa, ale tak nejak následne nevedel, čo s tým. A podľa toho to dopadlo. Mohlo by sa zdať, že sa bude riešiť konflikt s Napoleonom Bonaparte, ale mne pravdupovediac pripadal divným spôsobom odtlačený na vedľajšiu koľaj. Akoby Jodorowského proste prestal baviť a rýchlo presedlal na Jacka Rozparovača. Ale spôsobom, ktorý mnohých zrejme nenadchne. Za seba vravím, že mi to nevadilo, lebo som čítal Z pekla (kto nie?) a som rád, že sa našiel niekto, kto sa na to pozrel takýmto WTF spôsobom, ktorý je v rámci univerza, aké nám Jodorowsky predstavil, fajn resp. dáva logiku resp. dáva logiku paradoxne práve tým, že je úplne postavený na hlavu a teda logiku nedáva (ehm). Ale nijak ma to nestrhlo. Oceňujem veľa nahých tiel, no nemám rád, ak nie je problém ukázať striekajúcu krv a nahé telo, ale sex je tabu. Je nevravím, že som nadržané prasa a že z toho mali spraviť porno. Ja len vravím, že ma desaťročia fascinuje celosvetovo rozšírený alibizmus, že krv je v pohode a sex zvrátenosť pre úchylákov. Kresba samozrejme super, detto vydanie (veľké rozmery v tvrdej väzbe). Páčilo sa mi, že Jodorowsky prišiel so zoskupením jedincov, ktorí v zákulisí dejín celé veky popoťahujú za nitky osudu, ovplyvňujúc tak reálne ľudskú históriu. A ešte tak ďalšie veky pravdepodobne robiť budú. Páčilo sa mi, že to robia nenápadne. Nečakajte lacnú superhrdinskú nálož, kedy Nostradamus v sprievode státisícov bleskov zletí z oblohy a rozprášil by armádu francúzskych vojakov. Nie, tieto osoby konajú mrazivo nenápadne, v tichosti, takže na Napoleona nezošlú telekinézu, telepatiu, dokonca ani pyrokinézu, ale... zlé počasie. A tak si to budú pamätať dejiny. Samozrejme, tento prístup mnohých sklame. Iné veci sú skôr také na efekt, pretože scenár pravdupovediac zas až taký geniálny nie je. Pripadalo mi to tak, že Jodorowsky tam hermafrodita nedal preto, lebo by to enormne obohacovalo dej, ale proste preto, lebo to pred ním nikto neurobil. Avšak dejovo by sa to teoreticky dalo bez výraznejších problémov vymyslieť tak, aby to bol proste buď len muž, alebo žena. Na druhej strane musím Jodorowského pochváliť za iné súčasti scenára. Napr. najskôr si ťukáme na čelo, prečo Rytieri z Heliopole robia všetko pre to, aby zlikvidovali osobu X a následne ju vyslobodia z hrobu. Začal som za to dávať prudký palec dole, otočím stranu... a na tej to bolo vysvetlené. A dokonca to dávalo zmysel. Ale čitateľ sa aj tak neubráni otázke: a to sa nedalo urobiť jednoduchšie? Nuž... dalo. Ale to by asi nebola sranda, však Jodo? Alebo osoba Y sa po rokoch dozvie, že jej priatelia majú temné vesmírne tajomstvo. Inými slovami - celý čas jej hnusne, zákerne klamali. Jeden z nich mu následne povie vcelku zásadnú informáciu a osoba Y mu v sekunde uverí. Kde ale mala dôkaz, že sa znova nestala obeťou klamstva? Mám proste zo scenára zmiešané pocity. Séria Rytíři z Heliopole je úžasná a pritom priemerná resp. fantastické momenty sa striedajú s nudnými, priemernými, ba až banálnymi. Kým v prvej knihe mi to ešte tak nejak extrémne nevadilo a šupol som jej 4*, v knihe č. 2 mi to predsa len už prekážať. Navyše mi pripadalo divné, že knihy obsahujú spolu štyri „zošity“, v prvých troch je dôraz kladený na Napoleona a v štvrtej je to o niečom úplne inom. Čo si o tom mám myslieť? Mám si o tom vôbec niečo myslieť? Netuším.... celý text

Proměny 2016, Gregg Hurwitz

Tak a je koniec. Po knihách Temné děsy, Kruh násilí a Šílený ságu Batman: Temný rytíř zakončujú práve Proměny. Séria si v mojich očiach poškodila dvoma vecami: názvom (niečo, čo sa tak mocne sústredí na Batmanových záporákov, sa fakt malo volať výstižnejšie, určite nie Batman: Temný rytíř) a tým, že príbehy z prvej knihy písali štyria páni, z nich ani jeden nepodal bravúrny výkon. Našťastie, od knihy č. 2 sa scenárov chopila jedna jediná osoba a to skvelý Gregg Huwritz. Gregg svojou pedantskou, miestami až hororovou prácou, sériu nakopol do štvorhviezdičkových obrátok. V Proměnách pokračuje v bližšom (a hororovom, samozrejme v rámci DC mantinelov) predstavovaní Batmanových síce ikonických, ale predsa len menej sa v žiare reflektoval vyhrievajúcich záporákov. Po mrazivom Scarecrowovi a parádnom Mad Hatterovi, prišla rada na Clayfacea. Ako spomínaní páni, i „bahniak“ u nás doteraz vystupoval v komiksoch skôr vo vedľajšej úlohe a bolo to také kuriózne čosi, k čomu sme nejeden raz nevedeli zaujať jasný postoj. Mne osobne Clayface vždy pripadal strašne nevyužitý na to, akými geniálnymi superschopnosťami disponuje. Mal sa dávno stať kráľom celej galaxie a priľahlého priestoru, prípadne aspoň prezidentom USA. Ako keby ste vyhrali milión pambiliónov a uspokojili by ste sa s tým, že si kúpite dve sacherove torty a na rok si predplatíte drahší, rýchlejší internet. Toto som nikdy nepochopil. A ono je fajn, že sa tu konečne niekto venuje tomuto bizarnému zloduchovi a že je to v rámci možností realistické, drsné a temné... ale čo z toho, keď Clayface väčšinu času vyzerá ako Jabba Hutt zo Star Wars? To sa fakt nedá brať vážne, nech by ste akokoľvek chceli. Nie je azda žiadnym prekvapením, že Hurwitz to i tentoraz poňal ako ponurý temer horor s tomu odpovedajúcou, výborne temnou kresbou Ethana van Scivera (Flash, Green Lantern), Jorge Lucasa (Darkness), Alexa Maleeva (Vrána: Mrtvá doba) a Alberta Ponticelliho. Basil Karlo je úžasný v tom, že je absolútne priemerný. V tom bola od detstva jeho najväčšia tragédia. Túžba po tom, aby sa to zmenilo, ho doviedla na strašné, temné miesta a výsledkom je monštrum Clayface. Občas je to záporák, občas je proste len divný a niekedy dokonca patrí do Batmanovej „rodiny“ (viď. séria Batman Detective Comics, napr. zošit Ve stínu netopýrů, kde bol súčasťou tímu). Najlepšie mu to samozrejme sekne ako záporákovi. Osviežujúce je, že ho motivuje nedostatok slávy. Nejde mu o žiadne vytváranie chaosu, dokonca v podstate ani o hmotné statky, vykrádanie bánk, únosy, ani o traumy z detstva. Basil Karlo proste chcel byť filmová hviezda. Pôvodne som chcel napísať, že to bola dobrá séria a skončila prirýchlo, ale je pravdou, že v Proměnách už Hurwitz zjavne začal dýchať z posledného, takže príbeh sa de facto končí na strane 9O (z celkového počtu temer 18O) a nasleduje už len výplň, na pohľad na dievčatko na infúziách v nemocnici sa zvítajúce s mamou síce len tak skoro z hlavy nevymažem, ale to je asi tak všetko.... celý text

Červený drak 1992, Thomas Harris

„Měl drobné bílé zuby.“ Za mňa je Červený drak kvalitatívnou úrovňou niekde medzi peckami Mlčanie jahniat a najmä Hannibal a slabými odvarmi á la prequel Zrodenie zla. Na sérii Hannibal Lecter je každopádne pekne vidieť, ako sa univerzum jedného spisovateľa naprieč desaťročiami vyvíjalo. Začalo to ako vcelku nenápadná trilerová kriminálka o pátraní po sériovom vrahovi, v čom agentom FBI pomáhal psychopatický noblesný kanibal zavretý v ústave. Dotyčný pán sa objavil aj v ďalšom autorovom príbehu, kde už dostal o štipku výraznejší priestor. No a napokon sa stal hlavnou hviezdou románov Hannibal a Zrodenie zla (hoc k jeho napísaniu bol Harris svojím spôsobom prinútený). Román Červený drak je napísaný dobre, zručne, mnohé kapitoly sú skvelé. Harris mal dar poľudštiť beštiálnych vrahov. Nie, že by ste im držali palce. To fakt nie. Ale vidíte v nich ľudí a nie karikatúry, síce ľudí hrôzostrašných, ale stále „len“ ľudí. Viac, než divná vedľajšia rovina so slepou Rebou, do ktorej sa Zubatý králiček kuriózne zamiluje (alebo čo), mu v poľudštení pomáha dlhý flashback do jeho temného detstva, čo je mimochodom vec, ktorú nepoužil ani jeden z dole spomenutých filmov. Okrem toho Harrisa písal dobrých ústredných hrdinov (Will Graham je podobný sympaťák, ako bude neskôr Clarice Starlingová, no z úplne iných dôvodov) a tvoril pútavé vyšetrovacie scény, v ktorých profesionáli analyzovali dôkazy a psychologicky pitvali zločincov. Takisto ma veľmi bavili spoločné scény Willa a jeho manželky. Tu vidno, že autor rád píše o normálnych ľuďoch, ktorí sa k sebe normálne správajú a jeden druhého si vážia. Len spisovatelia s poriadnymi guľami vedia napísať silný ženský charakter a okrem Stephena Kinga to zjavne dokáže aj Harris. O to desivejšie následne pôsobia občasné výbuchy násilia. Faktom je, že Zubatý králiček prekvapivo nie je ktovieako zvrhlo charizmatickou postavou, čiže akonáhle (najmä ku koncu) preberie nadvládu nad príbehom a autor začne Willa a Crawforda odsúvať na vedľajšiu koľaj, príbeh stratí drajv a začne nudiť. Finále je potom vyložene skratkovité, ale zas asi lepšie, než ak by ho Harris mal naťahovať na 2O strán. Kniha bola samozrejme sfilmovaná a to hneď dva razy. Najskôr v r. 1986 začínajúcim Michaelom Mannom (neskôr Posledný mohykán a Horúčava) s William Petersenom ako Willom. Vo filme mal Lecter len cameo, hral ho Brian Cox a dokonca mu priezvisko skomolili na Lecktor. Sranda je, že v románe Červený drak sa mihne postava s priezviskom Petersen. A keď sme už pri menách, v knihe sa vyskytuje pumpár Lang. Lang, Stephen Lang, dostal rolu v Mannovom filme, zahral si „novinára“ Loundsa. Druhý raz bola Harrisova kniha sfilmovaná v r. 2002 rutinérom Ratnerom, kde si Grahama zahral znudený Edward Norton a Lectera si (v na o čosi rozšírenom priestore) vychutnal Anthony Hopkins, keďže Cox sa k úlohe nikdy viac nevrátil. „Od svých devíti let věděl, že je v podstatě sám a že vždycky sám bude, což je závěr, ke kterému člověk obyčejně dochází kolem čtyřicítky.“... celý text

Smrt před úsvitem 2023, Robert R. McCammon

„Odhazujeme svoji minulost a v budoucnosti nám to pak chybí.“ Wau, báječné. Určite nečakajte horor. Mne to síce anotáciou evokovalo To od Kinga resp. Temné léto od Simmonsa, ale Robert McCammon si šiel svojou vlastnou cestou. Nebál sa urobiť to inak a možno i vďaka tomu je z tejto „detskej“ trojice môj najobľúbenejší román práve ten jeho. Paradoxne je super, že chýba ucelenejšia zápletka. Jasné, ako červená niť sa naprieč 5OO stranami ťahá motív s utopencom v Saxtonovom jazere, ale nejde oň. Ide o všetko... a akoby o nič. Autor dokázal odolať a vraždu postupne odsunul na vedľajšiu koľaj, navrátiac sa k nej len občas. Výborné rozhodnutie, lebo spomedzi toho všetkého je práve ona jednou z najmenej zaujímavých súčiastok inkriminovaného príbehu. Inak, pôvodne mal dej viac pojednávať práve o nej, ale samotného McCammona to proste nebavilo písať, dospel k záveru, že ako čitateľa by ho to nebavilo ani čítať a tak dej upravil do podoby, v akej ho poznáme. V tomto smere preto neprekvapí, že on sám sa najviac stotožňuje s postavou mladého spisovateľa, ktorý mal ušľachtilé ambície, ale nechal sa zlomiť vydavateľstvom, znetvoril vlastnú knižnú víziu a de facto skončil. Je to koláž detských fantázií, zafarbených hravou a bezstarostnou, ale tiež temnou nostalgiou. Príbeh sa odohráva v 6O. rokoch 2O. storočia v USA, ale mnohé veci sú prenosné na všetky kontinenty: partia kamarátov, problémy v škole, rodičia, bicykle, psy verné až za smrť (niektoré doslova). Chýba azda len prvá detská láska, čo mi pravdupovediac nevadilo (skôr naopak). Motív bandy kamarátov je upozadený, ale opäť: za mňa v pohode, keďže po To, Temnom létě a Keeneovom Ghůlovi si myslím, že téma je vyčerpaná a je o nej veľmi ťažké napísať niečo nové, takže považujem za múdre, že na to McCammon rezignoval. Vadili mi časté deus ex machina, ktoré nasilu posúvali dej dopredu v momentoch, v ktorých autor prestával vládať. Čiže dlhé strany čítame o opici, čo vyzerá ako stratená dejová odbočka. No a keď to čakáme najmenej, opica otočí dej. Alebo „dinosaurus“. Alebo... tých vecí je tam proste viac. Viac než dosť. Viac, než by mi bolo milé. Mnohé tieto nápady žiaľ zostanú neuspokojivo dokončené (chlapec so zázračnou rukou). Čiastočne ma sklamala koncovka, kedy som čakal nálož ťažkých sĺz a áno, JE to dojemné. Ale malo to byť dojemnejšie. Úvodná básnička a úvodné spomínanie na magické čaro detstva, ma zasiahli silnejšie, než záver samotnej knihy (ale minimálne rozhovor s otcom na konci je niečo, čo ma v daný večer, počas ktorého som román dočítaval, psychicky dosť rozhodilo).... celý text

Dílo v černé, dílo v bílé 2020, Alejandro Jodorowsky

Pekne alternatívna história, to vám teda poviem. Po tomto komikse som pokukoval dlhšiu dobu, keďže ma zaujali veľké rozmery, tvrdá väzba a krásna kresba Jérémyho (výborná pirátska séria Barakuda). A s Jodorowskym nemám problém, skôr naopak: mám rád, ak niekto píše kontroverzné veci. Samozrejme je fajn, ak by to neboli trápne samoúčelná kontroverzia, ale taká, ktorá funguje a má zmysel. A povedal by som, že tá Jodorowského zmysel má. Od príbehu som pravdupovediac vôbec netušil, čo mám čakať, prezentácia diela mi pripadal, že žánrovo sme niekde pri fantasy, preto ma prekvapil scenár, postavy, to, o čo šlo. Myslím, že skôr milo, než nemilo a určite ma potešilo, aké je to nepredvídateľné, takže je to chvíľku ako keby pokus o hodinu z histórie... a na druhej strane do deja vpadne obrovská hovoriaca gorila a poodtŕha hlavy desiatim vojakom. Je to trochu zamotané (priveľa postáv, vzťahov, motívov a časových skokov, dokonca je tu flashback vo flashbacku), ale páčilo sa mi to. Akože hej, pre niekoho to môže byť guláš. Imhotep... apoštol Ján... Nostradamus... Bonaparte... Ale ja už som toho čítal dosť, takže som plus-mínus rád temer vždy, keď si prečítam niečo, čo je fakt „šialené“ a nepredvídateľné.... celý text

Šílený 2015, Gregg Hurwitz

Wow. Po tom, čo si Hurwitz minule v Kruhu násilí vzal na paškál Scarecrowa, v knihe Šílený prišiel na rad pre zmenu iný Batmanov kanonický súper, ktorý patrí na jednej strane medzi legendy (na stranách komiksu debutoval už v 4O. rokoch 2O. storočia), ale faktom je, že filmy sa mu vyhýbajú v podstate úplne a v našich končinách vyšlo veľmi malé množstvo komiksov, v ktorých by hral významnejšiu rolu. Skôr sa občas niekde v niečom mihol v cameu a niektorí čitatelia nechápali, kto je ten nízky chlapík v klobúku. Je to kuriózny Báťov protivník. Jeho napojenie na Carrollovu Alenku v ríši divov je proste divné. Na druhej strane, ak sa správne uchopí a spracuje, môže byť výsledkom veľmi zaujímavý, psychologický, mrazivý a intenzívny zloduch. A povedal by som, že to sa tejto knihe podarilo. Myslel som, že dám „len“ 3*, ale nie, na to je to fakt príliš dobré, príliš temné, príliš hororové, príliš také, že si na konci poviete, že má náš obľúbený netopier fakt ťažký chlebíček a vy by ste na jeho mieste radšej dali výpoveď a odišli na Tahiti a už sa nevrátili. Kniha Batman – Temný rytíř: Šílený je pre slovenské a české publikum zaujímavá ako som spomínal práve tým, že dáva konečne poriadny priestor kreatúre, s ktorou sme sa doteraz až tak často nestretali a ak predsa, tak v neuspokojivej forme. Kreatúre, ktorá, ako to už býva, nie vždy bola kreatúrou. Lež niekedy to tak chodí, že vás život vyformuje proti vašim očakávaniam, i proti očakávaniam vášho okolia a z vás sa nestane dobý človeka hrdina, ale chcípák. Hororový je nielen Hurwitzov scenár, ale taktiež práca ilustrátorov, skvelého Ethana van Scivera (New X-Men: Impérium) a výborného Poliaka Szymona Kudranskiho (Doctor Strange: Zatracení). Tvorcom sa sem dokonca podarilo prepašovať pár vtipov (prerážanie vitráží alebo Batman rozkošne nemiznúci počas rozhovoru s Gordonom, čo oboch riadne zaskočí), ale bez toho, aby to zanechalo šrámy na pochmúrnej atmosfére, za čo dole klobúk (ehm). Miestami ma až zarazilo, aké drsné a temné to je. Na niekoľkých miestach som sa v duchu pýtal: „To vážne?“. Netvrdím, že je to najlepšia batmanovka na svete a áno, niektoré nápady sme už v minulosti videli (čo myslíte, ak sa na scéne zjaví žena, kvôli ktorej je Bruce ochotný vzdať sa svojej superhrdinskej kariéry, ako to dopadne?), ale to nič nemení na to, že scenárista rozpútal fakt riadne drsné a ponuré orgie.... celý text