Ivan Kučera přečtené 1427

Minutemani / Hedvábný přízrak 2013, Darwyn Cooke

No... nie. Zo sveta Watchmenov ma bavilo zatiaľ všetko, geniálny Mooreov originál, ako i Rorschach od majestátneho Toma Kinga a dvojdiel Hodiny posledního soudu (hoc druhá kniha sa kvalitou na prvú nechytala) ale toto bola taká nuda, že neviem, či pre mňa má zmysel pokračovať v kompletizácii prequelových spin-offov zo série Před Strážci. Je to veľmi ťažké čítanie, ale v tomto prípade nie kvalitné náročné čítanie, ale proste len ťažké, nudné a vcelku nezáživné čítanie. A samozrejme vôbec nejde o nedostatok akcie, nie som primitív, naopak koľkokrát je lepší komiks dialógový, než samoúčelne akčný. Vydanie je to robustné (temer 3OO strán), aj bonusy by boli, lež nepochopil som zdvojené medailóniky (žeby úradoval zákerný tlačiarensky škriatok?).... celý text

Pozor na to, co si přeješ, Donalde! 2024, kolektiv autorů

Toto je oslava? Môžu sa hanbiť. Akoby vás pozvali na stovku dedka vášho najlepšieho kamaráta, vy tam prídete a v obývačke bude len dedko, kamoš, jedna káva a dva obschnuté chlebíčky a vy sa vypýtate na WC, aby ste manželke mohli napísať SMS, aby vám za 14 minút zavolala a vy sa následne budete tváriť, že vám volá šéf a musíte ísť nečakane na nočnú. V r. 2024 ubehlo 9O rokov od doby, čo legendárny Donald debutoval v animovanom filme. Egmont u nás pri tejto príležitosti vydal knihu komiksov Pozor na to, co si přeješ, Donalde! Nuž... bolo by lepšie, ak by nevydal. Ak (logicky) čakáte dôstojnú veľkoleposť a úctyhodnú pecku hodnú káčerovho honosného mena... zjavne neviete, čo je Egmont zač. Ako niekoho, kto vyrastal v deväťdesiatkach aj práve na disneyovských zošitových komiksoch Duck Tales, Mickey Mouse, či Káčer Donald, ma mrzí, že čosi také musím povedať, ale mrzieť by to malo niekoho iného. Egmont na to proste dlabe. Taká je krutá pravda. A proti pravde sa nebojuje. Treba sa jej pozrieť zoči-voči, hoc je to ťažké a poučiť sa z nej, alebo sa tváriť, že problém neexistuje a zostať hlivieť a potom umrieť. Aby som uviedol aspoň jeden dôkaz: tento vydavateľ neváhal v r. 2O18 vydať Rosov legendárny komiks Život a doba Držgroša McDucka tak, že v češtine bol plný textových bonusov a v slovenskom vydaní z nich nezostala ani čiarka (!). Za mňa je čosi také vydavateľské dno, ktorého som si nemyslel, že sa niekedy dožijem. Osobne by som za takéto zverstvá rozdával výpovede ako na bežiacom páse. No v Egmonte je vedenie zjavne naladené mimoriadne priateľsky. Čo tam po platiacich zákazníkoch, nie? Takže mňa osobne vôbec neprekvapilo, keď namiesto veľkolepej komiksovej udalosti z tlačiarne zdochnuto vyšiel nízkorozpočtový paperback so stovkou strán, bez akýchkoľvek bonusov (nie je prítomné ani len úvodné slovo venujúce sa danej slávnostnej chvíli) a na nepohodlnom WC papieri. Čo sa týka samotných komiksov, nenájdete tu žiadne kultové, ani klasické reprezentatívne staré príbehy, ale komplet nové. Neviem, či je to dobre alebo zle, scenáre sú každopádne občas divné (Donaldovi sa z mobilu vyčaruje magický džin, informuje ho, že mu splní želanie a Donald si myslí, že je to vtip). Vo všeobecnosti ma komiksy bavili, taký disneyovsko-káčerovský priemer, nič výnimočné, ale fajn. Scenáre sú prispôsobené 21. storočiu, takže hrdinovia majú smartfóny, používajú apky a cloudy, musia odsúhlasiť FAQ a robia si selfie. Niekto to bude považovať za rúhanie. Ďalší za prirodzený vývoj. Dlhoprstí vyzerajú ako po ketodiéte, to ma vyrušovalo. Naopak, moderná, "digitálna" kresba plná farieb, sa mi páčila. Dávam 2*. Začnite si viac vážiť svojich (platiacich) fanúšikov. Dajte im to, čo si zaslúžia a na patričnej úrovni, alebo radšej ani komiksy nevydávajte, než ak ich máte vydávať takto. A vy, fanúšikovia, drahí čitatelia. Naozaj vám TOTO stačí? Že vám od honosného stola pohodia ohlodanú kosť a ešte chcú, aby ste za to platili? Skutočne? Viete vy vôbec, ako sa s komiksami vedia vyhrať vydavateľstvá ako CREW, Josef Vybíral, či Comics Centrum? TO je úroveň. Toto úroveň nevidelo ani z rýchlika.... celý text

Klan M 2024, Brian Michael Bendis

Epigón X-Menov: Rozpadu. Šokujúce dopady psychického zosypania jednej z najmocnejších marveláckych postáv (nie, vážne nie Hulka a ani Thora, na svete sú aj mocnejšie veci než svaly) sa v Klane M dočkali pokračovania resp. dopovedania. Americký scenárista Bendis a francúzsky ilustrátor Coipel rozohrávajú veľkú partiu, ktorá síce občas dopláca na to, že je typickým gigantickým eventom (takže niektoré veci sú dokončené v úplne iných sériách a niektoré cameá sú fakt zbytočné, pre dej nijako prínosné), ale vo všeobecnosti je to vydarená, parádne nakreslená a robustná záležitosť, na ktorej je možno najprekvapujúcejšie, že hoc obsahuje búchačov ako Wolverine a Luke Cage, v skutočnosti je značným spôsobom neakčná. Spolieha sa skôr na psychológiu, než masívnu deštrukciu veľkomiest. Možno by som tomu teoreticky vyčítal to, že na plné pochopenie je nutné mať načítaného čo najviac z minulosti, tak ale ja neviem, je to mínus komiksu alebo vaše?... celý text

Vášeň, ktorá spája 2024, Ján Bocan

„Pamäť človeka nie je však najspoľahlivejším prenosovým médiom. Poznatky sa vplyvom času a rozličnej miery porozumenia môžu ďalej interpretovať odlišnými spôsobmi. Podobne je to s úlomkom skla, ktorý vhodíme do rieky. Časom sa pôsobením vody a piesku obrúsi natoľko, že stratí svoje ostré rysy, niekedy sa zmení aj jeho pôvodný stav a inokedy sa zdeformuje natoľko, že pri pohľade naň máme problém určiť, o aký materiál vlastne ide.“ /s. 46/V lete 2024 som zažil príjemne zvláštny okamih. Nakontaktoval sa na mňa Ján Bocan s tým, že na nete videl môj inzerát, predával som kultový sci-fi komiks Ľudia a netvory, ktorý v slovenskom a českom jazyku vyšiel v 9O. rokoch, kedy vychádzali tony úžasných (ale i menej úžasných, napriek tomu... úžasných, ehm) komiksov. Veci dopadli neočakávane: nakoniec to bol paradoxne on, kto mi niečo poslal. Okrem dvoch komiksov Posledného mohykána (z tvorivej dielničky legendárneho slovenského komiksového guru Fera Mráza) pribalil útlu, na prvý pohľad nenápadnú knižku s názvom Vášeň, ktorá spája. Jej autorom bol on sám. Nie, neukrýva sa pod týmto názvom príbeh z červenej knižnice, lež prehľad o desiatich rokoch organizovania zberateľských aktivít v Snine a okolí. Nikdy som si nemyslel, že si raz s chuťou prečítam knihu o čomsi takomto. A predsa sa stalo. Život je proste nepredvídateľný. Ale prečo ma prekvapuje, že sa mi kniha páčila? Sám som ostatne kedysi bol zberateľom. V detstve a puberte som zberal so starším bratom všetko. Samolepkové albumy (áno, máte česť s osobou, ktorá dodnes vlastní KOMPLET vyplnený album Jurského parku), poštovné známky, samolepky z Koukou-Roukou, ale tiež plagáty, fotosky z kina, pogy, céčka, figúrky He-Mana a spol., samozrejme komiksy a v neposlednom rade stovky, tisíce vrchnákov z alka a nealka, ktoré sa v tých dobách, nie ako dnes, vyznačovali tým, že firmy na ne umiestňovali celkom pekné obrázky špecifické pre tú-ktorú značku. Moje nadšenie pre zberateľstvo viedlo dokonca tak ďaleko, že keď nebolo zberať čo zaujímavejšie, zberal som hokejové kartičky. Ja! Hokejový analfabet, ktorý ani poriadne nevie, čo je to hokej. Takže áno, kniha ma vzala na chvíľu späť do 9O. rokov. Ako editor by som jej akiste vytkol sem-tam kostrbatejšiu štylistiku a autorovi ušlo viacero gramatických chýb resp. preklepov, ale vo všeobecnosti sa mi kniha páčila a miestami na mňa dokonca hlboko zapôsobila, viď. nečakaná, pôsobivá pasáž rozprávaná z pohľadu mesta (!). A tie Mrázove komiksy mi poslal zadarmo. Pretože zberatelia si musia pomáhať a najdôležitejšia je v tomto krásne bizarnom odvetví ostatne láska, vášeň a zapálenie pre vec. Nemám pravdu?... celý text

Nákaza 2010, Guillermo del Toro

„Démoni se té noci nakrmili a praskali krví jakom klíšťata.“ Guillerma del Tora budem nadosmrti zbožňovať za to, ako mi famóznym Faunovým labyrintom roztrhol srdce. Je to mimoriadne multifunkčný umelec s láskou k hororu a najnovšie si do svojho rozmanitého portfólia pridal ešte aj písanie kníh. No povedzte! Trilógiu o nákaze spolunapísal s Chuckom Hoganom a opäť sa vracia k milovanej upírskej tematike. Už jeho debut Cronos ňou bol v r. 1993 predchnutý, nevraviac o druhom Bladeovi a o Guillermových krásne apokalyptických plánoch na trojku, ktorej odvážny scenár však vyplašené štúdio zmiatlo zo stola a natočilo tú blbosť s Ryanom Reynoldsom a Jessicou Biel. Keď sa to tak vezme, uvedomíme si, že upírska mytológia je prítomná ako keby v celej jeho tvorbe, tu viac, tu menej tlačená do popredia. Ale je tam. V Nákaze prepukla nákaza (ehm) naplno. Je to ako Prekliate Salemu, ale vzniklo to o desaťročia neskôr, takže tvorovia boli odvážnejší a vampírmi nenechali infikovať nejaké trápne zapadnuté mestečko, ale rovno celé USA. Pravdupovediac, celkovo mi to pripadalo značným spôsobom kingovské. Pri čítaní som si nevedel pomôcť. Bolo to napísané zručne a pôsobivo, ale napriek tomu ma to vcelku nudilo, postavy ma nebavili a čo sa deja týka, pravdupovediac mi to pripadalo ako moderný remake Draculu a práve Prekliatia salemu, akurát aktualizovaný na 21. storočia s tomu odpovedajúcimi vychytávkami. Deti noci tu vystrájajú hnusné veci, ale proste mi to napriek snahe pánov spisovateľov pripadalo ako priemer. Na mňa kniha najlepšie fungovala v „poviedkových“ momentoch, kedy sme „len“ sledovali, ako sa postupne „epidémia“ šíri mestom, domami, jednotlivými bytmi, ulicami, ako zlo preberá čoraz mrazivejšiu nadvládu nad mestom, pričom kompetentní plus-mínus nič ani len netušia (a opäť: komu to pripomína Prekliatie Salemu?). V týchto okamihoch som si veľmi pochvaľoval a vravel som si: „uhm, uhm, uhm“. No ale spravidla o dve tri strany neskôr sa to opäť prepadlo do letargie. A také je aj moje hodnotenie. V sérii nebudem pokračovať.... celý text

Batman: Kult 2024, Jim Starlin

Toto patrí spolu s Rokom jedna, Návratom Temného rytíře, Knightfallom, Kameňákom alebo Arkhamom k batmanovkám, ktoré v 8O. a 9O. rokoch razantným spôsobom menili tvár ušatého strážcu ponurého veľkomesta Gotham. Ich atmosféra nepripomínala bezstarostné šantenie a nezbedné skákanie po strechách s vyujúchaným Robinom z niekdajších čias. Nie. Nastalo obdobie, počas ktorého Barbaru Gordonovú postrelili tak, že skončila na vozíku, Batman nebol dokonalý superhrdina, ale chybujúci človek neustále siahajúci na dno svojich síl a Robin síce prítomný bol, ale najmä na to, aby bol brutálne zavraždený Jokerom. Batman: Kult používa realistického protivníka, ktorý na to ide skrz drogy a manipuláciu. Charizmatický vodca sekty, ktorý ako každý správny vodca zvrátenej ideológie majstrovsky manipuluje slabými a hlúpymi, ktorí mu slepo a bez zbytočných otázok (a prirodzene výčitiek svedomia) slúžia. Toto mne osobne, čím som starší, pripadá zaujímavejšie a v neposlednom rade desivejšie a mrazivejšie, než to, keď na scénu napochoduje chlapík so zbraňou, ktorou vás dokáže behom pár sekúnd premeniť na kocku ľadu. Tomu odpovedá temná, hororová kresba Bernieho Wrightsona, ktorý ilustroval Kingov Cyklus vlkodlaka. Za scenárom stojí Jim Starlin, ktorý sa ostatne už raz pokúsil Batmana vrátiť pevnými nohami späť na zem; Deset nocí KGBeasta síce nie sú vynikajúci komiks, ale minimálne tým, že ich autor umiestnil do realistickejších kontúr, mali taktiež za následok, že sa z Temného rytiera pomaly ale isto stávala dospelá postava.... celý text

Kruh násilí 2014, Gregg Hurwitz

Istým spôsobom pokračovanie Temných děsov, aj keď slovo sequel je zveličené, keďže máme dočinenia s (relatívne, až na pár detailov) uzavretými príbehmi. Pristupoval som ku Kruhu násilí obozretne, ale nakoniec som príjemne prekvapený. Nie sú to čisté 4*, ale aj tak je to istým spôsobom pecka. Rázna, sympaticky jednoduchá, priamočiara. Ako romantický úder kladivom medzi oči. O hviezdu lepšie, ako Temné děsy. Podtrhuje to fantastická kresba prevažne Davida Fincha, ktorého štýl mi fakt dlhé roky sedí rovnako, ako echolokácia k netopierovi (Batman a Robin musí zemřít, Já jsem zhouba), ale tiež Filipínčana Mica Suayana (Superman 2: Tajnosti a lži) a Španiela Juana Rosé Rypu. Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, že sa na Kruhu násilí podieľalo viacero ilustrátorov; pri zbežnom prelistovaní pôsobí ako konzistentné dielo jedného autora. Skúsený batmanovský scenárista Gregg Hurwitz si vďakanetopierovi uvedomil, že Batmana síce môže zlomiť fyzické monštrum (legendárny Knightfall s Baneom), ale pravdepodobnejší je „psychologický“ súper á la Joker... alebo Scarecrow. Teda osoby, ktoré dokážu majstrovským spôsobom rozložiť aj silnú psychiku. Scarecrow je tu nakreslený desivo, ako niečo, čo sa nechutne vyplazilo zo Silent Hillu na slobodu a nikto to nehľadá. Kruh násilí sa odohráva vo viacerých časových rovinách a vďaka jednej konkrétnej ho môžeme vnímať zároveň ako origin tejto podľa mňa geniálnej a v našich končinách stále akosi hrubo nedocenenej postavy. Hurwitz navyše dostal skvelý nápad pokúsiť sa nájsť paralelu medzi detstvom Jonathana Cranea a detstvom Brucea Waynea. O Kruhu násilí dokonca nemám problém vravieť ako o hororovom komikse, samozrejme s prižmúreným okom. Čo mi nesedelo? Nudný Gotham v ohrození, precitlivený Damian (som odkojený na Morrisonovi, takže viem, že „pravého“ Damiana by nerozplakalo ani nešťastne kvíliace šteniatko zaseknuté v komíne), nesedel mi Batman používajúci nedôstojné a nevtipné hlášky („Pošlete mi obsílku.“) a nie úplne perfektne spracovaná logika (dievčatko sa stalo obeťou beštiálneho únosu, policajti ho po nájdení umiestnia do ponurej kobky, v ktorej by dobrovoľne neprespali ani bezdomovci a uprostred noci k nej oknom príde svalnatý chlap v kostýme netopiera a začne ju vypočúvať). Scenáristova robota miestami vyvoláva déjà vu. Skôr ako keby pozliepal dokopy v minulosti v rámci kánonu osvedčené prvky (Gotham v ohrození, únosy detí, Gordonov únos, Batman siahajúci na dno svojich síl vinou flashbackov na vraždu rodičov...). Prekvapivo to ale drží pokope, takže je to mix, ale DOBRÝ mix. Záver Kruhu násilí patrí bonusovej kapitole, v ktorej sa vraciame do minulosti. Vidíme, ako sa Bruce v priebehu rokov snaží vyriešiť vraždu otca a matky. Čakal som, či z toho vylezie niečo šokujúce, keďže napr. filmári v minulosti nemali problém urobiť z ich vraha Jokera (idioti). Takže som bol vlastne nemilo prekvapený, že dobrý nápad bol zabitý tým, že sa v ňom nič neodhalilo. Alebo odhalilo? Ak naozaj vraždil Joe Chill, je to mrazivé v zmysle, že Bruce polovicu života veril v zradu na najvyšších miestach a napokon to bol obyčajný opitý blbec (čo je „sympaticky“ realistické). Ak ale bol Chill len figúrka, tak záhada pokračuje a práve to je to, čo Batmanovi nedáva spávať a čo de facto robí Batmana Batmanom.... celý text

Temné děsy 2013, Paul Jenkins

V r. 2011 sa DC pustilo do vydávania Batman: The Dark Knight. Séria u nás vyšla v štyroch knihách. Dá sa povedať, že každý bol uzavretý a venovaný inému superzáporákovi, pričom celé to bolo temné, miestami až temer vyložene hororové a Batman bol jemne odsunutý na vedľajšiu koľaj. Čo bola paráda. Ešte v Temných děsoch to až tak dobre nešliapalo (hoc ako začiatok to bolo fakt dobré, ale na 4* to nemalo). Na scenároch pracovala rovno až štvorica pánov (David Finch, Joe Harris, Paul Jenkins, Judd Winick). Akonáhle to DC stoplo a na písanie najalo jediného, Gregga Hurwitza, séria si kvalitatívne značne polepšila. V dvojke prišiel Scarecrow, v trojke nastúpil na prekvapivo krvavú scénu Mad Hatter a sériu zakončil Clayface. Všetko slávni, ale predsa len ako keby podradnejší netopierovi súperi. Hurwitz z ncih spravil ponuré hororové hviezdy s pôsobivými originami. A Temné děsy? Sú riadne drsné. Ak o tomto komikse niekto nechce hovoriť ako o drsnom, potom už ozaj neviem. Treba si uvedomiť, že na to, o akú dominante mainstreamovú postavu ide, tu ilustrátori David Finch (Americká liga spravedlnosti, Avengers: Rozpad) a Ed Benes (u nás týmto debutujúci) predvádzajú riadne humusáčtiny: prestrelené lebky, hlavy rozbité do takej miery, že ucho odpadlo zo svojho pôvodného miesta, v priamom televíznom prenose mozog vystrelený z lebky a do toho chuťovky á la metro plné vyvraždených civilov. Ak to chce niekto EŠTE drsnejšie, tak to už možno ozaj len napísať vedeniu DC, či náhodou nechystá špecifický gore-porno experiment (ostatne, Bruceov penis sme tu už raz mali). Čo sa scenára týka, je to klasický Batman. Oceňujem, že tvorcovia sú komorní a pred monštruóznou akciou uprednostňujú civilnejšie zápletky s dôrazom na psychológiu postáv a vzťahy medzi nimi, túto ich skvelú snahu však sabotujú nerealisticky osvalení antagonisti. Pri masovom úteku z Arkhamu som cítil značný pocit dèja vu (Knightfall). Keď na scénu napochoduje Bane a začne trúsiť suché hlášky o zlomení väzov, tak neviete, či je to remake, reboot, sequel, pocta, poklona, lacná vykrádačka, žmurkanie na fanúšikov, alebo extrémna pohodlnosť, ako uspokojiť každého... a nikoho.... celý text

Zabiják 2 (druhá část) a 3 2024, Matz (p)

„Řekl jsem si, že se obejdu líp sám. Že takový už je život, stejně jsme sami. A i to je dost. Někdy až moc.“ Dobre, idem na 4*. Prvé dejstvo ma až tak nestrhlo, síce sa mi páčilo (ak sa čosi také o tak temnom príbehu dá vôbec povedať), ale čakal som, že ma to do svojich osídiel lapí náruživejšie. Očakávania sa naplnili až pri dvojke. Erotika, krv, prekvapivo sympatický nesympatický ústredný antagonista, zábavné vedľajšie postavy, skvelé scény, napätie, ale i štipka drsného, čierneho, cynického, krutého humoru. Hoc sú „hrdinove“ filozofické preslovy plné neoriginálnych myšlienok, sú napísané tak, že som uznanlivo prikyvoval, hoc som si uvedomoval, aké klišé to je. Resp. nie ani tak klišé, ako skôr hlboká životná pravda. Ale keďže túto hlbokú životnú pravdu ovláda asi každý nad 4O, tak je to zároveň klišé. No nič, zamotávam sa. Skvelá jazda, parádne nakreslená. Mrazivé je, že hoc sa v dvojke viac pozrieme na to, kto je vlastne ústredný zabijak ako človek, tak je to vlastne ešte desivejšie, než keď sme o ňom nič nevedeli.... celý text

Pohotovost 1996, Michael Crichton

Vyrastal som v 8O. a najmä v 9O. rokoch a ak by som si mal vybrať extra nostalgický seriál, vyšplhaby sa zoznam titulov na desiatky. Pohotovosť by medzi ne nepochybne patrila. Svojho času to bol neskutočný úspech, veď preboha vzniklo šialených 15 sezón (pätnásť!). A to sa samozrejme bavíme o dobách, kedy bežne jedna séria hocijakého seriálu pod 2O dielov nešla, takže si predstavte to kvantum materiálu, to nebolo ako dnes, že sa urobí „limitovaná“ mini-séria o siedmich epizódach. Schválne som si teraz dal intro na YouTube a je to stále nářez. V deväťdesiatkach sme sa nedelili len na metalistov a depešákov, ale tiež na tých, čo uznávajú Pohotovosť a na tých, ktorí preferujú Nemocnicu Chicago Hope. Ja som patril do fanklubu Georgea Clooneyho a spol. Vedel som samozrejme, že je to spoločné producentské dielo Stevena Spielberga a úspešného spisovateľa Michaela Crichtona, ale dlhé roky som netušil, že to má knižný základ práve v Crichtonovej knihe. No... alebo nemá? Alebo nemá. Crichton totiž naozaj napísal knihu nazvanú Pohotovosť, ale v skutočnosti vynikajúci dramatický seriál nemá s knižnou predlohou, samozrejme až na miesto, nič spoločné. Viete, a teraz sa niečoho rýchlo chyťte, ono to vlastne ani nie je bežná literatúra s postavami, zápletkám, dialógmi. Pripomína to televízny dokument obsahujúci pár hraných pasáží. Takže ak aj vy budete čakať adrenalínovú nonstop jazdu z pohotovosti a budete si chcieť predstavovať Georgea Clooneyho, Noaha Wylea, či Anthonyho Edwardsa (a samozrejme asi najtemnejší charakter seriálu, Eriqa La Salleu, ktorý sa nebál stvárniť rolu, ktorá je asi taká príjemná, ako cirkulárka, do ktorej sa vám dostane ruka), zostanete rovnako šokovaní, ako ja. Musím žiaľ ísť s hodnotením veľmi nízko, keďže toto nemá s románom naozaj skoro nič spoločné a sú to skôr opisy nemocničných procesov. Nechápete? Ani ja. Cítil som sa ako keby som čítal nejakú inštruktáž lekára voči študentovi a inokedy to pre zmenu pripomínalo čítanie zdravotnej karty cudzej osoby. No proste hrozné čosi. Dobrou správou je, že je to krátke, takže to budete mať aspoň rýchlo za sebou. Kapitoly sú pomenované podľa postáv (každú rozpráva iná), ale je to úplne zameniteľné, vôbec to nerozpoznáte. Plus samozrejme je to staré niekoľko desaťročí, takže i laik asi pochopí, aké je to celé zastarané. Je to relikvia amerického zdravotníctva 6O. resp. 7O.rokov. Podľa mňa to mnohí nedočítajú.... celý text

Tichá hrůza 2008, Tomáš Korbař

Staré, ale dobré... avšak nie geniálne. Tichá hrůza je v rámci hororových kníh vydaných v češtine v podstate pojem. Editor Tomáš Korbař ju vydal prvý raz v r. 1967, 1O rokov pred svojou smrťou. V nasledujúcich desaťročiach vyšli úctyhodné tri reedície, čo vo svete literatúry, obzvlášť hororovej tuzemskej, fakt nie je žiadna samozrejmosť. Neviem, ako je to s ďalšími vydaniami, či je to v nich rovnaké alebo nie, ja každopádne vlastním verziu z r. 2OO8 a na začiatok mi nedá nevysloviť poľutovanie nad tým, že kniha je po vydavateľskej stránke odvedená biedne. Neobsahuje žiadne úvodné slovo, o záverečnom si môžete nechať len snívať. K žiadnej z poviedok neprislúcha text informujúci nás o tom, čo je poviedka zač, čím je taká výnimočná, že sa prebojovala do antológie, nič o jej pozadí, o tom, ako vznikla, prečo, kedy, kde atď. Úplne bez šance sú medailóniky autorov. A o tom, aby na každej strane pre ľahšiu orientáciu bol uvedený názov poviedky a meno autora, si môžete nechať skutočne len snívať. Vzhľadom na pôvodný rok vydania kniha samozrejme obsahuje staršie hororové poviedky (takže fakt žiadny King), ale niektorí autori a autorky mali taký dar (literárnej) reči, že ak by mi niekto povedal, že napr. Vtáci vznikli minulý rok, uverím mu. Z obálok jednotlivých vydaní ma najviac oslovila opičia. Naopak, vždy, keď sa pozriem na zelenú s netopierom, prvú sekundu nechápem, prečo sa na obálke hororovej antológie nachádza jachta s napnutou plachtou. Úplne ma neoslovil ani paperback bez lacetky. A autor legendárneho Psycha Robert Bloch je tu uvedený ako Richard. Spočiatku som bol rozhodnutý udeliť 4*, ale v druhej polovici začali pribúdať slabšie, priemernejšie, niekedy vyložene dvojhviezdičkové texty.... celý text

Zabiják 1 a 2 (první část) 2024, Matz (p)

Určite ma to bavilo viac, ako Fincherov film a cítim v látke potenciál, možno dokonca nemalý, ale zatiaľ sa to iba pomaly rozbieha. Pravdupovediac nečakám, že to v druhej a tretej knihe naberie smrtonosnú rýchlosť rýchlika s pokazenými brzdami, ale minimálne čakám zaujímavejšie smerovanie zápletky a výraznejšie scény. Už v prvej knihe je to ale slušne atmosférická a i vďaka svojskému hlavnému antagonistovi (na ktorom je paradoxne zaujímavé to, aký je nezaujímavý) originálna záležitosť. A za mňa skvele nakreslená Lucom Jacamonom, presne tento štýl patrí do Modré CREW.... celý text

Posledný mohykán 2. časť 1990, James Fenimore Cooper

No, čo dodať. Kým prvej časti Mrázovho komiksového spracovania kultového historického Cooperovho románu som dal 3* za nostalgiu, dokončenie príbehu už je fakt masaker. Enormne skrátený dej robí slávnemu príbehu medvediu službu. Netušíte, kto je kto, s kým, prečo, začo a ani načo. Ako prvý, ani druhý komiks nemá ani len biednych 2O strán, vinou čoho je dej krátený tak extrémne, že už ma to vlastne asi ani neurazilo, ale rozosmialo. Mrázovu kresbu zbožňujem od detstva, kedy mi rodičia v deväťdesiatkach kupovali jeho komiksy v čele s Bublinkami a Tarzanom, ale v prípade dvojky už naozaj môžeme za jediné plus považovať asi len práve onú výraznú, podľa mňa nezameniteľnú kresbu. V komiksoch ale samozrejme ide aj o scenár. A ten je tu jedným slovom strašný. To sa proste nedá čítať. Drastické, brutálne krátenie sa postaralo napr. o to, že legendárne filmové finále v skalnatých horách sa v komikse zredukovalo na trápne dve stránky. A to len je špička ľadovca. Za nostalgiu 5*, aj tento komiks vo svojej dobe pomáhal formovať moju lásku k tomuto médiu, ale s odstupom desaťročí to objektívne je ozaj nekvalitné s výnimkou kresby. Nedá sa mi nepristaviť pri zadnom obale, kde je explicitne prízvukované, že slovenský komiks (vtedy ešte „comics“) nemieni zaostávať za „uhladeným importovaným“... a pritom máme dočinenia s adaptáciou zahraničnej knihy. Tarzan od Stredoslovenského vydavateľstva dopadol už o poznanie (aj dve) lepšie.... celý text

Každý jeden den 2023, Gabriel Bá

Čakal som viac. Nechcem tvrdiť, že niečo na spôsob Chci sníst tvoji slinivku... ale áno, niečo na spôsob Chci sníst tvoji slinivku. Samozrejme nie mangu o umierajúcich tínedžeroch, ale proste koláž nesmiernej dojemnosti, intenzívne silných scén a nezabudnuteľných, vyhrotených emočných momentov, aké ponúka len život sám. Ničoho takého som sa nedočkal. Nakreslené je to krásne. Dokonca je prítomný farbiar Dave Stewart, ktorého by som osobne čakal skôr v spoločnosti Mikea Mignolu, než tu. Ale nestrhlo ma to, šlo to pod môj radar. Koncept, že hlavná postava zomrie v každej kapitole, v každej ale za iných okolností a v inom veku, je vo svojej jednoduchosti geniálny a vypovedá to o žití a umieraní, čo sú samy osebe hlboké, nesmrteľné (ehm) motívy. Lež scenár ma nedokázal strhnúť. Pravdupovediac mi pripadal priemerný, miestami až nudný a jemne nezáživný. Aj keď je každá z kapitol iná, paradoxne je to veľmi monotónne, keďže poznáme koniec každej z nich a len čakáme, kedy (a ako... a prečo) nastane.... celý text

Posledný mohykán 1. časť 1990, James Fenimore Cooper

Vzhľadovo je to klasika od Stredoslovenského vydavateľstva (ďalej napr. séria Tarzan): síce pekné A4 rozmery, ale zároveň mäkká väzba a len zopár desiatok stránok, takže komiks nielen pôsobí tenko. On JE tenký. Mimoriadne tenký. Kultový komiksový tvorca Fero Mráz (Bublinky) zjavne disponoval vešteckou guľou: komiks Posledný mohykán vznikol v r. 199O, teda len dva roky pred dnes už kultovým filmom s fenomenálnym Danielom Day-Lewisom v titulnej úlohe. Prvá polovica dvojdielneho komiksového spracovania legendárneho Cooperovho románu (a ostatne aj nasledujúca druhá) je pozoruhodná tým, že cca 33O-stranový historický román musela zredukovať na neskutočných 16 a to počítam aj obálku! Čo neviem, či je neuveriteľný výkon, pred ktorým treba sňať klobúk z hlavy... alebo skôr umelecká samovražda. Kresba je skvelá, zbožňujem Mráza od útleho detstva, ale faktom je, že scenár je otrasný. Napratať toľko udalostí, zvratov, scén a postáv do 16 strán, to je proste šialenstvo vopred odsúdené na neúspech, asi je škoda okolo toho písať viac. Keď mi to rodičia kúpili v deväťdesiatkach, tak mi to nielenže nevadilo, ale som si to absolútne nevšimol, ale keď som si dal reprízu v r. 2024, tak som miestami len krútil hlavou nad tým, ako scény, ktoré si koledovali o tri desiatky komiksových strán, museli byť zredukované na absurdnú jednu stranu. Dej je vinou toho absolútne nezrozumiteľný pre každého, kto nečítal knihu alebo nevidel film. A tí, čo čítali knihu a/lebo videli film, budú pre zmenu žasnúť z toho, ako bol príbeh o láske a pomste zmasakrovaný. Za nostalgiu 5*, za scenár 1*, za kresbu 4* (hoc to, čo má Sokolie oko na hlave, je jedným slovom zverstvo).... celý text

Kdo je Oracle? 2020, Julie Benson

Toto je žiaľ údel mnohých (väčšiny?) amerických mainstreamových komiksov. Musia, resp. MYSLIA si, že musia, uspokojiť tínedžerského čitateľa. Asi je to pravda. Možno. Ťažko povedať. Môj názor je, že puberťák nerovná sa debil. Určite by zvládol náročnejšie čítanie. Doprdele, niektorí puberťáci zvládnu dospelejšie čítanie, než päťdesiatnici! Alias by dali úplne v pohode. Žiaľ, Birds of Prey: Kdo je Oracle? oproti slávnemu Bendisovmu noir (anti)superhrdinskému komiksu predstavuje nie krok, ale sto krokov naspäť. Pritom tak pekne to začína! Nie fenomenálne. To vážne nie. Ale fajn? Akiste. V rámci možností ponurá atmosféra, tri nesúrodé hrdinky (antagonistky?) musia spojiť sily napriek svojej rozdielnosti a do toho protivníci v podobe gangstrov, čo v Batmanovom (ktorý tu má len ťažkopádne a samozrejme úplne zbytočné cameo) univerze ostatne temer vždy fungovalo najlepšie. Navyše, Huntress mala parádne mafiánske pozadie (ehm) už v Batman / Huntress: Volání po krvi. Napätie medzi postavami je hmatateľné, netušíme, či si navzájom budú kryť chrbát, alebo si doňho radšej strelia šíp z kuše. Je milé sledovať, ako malá Barbara sedí s otcom na gauči a spolu pozerajú TV. Vzťah medzi nimi bol vždy pekný a originálny, otec policajt a malé dievčatko, ktoré chce byť ako on, Jimbo ale samozrejme vie, že policajná práca nie je žiadna rozprávka a chce od skazeného, zlého sveta dieťa udržať čo najďalej. Lenže to nejde, skôr alebo neskôr realita dobehne každého z nás, nie? Babs (v tomto komikse odvážne prekladaná ako Bára, hmmmm) je napriek tomu, čo sa jej stalo, prezentované ako mladé žieňa plné ideálov, myslí to so svetom dobre, jej nadšenie je nákazlivé a má čisté srdce, čo je niečo, čo naozaj nie je časté. Nie v Gothame. Black Canary z pozície staršej a skúsenejšej starajúcej sa o „malú Babs“? To je tiež rozkošné a dojemné. Začiatok je proste dobrý. No už pri prvom čítaní som sa v ňom strácal. Úvodný ozrejmujúci text by pomohol. Na čo to nadväzuje? Na čo to nenadväzuje? Aké udalosti to ignoruje? Je to remake, reštart, reboot alebo sequel? Birds of Prey teda už existovali a rozpadli sa, alebo Batgirl (ktorá mi tu netuším prečo povahovo pripomínala Jennifer Grey z Hriešneho tanca, ehm) a Black Canary tvorili akčný pár, ale ešte to neboli Birds of Prey? Gordon je slepý a naozaj nevie, že pod trápnou škraboškou sa ukrýva jeho dcéra, keď má červené vlasy a samozrejme pozná jej hlas a stavbu tela, alebo to len obaja hrajú, aby neohrozili toho druhého? U Supermana podobný štýl maskovania chápem, ale tu nie. Napriek tomu je prvá polovica dobrá. Celkom som sa tešil na to, že som si zadovážil komplet trilógiu. A potom to príde. Druhá polovica, s ňou blbí béčkarskí hadí zloduchovia... a zase sme v prdeli.... celý text

Kruh se uzavírá 2021, Julie Benson

No... tak nič. Toto už naozaj bolo vyložene detské (na rozdiel od prvých dvoch zošitov, ktoré ešte slušne klamali telom). Po tomto by ohľadom Birds of Prey musela prísť neuveriteľná megapecka, aby som tomuto zoskupeniu ešte dal šancu. Presne tohto som sa prvé dva zošity bál: aby to nebolo postavené príliš na mužsko-ženskej otázke, o mužskej nadvláde a tyranii. Keď som si trilógiu zadovážil, myslel som si, že by to mohol byť nenápadný čierny kôň Rebirthu, všetkými podceňovaný a ignorovaný a pritom skvelý. Žiaľ, nadšenie sa ani do tretice nekoná. Ešte prvé dve knihy dokázali ako-tak klamať telom. Nevravím, že sme mali dočinenia so zázrakmi, ale ako oddychové mainstreamové relax čítanie skôr pre dievčatá, než dospelých chlapov, to nebolo až také zlé, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad, aj keď za mňa bol ten ústupok voči pubertálnemu veku čitateľskej obci, ktorej je séria primárne určená, príliš citeľný. Ale prežil som v živote neporovnateľne väčšie tragédie. Miestami to dokonca bolo veľmi fajn. V mojich očiach to každopádne veľmi kazila extrémne nezáživná postava nového Oracleho (a pravdupovediac spôsob jedno odchodu zo scény to už nezachráni, hoc priznávam, že zaň opatrne a hanblivo dávam nenápadne palec hore) a hnusne béčkarskí zlosynovia, ktorí v kombinácii s hrozne tuctovou kresbou, ktorá akoby sa ani len nesnažila, to boli v najlepšom prípade ukážkové priemery. Nanešťastie, veľké finále je útrpné. K netopierica, kanárikovi a lovkyni s kušou (a s mafiánskymi koreňmi), sa pridávajú ďalšie ženské postavy. Vrátane takých, ktoré by ste nečakali. A dostávame sa razom tam, kde sme byť nechceli. Birds of Prey môžu byť skvelé zoskupenie. Nie však preto, že pozostáva zo žien, ako Avengers nie sú skvelí preto, že pozostávajú z mužov a riešia „chlapské“ problémy. Sú skvelí preto, lebo ich Marvel poskladal z atraktívnych charakterov, ktoré medzi sebou majú tu vtipnú, inokedy zas napätú interakciu. Čo sa o Birds of Prey v trojke povedať nedá. V istých momentoch je na scéne toľko hrdiniek, až mi to pripadalo ako paródia. Objavujú sa problémy, ktoré v prvých dvoch dieloch chýbali a ja som to oceňoval: šialené záporáčky, ktorým ide o smrť mužov. Toto bola pre tím Birds of Prey medvedia služba. Viac by im pristal drsný, realistický špionážny noir príbeh a nie táto young adult báchorka.... celý text

Zdrojový kód 2020, Julie Benson

Konečne sa na scéne zjavuje istá nemenovaná číča (určite neviete ktorá, lebo ste nevideli obálku) a na konci sa možno áno možno nie zoskupenie Birds of Prey rozrastie. Príbeh nudný, postava „nového“ Oracle ma absolútne nezaujímala, strašne otravné „pre-obsadenie“ (pôvodne kedysi bola Oracle samozrejme Barbara Gordonová, čo sa teraz mení ku škode všetkých zúčastnených a najmä ku škode čitateľov). Ale vďaka sympatickým babám a slušnej chémii medzi nimi sa to dá prežiť. Kresba ma však svojou obyčajnosťou iritovala. Zároveň je komiks plný rozporov. Akonáhle to s ním začnete vzdávať, príde chvályhodná myšlienka o tom, že ak niekto trpí duševnou chorobou, treba mu pomôcť. No a keď si poviete, že je to vlastne veľmi fajn séria, buchnú tam scenáristicky moment, kedy Batgirl telefonuje Bruceovi Wayneovi, ten v ponožkách sedí na posteli, telefonuje si s ňou na smartfóne a vysvetľuje jej svoj komplikovaný vzťah s Catwoman. TOTO teda ku*va naozaj nie je Batman, akého chcem vidieť. Mňa na tejto sérii každopádne teší, že tvorkyne odolali a neurobili z toho prvoplánovú hovadinu typu „ženy sú lepšie, ako muži“. Sila Birds of Prey nie je v tom, že sú ženy, ako sila JLA nie je v tom, že pozostáva z (väčšinou) chlapov. Ale, asi to bude znieť sexisticky (alebo ako), paradoxne na mňa najpozitívnejší dojem zanechali okamihy, kedy sa baby len povaľovali na gauči, jedli syrovú pizzu, otvárali šampáňo, pochutnávali si na čokoládovej bonboniére a len tak kecali.... celý text

Mlčení jehňátek 2001, Thomas Harris

„Vděčnost má velice krátký život.“ Neviem, či by som o tom hovoril ako o pokračovaní Červeného draka. Lecter v ňom mal iba malú rolu a pravdupovediac v Mlčaní jahniat ju zas až tak o toľko väčšiu nemá. Hannibal Kanibal je každopádne podmanivá, elektrizujúca postava. Nečudo, že vstúpila do análov literatúry, ako aj kinematografie (výborný seriál s Madsom Mikkelsenom). Ale faktom je, že ak budete čakať Lecterovskú one man show, máte smolu. Tej sa dočkáte až v románe Hannibal. A samozrejme takisto v prequele, ale to nie je ono, lebo ho v skutočnosti nikto nechcel, v čele so samotným Harrisom. Ten dotyčnú knihu „musel“ napísať kvôli autorským právam, ktoré vlastnil Dino De Laurentiis a tým pádom mal oprávnenie v prípade, že by Harris odmietol, na danú fušerinu najať niekoho iného. Podľa toho to aj vyzeralo. Nech tak či onak, Dr. Lecter je unikátny zjav nielen vo svete literatúry, ale tiež filmu, keďže sa z vedľajšej postavy stal hlavnou a ukradol si pre seba celú sériu a stal sa ikonou v horore ako takom, čo je v konkurencii takých mäsiarov, ako sú Leatherface, Freddy Krueger, či Maniac Cop a Chucky, ozaj neskutočný výkon. Jeho beštialita je o to mrazivejšia, že je to obyčajný, reálny, fyzicky nenápadný muž z mäsa a kostí. Žiadna nezničiteľná mašina na vraždenie. Hoc sa v knihe Mlčanie jahniat (mimochodom, skvelý názov) často spomína nešťastný Will Graham z Červeného draka, tentoraz Harris proti distingvovanému psychopatovi Lecterovi nepostavil drsného agenta FBI, ale naopak neskúsenú Clarice, ktorá v podstate ešte ani nie je plnohodnotná zamestnankyňa danej inštitúcie. Práve istú jej čistotu sa rozhodne v doteraz nevyriešenom prípade Buffala Billa využiť (zneužiť?) jej šéf, Jack Crawford. Ten majstrovsky ovláda zákulisné ťahy (viď. jeho záverečná rada Starlingovej ohľadom senátorky). A nad všetkým sa vznáša tieň Hannibala Lectera, ktorý je síce zavretý v ústave pre najnebezpečnejších kriminálnikov, napriek tomu akoby bol s Jackom a Clarice prítomný počas vyšetrovania hnusného prípadu, kedy šialenec unáša, zabíja a sťahuje z kože ženy s nadváhou. Vo filme „Billa“ stelesnil Ted Levine, ktorý sa neskôr preslávil paradoxne naopak policajnými rolami (Monk, remake Hory majú oči). Postavy sú vynikajúco napísané. Ja som síce zakaždým mal pred očami Jodie Foster, Hopkinsa (sranda je, že v knihe, ktorá vznikla samozrejme pred filmom, kedy sa ani len neuvažovalo nad sfilmovaním, nieto nad tým, že by rolu získal Anthony Hopkins, zaznie viackrát názov inštitúte Ústav Johnsa Hopkinsa) a Scotta Glenna, ale faktom je, že sú perfektné i bez tejto predstavy. Majú medzi sebou dynamickú chémiu, medzi jednotlivými postavami je zakaždým diametrálne odlišná chémia. Starlingová si Crawforda váži, ale možno by tak úplne stopercentne nenamietala, ak by sa jej chcel dostať do nohavičiek. Crawford si mladú Clarice veľmi váži, vidí v nej talent, ale... ktovie... doma má umierajúcu manželku a možno mladá krv preňho predstavuje únik z drsnej reality. Lecter naopak na Crawforda nemá jediné dobré slovo, kým Crawfordovi sa Lecter hnusí. No a vzťah medzi Starlingovou a Lecterom, tak to je samostatná kapitola. Chilton je kariérny klaun, no a to, aký čurák je Paul Krendler, určite netreba zdôrazňovať nikomu, kto čítal sequel Hannibal. Autor si o ľudstve zjavne nič pekné nemyslí. Jediné kladné postavy sú ošetrovateľ Barney a obidve spolubývajúce, ale ako poznám Harrisa, keď Barney večer príde domov, určite týra dikobrazov. K tomu realistické, nepríjemne stoické opisy vyšetrovania, únosov, zabíjania. Ale tiež výborné dialógy, počas ktorých to odsýpa a po stý raz sa pri autoroch ako Harris presviedčam o tom, že dialógy buď písať viete a ste kráľ, alebo neviete a nie ste. Film je vcelku presnou adaptáciou literárnej predlohy; asi najväčšou zmenou je koncovka: kým v knihe Lecter Starlingovej píše list, vo filme jej volá (čo funguje lepšie). Plus vo filme má menší priestor Starlingovej spolubývajúca, film sa vôbec nevenuje Crawfordovej umierajúcej manželke, chýba v ňom isté sexuálne pnutie medzi Starlingovou a Crawfordom a Dr. Chilton a Paul Krendler vo filmovej adaptácii nie sú až takí veľkí kreténi, ako v knihe. Po úspechu filmu sa roztrhlo vrece s inými filmovými serial killer (Sedem, Zberateľ bozkov, Sleduje ťa vrah, Vraždy podľa predlohy, Zberateľ kostí), pričom niektorých scenáristov neskutočný úspech Mlčania jahniat dokonca zblbol do takej miery, že scénu, v ktorej si hrdina ide po radu k psychopatovi v ústave, umiestňovali aj do filmov, ktoré o tom vôbec neboli (Oheň Rona Howarda). Jediné, čo ma znervóznilo (mám 42), bola drsná hláška „na štyridsiatnika vyzeral zachovane“. A ešte jedna vec. Vždy, keď čítam o scéne so schovaným bimbasom (alebo vidím danú scénu vo filmovom spracovaní), neviem si pomôcť, zakaždým si spomeniem na to, ako Rossa z priateľov jeho mama pred ostatnými rada strápňovala jeho príhodou z detstva, keď si ho ako malý schoval medzi stehnami.... celý text

Milenec ze severní Číny 1999, Marguerite Duras