Ivan Kučera přečtené 1427

Perverzní páprda 2022, Gotlib (p)

Kupoval som časopis Crew, ale nie všetky časti a práve Perverzní páprda mi v tom období ušiel. Keď ale chalani v r. 2022 vydali omnibus, povedal som si, že to skúsim, hoc pravdupovediac som z ukážok nemal dobrý dojem. Aké bolo preto moje prekvapenie, keď som si s pribúdajúcimi stranami uvedomil, že ma to baví!? Nie, nebola to pecka, na 4* to fakt nevidím. No inak veľmi pekný kúsok, od veľkých rozmerov v pevnej väzbe s bonusmi, až po samotné stripy (hoc pravdupovediac teraz som sa zarazil, je to strip, alebo je to na strip pridlhé?), ktoré boli nejeden raz tak krásne odpudivo vypointované, až mi nezostávalo nič iné, len sa spokojne, nasprostasto uškŕňať. A povedal by som, že o to šlo tvorcom „až" v prvom rade. Keď ale beriem do úvahy stripy, tak v tomto smere oceňujem viac buď pôvabné veci (Calvin a Hobbes, Peanuts), alebo čiernohumorné (Red Meat). Perverzní páprda proste typovo preletel jemne pod mojím, ehm, radarom. Komiks je každopádne plný zhýralých a nečakaných nápadov. Akurát teda... parodovať Votrelca za to, že niektoré veci v ňom vyzerajú sexuálne, mi pripadá kontraproduktívne, keďže sám H.R. Giger ich samozrejme naschvál nadizajnoval tak, aby pripomínali sexuálne mužské a ženské orgány a záležitosti s tým spojené. Čiže mi to pripadalo ako keby si niekto robil srandu z koňa za to, že je to kôň. Gotlibova (poviem vám, mať priezvisko Gotlieb a dať si umelecký pseudonym Gotlib, to je vskutku chundelaté!) kresba ma zaujala, rád by som ju videl aj v inom druhu komiksu, pokojne v akčnom sci-fi. Zarazilo ma každopádne, že niektoré stripy šli až k pedofílii. Mám rád WTF humor, drsný humor, i humor morbídny a takisto humor kontroverzný, proste humor vo všeobecnosti divný, ale z niektorých vecí (šikana, pedofília, domáce násilie, koncentračné tábory) by sa proste sranda robiť nemala.... celý text

Sirotčinec v údolí 2024, Philip Fracassi

Keďže majiteľ Gnóma! je... Nazvem to diplomaticky. Neortodoxný. Tak síce chápem, že ho lákajú aj iné žánre, ale osobne si myslím, že toto sympaticky malé vydavateľstvo odjakživa najlepšie fungovalo vtedy, keď vydávalo „len obyčajné“ horory. Predstavilo nám v bravúrnej forme Lairda Barrona, ale tiež Philipa Fracassiho. Philipa som dlho považoval za predsa len toho slabšieho z dvojice Barron/Fracassi, ale roky ubiehali, nové príbehy daných autorov pribúdali (našťastie) a ako vyladenejší a konzistentnejší autor sa napokon vyprofiloval, možno trochu prekvapivo, nie Laird, lež práve Philip. Kým Laird Barron sa tak nejak motá od rôznych experimentov k všelijakým žánrovým odskokom a pripadá mi to tak, že už to bude len a len horšie, lebo sa proste ako autor nudí a chce rozprávať čoraz nepredvídateľnejšie príbehy a „nejaký“ horor akoby ho už ani pravdupovediac príliš nezaujímal (na čo má samozrejme právo, ale ja mám právo povedať, že sa mi jeho nový smer nepáči), Fracassi na sebe ako hororový autor pracuje a zlepšuje sa a po zbierke Hleď, prázdnota a novele Sacculina, prináša nový temný príbeh. Veľmi, veľmi temný. Jeho literárna reč je filmová, ale v dobrom. Píše chytľavé a rýchle dialógy, uveriteľné postavy, drsné scény a má dar tvoriť autentickú atmosféru. Svoje robí samozrejme aj unikátne prostredie: začiatok 20.storočia,sirotinec v údolí, zima ho odtrhne od zvyšku sveta (od ktorého je beztak izolovaný aj počas zvyšku roka, ale cez zimu je to fakt že extrém) a skupina chlapcov a kňazov čelí zlu, ktoré sa, ako niektorí slovenskí politici, ničoho neštíti. Asi by som to charakterizoval ako crossover Pána múch, del Torovho Princa bez kráľovstva, Vyháňača diabla a série [REC]. Za mínus by som označil počet postáv, ktorý je taký vysoký, že medzi nimi zrejme budete mať hokej, škoda. Trvám si na tom, že sú dobre napísané, len je ich skrátka priveľa. Kniha sa dá rozdeliť na dve polovice: prvú pomalšiu, kedy sa budujú postavy a atmosféra a druhú, ktorú by som prehnane opísal ako akčné jatky. Kým v iných knihách (ale tiež filmoch) ma vo všeobecnosti láka skôr prvá, atmosférická, než druhá akčná (ako príklad, možno trochu od veci, by som uviedol Mimic... a zas sme pri Guillermovi del Torovi), v Sirotčinci v údolí ma paradoxne prvá atmosférická polovica nudila a naplno som sa do príbehu zažral až v druhej, akčnej.... celý text

Šéf - biografie Zdeňka Pohlreicha 2022, Zdeněk Pohlreich

„Za starých dobrých časů, když chtěl generální ředitel přijít do kuchyně, tak se musel zeptat, jestli smí vstoupit, a šéf kuchyně ho šel vyzvednout ke dveřím.“ Ano, šéfe! som pozeral od jeho začiatkov na Prime (panebože, to už je ozaj 15 rokov?!). Zdeněk Pohlreich mi za ten čas prirástol k srdcu. Áno, zo začiatku bol neotesaný. Učil sa, ako v tom má chodiť. Postupne, ako starol, vyvíjal sa a pracoval na sebe, mi paradoxne začal pripadať sympatickejší. V „pokojnejšom“ režime mi sedel viac, ako nekontrolovateľný uragán z prvých epizód, hoc samozrejme chápem, že mnohí to majú presne naopak. Mňa by však sklamal, ak by zostal rovnaký. Aj samotní ľudia, ktorí ho pozvali do svojich podnikov, sa o ňom v posledných sériách nejeden raz vyjadrili ako o vlastne fajn chlapíkovi, ktorý to myslí dobre a rozumie fachu. Tvorcovia relácie na to šli menej krvavejšie, než ich vzor Gordon Ramsay, ktorý občas pôsobil dojmom, že majiteľov reštaurácie roztrhá v zuboch, kuchárov zviaže, nechá ich pohodených na dlážke a potom to tam celé zapálili a dá si whiskey. Som rád, že Zdeněk Pohlreich na to šiel ľudskejšie. On je totiž v skutočnosti veľký srdcař, viete? Niekto si možno bude ťukať po čele pri zmienke o tom, že Pohlreich je „človek“, ale nech si pozrie Ramsayho. To je fakt úplne iná liga, čo sa týka drsnosti. Kniha Pohlreicha ukazuje z civilnejšej stránky, hoc ako vravím, ja si myslím, že bol dostatočne civilný už v posledných sériách Ano, šéfe!, v rámci ktorých nám dovolil preniknúť pod svoju profesionálnu fasádu. Nikdy sa ale z toho nestala Pošta pre teba, pretože on nie je taký, problémy sa vždy snažil nedať najavo a radšej pracoval na ich likvidácii, než aby sa s nimi zdôveroval a sťažoval si. Vždy som ho vnímal ako človeka možno drsného, ale nie kreténskeho. Ľuďom vždy hovoril pravdu bez okolkov a servítok, z očí do očí, no nechcel ich ponížiť, chcel ich posunúť ďalej (samozrejme sa v historici relácie vyskytlo zopár exotov, ktorých proste MUSEL poslať doprde..., ale to boli výnimky). Kto sa za to naňho urazil a kto si z toho vzal ponaučenie, to už je na každom zvlášť. Kniha je napísaná svižne, páčila sa mi, dostal som od nej plus-mínus presne to, čo som čakal. Možno by som ju osekal o 4O strán, zrejme by som zapracoval na vzhľade (lepšie striedanie textu a obrázkov, umiestnil by som fotky priamo do textu, teraz to nie je a príliš bijú do očí siahodlhé strany pozostávajúce výlučne z textu, striedané s dvojstranami pre zmenu pozostávajúcimi iba z vizuálneho materiálu), občas je to explicitná reklama (čo napísal, kde varí, čo vlastní, pomaly sú tam uvádzané celé adresy, pravdupovediac ma prekvapilo, že sa v zátvorkách nenachádzajú telefónne čísla jeho reštaurácií, na ktorých sa dá rezervovať si miesto) a raz za čas sa objaví chyba (na konci Michal Pšenička tvrdí, že si vykajú a o chvíľu spomína tykanie), ale v podstate sú to pre mňa drobnosti. Holubí letka!... celý text

Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov 2015, Vladimír Segeš

Madagaskarský denník 1997, František Kele

Disney: Zlatá klasika Vicar 2018, Walt Disney

Po Američanoch Barksovi a Rosovi a Talianovi Scarpovi prichádza v štvrtej Zlatej klasike rodák z Chile, Víctor Arriagada Ríos alias Vicar. Je na ňom milé, že sa narodil v rovnakom roku, ako Káčer Donald (1939). Štvrtá kniha z vydarenej disneyovskej série opäť pozostáva z tony úvodných bonusov a následne začínajú samotné komiksy. Kým v predchádzajúcich knihách sme si zvykli, že sa vydavateľ sústredil skôr na dlhšie, tu sú to kratšie. Väčšina príbehov je venovaná „neotesanému kačerovi“ Donaldovi, čo je za mňa super, lebo ako mnohí autori pred Vicarom, tak aj Vicar dokázal citlivo vystihnúť hranicu medzi jeho stupídnosťou a dojemnou naivitou , je to proste sympaťák. Okrem toho sa dozviete plno pikošiek a odpovedí na otázky, ktoré vám desaťročia nedali spávať (Je pravda, že kedysi mal Donald až štyroch synovcov? Prečo si po vyjdení zo sprchy omotá okolo bokov uterák, keď inokedy mu nevadí po meste chodiť bez nohavíc?). Aj keď uznávam, že narafičiť to na úbohého strýka tak, aby si myslel, že sa Hui, Dui a Lui vinou zázračného prameňa mladosti premenili na vajcia a tie vajcia niekto ukradol a spravil si z nich omeletu, to preňho muselo byť asi podobne vtipné, ako pre Anthonyho Hopkinsa v na ostrie noža ten fór s chladničkou a atrapou medveďa. Škoda, že sa to u nás po štvorke zaseklo a už sa v sérii nepokračovalo. Určite ešte bolo čo vydávať. Ale taký je život. Aj ten komiksový.... celý text

Ultimate Spider-Man a spol. 5 2012, Brian Michael Bendis

V piatom čísle sa Spajdy blíži k novému protivníkovi, ktorým nie je nikto menší, než veľkoobávaný Kingpin. Problém je v tom, že Wilson Fisk nastúpi na scénu až/len pár strán pred koncom. Áno, istým spôsobom práve to (ne)paradoxne vytvára napätie, keďže o pánovi newyorského podsvetia sa len rozpráva a Peter si zjavne naplno neuvedomuje, s akým smrteľne nebezpečným hadom v tráve si zahráva. Ale na druhej strane je to nuda. Opätovne sa mi nepáči Bagleyho kresba. Prvé zošity sa k Spajďákovi jeho štýl hodil, ale s pribúdajúcimi dielmi toto skrátka nie je TEN výzor, na aký som u Petra, MJ, tety May a spol. zvyknutí. Oslnený som nezostal ani zo scenára, ktorý sa motá od jedného povedomého motívu k druhému a od druhého, áno, k tretiemu. Takže Spajdy sa „prekvapivo“ dostáva do Daily Bugle a spoznáva sa s „miláčikom“ J.J. Jamesonom. Nie je to nič, čo sme stokrát nečítali v minulosti, v iných sériách, ságach, runoch. Aj preto nejak zvlášť nezbožňujem nové počiatky starých postáv, ale oceňujem uzavreté príbehy, ktoré sa neboja ignorovať kánon a robiť superhrdinské veci inak (experti sú na to však žiaľ viac v DC, než v Marvele, viď. záležitosti ako Wonder Woman: Mrtvá země, alebo Arkham). Uznávam však Bendisove typicky divoké dialógy, ktoré sú ako zo života, kde si ľudia tiež divne skáču do reči, nedokončujú vety, myšlienku useknú v polovici atď. Ultimátni X-Meni majú pod taktovkou Millara a Kuberta drsnejší, dospelejší ťah na bránku. Cítiť z nich teroristickú, nevyspytateľnú dobu, kedy nikdy neviete, z akej strany príde útok vyžiadajúci si stovky nevinných obetí, ktoré boli v nesprávny čas na nesprávnom mieste. X-Meni sa tomu snažia zabrániť, ale nemôžu byť vždy a všade. V tomto čísle konečne naplno na scénu nastupuje Wolverine, ktorého Millar predstavuje ako Magnetovho podriadeného (!), ktorého pán železa najal na zabitie Profesora X (!!). Samozrejme, žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí.... celý text

Kosti 2022, Brian Azzarello

No, neviem, nejako ma to nechytilo. Pravdupovediac som sa musel radikálne prižmurovať oko, aby som nedal len 2*. Záver Azzarellovej nadvlády nad Wonder Woman (ale nepovedzte jej to). Kosťami sa jeho účasť v univerze končí, nasledujúcu časť (Válkou rozervaná) už písala žena, Meredith Finchová. Brianov prístup k Diane bol od prvej chvíle skvelý. To, ako provokatívne, sexi a dynamicky miešal v jednej nádobe prastaré mýty a legendy s modernou dobou (a pridal znepokojivé hororové výjavy), tak na tom bolo fakt dačo chytľavé. Ak celý tento jeho rázny run raz vyjde v masívnom omnibuse, bude to veľmi dobre hodnotený omnibus. Problém je, že takto „rozkúskované“ to občas strácalo dych, ako aj atmosféru a zaujímavé zápletky a lepšie knihy striedali slabšie a priemernejšie. Ako sú žiaľ aj Kosti. Ľudské postavy sú také nezáživné, až vám hrozí smrť unudením. Neoslovili ma ani početné akčné sekvencie. Diana funguje ako charakterová postava, ktorá nie je dokonalá, ale vidíme progres v jej správaní, registrujeme svetlo na konci tunela a je nám jasné, že skôr alebo neskôr zvlečie starú kožu a stane sa z nej prvoligová vodkyňa, na akú sa po jej smrti bude veky spomínať. Pripadalo mi to tak, že Briana to proste prestalo baviť písať a logicky to chcel zakončiť grandióznym finále, ale už ho to nebavilo a tak to „len tak nejako“ zakončil a šiel domov/na pivo.... celý text

Psycho III 2014, Robert Bloch

Povedané klasikom: panebože, jak já jsem trpěl! S Blochovými knihami je to ako na hojdačke. Raz ste hore, potom dole, potom vás vystrelí do kozmických výšin a potom padnete na hubu a skončíte na pohotovosti so zdrôtovanou sánkou, dvoma zlomenými rebrami a otvorenou stehennou zlomeninou a najbližšie dva mesiace nechcete vidieť ani šlabikár. Zatiaľ som od neho okrem tretieho Psycha čítal prvé, Tajemství červa a Vlak do pekla a jiné povídky. Každú knihu ako keby napísal iný autor. Myslel som, že slabšie Psycho, ako štvrté (alias Sanatórium, nenapísané Blochom, lež Chet Williamson) v rámci série čítať nebudem, ale teda zjavne som sa mýlil. Je to šokujúce, ale Psycho III v mojich očiach nemá ani len na mizerné 2*. Strašne zdĺhavo napísané, síce cítite, že autor slová, vety, odseky a kapitoly vedľa seba ukladá zručne, skúsene a profesionálne... „len“ vás to proste hrozne, pekelne (ehm) otravuje a unavuje čítať. Nekonečné dialógy striedajú ďalšie nekonečné dialógy, jedna nudná postava na scéne strieda snáď ešte nudnejšiu (ak je to vôbec možné) a ak si myslíte, že je otrava čítať tento komentár, tak nemáte ani šajn o tom, čo si pre vás nachystal Bloch.... celý text

Go West Young Man 2023, Tiburce Oger

Nádherný komiks. Začíname v r. 1763 v Pensylvánii a končíme v Novom Mexiku 1938. Scenáristom je (u nás doteraz nevydávaný) Tiburce Oger. Priamo v komikse sa síce uvádza, že scenár napísal „v spolupráci“ s Hervém Richezom, to ale pravdupovediac netuším, čo znamená. Avšak neznie mi to ako spoluscenárista. O nakreslenie sa postarali výnimoční francúzski ilustrátori, ktorý nám sprostredkovali históriu Divokého Západu ako píše Norri „jakože hodně rychle“. Ale nevadí to, možno skôr naopak, je lepšie, ak je príbeh krátky a úderný, než dlhý a nudný. Je to silné, miestami smutné, akoby bez nádeje a tragické a nespravodlivé voči statočným a milujúcim ľuďom... ale taký je život a také bolo aj drsné osídľovanie rozľahlých amerických plání. Počas tohto aktu sa zrodilo toľko tráum, že sa z niektorých americká spoločnosť stopercentne nevylízala v podstate dodnes. Menia sa mestá i miesta, samozrejme roky a postavy, či už dobré, zlé alebo tie medzi tým (to je asi najrealistickejšie). Jediné, čo zostáva, je krásna, ale drsná príroda a zlaté hodinky: nemý, ale paradoxne o to „zhovorčivejší“ sprievodca. Mimochodom, tento koncept mi pripomenul film Krvavé husle z r. 1998, tak snáď majú tvorcovia čisté svedomie. Pozornému čitateľovi neujde fakt, že jednotlivé príbehy na seba nadväzujú. V „poviedke“ Conestoga sledujeme výpravu putujúcu cez nebezpečné územie v sprievode dvoch mužov, pričom jeden z nich je dospelá verzia vedľajšej postavy z predchádzajúceho príbehu. V Conestoge vystupuje žena, ktorá na konci povie, že v budúcnosti bude mať viacerých synov. No a jeden z nich, ešte ako dieťa, vystupuje v nasledujúcom Střete u Pyramídového jezera. Josef Vybíral ponúkol tvrdú väzbu, tradične kvalitný papier a pár fajn bonusov v čele s úvodným Ogerovým slovom a párstranovou galériou. Z takých prekrásnych ilustrácií je skutočne náročné vybrať favorita, ale ja mám dlhodobo slabosť pre „vyblednutý“, akoby v jemnej hmle sa pohybujúci štýl Patricka Prugnea (Děti z Montmartru). Ostatní páni majú na konte vizuálne pecky Hrobař, Asgard, Čertův rypák/Tulipánek, Conan z Cimmerie alebo Až do posledního, takže výtvarná stránka sa komentuje sama. Súhlasím (opäť raz) s Norrim, že nie je OK uvádzať Mariniho medzi autormi, keď nenakreslil žiadny z príbehov. Keď už, explicitne sa malo uviesť, že je iba autorom obálok. Okrem toho je na zadnej strane obálky uvedené „17 slavných autorů komiksových westernů mapuje historii dobývaní amerického Západu“. Mne z toho logicky vyplýva, že je reč o ilustrátoroch. Tých je v skutočnosti „len“ 15. Vydavateľ však medzi nimi uvádza aj Mariniho (ktorý opakujem nekreslil žiadny príbeh) a dokonca scenáristu Ogera, v zozname mien však naopak chýba Hervé Richez, čo ešte viac vyvoláva otázky, kto vlastne písal scenár. Sú to detaily, ale diabol sa ukrýva práve v nich.... celý text

Šepot v tme a iné nezemské príbehy 2024, Howard Phillips Lovecraft

Po Volanie Cthulhu a iné hrôzostrašné príbehy (2023) prichádza druhý zväzok od Sol Noctis, ktoré si dalo za cieľ vynaložiť všetko svoje úsilie na postupné skompletizovanie diela kultového HPL. Opäť ho tak na slovenský trh uvádza nielen so záhoráckymi dialógmi (!), ale tiež v pevnej väzbe s prebalom a lacetkou, tonou bonusov (vrátane fotky, na ktorej je Lovecraft vyobrazený so svojou budúcou manželkou a pôsobí dojmom, že sa usmieva, čo je neuveriteľné) a samozrejme samotnými poviedkami. Nájdete ich tu spolu šťastných 13 a každú z nich do sveta uvádza úvodný text zaraďujúci ju do kontextu. Tentokrát nechýbajú kultové záležitosti Strašný starec, Šepot v tme a najmä Tieň nad Innsmouthom. Niektoré poviedky sú slabšie, iné silnejšie, toto je subjektívna vec. Za mňa každopádne nadpriemerná zbierka a držím vydavateľstvu chápadlá, aby sa mu podarilo naplniť ambiciózny plán.... celý text

Komiksové čtení 3 2022, kolektiv autorů

Auč ajajajaj. Isté nemenované osoby v CREW dodnes pociťujú nostalgickú slabosť pre komiksové časopisy, akých u nás v deväťdesiatkach vychádzala fúra. Táto vášeň vyvrcholila naplno podľa mňa dva razy. Prvý v podobe Ultimate Spider-Man a spol., čo bolo čosi medzi komiksovou knihou a časopisom na pokračovanie a dožilo sa to fajnových 18 dielov. No a potom projektom Komiksové čtění, ktorý má ešte oveľa bližšie ku klasickému komiksovému magazínu, ale ktorý už také šťastie nemal a zabalil to pri čísle tri (vrátane). Žiaľ, možno je to tak lepšie. Hoci nostalgickú vášeň zdieľam pre deväťdesiatkové časopisy zdieľam s redakciou, a ich A4 časopisecký formát ma fakt na pár sekúnd vrátil naspäť do detstva, faktom je, že výsledok nie je vynikajúci. Vlastne nie je ani dobrý. Pravdupovediac, je zlý. Kým Ultimate Spider-Man a spol. sa orientoval na relatívne dospelého čitateľa marveláckeho mainstreamu z dielne hviezd ako Millar, Bendis, alebo Ellis, Komiksové čtění na obálke hlása, že je určené čitateľom od 6 rokov. V takom prípade netuším, čo v ňom robia zmienky o Teórii veľkého tresku (otaj chcem vidieť šesťročného drsňáka pozerajúceho legendárny sitkom), HorrorCone a „typickom kapitalistovi“. Na časopise je podľa mňa vidieť, že redakcia síce chcela osloviť nízku vekovú kategóriu a vzdelávať ju, ale ako keby sa v poslednej chvíli zarazila, uvedomila si, že je to po komerčnej stránke možno samovražda a tak sa v poslednej chvíli pokúsila zároveň osloviť tínedžerov. Výsledkom je hybrid obsahujúci textové bonusy, ktoré nikoho, kto si v živote prečítal viac komiksov, nemajú čím obohatiť + komiksy o Iron Manovi, Avengers a Spider-Manovi, ktoré sú však natoľko vytrhnuté z kontextu a tak mocne sa sústredia na detského čitateľa, že nikoho nad 2O nemôžu reálne zaujať. Jediné, čo ma bavilo, boli úvodné strany zo Spajďáka, na ktorých konzumuje sendvič a pritom stíha odolávať teroru zo strany dvoch detí a ich všetečných otázok. Veľmi fajn bol i samolepiaci Spider-Man. TO je Spidey, akého zbožňujeme. No po pár stranách sranda končí a na scénu nastupuje nudná akcia, čo opätovne dokazuje pravdivosť tvrdenia, že ani najgigantickejšia akčná sekvencia nemá šancu proti vynikajúcim dialógom. Zvláštne je, že hoc za scenármi k jednotlivým príbehom stoja vcelku úspešné mená ako Chris Yost (Superior Spider-Mana, X-23), Jeff Parker (Red Hulk, X-Men: První třída: Nejsvětlejší zítřek), či Fred Van Lente (Herkules, Amazing Spider-Man: Pavoučí ostrov), ale tu si zjavne siahli na dno svojich síl a museli napísať pre cieľovku také jednoduché, až naivné scenáre, že to ako keby ani neboli oni.... celý text

Okupované území 2022, Evan Dorkin

Riadne chundelatý komiks! Dodatočný prílepok k hlavnej trilógii. Hlavný dej sa skončil v minulých dieloch, Okupované území je prequel venovaný úplne inej udalosti, aj dobe. Dostávame sa do roku 1947, konkrétne na územie Japonska, kde nás čaká miestami až hororový stret s istými mytologickými stvoreniami, ktoré akoby vypadli z mangy Džundžiho Itóa. No a do toho báječný „ošuntelý pejsek“ Smíšek, ktorý je síce klišé plniace čisto funkciu pomerne jednoduchého spôsobu, ako čitateľa dojať a rozosmiať, ale zas aj toto treba vedieť správne napísať tak, aby to fungovalo. A tu to funguje. Kresba je krásna a formát sympatický, lacetka, rozmery, tvrdá väzba s prebalom, bonusy.... celý text

Tajemství červa 2023, Robert Bloch

Ako ostatne sám Bloch explicitne spomína na zadnej strane obálky, toto je kniha určená v prvom rade tým, ktorí zbožňujú Lovecrafta, nikdy ho nemajú dosť a radi si prečítajú lovecraftovské texty aj od iných autorov. Neviem, či Bloch (ktorý s Lovecraftom udržoval čulú korešpondenciu) štýl divného pána z Providence tak mocne zbožňoval, alebo mu „len“ chcel vzdať poklonu, prípadne sa zviezť na vlne záujmu o Lovecraftove horory a zarobiť. A tak to aj prijme čitateľská obec: pre niekoho to bude poklona vzdaná Lovecraftovi, pre iného plnohodnotné naviazanie na jeho univerzum a pre ďalšieho imitácia. Blochove texty v Tajemství červa sú natoľko lovecraftovské, že ak by mi niekto povedal, že ich napísal Lovecraft, bez väčších problémov mu uverím. Teraz je otázne, či vám to bude vadiť alebo nie. Ja som od Blocha čítal okrem týchto poviedok ešte Psycho a zbierku Vlak do pekla a jiné povídky a pravdupovediac som z nich nemal pocit, že by Bloch nejak výrazne inklinoval k lovecraftovskému hororu. Takže ma prekvapilo, keď u nás vyšlo Tajemství červa, ktoré je enormne lovecraftovské. Áno, občas som krútil hlavou nad tým, či Blochovi stálo za to tak detailne kopírovať štýl iného autora, ale zas na druhej strane nielenže nemôžem povedať, že by sa mi také „kópie“ nepáčili, ale miestami sa mi dokonca páčili. Avšak nikdy nie nadpriemerne, ale „len“ fajn. Je tam ťažké (až nemožné) nájsť také pecky, aké mal kedysi HPL. Knihe vytýkam i divnú údržbu zo strany vydavateľstva. Na zadnej strane sú uvedené nadšené citáty... anonymných osôb. To už im nestojíme ani za to, aby ich podpísali „JožkomMrkvičkom18“, prípadne aspoň „DetonátoromDobrýchHororov12345“? Kto stojí za úvodníkmi ku každej poviedke? Pretože Bloch zjavne nie. Naopak, oceňujem úvod o konci jednej éry a záverečné textové bonusy. Samotné poviedky sú povedal by som taká klasika: prastaré krvilačné božstvá, príšerne príšerné kulty, sabaty, mestá zabudnuté v nekonečných púštnych diaľavách, ponuré kobky a ešte ponurejšie hrobky, chrámy, Arabi, Egypťania, čarodejnícke rituály, divné existencie, obscénne chápadlá a veci také otrasné, že ich „nelze popsat slovy“. Dávam 3*, pretože Blochovi jednak chýbajú také pecky, ako bol kedysi Šepot v tme alebo Tieň nad Innsmouthom, o Farbe z vesmíru nehovoriac, jednak ku koncu nebezpečne pribudnú poviedky za 2* a jednak vo „vlastných“ knihách bol Bloch viac sám sebou a to bolo pre mňa zaujímavejšie. R.E. Howard (Černý kámen), prípadne John Langan (Rybář), na to šli sviežejšie, nenechali sa tým zviazať ani zošnurovať, lež si šli svojou vlastnou cestou, k odkazu HPL pridávajúc svoj talent. Bloch nie. Ale je samozrejme super, že to u nás vyšlo. Obálka pekná.... celý text

O původu druhů 2023, Christian Clot

Dokončenie komiksu o mužovi, ktorý zavraždil Boha. Za mňa opäť pekne nakreslené a s uveriteľnými postavami, ktoré sa autor nesnaží zbytočne romantizovať a patetizovať. K dokonalosti majú ďaleko a práve to je na nich sympatické. Na mňa žiaľ dvojka pôsobila, na rozdiel od Na palubě lodi Beagle, príliš formálne, akademicky a ako, nuž, predloha na hodinu dejepisu pre žiakov, ktorých nezaujímajú knihy, ale „niečo obrázkové“ si prelistujú možnože radi. Ak by Na palubě lodi Beagle a O původu druhů boli publikované v jednom zväzku, zrejme by to až tak nebilo do očí. Potešiteľné je, že dvojka je temná (posledná scéna, príbeh rozprávaný z pohľadu starého a mierne zatrpknutého Darwina čelná zrážka jeho revolučných myšlienok s konzervatívnym náboženstvom), no to z toho lepší komiks nerobí.... celý text

Karavana 2024, René Goscinny

Akonáhle si pomyslím, že Morris/Goscinny u Luckyho Lukea po toľkých dieloch nedokážu prísť s ničím originálnym... prídu s niečím originálnym. Rozkošne nákazlivá Karavana je dokonca natoľko skvelá, že by som si úplne v pohode vedel (a chcel) predstaviť návrat nielen Drsňáka Barrowa, ale tiež francúzskeho holiča, veselého funebráka, smoliarskeho vynálezcu Zachariáša Martinsa, majiteľa saloonu, ktorý rozhodne nepodniká preto, aby zarobil, ale preto, aby mal v práci pokoj a malého drzého fracka Fineasa (ktorého mimoriadne ľahko skorumpujete dvanástimi lízatkami). Lucky má s dotyčnými osobami skvelú chémiu, sranda čítať a je to plné nielen čarovných nápadov (holičove kone majú skvelé účesy a mašle na chvostoch), ale i skvelých hlášok, dialógov, chytľavých slovných hračiek a geniálneho running gagu s prekladom z francúzštiny (gentleman je preložený ako gentleman, čo chcelo gule). Lucky ustúpil do úzadia, ale keďže sú jednotliví členovia výpravy ozaj vtipní a rozkošní, vôbec to nevadí, skôr naopak.... celý text

Disney: Zlatá klasika Romano Scarpa 2017, Walt Disney

Po Američanovi Donovi Rosovi prichádza v rámci série Zlatá klasika na radu iný disneyovský klasik a to taliansky žrebec (hm) Romano Scarpa. Jednotka mala predsa len lepšie príbehy, ale aj dvojka je super, neviem ísť pod 4*. Skvelý, pôvabný návrat do detstva. Nádherne nakreslený a s vtipnými dialógmi, hláškami („Čočka nám dala pěknou čočku.“) a rozkošnými slovnými (a inými) hračkami (vo väzení z nudy študované mŕtve jazyky, neplodná šošovica). Ľutujem, že sa to u nás zaseklo len pri čísle 4, celkovo bol tento koncept veľmi príjemný (už vzhľadom). Aj druhý zväzok obsahuje masívne textovo-vizuálne úvodné bonusy a potom nasledujú už samotné komiksy. Kniha má 2OO strán a sú iba tri, čo je za mňa super, keďže disneyovským komiksom (prekvapivo?) pristanú väčšie, ambicióznejšie miesta ma manévrovanie, než krátke „poviedky“. Najviac u mňa zabodoval prvý príbeh o šošovici, ktorá je jednak fakt skvelá pre váš jedálniček (verte mi) a jednak okolo nej Scarpa zručne vystaval nečakane zábavný scenár. Fajn bol aj tretí komiks, no po druhom čítaní musím skonštatovať, že naplno ma bavila len šošovica a zvyšné dva komiksy považujem za priemerné, ale celkovo sa mi páči tento koncept, tak prižmurujem oko a dám 4*. Zaujímavosťou je, že obidva nesú v názve Donalda, ale slávny káčer tu hrá vedľajšiu rolu a skutočnou hviezdou je mrzút Strýko Držgroš. Majiteľ gigantického káčerovského trezora, v ktorom doslova pláva v minciach, je všeobecne výbornou postavou. Bez problémov utiahne ambiciózny, epickejší príbeh, čo ostatne dokázal v kultovej komiksovej knihe Život a doba Skrblíka McKváka. Prostredný príbeh patrí Mickeymu a ani on vonkoncom nebol zlý (autor sa v ňom dokonca inšpiroval Hitchcockom, čo by človek povedal, že je posledný typ umelca, ktorým sa nejaký Disneyho komiks bude inšpirovať), aj keď bez Atómika by som sa v pohode zaobišiel, ten akoby vypadol z Kamka a Kamky. Konečne sme sa dozvedeli výšku majetku Strýka Držgroša (6 strašmiliónov, 2 triliardy a 78 dolárov, hoc pravdupovediac ma udivuje, že v Káčerove majú normálne doláre a nie káčeráče). Vedeli ste, že v Taliansku sa časopis Káčer Donald volal Paperino a Mickey Mouse Topolino?... celý text

Aréna #4 1990, kolektiv autorů

Predposledná Aréna, ešte nasledovala päťka a bol bohužiaľ koniec. V ústrednej Aréne sa toho veľa nestane, aspoň teda nič s prerastenými monštrami, takže ako dieťa som z toho bol značne sklamaný. Našťastie sú tu tradične skvelí Trosečníci z RAsuper s poriadne psychedelicky nakresleným zásahom elektrickým prúdom (tu už to ozaj poriadne pripomína neskorší slávny seriál Lost). Lux a Delux ma nechytili ani ako malého, nieto dnes, v dospelom veku. Detto Mistr Loping. Určite ale oba palce hore za fantasticky nakreslené Dva roky prázdnin a finálny, takmer až hororový Přízrak.... celý text

Aréna #3 1990, kolektiv autorů

V Aréne kŕmime hororový obrovský hmyz, vo Vakcíne CN078 sa dočkáme scény, ktorá mi v detstve spôsobila nejednu nočnú moru (jedno slovo: pirane), Dva roky prázdnin už báječnejšie nakreslení byť azda ani nemohli a Trosečníci z RAsuper sú celkovo srdcovka. Čiže ak budeme ignorovať Luxa a Deluxa a vcelku značne nudného Mistra Loopinga, tak klasická arénovská klasika a pecka za 4*.... celý text

Aréna #2 1990, kolektiv autorů

Obrovské zvery v Aréne, divná komiksová adaptácia ľudovej pesničky (?!), Trosečníci z RAsuper s absolútne geniálnou halucinogénnou pasážou (a úžasne stvárnená otrávená zabíjačka) , odporne pomletý prst Luxa a Deluxa, klasicky nudne nakreslený Mistr Looping a veľmi dobrá Vakcína CN078. Na koniec vás čaká textový bonus o komiksovej histórii od Daniela Kumermanna a hororovo ladený Gigant. Na obálke sa z nejakého bizarného dôvodu nachádza cestovateľ Ibaretta z predchádzajúceho čísla.... celý text