Ivan Kučera přečtené 1429

Lobo versus Maska a další řežba 2016, Alan Grant

Ja už som na takéto blbinky asi pristarý. Možno ak by som mal 14... ale mám 42. Nebolo to moje prvé stretnutie s Lobom. Prvýkrát som ho čítal ešte v deväťdesiatkach, keď vychádzal v časopise Crew na pokračovanie. Vtedy som mal sladkých cca 16, čo je povedal by som ideálny vek na čítanie takýchto masakrov. Hoc, pravdupovediac, už vtedy ma bláznivý militantný czarnianský magor nechytil. S Maskou som sa stretol prvý raz až práve vďaka tomuto crossoveru, ak teda nerátam film s Jimom Carreym, o ktorom každý strašne tvrdil, aký je na hony vzdialený komiksovej predlohe a pritom ak dáme bokom nadávky a násilie, tak mi to pripadá na podobnej úrovni. Crossover Loba a Masky ma veru na kolená nedostal, takže je možné, že je to na roky rokúce moje posledné stretnutie s pánmi. Jedine, že by sa nečakane na trhu objavila nejaká pecka, ale myslím si, že ak by si Maska mala zachovať svoj charakter, tak pecka nehrozí, pretože Maska má byť už zo svojej podstaty bláznivá hovadinka, z toho druhý Arkham – Pochmurný dům v pochmurném světě proste nevykrešete, ak to brutálnym spôsobom neinovujete, ale bola by to potom ešte Maska? Najzábavnejšie mi napokon paradoxne pripadali citáty na zadnej strane obálky, hra so slovíčkami a vymýšľanie jedinečných nadávok a slovných spojení (vysmrď, skorozhebloň). Škoda, že tu nebolo viac takých skvelých momentov, ako cameo JLA. Potešia plné hrste farieb a vskutku nabúchaná a divoká kresba, ktorá ale samozrejme nesadne každému. Tak, ako ostatne celý komiks.... celý text

Chaloupky 2021, Štěpán Javůrek

Pravdupovediac trocha mi to pripomínalo výcuc histórie z rýchlika, na ktorý je dodatočne našraubovaný „nejaký“ príbeh, nejaká zápletka, nejaké postavy. Neviem, či je to dobre alebo zle, ale mne osobne to prekvapivo nevadilo, vlastne sa mi to tak dokonca skôr páčilo, než nepáčilo. Faktom je, že Chalupky sa rozbiehajú pomalšie a ťažšie. Nemám na mysli prológ, ten bol fantastický, pripomenul mi niektoré scény z filmu Želary s Annou Geislerovou. Mám na mysli nasledujúci dej, kedy sa vraciame do hlbokej minulosti a spoznávame množstvo postáv. Kým sa v nich začneme orientovať, nejaký čas to potrvá. Autor sa na ťažkú a komplikovanú politicko-vojnovú tému pozerá s odstupom desaťročí, vďaka čomu jeho rozprávanie nadobúda až jemne mystický, melancholický, pôsobivý, mrazivý a nesmierne nostalgický fíling. No a to sú veci, ktoré zbožňujem. Epilóg je potom taký, že som si prial, aby ma utratili ako nevyliečiteľného psa. Je to tak, tá doba navždy odišla, už nežije temer nikto, kto by si ju pamätal z vlastnej skúsenosti. Na mnohé bolesti, krivdy a neskutočné tragédie, sa zabúda a tak je téma zneužívaná manipulátormi najmä zo strany politických strán a ich fanatických fanúšikov, z ktorých sa stávajú dokonalí kolaboranti. Milovať svoju krajinu, byť patriot, na tom v skutočnosti nielenže nie je nič zlé, ale je to istým spôsobom krásne. Problém našej spoločnosti je, že je zranená a že sa za patriotov vydávajú v lepšom prípade idioti, v horšom alfa samci s mocou, ktorí tému hnusným spôsobom zneužívajú. Kolaboranti boli najväčšie zlo už počas Druhej svetovej, pretože od nepriateľského vojaka ste nič dobré nečakali, ale od vlastných vás vždy zarazilo, ako niektorí z nich boli ochotní behom sekundy všetko zradiť a poprieť a poslať vás na smrť.... celý text

Nespoutaný 2022, Cullen Bunn

O druhej knihe mnohí vraveli, že je poviedková, ale ak by si niečo zaslúžilo pomenovanie zbierka komiksových poviedok, tak je to až práve Venom 3: Nespoutaný. Eddie Brock si tu dáva (zaslúženú?) prestávku a my sa stávame svedkami (problémového) nažívania symbionta s inými hostiteľmi. Vrátane ženy. Príde aj legendárny Carnage a jedna z „poviedok“ je dokonca poňatá z pohľadu „psa“. Pripomenulo mi to niektoré seriály, kde producenti chceli zaroniť viac peňazí a tak vytvorili „výplňový“ diel, ktorý dej nikam neposunul, len prešľapoval na mieste Osobne ma asi neprekvapivo najviac zaujal prvý príbeh zábavne nazvaný Ve´nam. Áno, hádate správne, pozrieme sa do vojny vo Vietname roku Pána 1966 a azda netreba dodávať, že v nepreniknuteľnej džungli sa všetka sranda končí. Na scénu sebavedomo (ako inak) prichádza Nick Fury a je taký dobrý, že sa možno ani nebudete zaoberať otázkou, v akom univerze dofrasa vlastne sme, keďže zrazu je z neho beloch ako pred desaťročiami a Sama L. Jacksona nepripomína fakt ale že ani hrubým omylom. Dokonca sa dostaví istý namosúrený Kanaďan, ups spoiler, ktorého som tu ozaj nečakal. Má to niečo do seba, nie je to žiadna senzácia, ale predsa len máme dočinenia s najvydarenejšou „poviedkou“ z knihy. Zvyšok je žiaľ „len“ neurážajúci snaživý, veľmi, veľmi, veľmi ľahký nadpriemer. Čiže ako celá táto (zatiaľ trojdielna) séria. Ono nápad prísť s tým, že Venomov v minulosti bolo viac, je šokujúci a geniálny, ale nedokázali z toho vydestilovať ani do tretice nič, z čoho by som padol na zadok.... celý text

Potápěč 2021, Jeff Lemire

„Ostatní lidi vidí duchy v bílých prostěradlech, ale já znám skutečného ducha.“ Príjemný, jemne mystický príbeh so sympatickými postavami (skvele napísaný vzťah medzi manželom a tehotnou manželkou), ale koniec ma sklamal do takej miery, že musím ísť „len“ na 3*. Bol som fakt zvedavý, akým smerom to celé vypáli... a ono to napokon vypálilo tým najtriviálnejším. Dozvedel som sa to, čo už dávno viem: že každý máme niečo vo svojej minulosti, čo nás ako kovová guľa priviazaná k nohe sťahuje ku dnu a my sa tomu alebo poddáme a vzdáme to, alebo aspoň skúsime zabojovať a raz sa od traumy možno áno možno nie vyslobodíme. A ľudia z nášho okolia tiež. Na Lemireovi sa mi páči, že je v dobrom „ľudský“ a „obyčajný“, ale v tomto konkrétnom prípade som čakal viac. Určite sa na takú tému dalo vymyslieť niečo pútavejšie, emotívnejšie, strhujúcejšie a silnejšie. Hoc samozrejme viem, že paradoxne v živote to tak funguje, že niekedy sú najobyčajnejšie veci zároveň tými najkrásnejšími. Lemire operuje s témami univerzálnymi azda všade na svete, ako sú komplikované vzťahy s rodičmi, alebo osamelosť. Ale na môj vkus to proste bolo vo finále banálne. Vyzeralo to fakt temne, že sa to skončí smutne, ale zaujímavo a realisticky, no buď to tak aj Lemire napísal a nakoniec mu to zakázali, alebo to tak napísal a napokon sám vymäkol a siahol po klišé konci, pri ktorom som len krútil hlavou, pýtal som sa, či to myslí vážne a nebolo toho Boha, ktorý by mi odpovedal. Potešia bonusy, úvodné slovo od kontroverzného Damona Lindelofa (Nezvestní, Prometheus) a pekná čierno-biela kresba. Tá však, uznávam, nesadne každému, napr. 43-ročný chlapík vyzerá ako dedko po troch porážkach, ale OK, možno umelecký zámer – démon alkohol. Umeleckým zámerom však zrejme nie je výjav zo strany 164, kedy hrdina hovorí, že má toľko isto rokov, čo jeho otec keď zmizol a pritom má 33 a otec mal 43 (viď. novinový výstrižok).... celý text

Propast 2022, Donny Cates

Chápem, že (a prečo) sa Catesov Venom mnohým páči. Za istých okolností by sa mal páčiť aj mne, pretože v komiksoch oceňujem nielen temnotu, ale tiež skvelú kresbu a dôraz kladený na postavy, dialógy, stav ich duševného rozpoloženia, chémiu medzi nimi a podobne. No a zrejme práve v tom mám s Catesom hlavný problém. On to podľa mňa myslí dobre... ale nemá na to. Postavy nie sú ktovieako charizmatické, dialógov je veľa, ale nudia a príbehu chýba drajv, niečo výnimočné. Dvojka mi pripadala o čosi lepšia, než jednotka a to paradoxne napriek tomu, či skôr práve preto, že ako keby spomalila a začala sa intenzívnym spôsobom piplať v Eddieho psychike, minulosti atď. Ale ako vravím: je to trochu nuda. Rozumiem, že druhý diel je psychologickejší a zmätenejší, keďže i samotný antagonista je zmätený a nevie, čo sa s ním robí, či si s ním zahráva jeho vlastná myseľ alebo je to pravda. Ale to, že niečomu rozumiem, ešte neznamená, že to automaticky beriem všetkými desiatimi.... celý text

Bílý žralok 2002, Peter Benchley

Nuda alebo inými slovami aby som citoval Rain Mana: o-ouuu. Toto Benchleymu nevyšlo. Pôvodne som chcel napísať, že Čeľuste sú oproti tomuto hororové veľdielo, ale potom som si uvedomil, že vlastne ani ony nie sú plnokrvný horor, ale „iba“ dráma, v ktorej „náhodou“ raz za čas nejakého nešťastníka roztrhá a čiastočne zožerie žralok. Bílý žralok je na tom podobne: venuje sa (nezaujímavým) postavám, ktoré medzi sebou vedú tonu (mdlých) dialógov. Dokonca nechýba moment, v ktorom kompetentní odmietnu uzavrieť pláž „len“ kvôli nejakej trápnej hrozbe o zle číhajúcom v okolitom oceáne, no a raz za čas sa na scéne vyskytne nudný netvor (ani sám poriadne nevie ako) a mdlo zožerie človeka. Chcel som skonštatovať, že tému čiastočne ozvláštňuje aspoň (keď už nič iné) atypické (a vcelku nečakané) napojenie na Druhú svetovú vojnu... ale klamal by som. Najviac sa mi páčili momenty z pohľadu príšery, no i to je kópia Čeľustí. Sorry, Péťo, toto fakt nie.... celý text

Konec liDCtva 2023, Tom Taylor

Priznám sa, že som tomu príliš nedôveroval, ale po dočítaní musím dať 4*. Niektoré kapitoly (s takými tými extrémne béčkarskými postavami s krkolomnými WTF prezývkami, o ktorých počujete prvý raz v živote a radi by ste, aby pri tom aj zostalo) nudné, úvod s Darkseidom béčkarský, logika šla na dovolenku (infikovaných je behom „pár“ minút 6OO miliónov ľudí, napriek tomu Batmanov počítač odhaduje, že k miliardám sa svet dopracuje za niekoľko dní, asi Baťák strávil priveľa času na podozrivých pornoserveroch a zavírili mu počítač), na niektoré veci nezostal čas (po tom, čo bol nútený spáchať Alfréd, sa z toho spamätal tak rýchlo, ako keby rozbil súpravu tanierov, ale hneď by skočil do Tesca pre novú) a všetky tie kecy o „rovniciach anti-života“ a podobne ma nikdy nebavili. Ale ako celok ľahký mainstreamový nadpriemer s prekvapivo tragickým koncom. Tematicky a inak mi to pripomínalo Babylonskú věž (kde Batman takisto na parťákov zberal informácie, aby ich v prípade, že by prešli na druhú stranu, dokázal „vypnúť“) a samozrejme najmä Zombie z Marvelu a Nejtemnější noc, kde sa taktiež legendárne postavy menili na krvilačné kreatúry, až napokon nezostal temer nikto, kto by zachránil svet (samozrejme nájdete tiež stopy Kingovho Mobilu). Mnohých môže rušiť, že tak úplne nepochopia, s akým univerzom majú dočinenia (Superman má syna a chlapec sa kamaráti s Damianom Wayneom, Jonathan Kent žije... a kto je dofrasa Garth z Atlantídy???). No príbeh z pera Toma Taylora (Hellblazer: Vzlety a pády, Batman 9: Dravá moc) upaľuje dopredu natoľko radikálne, že to nevadí. Nad dielom sa vznáša temná, apokalyptická atmosféra s minimom humoru (Green Arrow naštvaný, že ho Batman nepovažuje za nebezpečného). Scenárista sa s nami zákerne hrá, sem-tam v oceáne temnoty ponúkne príjemnú nádej a vy tušíte že „aha, jasné, tak napokon to dobre dopadne“. No... a nedopadne. Štvrtú hviezdu napokon udeľujem práve za to, že tvorcovia ku koncu nevymäkli resp. neboli prinútení siahnuť po trápnom finále, v ktorom by sa vďaka stroju času všetky desivé udalosti anulovali a svet by sa bezpečne vrátil do pôvodného stavu. Mimochodom, skvelý názov. Poteší samozrejme formát (pevná väzba s prebalom) a množstvo bonusov.... celý text

Píseň, kterou se objasňuje svět 2023, Brian Evenson

Brian Evenson je autor, ktorého svojrázne (ale čítal som už stokrát svojráznejšie) texty nesadnú každému, nemožno ho ale obviniť z toho, že ich nemá pevne vo svojich rukách a že nie sú presne také, aké ich chcel mať. Ako jeho poviedky v Doupě/Zhroucení koně, tak texty v Písni, kterou se objasňuje svět pripomínajú nočnú moru, z ktorej sa prebudíte a mnohé detaily si nepamätáte a následne zistíte, že to nebol sen, ale sa vám to naozaj stalo. Alebo idete na večeru ku svojej sestre, nadobudnete podozrenie, že to nie je vaša sestra a na druhý deň navštívite rodičov a tí vás informujú, že ste žiadnu sestru nikdy nemali a vy skončíte na psychiatrii. Alebo vám niekto povie, že neexistujete a ani ste nikdy nejestvovali a vy sa rozplyniete a skutočne prestanete existovať. Evenson je skrátka expert na pohrávanie si s realitou, rád sa zamýšľa nad tým, čo to vlastne tá realita je alebo či vôbec existuje, či ju ľudstvo od svojich prapočiatkov nechápe zle. Na to, že kniha je menšieho formátu a má „len“ 268 strán, obsahuje veľmi veľa poviedok, ale ako hovorí klasik: radšej veľa krátkych a dobrých, než málo dlhých a zlých. A tie v Písni, kterou se objasňuje svět SÚ dobré. Dobré, lež nie výnimočné. Paradoxne sa mi nakoniec páčila asi „najobyčajnejšia“ z nich, Zmizení.... celý text

Rex 2021, Donny Cates

Je skvelé, že sa na náš trh dostáva legendárny marvelácky antagonista, ktorého sme síce videli vo filmoch a hosťovať v komiksoch, ale tentoraz sa konečne predstavuje vo svojej vlastnej sérii. Pravdupovediac som čakal trochu viac, ale zas ak uvážime, že Venom ma nikdy v ničom nebavil, tak určite som príjemne prekvapený, že výsledkom je veľmi, veľmi, nesmierne ľahký nadpriemer. Vcelku svieže a príjemné dobrodružstvo a v rámci možností riadne temné. Samozrejme je to stále Marvel, Ruggera Deodata čakať fakt nemusíte, ale prirovnal by som to k Immortal Hulkovi, ktorého CREW začala vydávať v r. 2022 a ktorý je tiež v rámci možností temný (miestami až light hororový) a psychologický. Trochu mi vadilo, že to nie je až taký origin, aký by som uvítal, ale nadväzuje sa tu na rôzne staršie udalosti a berú sa do úvahy viaceré okolnosti a situácie z minula a ak človek nie je expert na túto postavu, tak sa kvôli tomu bude sem-tam strácať. Takisto príbeh ma nejak extra nestrhol, vlastne ani po druhom čítaní tak úplne stopercentne neviem, o čom to bolo a ono je pekné, že Donny Cates (Thanos, Doctor Strange) sa snažil prísť s psychologicky uveriteľnými a prepracovanými postavami, ktoré nejeden raz uprednostnia dialóg pred monštruóznou, samoúčelnou akciou, ale treba jedným dychom dodať, že napriek snahe postavy nie sú ktovieako zaujímavé a dialógy sú na tom pravdupovediac podobne. Nakreslené Ryanom Stegmanom (Superior Spider-Man, Carnage: Naprostý masakr) a nafarbené Franklinom Martinom Jr. (Secret Avengers, Star Wars) je to super, presne tento štýl, táto temnota, sa k niekomu ako venom skvele hodia. Nemal som pocit, že by to bolo vizuálne odfláknuté (ako sa žiaľ občas pri mainstreame stáva), skôr naopak.... celý text

Chrám Matky boží v Paříži (komiks) 2024, Georges Bess

Neuveriteľný Francúz Georges Bess mi odpálil dekel až kamsi na Mesiac strhujúcou komiksovou adaptáciou Stokerovho kultového Draculu, ktorého vizuál bol jedným slovom úchvatný. Pravdupovediac nepredpokladal som, že sa raz objaví niečo, čím Bess dokáže prekročiť svoj vlastný tieň. A vtom na trh vtrhla novinka v podobe komiksovej adaptácie iného literárneho historického veľdiela, tentoraz žánrovo (a inak) diametrálne odlišného Chrámu Matky Božej v Paríži. A spadla mi čeľusť, pretože mi docvaklo, že mi Bess prešiel cez rozum! Napriek mojim pochybám sa chlapíkovi podarilo nájsť látku, ktorou by Draculu teoreticky mohol prekonať!! Lebo ak je niečo pre mňa úchvatnejšie, dych vyrážajúcejšie a fascinujúcejšie, než rozvaliny prastarého hradu v rumunských horách a staré anglické sídla odeté do mystickej nočnej hmly, ktoré obchádza desivý vampír, tak sú to Doyleove „blata“ zo Psa Baskervillského... alebo práve Hugov slávny román. Ten si doslova koledoval o bravúrnu komiksovú verziu, žiaľ Bessovi sa napriek obrovským očakávaniam (či skôr práve kvôli nim) nepodarilo prekonať samého seba, čo je ostatne vždy nevďačná úloha. Nemilo ma zarazilo, aký priemerný komiks je. Nechápte ma zle, za istých okolností odviedol Bess samozrejme viac než len solídnu prácu a zrejme sa mu podarilo svojim krásnym výtvarným štýlom definitívne zaradiť medzi najlepších žijúcich ilustrátorov sveta. No proste to nebolo ono, čakal som od neho viac. Žeby ma Draculom príliš rozmaznal? Mal nielen neskutočný vzhľad, ale samozrejme ako hororového fanúšika ma oslovil aj samotný žáner resp. postavy, dej, príbeh, zápletka, zvraty. Hugov príbeh lásky ma zas až tak nezasiahol, hoc viaceré nápady sú skvelé (dojemný záver o rozpadnutí na prach, matka). Miestami som ale neveriacky krútil hlavou nad tým, ako si to postavy nezmyselne samé komplikujú (Esmeralda si na konci doslova koleduje o to, aby ju chytili) a proste ma príbeh nebavil, všetky tie úklady šli mimo mňa a zamrzí, že Esmeralde a Quasimodovi chýba charizma, akoby až osobnosť a stali sa z nich len nudné figúrky posúvané po šachovnici tak, ako sa práve hodí autorovi. Vizuálne je to vysoká škola umelecká, jasné, no oproti Draculovi sa Bessovi podarilo na môj vkus stvoriť oveľa menší počet omamne omračujúcich scén, než na koľké som sa tešil. Pochopiteľne, v kombinácii s nie lacným vydaním (hrubý papier, pevná väzba, rozmery A4, lacetka) je to neprehliadnuteľný, nádherný komiks. Ale Dracula bol Dracula.... celý text

Černá tma zapomnění 2023, Laird Barron

Vždy, keď na trh zavíta nový Barron, začnem sa kruto tešiť, pretože si zakaždým spomeniem na jeho geniálnu pecku Muži z Porlocku, jednu z najinšpiratívnejších hororových poviedok, akú som kedy čítal a ktorú si „musím“ zreprízovať cca každý rok, lebo ma k nej čosi atavistické a príšerné priťahuje (a sranda je, že vždy v nej nájdem niečo nové, čo mi predtým unikalo). Laird, fakt ich nechceš roztiahnuť do románovej podoby? Takže i na Černú tmu zapomněnní som sa beštiálne tešil, ale napokon výsledok zaostal nielen za mojimi očakávaniami, ale i za fantastickým názvom a nepríjemne naturalistickou obálkou. Je to kniha s divným začiatkom, vcelku nezáživnými postavami, tradične dobrými barronovskými dialógmi a diabolskými opismi ponurej prírody dýchajúcej starobylými časmi, daných opisov je však na môj vkus málo. Barron je človek, ktorý toho má kvantá načítaného a napozeraného, no paradoxne možno práve v tom je problém, pretože sa nudí a kvôli tomu má tendenciu experimentovať so žánrami a zápletkami, pretože rozprávať „obyčajný“, dobrý a poctivý hororový príbeh ho skrátka nebaví a tak prichádza s podvraťáckymi vylomeniami o národoch, ktoré pestujú reďkovky (reďkovky!). Samozrejme chápem, že asi nikto normálny nemá chuť písať celý život len o temných lesoch, ale famózne záverečné slovo od Jarmily Křenkovej mi paradoxne pripadalo oveľa desivejšie a znepokojivejšie, než celá kniha. Možno by mal Laird radšej zostať pri poviedkach? Samozrejme s výnimkou románového spracovania Mužov z Porlocku.... celý text

Prokletí zlaté lebky 2023, Roy Thomas

Ďalšia masívna, fajnová nálož retro conanoviek od Marvelu z rokov 1973 - 1974, tentokrát čísla 27 - 42. Menej bonusov, ale nevadí. Mám slabosť pre horor a HPL a zdá sa mi, že tretí retro omnibus od Comics Centra je asi najviac spomedzi všetkých ladený práve do hororu, mystériá a sveta pripomínajúceho práve svety divného pána z Providence. Do bronzova opálený kulturista sa stýka s príšerami od výmyslu sveta, ako i s vnadnými ženami, ktoré mu síce dlho odolávajú, ale napokon budú chcieť byť oplodnené. Za redakciu a celkový kus dobre odvedenej vydavateľskej makačky 4*, ale príbehy ma (paradoxne napriek lovecraftovskému ladeniu) nudili a nejak extra ma nebavili čítať, preto som dlho zvažoval možnosť, že dám „len“ 3*. Potom som si ale povedal, čo blbneš, v deväťdesiatkach by si za takéto omnibusy plné čarodejníkov, démonov, bezmenných bohov, oblúd z hlbín oceánov, zabudnutých, mrazivo opustených miest uprostred púští, čerkokňažníkov a súbojov dal palec na ľavej ruke a navyše pozri aká je to fakt krásna zbierka, ak to teda CC dorazia do úspešného konca (verím, že dorazia). Takže 4*. ale od štvorky už možno začnem byť predsa len v hodnotení trošku prísnejší.... celý text

Jed 2024, Dennis O'Neil

Jed nie je len tak nejaký komiks. Áno, je to síce komiks, v ktorom si Batman siaha na dno psychických a fyzických schopností, ale nalejme si čistého jedu, ehm vína: to nie je nič výnimočné, keďže si na dané veci siaha (hmmm) v každom druhom komikse. Výnimočným ho robí až fakt, že s prižmúreným okom ho môžeme vnímať ako prequel k legendárnemu Soumraku Temného rytíře, v ktorom DC predstavilo svetu legendárneho Bruceovho soka Banea pod nadvládou syntetickej drogy Venom a dej sa odohrával na santa Prisce. No a práve o Venoma a Santa Prisu ide aj v Jede. Batman je na dne od prvých strán, keďže nedokáže zabrániť nešťastnej smrti dieťaťa. To ho zlomí viac, ako keď ho o pár rokov neskôr Bane zlomí doslova. Scenár je pomerne drsný, umierajú nevinní, sem-tam dokonca vyšplechne krv, vtipné hlášky by ste hľadali dlho, Alfréd má toho po krk, Batman ešte vyššie a je možné, že ak sa to aj celé nejakým zázrakom skončí dobre, jednotlivé postavy sa z toho budú dlho spamätávať. Zaujala ma podmanivá, špecifika deväťdesiatková kresba. Trochu ma sklamalo, že Jed je prvým komiksom vychádzajúcim v čerstvej CREW-áckej edícii Legendy Temného rytíře a pravdupovediac nie je to úplne reprezentatívne vydanie: nijaké bonusy, žiadna pevná väzba, ani prebal s lacetkou, len „narýchlo“ vydaný paperback s pár vetami na zadnej strane obálky. Našťastie na tom zas až tak nezáleží; dôležité je, že sa tento polozabudnutý Batmanov príbeh ku nám vôbec dostal. Inak, zjavne sa inšpiroval staršou batmanovkou, Kultom (CREW, 2024), kde sa Batman taktiež ocitol pod vplyvom drogy. Viac v mojej recenzii: [url=https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-legendy-temneho-rytire-jed-komiks]https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-legendy-temneho-rytire-jed-komiks[/url]... celý text

Malá ručka 2012, Susan Hill

Slabá káva. Od Susan Hill sa mi celkom páčila Žena v černém, žiadny zázrak, ale fajn remeselné žánrové cvičenie na tému strašidelný dom. Tak som si zohnal aj Malú ručku (bože to je názov), ale teda neoslovila ma, nebavila ma, chýbal jej ťah na bránku, nudilo ma to čítať a bol som rád, že je to také krátke, že to pravdupovediac pripomína skôr novelu, než román.... celý text

Den Trifidů 1990, John Wyndham (p)

V inak pomerne nudných Prázdninách v Európe sa vyskytne geniálna pasáž, v ktorej Američania Griswoldovci v rámci svojej európskej cesty omylom navštívia postarší nemecký pár, ktorý považujú za svojich vzdialených rodinných príbuzných, nevedia ich reč, napriek tomu sa im nasáčkujú domov, netušia, koľká bije, sú normálne pohostení a slušne sa k nim manželia správajú, no a keď po čase Griswoldovci odídu, nemecký muž sa otočí k manželke a na pokraji infarktu sa pýta: kto to ku*va bol?! Tak takto nejako som sa cítil pri čítaní Dňa trifidov. Po prvej strašnej skúsenosti s Wyndhamom (Kukly) som si povedal, že mu dám ešte jednu šancu, žiaľ, hoc to znie neuveriteľne, bolo to ešte horšie, ešte nudnejšie, ešte nezáživnejšie. Toto za mňa nemá ani na úbohé 2*. Televízny dvojdielny film z r. 2009 je rovnako mizerný, ale predsa len o jednu hviezdu záživnejší.... celý text

Ďáblův potok 2023, Todd Keisling

Jedna z najslabších hororových kníh roka. Ako dieťa 90. rokov sa vždy, keď románom á la Ďáblův potok dám takéto nízke hodnotenie (len 1* som každopádne hororu dal už ani nepamätám kedy naposledy), cítim ako nevďačný bastard. V danom desaťročí sme totiž mohli hovoriť o šťastí, ak sme sa vďaka knižnici (internet samozrejme s prižmúrenými očami neexistoval) dostali k trom Kingom, dvom Petrom Jamesom a jednému Benchleymu. Hororový výber bol proste minimálny. Dnes toho vychádza neporovnateľne viac a to je skvelé, ale zároveň to samozrejme znamená, že nie všetko hororové je automaticky kvalitné alebo že človeku sadne „všetko“. Samozrejme nie je – a nesadne. Je matematicky nevyhnutné, že čím viac hororov vychádza, tým sa zvyšuje šanca, že sa na trhu objavia aj nekvalitné. No a tento kvalitný nie je. Zaujala ma obálka a prvých pár strán bolo fakt dobrých, ale s ďalšími pribúdajúcimi som sa pristihol pri tom, ako sa strácam v deji, neorientujem sa v postavách a vzťahoch medzi nimi a nebaví ma nielenže „počúvať“ nudné dialógy, ale vlastne ma nebaví nič (príbeh, zápletka, dej). Vôbec sa nečudujem, že niektorí nepochopili, o čom to vlastne bolo. Niektoré knihy pôsobia dojmom, že sú poviedkou zbytočne natiahnutou do románovej verzie. No, tak toto by nebola ani dobrá poviedka.... celý text

Stephen King ve filmu 2019, Ian Nathan

Super je, že sa trh začína zapĺňať knihami o Kingovi. Po Stephen King – Mistr strachu, Stephen King: Kompletní pruvodce životem a dílem a Stephen King nejen horor, prichádza na rad ambiciózna, pevnou väzbou, kvalitnými fotografiami a veľkými rozmermi vybavená publikácia Stephen King ve filmu. Ako názov napovedá, kniha sa venuje filmovým (OK, aj seriálovým) adaptáciám kingoviek. Fanúšikom autora z Maine azda netreba hovoriť, že sú to desiatky titulov. Skvelé je, že si nevyberá najlepšie/najhoršie, ale venuje sa komplet všetkému, vrátane dvojky Salem´s Lot a trojky Trávnikára, čo sú ozaj bolestivé a nepríjemné zážitky, hoc občas volí pohodlné riešenia (spomína síce všetky Kukuričné deti – a že ich ku*va bolo -, ale všetky nahrnie do jediného stĺpčeka a má to z krku). Pozitívnou správou je, že Ian Nathan tému uchopil objektívne, čiže určite sa dostaví aj kritika, keďže o niektorých kingovkách musíte premýšľať celé dni, aby ste na nich našli aspoň zrnko pozitívnosti. Nathan je kritický, vidí súvislosti, nebojí sa ich pomenovať a keď treba niečo pochváliť, pochváli to. Zatiaľ to vyzerá úžasne, prečo teda len 3*? Lebo mi kniha nič nedala. A ak ste aj vy Kingovi fanúšikovia, tak pochybujem, že na tom budete lepšie. Nedozvedel som sa temer nič, čo som už nevedel. Žiadne špeciálne zaujímavosti, pikošky, len notoricky známe veci, suchá rekapitulácia, nijaká pridaná hodnota. Nanešťastie, je tu ešte jeden výrazný mínus a práve on sa naplno postaral o to, že udeľujem nielen „iba“ 3*, ale premýšľal som i nad 2*. Predpokladám, že je to chyba prekladu resp. nekvalitnej editorskej činnosti, každopádne dočkáte sa série neakceptovateľných zverstiev. Nikto netvrdí, že chyby sa nedejú, ale čo je veľa, to je príliš. Pri Bežiacom mužovi je veta: „Steven E. de Souza práve dotočil Komando“. Pre tých z vás, ktorí to náhodou neviete, Steven E. de Souza je scenárista. Scenáristi nič nedotáčajú (ak náhodou nerežírujú vlastný scenár, čo nebol tento prípad), to robia režiséri, možno sa to dá použiť na hercov, nie však na scenáristov. Pri Cintoríne zvieratiek je uvedené, že Fred Gwynne hrá miestneho blázna. Nehrá. Hrá Creedových múdreho suseda, starého, rozvážneho a rešpektovaného Juda. Na tej istej strane je napísané, že má šesť rokov (Gwynne mal v tom čase po šesťdesiatke). Nachádza sa tu veľa ďalších hrozných omylov (Bob Gunton v Shawshanku nehral „zákerného dozorcu“, ale riaditeľa väznice), hlúpostí (Coppolov Dracula je remake?) a miestami až urážok (označenie tvorby jedného z najvýraznejších hollywoodskych producentov Dina De Laurentiisa – Serpico, Mŕtva zóna, Tri dni Kondora, Hannibal, Modrý zamat, Barbar Conan – za „zlátaniny“). Ak je podobne nekvalitne vydaná aj autorova ďalšia „filmová“ kniha, James Cameron: Retrospektiva, tak si ju zrejme nekúpim.... celý text

All you need is kill - Stačí jen zabíjet 2016, Rjósuke Takeuči

Mňa pravdupovediac nestrhol ani film. Cruise bol super, Emily Blunt nahodila závideniahodnú kondičku, vizuál parádny, CGI tiež, akcia robustná, masívny rozpočet sálal z každej druhej scény, scenár svieži a originálny, no napriek tomu ma film nebavil. Na mangu som sa tešil, ale pravdupovediac ma bavila menej, než film. Netuším, či za to môže fakt, že som mal zápletku o večne umierajúcom a večne sa do sveta živých opätovne vracajúcom vojakovi spätú s Cruiseom a Blunt, alebo je problém v niečom inom, ale skrátka ma to nechytilo. Nesedelo mi, že sci-fi bojová linka bola len maskovacím manévrom a v skutočnosti šlo o príbeh lásky. To mohol byť pozoruhodný nápad, avšak tento konkrétny príbeh lásky ma neoslovil. A chápem, že toto k Japoncom patrí ako Maine ku Kingovi, ale nepozdávalo sa mi, že 40-kilové „dievčatko“ je najväčšou bojovníčkou vo vesmíre. Je to počítačová hra, kde zomriete, ale o pár sekúnd môžete začať od nuly, poučiť sa zo starých chýb a na základe toho sa nabudúce dostanete o level ďalej, avšak túto absolútne nemáte vo svojich rukách a v podstate sa len pozeráte, ako hrá niekto iný. A to je nuda.... celý text

Útěk 2024, Vicente Segrelles

Na rozdiel od desiatky, ktorá bola digitálne robená len od druhej polovice, je jedenáste žoldnierovo dobrodružstvo počítačov už komplet, aj keď osobne si myslím, že väčšina populácie rozdiel nerozozná, nič v zlom. Prítomné sú samozrejme rôzne divné náhody a bizarné nehody (samozrejme hrdinom padnú skaly práve na ich jediné zbrane), ale inak sa mi páčilo, ako Segrelles nadväzuje na predchádzajúce diely, univerzum začína byť čoraz kompatibilnejšie a záleží na tom, čo sa stalo v minulosti a kto čo urobil, alebo aj neurobil. Samozrejme tradične bez debaty je skvelá maľba a masívne bonusy.... celý text

Přístav volá 1991, Jaroslav Foglar

„Ulice se vyprazďnovali. Byl tajuplný, větrný večer.“ Poviem na rovinu, toto nemá ani na 3*. Knihe Přístav volá chýba nie že zaujímavá, ale HOCIJAKÁ zápletka. Príbeh, ak to takto vôbec môžeme volať, pozostáva z navzájom voľne pozliepaných kapitol, ktoré majú spoločné iba postavy. Kým v Chlapcoch od Bobrej rieky sme pátrali po identite tajuplnej Zelenej príšery a kým v Chate v Jazernej kotline chlapcov prenasledoval desivý, všetkého schopný (áno, i najohavnejších skutkov ako vražda) šialenec, tu sa chvíľu motáme pri tamtom, potom pri onom a vo výsledku je to letargická, monotónna nuda. Foglar opakuje svoje obľúbené prvky, takže chlapci cvičia so švihadlom, sú štíhli a vyšportovaní, neodvrávajú rodičom a ak je vonku škaredo, tak nemyslia na prasačiny, ale si pekne doma dve hodiny skladajú a lepia papierové lietadlo (v najhoršom prípade listujú ilustrovanými časopismi, ale to už je fakt že hardcore). Toto k Jestřábovi proste patrilo ako Maine ku Kingovi, mal to skoro všade a mne nevadilo, že to dal aj sem, pravdupovediac by mi skôr vadilo, ak by nedal. Super sú opisy počasia, prírody a záhadnej Prístavnej štvrte, kde nie je vždy bezpečne, ale je ich strašne málo.... celý text