Ivan Kučera komentáře u knih

Odkedy sme s rodinou boli v 90. rokoch na dovolenke v Prahe, tak toto české mesto zbožňujem do takej miery, že ak by som sa mal ešte raz narodiť a to v Prahe, vôbec by mi to nevadilo. Žiaľ, toto je asi najslabšia kniha s pražskou tematikou, akú som kedy čítal. Od detstva zbožňujem nielen hlavné mesto Českej republiky, ale i záhady a tajomstvá. A čo je vhodnejšie mesto na mýty, legendy, mrazivé záhady a znepokojivé tajomstvá, ak nie Praha? Alchymisti, tajné spolky, pohanské svätyne, podzemie, Golem. Zbiehali sa mi slinky. Toto ale na mňa vôbec nefungovalo, veľmi nezáživné, nesmierne som sa nudil. 2* za skvelé dobové kresby a fotky (už tá nesmierne atmosférická obálka!). Aspoň tie ma vrátili nazad v čase a priestore, keď už to samotný text nedokázal. Pobavilo ma, ako autor na s. 25 spomína, že slovo "žíža" v slovenčine znamená ohník. Určite ma dakto vyvedie z omylu, ale nikdy som to nepočul. Chcel by som Aleša Česala uznanlivo potľapkať po pleci. Pretože napísať tak mdlú knihu na takú geniálnu tému, to je ozaj umenie.

1 21.12.2024

Priznám sa, že ma občas mrzí, ak dám nejakej nie vôbec zlej hororovej knihe od Golden Dogu „len“ 3*. Vravím si vtedy, či nie som zbytočne prísny. Veď čo by som za také knihy dal v 90. rokoch! Vtedy hororové oddelenie našej mestskej knižnice tvorili dve poličky s Kingom, dvoma Koontzami, jedným Benchleym, dvoma Petrami Jamesmi a Rebeccou Du Maurier. A ešte tam zamestnankyne dali pár sci-fi, aby to pôsobilo objemnejším dojmom. Potom sa ale objaví pecka ako Navštívíme Řeky Pána a vtedy si spomeniem: som prísny práve kvôli takýmto knihám. Knihám, ktoré vás dostanú ak nie od prvej vety, tak prinajhoršom „až“ od prvých pár strán. Potom si vás ale zaháčkujú ako rybár kapra a už vás majú a vy s tým nič nenarobíte. Môžete sa mykať, vzdorovať, bojovať, no čím viac odolávate, tým hlbšie sa háčik zarýva do živého mäsa a vy viete, že vás proste dostali a toto je koniec. Spočiatku som si myslel, že ma príbeh nebude baviť. Predsa len, deväťdesiatkové doby, kedy boli v móde sériová vrahovia (Billy, lecterovčiny, Zberateľ bozkov a tona ďalších), sú nenávratne preč a v tomto smere mi pravdupovediac nechýbajú. Tu je ale postava vraha odsunutá šikovne mimo záber. To je však v konečnom dôsledku paradoxne ešte mrazivejšie, lebo niekde tam v diaľke cítite jeho desivú, nevyhnutnú prítomnosť. Do popredia vystupuje zvláštny, ale silný príbeh dvoch sestier, z nich jedna je zdravotne ťažko postihnutá (resp. má následky z desivého zranenia v puberte) a druhá sa o ňu stará, lebo je to posledná rodina, ktorá jej na svete zostala. Možno čiastočne aj kvôli výčitkám svedomia? Ruku na srdce, ak by bola zápletka „len“ o tom, ako putujú pochmúrnou divočinou, bola by to asi bomba, lebo nás nekompromisne vyhadzuje z našej komfortnej zóny. Tušíme, vieme, že čosi také skrátka nemôže dopadnúť dobre. Je nám nepríjemne už z predstavy, čo by sa stalo, ak by sa niektorej z nich niečo stalo, tak ďaleko od ľudí. Od pomoci. Alebo s nimi v lese niekto je? A to je druhá rovina tejto skvelej, intenzívnej knihy. Jedinečné prostredie plné zabudnutých zrubov ukrývajúcich príšerné tajomstvá a divné existencie, ktoré sa pred vami občas vynoria z hustého lesného porastu a vy netušíte, či vás chcú zabiť, znásilniť, pomôcť vám, alebo kúsok od všetkého. Autor z fotky uverejnenej na konci knihy nevyzerá ako niekto, koho by ste v noci chceli stretnúť v slepej uličke, ale prejavil sa nielen ako skúsený, vypísaný autor, ktorý nadmieru dobre vie, čo chce svojím textom dosiahnuť, ale práve prostredníctvom príbehu dvoch sestier sa ukazuje ako citlivý muž, ktorý má čo povedať - a aj to povie. Hoc treba jedným dychom dodať, že si o ľudstve nič dobré nemyslí a hnusné tajomstvo tu má snáď aj šteniatko... ak by tu teda nejaké vystupovalo. Člnová obálka Michala Březinu patrí k jeho menej výrazným prácam, ale možno o to presvedčivejším a výstižnejším. Chcel som povedať, že je to na úrovni Lairda Barrona, ale pravda je, že je to žiaľ (pre Lairda) oveľa, oveľa lepšie, než Barronove texty, ktoré za posledné roky vyšli v češtine. Ako vo Vyslobodení, inej riečnej klasike, i tu sa postavy o sebe dozvedia čo-to nové a ako vo filmovej Apokalypse, i tu ich v cieli ich temnej cesty čaká peklo.

3 18.12.2024

Storm to má u nás ťažké. Hoc európska legenda, do slovenských a českých zemepisných končín sa dostal neskoro a v divnej podobe. To mu pravdepodobne zlomilo väz. Plus zrejme tiež fakt, že máme dočinenia s výrazným pulpovým čítaním. Muži vyzerajú ako profesionálni kulturisti, ženy ako sexbomby zo sedemdesiatkového porna a postavy lietajú v kozme (pochopiteľne bez skafandru a vesmírnej lode). To pre mnohých ľudí proste nie je akceptovateľné. Ak sa však naladíte na správnu vlnovú (naivnú resp. detskú) dĺžku, tak si to dokážete užiť ako oddychové čítanie (na viac fakt radšej ani nemyslite) s krásnou kresbou Angličana Dona Lawrencea a jeho pestrofarebnými farbami (ehm) a scenárom plným roztodivných nápadov, svojráznymi pravidlami, kurióznymi zákonitosťami ZA hranicou reálnosti (oproti ktorým je Malý princ novou 2001: Vesmírnou odyseou), pračudesných výmyslov, charizmatických strojov a rozkošne rozkokošených bytostí pochádzajúcich z fantázie scenáristu Lodewijka. Berte alebo nechajte tak. Ja som niekde uprostred. Problém vidím osobne v drsnom vydávaní, ktoré situáciu zbytočne komplikuje. Najskôr sme sa so Stormom stretli v r. 1993 v časopise Comics arena, ktorý vydal Stormove v poradí až trináste (!) dobrodružstvo (nazval ho Chlapec z Eribanu, hoc výstižnejšie je Zabiják z Eribanu). Tu sa dokonca prebojoval na obálku. Možno s ním mal magazín veľké plány, žiaľ skrachoval a druhého čísla sme sa nedočkali. Následne vo vydavateľstve Cooboo dostali super nápad vydať v samostatnom albume desiatu časť (!) nazvanú Piráti z Pandarve. To by mohlo zrejme znieť divne a pravdepodobne to aj divné je, ale logiku to má, pretože práve do desiateho Storma sa po prestávke do univerza vrátil jeho duchovný strojca holandského pôvodu Lodewijk, takže Pirátov z Pandarve môžeme istým spôsobom vnímať ako pokus o ľahký reštart. No a o 7 rokov neskôr sa v CREW rozhodli risknúť to a v samostatnej súhrnnej knihe vydali prvých päť zošitov. Aby bolo chaosu dostatok, nájdete v nej aj práve Pirátov z Pandarve, keďže práve nimi odštartoval onen ľahký reštart. A samozrejme v omnibuse nájdete aj spomínaný trinásty diel z Comics areny, ktorý CREW konečne premenovala na Zabijáka z Eribanu. Nuž a žiaľ Stormovo utrpenie pokračuje: ďalšie diely už v českej mutácii vydané neboli. Nejaká veľká, ehm, literatúra to nie je (božemôj, to ozaj nie), skôr hlavne sa vizuálne kochať. Komiks je pravdaže médium, ktoré by sa v prvom rade malo vyjadrovať skrz obraz, nie zvuk, ale ono je samozrejme fajn ak je scenár pútavý, čo v tomto prípade si pravdupovediac nie som istý. Je síce zaprataný hravými nápadmi a vynaliezavými postavami, ale čítať 250 strán toho istého... no, poviem na rovinu, v strede som mal dosť. Vizuálne obžerstvo a priemerné scenáre som schopný tolerovať v sérii Žoldnéř, ale tu už toho na mňa bolo priveľa. Na to, aké je to s prepáčením jednoduché, je to nejeden raz až otravne ukecané. Kresba 4*, scenáre 2*, finálny resumé kompromis 3*.

2 17.12.2024

Ja tomuto hovorím cvičenie v žánri. Noir je značne špecifický žáner, ale osobne som rád, ak to nie je otročina á la Parker: Lovec, ale keď sa tvorcovia od noiru len odrazia a idú si svojou vlastnou cestou (Gotham Central). Je to trocha ako keď Hitchcock kedysi vravel, že je lepšie s klišé začať a neskončiť pri ňom, než naopak. Mnohým akiste nesadne ani výrazne štylizovaná kresba. Je samozrejme unikátna, ale to pravdaže neznamená, že sa musí páčiť každému; skôr naopak. No patrí k tomuto typu príbehu ako Harley Davidson k Terminátorovi. Štýlové je aj samotné vydanie: charizmatický obrázok na prebale (ktorého výtvarný štýl však dovolím si tvrdiť nie je ktovieako podobný tomu vnútri), hrubé (takže v skutočnosti vcelku skromných 144 strán má na dotyk a prvý pohlaď tendenciu pôsobiť hrubšie, než v skutočnosti je) a naschvál patinou zažltnuté listy a príjemne hrboľatý povrch obalu (možno by ešte potešili úvodné slovo a lacetka). Film s Gibsonom (hoc dejovo bol relatívne o dosť iný, neodohrával sa v šesťdesiatkach, ale v deväťdesiatkach) ma bavil viac. Za štýl 5*, za nezáživný scenár 2* (nudil ma resp. nebavil ma) a za kresbu 3* (objektívne je naozaj unikátna, ale proste to nie je môj štýl). Obávam sa, že musím siahnuť po sarkazme: najlepšie na tomto komikse sú dlhé scény bez slov, keďže ich máme rýchlo za sebou.

3 15.12.2024

„Hlavná“ trilógia bola trhák, keďže Keanu Reeves, neskutočné gore orgie a na jednej strane neoriginálny, na druhej celkom chytľavý nápad o prastarom nesmrteľnom bojovníkovi. Po relatívne uzavretom finále (aj keď osobne si myslím, že sa v sérii po čase bude normálne pokračovať) však bolo „nutné“ pokračovať (= univerzum si našlo veľmi veľa samozrejme platiacich čitateľov) a keďže tvorcovia chceli aspoň na pár rokov vo fanúšikoch zanechať zdanie uspokojivej koncovky, zvolili, och aké prekvapenie, formu prequelu. Čiže jeden z najpohodlnejších, zároveň ale spravidla nezlyhávajúci spôsob. Komiks obsahuje dva kratšie príbehy situované do takej hlbokej minulosti, až som sa pravdupovediac cítil ako vo svete Barbara Conana. Predchádzajúci scenárista Matt Kindt na to šiel oveľa lepšie, vtedy mi to síce ako zázračné scenáre nepripadalo, ale oproti tejto knihe odviedol dobrú fušku. Po vizuálnej stránke je prequel krokom späť, aspoň v mojich očiach určite, aj keď sa pravdaže nájde plno čitateľov, ktorým sa bude páčiť. Za mňa to ale na Rona Garneyho (ktorý robil trilógiu) nemá. Najmä prvý príbeh nakreslený (a zároveň napísaný) Kanaďanom Steveom Skroceom (Gambit) mi pravdupovediac miestami pripadal až odfláknutý. Niečo mu určite vyšlo, miestami to vizuálne bolo dobré (farbami Davea Stewarta nikdy nič nepokazíte), ale vo všeobecnosti mi to pripadalo ako priemer, ako niečo, čo sa muselo čo najrýchlejšie nakresliť, aby komiks mohol ísť čím skôr do tlače. Ilustrátor možno protestoval, možno neprotestoval, netuším, ale ak áno, šéfovia mu povedali, aby to láskavo neriešil a upokojovali ho zvrátenou frázou, že ľuďom to bude stačiť. Rebekah Isaacsová v druhej „poviedke“ odviedla o čosi lepší výkon. Ilustrovala scenár Mattsona Tomlina, ktorého poznáme najmä ako scenáristu Batman: Dvojník. Keanu Reeves samozrejme ani tentoraz nerobil „nič“, proste iba hlavný antagonista vyzerá ako on + údajne sa podieľal na námetoch, aj keď ja osobne si myslím, že skrátka len na samom začiatku pred rokmi vymyslel príbeh X storočí starého zabijaka a viac sa do série nestaral (azda mu občas niekto poslal na ukážku pár stránok, na čo uznanlivo pokýval hlavou a šiel natáčať filmy). Škoda, že tvorcovia v prequele nešli viac do detailov pri sexe. Z toho jedného (zato celostranového) nedokážete spustiť zrak. Znova sa tak dostáva na pretras smiešnosť celej záležitosti: v komiksoch je násilie najhrubšieho zrna v pohodičke, veď nech si deti pozerajú, ako to vyzerá, ak človeku vybuchne hlava alebo mu vytiahnete črevá von z brucha na čerstvý vzduch, ale sex je prísne zakázané tabu pre úchylákov. Je to proste zvrhlý, chorý prístup, treba to povedať konečne otvorene a na rovinu. Čo sa násilia týka, hlavne prvý príbehu ide zase raz za doraz a ponúka ľudské telá v natoľko zdeformovanom, znetvorenom štádiu, až som chvíľu premýšľal, kde na to tvorcovia chodia.

2 14.12.2024

Majestátne, reprezentatívne dielo. Keď som pred pár mesiacmi čítal publikáciu Stephen King: Kompletní průvodce životem a dílem, vyslovil som domnienku, že nepredpokladám, že si raz prečítam niečo ešte kvalitnejšie. No... a asi sa práve stalo. Pevná väzba, viac ako 660 strán, prebal, lacetka, tona informácií a rozhovorov (nielen s Kingom samotným) a množstvo fotiek a ilustrácií. Dokonca občas farebných (ale fakt netuším prečo dostali prednosť - inak nádherné - ilustrácie súvisiace s Temnou vežou, čo mne ako jej nefanúšikovi nevyhovovalo), ale ono to nielenže nevadí. Je to tak lepšie, lebo všetky tie úžasné čierno-biele fotografie nádherne pochmúrneho Mainu (s cestami a cestičkami, cintorínmi, mostami, riekami, vodojemami, rybníčkami, knižnicami a lesmi) sú natoľko atmosférické, že sa Kingovi vôbec nečudujem, že v tomto kraji zotrval celý život. Občas to trochu nudí (školské časy) a je to nezáživné (baseball), inokedy tomu padne reťaz (za mňa vcelku nepochopiteľne veľké sústredenie sa na rôzne zberateľské drahé kingovky), ale vo všeobecnosti vás čaká kus kvalitného čítania. Keďže je ale informácií skutočne priveľa a nebudete chcieť, aby vám praskla hlava, možno ako ja si denne dáte len 10 strán. Čo je pri počte strán 660... vyrátajte si sami, aký dlhý čas s touto publikáciou strávite. Ale je to veľmi príjemne strávený čas, aj keď musím asi trochu nevďačne dodať, že niekde pri strane 458 už mi to začalo vytekať z uší a vravel som si, či to predsa len nemohli aspoň o stovku strán skrátiť. Skoro vždy je kde škrtať, to vie každý skúsený editor, ako i spisovateľ. Skutoční fanúšikovia však čoskoro rozpoznajú, že dokonalé to nie je. Niekedy je to dané dobou vzniku, takže zrejme nestihlo dôjsť k aktualizácii (poviedka The Blue Air Processor alias Modrý kompresor v češtine publikovaná medzitým už samozrejme bola; nespomína sa nové filmové spracovanie Prekliatia Salemu z r. 2024 atď.). Inokedy sú to proste divné veci. Na strane 95 padne wtf otázka, prečo kráľovná hororu Shirley Jackson nie je považovaná za hororovú spisovateľku. To ako vážne? Komu normálonemu takáto otázka napadne preboha? Autorka klasickej duchariny Dom na kopci nie je hororová spisovateľka??? Akoby TOTO nestačilo, nasleduje 5-riadková odpoveď, kde sa spomenie, za koho bola vydatá (!) a podobné blbosti, ale nepadne ani ČIARKA o tom, prečo teda nie je (údajne) hororovou spisovateľkou. Charakterizovať Martinov Sen Ockerwee ako erotický román s temnou atmosférou? No neviem, to chce silné nervy. Dokonca padne šokujúca hláška, že Darabontova Hmla (áno, to je ten film s jedným z najkrutejších záverov desaťročia) má optimistický koniec, toto svojprávna osoba skrátka nahlas nepovie. A možno by som to po redakčnej práce lepšie vyladil s fotkami, aby boli častejšie zapracované do textu. V tejto podobe sa totiž striedajú dlhé strany pozostávajúce ČISTO len z textu so stranami plnými fotografií a obrázkov. Inak tomu ťažko niečo vyčítať, je to jedna z najreprezentatívnejších kníh o Kingovi, aká v češtine kedy vyšla. Je v nej tu vo väčšej, tu v menšej (ale postačujúcej) miere zastúpené dalo by sa povedať „všetko“.

6 13.12.2024

Unikátny prípad pokračovania slávneho komiksu (v tomto prípade samozrejme Strážcov, ktorí s prestávkami vychádzajú od 60. rokov 20. storočia, dole klobúk), kedy legendárne postavy zostarli, mali deti a tie deti sú nielen pokračovateľmi rodu, ale i komiksu. V mnohom je to veľmi fajn (vcelku úspešný pokus dostať deti do lesa, preč z miest s wifinou a dronmi na každom kroku). Inokedy som bol zarazený. Niekedy je to asi chyba ilustrátora, ktorého reč je žiaľ miestami nezrozumiteľná a chaotická (obesený pes je na detský komiks fest drsná brutálčina, tento navyše predstavte si ešte zvláda v pohode štekať, pozoruhodné sú i scény, v ktorých niekto odniekiaľ niekam spadne a nič sa mu nestane, no napriek tomu nie je jasné, či to bol metrový, alebo osemmetrový pád). Žiaľ, miestami je to divné i po scenáristickej stránke. Proste pri všetkej úcte ako keď sa postarší pán snaží rozprávať slovníkom mladých. Či skôr takým, o ktorom si MYSLÍ, že je slovníkom mladých. Takže mladiství spoluobčania používajú slová ako neke a helfnem. Pravdupovediac sa čudujem, že ani raz nezaznelo „cool“. Komiks je strašne zastaraný, takže samozrejme hrdinom život komplikuje banda drsných výrastkov, ktorí si hovoria Čertováci (fuj, brrrrr), používajú prak (prak!), 54-ročným bradatým chlapom vulgárne nadávajú do dedkov a pokolenie ženského rodu oslovujú výlučne (teraz sa ale niečoho radšej chyťte) „káča pitomá“ (ufff). Dokonca neváhajú prekročiť všetky akceptovateľné morálne hranice a... obsadia detské ihrisko!!! Pán Toman bol úžasná komiksová ikona a legenda. Vždy, keď som naňho mal na FB dotaz, tak mi prakticky vždy ochotne a podrobne odpísal (bol elektronicky aktívny dá sa povedať do posledných chvíľ). Nanešťastie, toto ozaj nie je žiadny klenot. Napísal neporovnateľne výdatnejšie, lepšie veci. Som rád, že to Václav Vávra vydal v elegantnej zošitovke, ale zo všetkého najviac to pôsobí ako smutné obzretie sa za časmi, ktoré sa už nevrátia. Staré klišé postupy sa tvorcovia pokúsili aplikovať na novú dobu, čo nemalo veľkú šancu fungovať. Veci sa v komiksovom médiu skrátka pohli dopredu, či sa nám to páči alebo nie. Scenáre sú nanešťastie strašné. Napr. v jednom mini-príbehu osoba A pristihne v potravinách chlapca kradnúť čokoládu. Vysvetlí jej, že je to pre sestru, že si to nemôže dovoliť kúpiť, otec je nezamestnaný. Tak mu sladkosť osoba A kúpi. Keď ale stoja pri pokladni, prešmykne sa okolo nich dvojica chalanov, ktorí tiež v obchode ukradli tovar, ale zle si ho schovali a akonáhle sa pokúsia prešmyknúť popri osobe A čakajúcej pri pokladni, tá to uvidí, upozorní na to obsluhu obchodu a tá dotyčných kriminálnikov chytí. No a to je celé. Chápem, že vymyslieť dobrý príbeh na takom malom priestore je sakra ťažké, ale toto proste nie je cesta.

2 13.12.2024

Tentokrát Punisher po gangoch, Rusoch a iných nespútaných živloch, natrafil na gang špecializujúci sa na fakt drsné, odporné veci. Pôvodne som chcel napísať, že podľa mňa v tomto albume Frank Castle prekročí hranice (nemyslel som, že niečo také dakedy poviem) a prestrelil to (ehm ehm), proste že je príliš brutálny i na svoje pomery, menej pripomína Punishera a viac úchylného sadistu á la Saw. Potom som si ale uvedomil, že tentokrát natrafil na skutočnú spodinu, oproti ktorej sú drogové kartely sympatické šteniatka hrajúce sa na slnkom zaliatej poobednej nedeľnej lúke plnej roztopašných púpav a nezbedných motýľov. Takže je vlastne fajn, že proti tejto zberbe vytiahne najtvrdší kaliber. Garthov prístup mám rád a opäť raz je kresba parádna, dynamická, krvilačná a vynaliezavá. Paradoxne, na druhé čítanie ma viac bavila vedľajšia dejová linka s policajtmi. Vďaka nemu Ennisov run odrazu pôsobí o čosi uveriteľnejšie, keďže v minulosti zaznela informácia, že je Frank aktívny v New Yorku už desaťročia a za ten čas zabil tisíce (!) zločincov, čo ale pravdupovediac príliš reálne neznelo. To by ho vážne za ten čas nikto nechytil? V Otrokářoch je priznané to, čo sme sa dovtedy mohli len domnievať: a to fakt, že strážcovia záclona samozrejme také krvavé branie spravodlivosti do vlastných rúk neschvaľujú... ale vlastne možno trochu áno. A práve i vďaka tomu, že Punishera istým spôsobom „kryjú“, je zodpovedné za to, že ho dodnes nechytili a môže sa v pohode v tričku s lebkou premávať po podnikoch a dávať si panáka, alebo výživné raňajky. Žiaľ, tentoraz mi nejak nesadol scenár, nebavil ma, nevedel som sa naladiť na správnu vlnovú dĺžku a nie je to zlé, ozaj nie, ale na štvrtú hviezdu to vážne nevidím. Moment, dakto klope. Á, to si ty Frank. Nie nie, kdeže, hahaha to nebolo o tebe... Aaaaaaaaaaa!! OK, OK, veď dobre, už tam máš aj štvrtú, len ma už preboha nebi kladivom po hlave.

2 10.12.2024

„Tak se měj,“ řekl. Bože to bolo pekné! Občas tomu padla reťaz, ale vo všeobecnosti jedna z najlepších nostalgických kníh s bezstarostnými deťmi v hlavnej úlohe (a že ich je). Môžeme sa baviť o tom, či to je plnohodnotný román, alebo skôr „len“ akási „voľná“ zbierka poviedok tvorená desiatkami krátkych kapitol, ktoré tu viac, tu menej spájajú rovnaké postavy. Ale ono je to asi jednak jedno a jednak je to tak možno lepšie. Pretože akonáhle sa objaví „dlhšia“ zápletka (sériový vrah), tempo zvädne ako odtrhnutý kvet, ktorý zabudnete dať do vázy s vodou. Najlepšie fungujú „obyčajné“, v skutočnosti však nesmierne silné, výstižné a poetické opisy nekonečných letných dní a bežných malých radostí, ako i starostí na americkom vidieku 20. rokov 20. storočia. Sú to útržky a ako útržky vo všeobecnosti zvyknú bývať, i tu sú niektoré zaujímavejšie, iné menej a bez niektorých by sme sa zaobišli. No nie je to ostatne tak aj v skutočnom detstve? Nemá podobu románu, lež zbierky poviedok, kedy každý deň je pre dieťa samostatné dobrodružstvo. Boli to magické časy, kedy bolo zvláštnym tajomstvom obohnané prakticky úplne všetko, vrátane varenia, pretože malé deti, česť výnimkám, nevaria. Rána sú ospalé a s prísľubom neskutočných dobrodružstiev, ktoré deň prinesie, samotné letné dni nekonečné, júlové a augustové večery dýchajú omamne tajuplnou mystikou, lesy sú hlboké, vonku vládne taká horúčava, až sa topí asfalt na chodníkoch a nie je nič osviežujúcejšie, než sa hodiť do najbližšieho rybníka, jazera, rieky alebo ísť na zmrzlinu. „Niekde tam“ žijú s deťmi aj dospelí, rodičia, prarodičia, susedia. Ale to deti príliš nezaujíma, oni majú svoj vlastný, mystický svet plus-mínus zbavený dospelých osôb. Výsledkom je niečo, čo vás prinúti baviť sa, plakať (prababička) a oči vám zakryje nemilosrdne nostalgický háv. To keď budete spomínať na doby svojho vlastného detstva, kedy všetci vaši blízki ešte žili a nachádzali sa na vrchole síl, hoc nám ako deťom pripadali neuveriteľne starí, lebo mali štyridsať, nedajbože päťdesiat. V Pampeliškovom víně to pekne ilustruje pasáž, v ktorej deti odmietajú uveriť starej žene, že aj ona kedysi bola dievčatko. Dokonca im ukáže fotky z detstva a oni ju obvinia z toho, že ich ukradla nejakému dieťaťu. Je tam azda všetko. Život, smrť, radosť, humor, dojatie, odchod priateľov, život si proste ide svojou vlastnou cestou, nejeden raz nie je v našich silách ovplyvniť ho a tak nám neostáva nič iné, než sa riadne držať a pokúsiť sa v plnej rýchlosti nevyletieť z cesty a nezlomiť si väz. Skrátiť o 50 strán, mali by sme zrejme dočinenia s majstrovským dielom. Takto je to „len“ veľmi, veľmi dobré. Díky, Bradbury.

6 10.12.2024

S číslom 2/1991 som sa utvrdil v presvedčení, že české preklady obľúbených disneyovských postáv sú buď hrozné (Rampa? To ako vážne?), alebo podozrivé (pani Čvachtová, Robertka). Inak je to taká ducktales-klasika, čiže bez hračiek, príloh, vtipov, hádaniek, "iba" s komiksami. Tým dominuje najmä príbeh, v ktorom legendárny žgrloš Držgroš (ehm) odmieta platiť živé služobníctvo (och, aké prekvapenie) a dá si vyrobiť robotickú slúžku. Tá sa však vymkne spod kontroly a stane sa posadnutou skrz olej, čo možno áno, možno nie (ťažko povedať) mala byť disneyovská metafora na drogovú závislosť. Fajn bol aj komiks o Rýchlej rote a na konci sa Hui, Dui a Lui dostávajú na stopu cirkusových podvodníkov. Moje obľúbené nostalgické deväťdesiatkové číslo. Na prvý pohľad skromné, ale pekné a výživné.

3 07.12.2024

O škrupinku z vajíčka znesiteľnejšie, než prvé dejstvo. Ale „nebojte sa“, to len „vďaka“ tomu, že je to skoro o 50 strán kratšie a že sa na konci tunela zjavilo svetlo v podobe myšlienky, že je to záver ságy a budem mať konečne pokoj. Stále je to niekde na úrovni toho, že máte chrípku a potom angínu a priebeh chrípky je možno o čosi ľahší, no v konečnom efekte máte stále hlavu strčenú vo WC mise, striasa vás zimnica a užívate antibiotiká. Teda, ono to v USA samozrejme pokračovalo ďalej a dokonca to pár rokov po pokuse zo strany CREW vyšlo ako viac ako 1000-stranový omnibus pod krásnym poetickým názvom A zrodí se hvězdy v Comics Centre, ale z prvých 14 zošitov (ktoré vydala práve CREW v dvojici paperbackov) mám natoľko zlé pocity, že by som musel byť samovrah, aby som si niekedy prečítal omnibus. Fajn je kresba a pár nápadov, tak tie 2* si to v mojich očiach predsa len zaslúži, síce s oškretými ušami, ale predsa, ale za mňa asi už navždy Straczynski zostane Amazing Spider-Man. Určite nie toto.

2 06.12.2024

Duck Tales patril v porovnaní s niektorými inými disneyovskými sériami k tým menej prepychovým, nechcem povedať chudobným, ale áno – chudobným. Takže v č. 12/1992 sú len (ak nepočítame jednojednostranovku s Chipom a Daleom a druhú s Tryskáčom) len dva príbehy a inak nič a to ani bonusy, ani vtipy, ani hádanky a už tobôž nie hračka ako príloha. Čo je ale za mňa v skutočnosti vlastne fajn, pretože si myslím, že disneyovským komiksom pristanú dlhé príbehy. Druhou stranou mince je, že tieto tu sú obzvlášť detské i na Disneyho (rozprávajúce dinosauro-draky).

3 05.12.2024

„Tak mám dojem, že jsem zas něco skvěle zvládnul.“ Legendárni Daltonovci sú (už zase) na úteku pred spravodlivosťou. Hoc tentokrát by možno bol predsa len presnejší názov Daltonovi už zase na svobodě. Tentokrát totiž prekvapivo z basy neutiekli, ale dostali amnestiu od novozvoleného prezidenta. Lucky Luke však touto šokujúcou informáciou nedisponuje, pekne ho kvôli tomu tí štyria melóni strápnia, potom sa ale citlivý tvrďák Lucky v situácii zorientuje a obe znepriatelené strany nabehnú na bežný režim hrdina/zločinci. Človek síce premýšľa, či nebolo jednoduchšie banku nesťahovať, lež ju nechať na pôvodnom mieste, počkať si na nočnú lúpež a šupnúť ich späť do lochu, ale OK, toto nie je najrealistickejší komiks na svete. Klasika s báječnými dialógmi a pestrosťou deja, ale inak asi najslabší Lucky Luke, akého som čítal. Stále máme dočinenia s veľmi fajn komediálnym westernom, no hlášky už neboli také nákazlivé a ostré, ako v predchádzajúcich Luckyho dobrodružstvách. Občas sa nájde dačo vtipné (pískanie na koňov, neriedená whisky) a absolútne nechápavý, ale o to v živote spokojnejší pes Tramtabum je (opäť) geniálny (skúsil by som mu dať spin-off, možno by to dokázal utiahnuť sám), ale je toho pomenej.

2 04.12.2024

Josef Blažek a Karel Zeman prichádzajú štvrtý raz s komiksovou adaptáciou diela Julesa Vernea. Tentokrát s príbehom nazvaným patrične megalomansky. Pán světa. Čo môže byť viac? OK, pán vesmíru a priľahlého priestoru. No to je iný príbeh. A ja som zase spokojný. Jasné. Netvrdím, že je to najlepší komiks roka. Knižná predloha má okolo 200 strán a komika ledva 30, takže asi aj tomu, kto ju nečítal, musí byť jasné, že sa rapídne "strihalo". Ale od detstva je mi blízka kresba Karla Zemana. Z jeho Přízraku (z kultového deväťdesiatkového časopisu Aréna) mám dodnes zimomriavky a v neposlednom aj traumu, za čo mu veľmi pekne ďakujem. Takže si dodnes rád prečítam každý komiks, ktorý ilustroval. Vo všeobecnosti je mi blízky a sympatický koncept tenkej A4 s voňavým papierom, atmosférickou kresbou a vzrušujúcim retro-nostalgickým príbehom. Veľmi pekná edícia (už tie obálky!). S prižmúreným okom 4*. Zo začiatku príjemný, jemne mystický nádych o diablovi plachtiacom nad hlavami ničnetušiacich, poverčivých ľudí. Je ale pravda, že ku koncu je dej bratý ako z rýchlika (vidno, že takýmto komiksovým adaptáciám by prospelo viac strán, lebo potom sa kľúčové okamihy musia odohrať behom max. jednej strany, čo pôsobí neprirodzene) a šarmantná slečna vďaka moderne pôsobiacim plavkám pôsobí ako keby práve Erika Eleniak nevyletela z torty v Prepadnutí v Pacifiku, ale tu.

2 03.12.2024

Veľmi zlé. Ako keby Straczynski nesmierne túžil napísať superhrdinský komiks, ale ako v DC, tak ani v Marvele ho nechceli k žiadnemu pustiť a tak stvoril lacnú kópiu, ktorá mi nepripadala ani vtipná, ani zaujímavá a už tobôž nie originálna (nesmie chýbať Kapitán Amerika, ale oficiálne to pravdaže nie je Kapitán Amerika, takže sa inak volá a trochu inak vyzerá). Miestami to bola až blbosť; žeby si fakt niekto za celý svoj život nevšimol, že má superschopnosti??? Kresba je typický, drahý americký mainstream s občasným príjemným detailom (keď osoba konzumuje hamburger, odpadávajú z neho na tanier kúsky surovín a pečiva). Toto v USA ak sa nemýlim začalo vychádzať v r. 1999. O 6 rokov neskôr sa Straczynského príbehu chopili v CREW a vydali dva paperbacky pod názvom Vycházející hvězdy. V tomto sa nachádza prvých 8 zošitov a v druhom čísla 9 – 14. Neskôr sága pokračovala a v r. 2020 Comics Centrum vydalo masívny, viac ako 1000-stranový (!) omnibus obsahujúci cca 30 zošitov pod krajším, poetickejším názvom A zrodí se hvězdy... Žiaľ, mňa prvé dve knihy od CREW nebavili do takej miery, že ma striasa pri predstave, že by ma raz niekto nútil čítať omnibus. Dokonca som Straczynského necítil ani skrz inokedy tak báječne odsýpajúce dialógy; tentoraz to bola len tona nezáživného textu s tuctovým príbehom a nesympatickými postavami. Najviac ma pobavila hláška na zadnej strane obálky. No, toto je realistické asi ako ja na lyžiach. Nápad s magickým okamihom, počas ktorého sa v jednu zvláštnu noc zrodí viac ako stovka superhrdinských detí, je geniálny, žiaľ Straczynski sa na to následne vybodol a volil si samé jednoduché (a ešte jednoduchšie – áno, prekvapivo sa to dá) riešenia. Tým sa akékoľvek snahy o báječnú originalitu končia a na scénu veľkolepo prichádzajú nezaujímavé postavy, mdlé dialógy, tuctový dej a zvratové klišé. Ak by som mal hodnotiť čisto stupeň toho, ako ma to bavilo, dal by som 1*. Ale za celkové remeslo (najmä kresličské) pridávam aj druhú. Ale nerád.

2 03.12.2024

Ďalšia kniha z kultovej deväťdesiatkovej série, ktorá u nás začala vychádzať po páde komunizmu a na tú dobu zaujala nehoráznymi cenami. Ale pri pohľade na kvalitné vydanie v tvrdej väzbe, ambicióznymi rozmermi A4 a neskutočnými kresbami, človek také finančné paľby rád zaplatil. Ak mal z čoho. Dnes sú to vcelku zaujímavé finančné záležitosti, milionári sa z vás nestanú, ale niektoré (pozor, nie všetky) časti by som na vašom mieste pod 25 eur nepredával (samozrejme sú aj také, za ktoré zberatelia nie sú ochotní dať viac ako 10, záleží prípad od prípadu). Čo sa týka Mýtov a legiend amerického kontinentu, hoc ma Indiáni od detstva vďaka knihám, filmom, seriálom a komiksom, zaujímajú, k tejto publikácii som sa dostal až v roku 2024, teda desaťročia po jej vydaní. Asi i to malo za následok, že ma to nedostalo až tak, ako legendárne Vlky, draky, bájne zvieratá. Čo je bez debaty, to sú opäť raz krásne maľby. Najviac ma zaujalo prvé dejstvo odohrávajúce sa v dusnom povodí Amazónie, kde sa podarilo i práve vďaka vizuálnemu obžerstvu dosiahnuť skvelú atmosféru nepriepustnej džungle plnej, ehm, mýtov a legiend. Potom už tomu jemne padla reťaz. Nechcem, aby to znelo vulgárne, ale povedal by som, že na nejaké veľké čítanie by som to vážne nevidel ani omylom. Skôr len tak prelistovať a pokochať sa.

3 03.12.2024

Zasnežený sirotinec je pre knižný horor dokonalé prostredie. Čo ostatne v tomto roku dokázal Fracassi v Sirotčinci v údolí. Žiaľ, poľsko-anglická úderka (sympaťáka Mastertona to do Poľska vždy lákalo, má predkov z tejto krajiny) v tomto neoficiálnom súboji zaťahala za kratší koniec krvavého lana. Ich predchádzajúca spolupráca, Pan Nikdo, sa mi paradoxne páčila viac napriek tomu, že bola dejovo menej ambiciózna a mala skoro o 50 strán menej. Niekedy je ale menej viac. Pritom o Glorii nemožno povedať, že by bola nevydarená. To vážne nie. Len nie je po stránke mrazivej atmosféry, nepredvídateľnej zápletky, postáv a dialógov, až taká pútavá a strhujúca, ako som z rozdaných kariet čakal. Pri takej konštelácii som logicky očakával, že sa hustá atmosféra a skvelé postavy budú tvoriť takpovediac samé. No, žiaľ. Čo je bez debaty, to je (opäť raz) obálka Michala Březinu, ktorý sa (opäť raz) prekonal.

6 01.12.2024

A tak sa príbeh statočnej mravčej samičky 103 683 dostal na koniec svojej cesty. Každého z nás čaká. Otázkou je len to, kedy – a aký. Knihu je, žiaľ, utrpenie čítať. Čo utrpenie. Božie dopustenie! Bože, to ale bola konina. A paradoxne napriek tomu nesmierne nudná. Jednotku som dostal pod stromček na Vianoce 1997, kedy som mal 16. Werberov špionážny mravčí triler ma uchvátil a odrovnal. Ku zvyšným dvom dielom trilógie som sa dostal až o niekoľko desaťročí neskôr. Hoc dvojka ponúkla niekoľko absurdných momentov (ľudské postavy hľadajúce vo veľkomeste možno ani nie centimetrového mravca a pýtajúce sa okoloidúcich, či ho náhodou nevideli), ani to mi nezabránilo prečítať si trojku. V nej už sa Werber fakt od začiatku s ničím nezdržuje. Mravce nostalgicky spomínajú na svoje detstvo, chodia po dvoch, spomínajú na film, ktorý kedysi videli, ochočili si oheň, dostali sa na súd na žalobu obžalovaných (či skôr do akvária obžalovaných) a poviem vám na rovinu, že toto sú ešte tie uveriteľnejšie nápady, s akými autor prišiel. Stratil akúkoľvek súdnosť aj pri počte strán a ako správny grafoman nám predstavil, držte sa, 700 strán. 700!!! Keď som si po útrpnom zdolaní prvých 200 predstavil, že ma čaká ešte ďalších 500, nebolo mi všetko jedno. Ako vo všetkých dieloch trilógie, aj v závere sa striedajú mravčie a ľudské scény. Nekonečné scény s ľuďmi predstavujú čisté peklo (v jednotke ma bavili). A inokedy tak fascinujúce pasáže s mravcami (a inými obyvateľmi živočíšnej ríše) boli do tretice predsa len už nudné (do tretice vypočutý vtip už nie je vtipný). Najväčší zážitok v súvislosti s touto knihou nastal, keď som sa v knihe z antikvariátu dostal do polovice a odtiaľ vypadol vylisovaný vysušený štvorlístok. Ďakujem neznámemu darcovi. Podľa mňa sa z tohto nikdy trilógia stať nemala, no tak ale čo už.

3 30.11.2024

Toto som dostal na Vianoce 1992 od staršieho brata, kedy som mal sladkých 11 rokov. Vtedy čosi také bol neskutočný unikát. Dovtedy sa také knihy nerobili, alebo sa ku mne aspoň nedostali. Komunisti podobne ambiciózne publikácie neradi podhadzovali svojim ovečkám, veľmi radi ich držali nakrátko, takéto „zahranične veľkolepé“ knihy proste na našom trhu nemali čo robiť, neboli vítané. Nasledovala celá séria veľkolepých kníh z francúzskej série Mýty a legendy, ktorá vás dostala už veľkolepo uhrančivými obálkami. Dočkali sme sa Vikingov, Indiánov, rytierov a na svoje si prišli aj pobožní ľudia knihou Mýty a legendy: Stvorenie sveta. Dych vyrážajúce ilustrácie Francisa Phillippsa hýriace farbami a k tomu množstvo stvorov, z ktorých si 11-roční ucvrkávajú. Draky! Vlky! Bájne zvieratá!!! Preboha, veď už tá obálka: usmievavá opica v ľudskom orientálnom oblečení jazdiaca na veľkolepom modrom levovi s oranžovými očami v podmorskej ríši, to proste chcete mať zarámované na plagáte 4x3 metre. K tomu samozrejme bombové, nezabudnuteľné farby, ktoré ako keby doslova vytekali z publikácie. Dnes už nemám 11. Mám... no proste sa píše rok 2024, vyrátajte si to. Dnes už samozrejme vidím, že jednotlivé texty sú strašne skratkovité, možno s výnimkou mrazivých, dodnes uspokojivo nevysvetlených, legendárnych udalostí z francúzskej vidieckej oblasti Gévaudan (o tejto udalosti bolo natočených aj viacero filmov), ktoré sa ťahajú „až“ cez šesť strán. Ale ani to nie je žiadny zázrak. Ako tu už niekto spomenul, dnes to pôsobí možno s prižmúrenými očami ako nejaký výcuc o danom mýte, legende, či udalosti z internetu, tak ale zas treba si uvedomiť, že v r. 1991 (kedy to v slovenčine a češtine prvý raz vyšlo) sme ani nevedeli, čo to internet je, takže takéto publikácie boli akýmsi premostením medzi starou dobou, kedy sme informácie nemali čerpať, a (v r. 1991 však ešte veľmi vzdialenými) časmi, kedy sme sa (práve vďaka netu) vedeli dostať k „všetkému“ behom pár sekúnd. V takom prípade už podobné knihy samozrejme istým spôsobom stratili na význame. Ale listovať nimi je práve vďaka úžasným, jedinečným a miestami až geniálnym ilustráciám potešenie ešte i dnes, v r. 2024. Vizuálne obžerstvo (samozrejme podporené patrične ambicióznym vydaním: formát A4, kvalitný lesklý papier a viac ako 140 strán v tvrdej väzbe, k dokonalosti chýba azda len lacetka). Vskutku široký rozptyl, od Adama a Evy cez severskú mytológiu až po Tristana a Izoldu, Siegfrieda a lietajúcu búrkovú ťavu z Ázie, ehm.

4 30.11.2024

Opäť zopakujem, že za nostalgiu by som musel dať nie 5*, ale 256 a prebúral by som nimi strop. Ale je to samozrejme v prvom rade komiks a zas nedá sa len na základe nostalgie hodnotiť každý zo stoviek komiksov, ktoré mi v deväťdesiatkach ako malému resp. puberťákovi kúpili rodičia v PNS, trafikách a od pouličných kolportérov. To je samozrejme niečo, čím ma navždy istým spôsobom ovplyvnili (od tých relatívne bezstarostných čias ubehli desaťročia, komiks je stále so mnou a v duchu hesla „rozdiel medzi mužom a chlapcom je len v tom, že muž si kupuje drahšie darčeky“ som doňho odvtedy investoval tisíce a tisíce eur), ale ak by som mal komiks Mickey Mouse 7/1991 hodnotiť len na základe komiksov a príloh, tak skrátka na 4* nemá. Príloha je pekná, čo o to. Mickey a Minnie na dovolenke, toto mať na začiatku 90. rokov nalepené na stene detskej izby bolo splnenie celoživotného sna (a ambícií). V prvom príbehu Donald testuje hodinky, v druhom sa Mickey a Minnie dostanú do stretu s opičím gangom (!) a zaujme komiks so zajacmi, keďže v týchto disneyovských komiksoch sa v danom období zvyklo všetko staviť na najpopulárnejšie postavy ako Donald, Držgroš, Goofie, Lui, Dui a Hui a nie na podobné postavičky.

4 27.11.2024