Ivan Kučera komentáře u knih
O škrupinku z vajíčka znesiteľnejšie, než prvé dejstvo. Ale „nebojte sa“, to len „vďaka“ tomu, že je to skoro o 50 strán kratšie a že sa na konci tunela zjavilo svetlo v podobe myšlienky, že je to záver ságy a budem mať konečne pokoj. Stále je to niekde na úrovni toho, že máte chrípku a potom angínu a priebeh chrípky je možno o čosi ľahší, no v konečnom efekte máte stále hlavu strčenú vo WC mise, striasa vás zimnica a užívate antibiotiká. Teda, ono to v USA samozrejme pokračovalo ďalej a dokonca to pár rokov po pokuse zo strany CREW vyšlo ako viac ako 1000-stranový omnibus pod krásnym poetickým názvom A zrodí se hvězdy v Comics Centre, ale z prvých 14 zošitov (ktoré vydala práve CREW v dvojici paperbackov) mám natoľko zlé pocity, že by som musel byť samovrah, aby som si niekedy prečítal omnibus. Fajn je kresba a pár nápadov, tak tie 2* si to v mojich očiach predsa len zaslúži, síce s oškretými ušami, ale predsa, ale za mňa asi už navždy Straczynski zostane Amazing Spider-Man. Určite nie toto.
Duck Tales patril v porovnaní s niektorými inými disneyovskými sériami k tým menej prepychovým, nechcem povedať chudobným, ale áno – chudobným. Takže v č. 12/1992 sú len (ak nepočítame jednojednostranovku s Chipom a Daleom a druhú s Tryskáčom) len dva príbehy a inak nič a to ani bonusy, ani vtipy, ani hádanky a už tobôž nie hračka ako príloha. Čo je ale za mňa v skutočnosti vlastne fajn, pretože si myslím, že disneyovským komiksom pristanú dlhé príbehy. Druhou stranou mince je, že tieto tu sú obzvlášť detské i na Disneyho (rozprávajúce dinosauro-draky).
„Tak mám dojem, že jsem zas něco skvěle zvládnul.“ Legendárni Daltonovci sú (už zase) na úteku pred spravodlivosťou. Hoc tentokrát by možno bol predsa len presnejší názov Daltonovi už zase na svobodě. Tentokrát totiž prekvapivo z basy neutiekli, ale dostali amnestiu od novozvoleného prezidenta. Lucky Luke však touto šokujúcou informáciou nedisponuje, pekne ho kvôli tomu tí štyria melóni strápnia, potom sa ale citlivý tvrďák Lucky v situácii zorientuje a obe znepriatelené strany nabehnú na bežný režim hrdina/zločinci. Človek síce premýšľa, či nebolo jednoduchšie banku nesťahovať, lež ju nechať na pôvodnom mieste, počkať si na nočnú lúpež a šupnúť ich späť do lochu, ale OK, toto nie je najrealistickejší komiks na svete. Klasika s báječnými dialógmi a pestrosťou deja, ale inak asi najslabší Lucky Luke, akého som čítal. Stále máme dočinenia s veľmi fajn komediálnym westernom, no hlášky už neboli také nákazlivé a ostré, ako v predchádzajúcich Luckyho dobrodružstvách. Občas sa nájde dačo vtipné (pískanie na koňov, neriedená whisky) a absolútne nechápavý, ale o to v živote spokojnejší pes Tramtabum je (opäť) geniálny (skúsil by som mu dať spin-off, možno by to dokázal utiahnuť sám), ale je toho pomenej.
Josef Blažek a Karel Zeman prichádzajú štvrtý raz s komiksovou adaptáciou diela Julesa Vernea. Tentokrát s príbehom nazvaným patrične megalomansky. Pán světa. Čo môže byť viac? OK, pán vesmíru a priľahlého priestoru. No to je iný príbeh. A ja som zase spokojný. Jasné. Netvrdím, že je to najlepší komiks roka. Knižná predloha má okolo 200 strán a komika ledva 30, takže asi aj tomu, kto ju nečítal, musí byť jasné, že sa rapídne "strihalo". Ale od detstva je mi blízka kresba Karla Zemana. Z jeho Přízraku (z kultového deväťdesiatkového časopisu Aréna) mám dodnes zimomriavky a v neposlednom aj traumu, za čo mu veľmi pekne ďakujem. Takže si dodnes rád prečítam každý komiks, ktorý ilustroval. Vo všeobecnosti je mi blízky a sympatický koncept tenkej A4 s voňavým papierom, atmosférickou kresbou a vzrušujúcim retro-nostalgickým príbehom. Veľmi pekná edícia (už tie obálky!). S prižmúreným okom 4*. Zo začiatku príjemný, jemne mystický nádych o diablovi plachtiacom nad hlavami ničnetušiacich, poverčivých ľudí. Je ale pravda, že ku koncu je dej bratý ako z rýchlika (vidno, že takýmto komiksovým adaptáciám by prospelo viac strán, lebo potom sa kľúčové okamihy musia odohrať behom max. jednej strany, čo pôsobí neprirodzene) a šarmantná slečna vďaka moderne pôsobiacim plavkám pôsobí ako keby práve Erika Eleniak nevyletela z torty v Prepadnutí v Pacifiku, ale tu.
Veľmi zlé. Ako keby Straczynski nesmierne túžil napísať superhrdinský komiks, ale ako v DC, tak ani v Marvele ho nechceli k žiadnemu pustiť a tak stvoril lacnú kópiu, ktorá mi nepripadala ani vtipná, ani zaujímavá a už tobôž nie originálna (nesmie chýbať Kapitán Amerika, ale oficiálne to pravdaže nie je Kapitán Amerika, takže sa inak volá a trochu inak vyzerá). Miestami to bola až blbosť; žeby si fakt niekto za celý svoj život nevšimol, že má superschopnosti??? Kresba je typický, drahý americký mainstream s občasným príjemným detailom (keď osoba konzumuje hamburger, odpadávajú z neho na tanier kúsky surovín a pečiva). Toto v USA ak sa nemýlim začalo vychádzať v r. 1999. O 6 rokov neskôr sa Straczynského príbehu chopili v CREW a vydali dva paperbacky pod názvom Vycházející hvězdy. V tomto sa nachádza prvých 8 zošitov a v druhom čísla 9 – 14. Neskôr sága pokračovala a v r. 2020 Comics Centrum vydalo masívny, viac ako 1000-stranový (!) omnibus obsahujúci cca 30 zošitov pod krajším, poetickejším názvom A zrodí se hvězdy... Žiaľ, mňa prvé dve knihy od CREW nebavili do takej miery, že ma striasa pri predstave, že by ma raz niekto nútil čítať omnibus. Dokonca som Straczynského necítil ani skrz inokedy tak báječne odsýpajúce dialógy; tentoraz to bola len tona nezáživného textu s tuctovým príbehom a nesympatickými postavami. Najviac ma pobavila hláška na zadnej strane obálky. No, toto je realistické asi ako ja na lyžiach. Nápad s magickým okamihom, počas ktorého sa v jednu zvláštnu noc zrodí viac ako stovka superhrdinských detí, je geniálny, žiaľ Straczynski sa na to následne vybodol a volil si samé jednoduché (a ešte jednoduchšie – áno, prekvapivo sa to dá) riešenia. Tým sa akékoľvek snahy o báječnú originalitu končia a na scénu veľkolepo prichádzajú nezaujímavé postavy, mdlé dialógy, tuctový dej a zvratové klišé. Ak by som mal hodnotiť čisto stupeň toho, ako ma to bavilo, dal by som 1*. Ale za celkové remeslo (najmä kresličské) pridávam aj druhú. Ale nerád.
Ďalšia kniha z kultovej deväťdesiatkovej série, ktorá u nás začala vychádzať po páde komunizmu a na tú dobu zaujala nehoráznymi cenami. Ale pri pohľade na kvalitné vydanie v tvrdej väzbe, ambicióznymi rozmermi A4 a neskutočnými kresbami, človek také finančné paľby rád zaplatil. Ak mal z čoho. Dnes sú to vcelku zaujímavé finančné záležitosti, milionári sa z vás nestanú, ale niektoré (pozor, nie všetky) časti by som na vašom mieste pod 25 eur nepredával (samozrejme sú aj také, za ktoré zberatelia nie sú ochotní dať viac ako 10, záleží prípad od prípadu). Čo sa týka Mýtov a legiend amerického kontinentu, hoc ma Indiáni od detstva vďaka knihám, filmom, seriálom a komiksom, zaujímajú, k tejto publikácii som sa dostal až v roku 2024, teda desaťročia po jej vydaní. Asi i to malo za následok, že ma to nedostalo až tak, ako legendárne Vlky, draky, bájne zvieratá. Čo je bez debaty, to sú opäť raz krásne maľby. Najviac ma zaujalo prvé dejstvo odohrávajúce sa v dusnom povodí Amazónie, kde sa podarilo i práve vďaka vizuálnemu obžerstvu dosiahnuť skvelú atmosféru nepriepustnej džungle plnej, ehm, mýtov a legiend. Potom už tomu jemne padla reťaz. Nechcem, aby to znelo vulgárne, ale povedal by som, že na nejaké veľké čítanie by som to vážne nevidel ani omylom. Skôr len tak prelistovať a pokochať sa.
Zasnežený sirotinec je pre knižný horor dokonalé prostredie. Čo ostatne v tomto roku dokázal Fracassi v Sirotčinci v údolí. Žiaľ, poľsko-anglická úderka (sympaťáka Mastertona to do Poľska vždy lákalo, má predkov z tejto krajiny) v tomto neoficiálnom súboji zaťahala za kratší koniec krvavého lana. Ich predchádzajúca spolupráca, Pan Nikdo, sa mi paradoxne páčila viac napriek tomu, že bola dejovo menej ambiciózna a mala skoro o 50 strán menej. Niekedy je ale menej viac. Pritom o Glorii nemožno povedať, že by bola nevydarená. To vážne nie. Len nie je po stránke mrazivej atmosféry, nepredvídateľnej zápletky, postáv a dialógov, až taká pútavá a strhujúca, ako som z rozdaných kariet čakal. Pri takej konštelácii som logicky očakával, že sa hustá atmosféra a skvelé postavy budú tvoriť takpovediac samé. No, žiaľ. Čo je bez debaty, to je (opäť raz) obálka Michala Březinu, ktorý sa (opäť raz) prekonal.
A tak sa príbeh statočnej mravčej samičky 103 683 dostal na koniec svojej cesty. Každého z nás čaká. Otázkou je len to, kedy – a aký. Knihu je, žiaľ, utrpenie čítať. Čo utrpenie. Božie dopustenie! Bože, to ale bola konina. A paradoxne napriek tomu nesmierne nudná. Jednotku som dostal pod stromček na Vianoce 1997, kedy som mal 16. Werberov špionážny mravčí triler ma uchvátil a odrovnal. Ku zvyšným dvom dielom trilógie som sa dostal až o niekoľko desaťročí neskôr. Hoc dvojka ponúkla niekoľko absurdných momentov (ľudské postavy hľadajúce vo veľkomeste možno ani nie centimetrového mravca a pýtajúce sa okoloidúcich, či ho náhodou nevideli), ani to mi nezabránilo prečítať si trojku. V nej už sa Werber fakt od začiatku s ničím nezdržuje. Mravce nostalgicky spomínajú na svoje detstvo, chodia po dvoch, spomínajú na film, ktorý kedysi videli, ochočili si oheň, dostali sa na súd na žalobu obžalovaných (či skôr do akvária obžalovaných) a poviem vám na rovinu, že toto sú ešte tie uveriteľnejšie nápady, s akými autor prišiel. Stratil akúkoľvek súdnosť aj pri počte strán a ako správny grafoman nám predstavil, držte sa, 700 strán. 700!!! Keď som si po útrpnom zdolaní prvých 200 predstavil, že ma čaká ešte ďalších 500, nebolo mi všetko jedno. Ako vo všetkých dieloch trilógie, aj v závere sa striedajú mravčie a ľudské scény. Nekonečné scény s ľuďmi predstavujú čisté peklo (v jednotke ma bavili). A inokedy tak fascinujúce pasáže s mravcami (a inými obyvateľmi živočíšnej ríše) boli do tretice predsa len už nudné (do tretice vypočutý vtip už nie je vtipný). Najväčší zážitok v súvislosti s touto knihou nastal, keď som sa v knihe z antikvariátu dostal do polovice a odtiaľ vypadol vylisovaný vysušený štvorlístok. Ďakujem neznámemu darcovi. Podľa mňa sa z tohto nikdy trilógia stať nemala, no tak ale čo už.
Toto som dostal na Vianoce 1992 od staršieho brata, kedy som mal sladkých 11 rokov. Vtedy čosi také bol neskutočný unikát. Dovtedy sa také knihy nerobili, alebo sa ku mne aspoň nedostali. Komunisti podobne ambiciózne publikácie neradi podhadzovali svojim ovečkám, veľmi radi ich držali nakrátko, takéto „zahranične veľkolepé“ knihy proste na našom trhu nemali čo robiť, neboli vítané. Nasledovala celá séria veľkolepých kníh z francúzskej série Mýty a legendy, ktorá vás dostala už veľkolepo uhrančivými obálkami. Dočkali sme sa Vikingov, Indiánov, rytierov a na svoje si prišli aj pobožní ľudia knihou Mýty a legendy: Stvorenie sveta. Dych vyrážajúce ilustrácie Francisa Phillippsa hýriace farbami a k tomu množstvo stvorov, z ktorých si 11-roční ucvrkávajú. Draky! Vlky! Bájne zvieratá!!! Preboha, veď už tá obálka: usmievavá opica v ľudskom orientálnom oblečení jazdiaca na veľkolepom modrom levovi s oranžovými očami v podmorskej ríši, to proste chcete mať zarámované na plagáte 4x3 metre. K tomu samozrejme bombové, nezabudnuteľné farby, ktoré ako keby doslova vytekali z publikácie. Dnes už nemám 11. Mám... no proste sa píše rok 2024, vyrátajte si to. Dnes už samozrejme vidím, že jednotlivé texty sú strašne skratkovité, možno s výnimkou mrazivých, dodnes uspokojivo nevysvetlených, legendárnych udalostí z francúzskej vidieckej oblasti Gévaudan (o tejto udalosti bolo natočených aj viacero filmov), ktoré sa ťahajú „až“ cez šesť strán. Ale ani to nie je žiadny zázrak. Ako tu už niekto spomenul, dnes to pôsobí možno s prižmúrenými očami ako nejaký výcuc o danom mýte, legende, či udalosti z internetu, tak ale zas treba si uvedomiť, že v r. 1991 (kedy to v slovenčine a češtine prvý raz vyšlo) sme ani nevedeli, čo to internet je, takže takéto publikácie boli akýmsi premostením medzi starou dobou, kedy sme informácie nemali čerpať, a (v r. 1991 však ešte veľmi vzdialenými) časmi, kedy sme sa (práve vďaka netu) vedeli dostať k „všetkému“ behom pár sekúnd. V takom prípade už podobné knihy samozrejme istým spôsobom stratili na význame. Ale listovať nimi je práve vďaka úžasným, jedinečným a miestami až geniálnym ilustráciám potešenie ešte i dnes, v r. 2024. Vizuálne obžerstvo (samozrejme podporené patrične ambicióznym vydaním: formát A4, kvalitný lesklý papier a viac ako 140 strán v tvrdej väzbe, k dokonalosti chýba azda len lacetka). Vskutku široký rozptyl, od Adama a Evy cez severskú mytológiu až po Tristana a Izoldu, Siegfrieda a lietajúcu búrkovú ťavu z Ázie, ehm.
Opäť zopakujem, že za nostalgiu by som musel dať nie 5*, ale 256 a prebúral by som nimi strop. Ale je to samozrejme v prvom rade komiks a zas nedá sa len na základe nostalgie hodnotiť každý zo stoviek komiksov, ktoré mi v deväťdesiatkach ako malému resp. puberťákovi kúpili rodičia v PNS, trafikách a od pouličných kolportérov. To je samozrejme niečo, čím ma navždy istým spôsobom ovplyvnili (od tých relatívne bezstarostných čias ubehli desaťročia, komiks je stále so mnou a v duchu hesla „rozdiel medzi mužom a chlapcom je len v tom, že muž si kupuje drahšie darčeky“ som doňho odvtedy investoval tisíce a tisíce eur), ale ak by som mal komiks Mickey Mouse 7/1991 hodnotiť len na základe komiksov a príloh, tak skrátka na 4* nemá. Príloha je pekná, čo o to. Mickey a Minnie na dovolenke, toto mať na začiatku 90. rokov nalepené na stene detskej izby bolo splnenie celoživotného sna (a ambícií). V prvom príbehu Donald testuje hodinky, v druhom sa Mickey a Minnie dostanú do stretu s opičím gangom (!) a zaujme komiks so zajacmi, keďže v týchto disneyovských komiksoch sa v danom období zvyklo všetko staviť na najpopulárnejšie postavy ako Donald, Držgroš, Goofie, Lui, Dui a Hui a nie na podobné postavičky.
Ďalší Ennisov Punisher MAX a opäť hnusne drsná trefa do čierneho (aby sme zostali v kontexte názvu). Ennis Franka zasadzuje do konkrétnych čísel. Takže sa dozvieme, že od vraždy jeho rodiny ubehlo 30 rokov a starý dobrý šialený Frank za ten čas stihol zavraždiť 2000 kreténov, čo z neho mimochodom zrejme robí najdrastickejšieho sériového vraha v dejinách ľudstva. Viem, som smiešny, ale toto už proste považujem za nereálne. Pri takomto pošukovi by bezpečnostné zložky obsadili mesto a behom pár stoviek minút by ho proste dostali. Po predchádzajúcom ambicióznom (tretia svetová, politika, armáda), previazanom (Nick Fury) a zahraničnom (Rusko) dobrodružstve, sa vraciame rovnými nohami späť do New Yorku. Neprekvapivo je to (zase) krvavé, nemilosrdné a sexi. Návrat k tvrďáckym pouličným špinavým koreňom s gangami, zmrdmi a psychopatmi, sa mi páčil. Ennisovi nie je nič sväté. Detto argentínskemu ilustrátorovi Leandrovi Fernándezovi (Conan, Deadpool). Zaujalo ma, že ústredným záporákom je v podstate obyčajný, tuctový magor, akých býva na dedinskej zábave o pol druhej nadránom zo dvadsať. Žiadny nadprirodzene silný súper, ale pošuk, ktorého by Punisher prebil behom... troch sekúnd? Niekedy ale zvyknú práve títo záporáci byť v komiksoch mraziví a pôsobiví (sfleku mi samozrejme napadá Joker). Úplne som síce nepochopil, ako je možné tak ľahko utiecť z basy, navyše ak ste práve brutálnym spôsobom zavraždili bacharku, ale OK, prepáč Frank, už držím klapačku.
Ultimate Spider-Man a spol. 2 obsahuje dva diely Bendisovho Spajďáka a dva diely Ellisovej FF4. Čo sa týka Sieťomila, s konkrétne týmito dielmi som sa stretol už v knihe Ultimate Spider-Man: Moc a odpovědnost. Takže som si ich zopakoval. A presvedčil sa v tom, že Bendis bol fakt macher na dialógy (také tie všelijaké srandy, kedy každý každému skáče do reči a sem-tam niekto nedokončí myšlienku), ale jeho smerovanie Pavúka šlo trochu mimo mňa. Napr. za pohryznutie rádioaktívnym pavúkom je nepriamo zodpovedný budúci Green Goblin. Môže sa to javiť šokujúco, ale osobne si myslím, keďže som čítal aj pokračovania, že z toho vlastne nič extra nevyplýva. Detto Dr. Oc. Je zamestnancom Normana Osborna. Čo z toho? No... v podstate nič, zmena pre zmenu. Na môj vkus lacné. Nepáči sa mi Bagleyho vizuálne prevedenie klanu Parkerovcov ako hipisákov. Starý dobrák Ben vyhlasuje, že by niekoho rád polial benzínom a zapálil. Ufff, stuhla mi krv v žilách. Ben? TEN Ben? Ben Parker??? Trochu mám problém s tým, že Spajdymu kostým vymyslí cudzia osoba. Viac sviežo na mňa pôsobila Fantastická štvorka, žiaľ nie preto, že by bola skvelá, ale proste sa v našich končinách nemôže pochváliť až takou dlhoročnou tradíciou a popularitou ako Spidey a tak ma bavila o štipku viac, celkovo ale táto zošitokniha v mojich očiach nemá ani len na 3*. A Van Damme?! Prečo preboha? Bendisov profil a listáreň potešia, ale uvítal by som viac textových bonusov.
Ôsmy Mickey roku Pána 1991 okrem skvele farebného plagátu stopujúceho Myšiaka prináša samozrejme najmä komiksy. Donald hasičom, Mickey a Minnie v orientálnom dobrodružstve a zvláštnosťou je Hiawath (čítal som českú mutáciu, na slovenský preklad tohto špecifického mena si tu a teraz fakt nespomeniem, ale predpokladám, že bol úplne iný?), čo je indiánsky chlapec konkurujúci napr. vtedajšiemu pravekému chlapcovi Goliathovi. Za nostalgiu 4*,ale kvalita komiksov predsa len asi nie je nadpriemerná.
S Mickey Mouseom 1/1992 okrem prílohy v podobe plánu Káčerova prichádza štvorica príbehov a hoc tomu obálka s rybárom Goofeym neodpovedá, hneď dva z nich sa nesú v detskom hororovom duchu s identickou pointou (báť sa treba len strachu, lebo nič nie je také, ako to na prvý pohľad vyzerá). V jednom sa dokonca (opäť raz) pozrieme do Držgrošovej obľúbenej zlatokopeckej minulosti. Mickey Mouse bol (napr. v porovnaní s Káčerom Donaldom) neambiciózny, okrem komiksov a prílohy neobsahoval nič navyše, "len" komiksy.
Začnem zlou správou. Toto (inak môj obľúbený, každý spln mu posielam marcipánovú tortu s plnkou pozostávajúceho z toho, čo nevládal dojesť Hannibal Lecter) vydavateľ jemne nedomyslel, lebo dostatočne (resp. vôbec) v rámci propagácie na obale neupozornil čitateľov, čo kupujú. Ja som si myslel, že si objednávam normálny románový horor a dočkal som sa niečoho, čo pripomína drabble. Priznám sa, že tu a teraz neviem na 100% povedať, či to technicky spĺňa presnú charakteristiku tohto špecifického literárneho útvaru (v minulosti drabble v ČR vyšlo napr. v kultovej antológii 66 + 6 hororů ve sto slovech, čoho sa v r. 2014 zúčastnila aj moja maličkosť), alebo to nie je „čisté“ drabble. Ale to je fuk, proste vás čakajú extrémne krátke minipríbehy väčšinou s brutálnou hororovou pointou. Pričom niektoré sú trochu nudnejšie a nejeden raz sa opakuje pointa, sami uvidíte. Toľko k zlým správam. Dobrou je, že vás texty filipínskeho autora Pancha Alvareza (fakt český hororový trh urobil sto skokov dopredu, keď zvládne filipínsky horor) dostanú, zmrazia, možno občas jeden dva nevyjdú, ale nasledujúce tri štyri vás odrovnajú a nebudete sa po nich cítiť príliš duševne dobre a pomyslíte si, že duchovia a iné prízraky napokon možno predsa len existujú. A ak aj nám nechcú/nedokážu explicitne fyzicky ublížiť (vlastne s nami možno chcú dokonca nadviazať pozitívny kontakt), tak to vami otrasie a nebude vám z toho fajn. Okrem samotných textov Pancho knihu ilustroval a je to radosť pozerať, vizuálne pohladenie po duši. O tejto knihe si trúfam hovoriť ako o jednej z najkrajších (beletristických, teda nie napr. encyklopédie), aká v češtine v r. 2024 vyšla. Asi to bude znieť blbo, ale toto už podľa mňa ani nie je klasická kniha, ale malé veľké umelecké dielo.
Ako názov napovedá, korenistú írsku kuchyňu bude Frank musieť spláchnuť ruskou vodkou. A tak sa aj stane. Podľa očakávaní je to drsné a ostré. Punisher by nikdy nezabil dieťa, ale paradoxne nemá problém rozpútať doslova tretiu svetovú. Alebo je všetko úplne inak? Čo ak je Punisher v skutočnosti povahou Rus, ale "omylom" sa narodil v USA? Do popredia sa dostáva legendárny Nick Fury, ktorý v tandeme s Frankom Castleom (a nie iba ako šéf Avengers) pôsobí ako nekompromisný tvrďák každé ráno si čistiaci zuby odisteným granátom a nie ako nakrknutý riaditeľ materskej škôlky. Nakreslené je to Dougom Braithwaiteom (JLA: Spravedlnost) bombovo. Komiks zrejme uspokojí Punisherových fanúšikov. Dostanú plus-mínus všetko, na čo sú zvyknutí. Problém je za mňa v tom, že ma ruská zápletka nijak mimoriadne nezaujala a nestrhla, hoc samozrejme uznávam, že sovietsky fíling tomu dodal inú atmosféru, než naposledy, čo je osviežujúce, aspoň sa nedostavuje pocit nudného opakovania. A samozrejme skoro vždy perfektne funguje, ak vedľa drsného drsňáka umiestnite zraniteľné malé dievčatko. Osobne si ale myslím, že Punisherovi viac seknú predsa len priamočiarejšie, politiky zbavené príbehy, v ktorých kosí gangy, teroristov, vrahov a podobnú háveď. Do sveta politiky sa nehodí, nie je to jeho svet. Ale raz za čas prečo nie. Na druhej strane, Frank Castle bol vždy v prvom rade vojak. Armáda z neho spravila to, čím je. Inak je to báječne drsná jazda a explozívna, nebezpečná nálož, takže jemne prižmúrim oko a buchnem ti aj štvrtú hviezdu, ale mám to u teba, Frenku, jasné? A oko prižmurujem aj nad tým, aké jednoduché je dostať sa do prísne stráženého zariadenia s jadrovými raketami.
Jedným z mojich najobľúbenejších textov od Honzu Vojtíška je Ďáblův hřbet. Žartujem. Zdanlivo „obyčajná“ poviedka, Zahrada. Nechcem tvrdiť, že novela V zapomnení ju pripomína, na to sme príbehovo predsa len niekde inde... ale áno doprnkvančič, trochu mi ju fakt pripomenula! Cítil som sa pri čítaní mimoriadne komfortne a to od prvej vety, čo je sen každého normálneho spisovateľa, žiaľ len máloktorý dokáže písať tak dobre a zručne, že sa mu to aj reálne podarí, zaháčkovať vás doslova od prvej vety. Keďže nie sme na románovom poli, ale novelovom, text ide rovno k jadru pudla, zbytočne seba ani nás nezdržuje zbytočnými odbočkami (nechcem povedať blbosťami) a okamžite prejde rovno k veci. To prostredie je fakt jedinečné: divný dom v lone českej prírody, ktorého architektúra sa do nemalej miery nesie v japonskom duchu, v záhrade (a sme pri nej zas!) jazierko s kaprami koi, divná mačka Okurka (Okurka!) a temné a husté lesy, v ktorých sa dňom nocou potulujú kravy miestnych obyvateľov, lebo sú proste zvyknutí nezatvárať ich na noc do maštale. Vďaka sympatickým, v dobrom „banálnym“ (proste ako zo života) postavám som bol zvedavý, čo sa z toho vykľuje, lebo príbeh bol vskutku nepredvídateľný resp. som vôbec netušil, akým smerom vypáli – a prečo. V neposlednom rade musím pochváliť obálku. Michala Březina u Golden Dog už roky odvádza absolútne špičkovú prácu (určite je to jeden z najlepších autorov obálok v Čechách), ale tentoraz sa skutočne prekonal a prešiel na úplne nový level. Možno na samom konci je to trochu uponáhľané, ale zas niekedy je lepšie veci uponáhľať, než ak by sa vyčerpávajúco mali ťahať ako slimák po púšti. Názov krásny.
No neviem. Jednotka mi pripadala v rámci možností báječná (hoc až na 4* som to nevidel), ale už v dvojke sa to začalo dejovo komplikovať. Avšak nie pútavo komplikovať. Proste len komplikovať. V trojke ma scenár už vyložene nebavil. Našťastie sa to dá prečítať na posedenie, keďže napriek ambicióznym A4 rozmerom je to tenké a zbavené siahodlhých dialógov. Otázkou je, či nie je trocha smutné za pozitívum nejakého (hocijakého) komiksu považovať to, že ho prečítate na posedenie. Nerozumiem, prečo sa aj v tomto albume vyskytne jeden odvážnejší erotický detail. Pôsobí to rušivo. Buď z toho mali urobiť regulárne akčné sci-fi soft porno, alebo to sem radšej ani nemali dávať. Za kresbu, sympatického drzého hrdinu a koloring 2*.
Tak toto som potreboval ako soľ. Sakra veľkého tvrďáka Franka Castlea a jeho legendárnu Írsku kuchyňu som si dal po dvoch zväzkoch Morrisonovej JLA a musím skonštatovať: panebože, konečne niečo, čo mi napravilo bublinkovú chuť. Toto nemá s detským čítaním vážne nič spoločné. Áno, Argentínčanom Fernándezom (Conan, Shang-Chi) je to nakreslené na prvý pohľad páčivo a koloristom Deanom Whiteom (áno, tento chlap má fakt farbu v mene) ľúbivo vymaľované, ale drieme pod tým príbeh ostrý ako čili rozmrvené do oka. Plný zlých postáv a mimoriadne temných (ne?)charakterov a akčných scén drsných ako túlavý doberman, ktorý vás nečakane pohryzie na ulici. Na prvé pozretie to nie je žiadny bitúnok. A jasné, človek čítal explicitnejšie veci. Ale akonáhle v čítaní spomalíte, natrafíte na chuťovky typu chlapa, ktorý na tvári už nemá kožu a tak si ju proste nalepil späť lepiacou páskou. Vtedy si poviete, že toto asi naozaj tak úplne nie je čítanie pre malé deti. Škoda, že sa Frankovi vo filmoch a seriáloch darí striedavo oblačno striedavo slnečno. Je to totiž fakt parádna, prekvapivo dobre spracovaná postava. Je však natoľko komplikované správnym spôsobom ju uchopiť, že sa na svete nájde len málo podobných frajerov, ako Garth Ennis. Kresba je plná zarážajúcich detailov, hoc to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať (rozstrapkaný celofán, ktorý býva na sklenených fľašiach piva tesne pod hrdlom). Chápem, že tomu niektorí vyčítate jednoduchý scenár, tak toto je sakra Punisher, čo ste čakali, Umberta Eca? Mne sa práveže priamočiarosť nielenže páčila, ale bola mi fest sympatická. Punisher v zovretí gangov... či skôr gangy v zovretí Punishera. Užite si.
Na Džundžiho staršie kusy (Ryby – Útok z hlubin, Balónky oběšenců a další hororové příběhy) to síce nemá, ale bavilo ma to viac ako Tomie, nevraviac o Kočičích deníkoch, ktoré asi potreboval spraviť, aby sám sebe (a možno najmä svetu?) dokázal, že nie je len hororový autor. Ale čo je zlé na tom, byť „len“ špičkový hororový autor? Takže jeho návrat k žánru som uvítal. Milostné strasti něbožtíků trochu klamú telom, čo je chyba zavádzajúcej anotácie na zadnej (prednej, ehm) časti obálky, kde sa ani slovom nespomína, že v skutočnosti manga neobsahuje len jeden ucelený príbeh, ale je to skôr zbierka poviedok. Ústredné „strasti“ tvoria cca 70% a potom sa tu nachádza viacero ďalších, už podstatne kratších príbehov. Kým ten ústredný je na Itóov vkus pomerne neexplicitný (hoc pár chuťoviek by sa našlo), zato silne pracuje s atmosférou mestskej legendy, ostatné „poviedky“ sú už starý dobrý Itó so všetkým puchom, pachom, hnusom a humusom, na aký sme zvyknutí a ktorí samozrejme nesadne každému. Osobne som tohto autora každopádne odjakživa vnímal ako človeka, ktorého zvrátená myseľ je schopná vymýšľať neskutočné úchyláčtiny, ale zároveň ich šikovne kombinuje s prepracovanými scenármi. Nemáme dočinenia len s nechutnou samoúčelnosťou. Určite by som skritizoval obálku a názov – vyvolávajú klamlivý dojem, že vás čaká čítanie pre puberťákov s miernou dávkou mystiky. To fakt nie. Scenáru by som potom vyčítal viaceré nezrovnalosti (kde je polícia?) a nedomyslené univerzum (ako zvyšok sveta berie na vedomie existenciu mesta, v ktorého uliciach sa bežne pohybujú desiatky prízrakov bežne viditeľných normálnym ľudským okom?).