Ivan Kučera komentáře u knih

„On je to jistý králik. Bílý. Ale možná vám to nevysvětluji dobře.“ Po dočítaní jednotky som dvojke „sľúbil“, že ak scenár nezačne byť taký, že by ma bavil, pôjdem s hodnotením nižšie. Že nedám 4* „len“ kvôli kresbe a skvelým nápadom v scenári, avšak pozor, nie skvelému scenáru ako takému, to sú dve rozdielne veci. V tom som sa i po druhom čítaní úplne strácal, priveľa postáv, v ktorých som sa neorientoval, neustále som zabúdal, o čo komu ide, u niekoho to ostatne ani nebolo jasné. Hoc vo filmoch, komiksoch a knihách nemám rád klišé, už Hitchcock vravel, že je s ním lepšie začať, ako pri ňom skončiť. A tak mi napadlo, že základná chyba (inak pôvabnej a rozkošnej) série Azimut je, že jedno také klišé neponúkla. Možno by stačilo do vtipného, čertovsky jedinečného a zábavného, ale zároveň absolútne nezrozumiteľného, univerza zasadiť postavu, ktorá by v ňom bola nováčikom a bolo by jej neustále treba vysvetľovať rôzne zákonitosti, pravidlá atď. Neviem, či som to pochopil správne... je to o králikovi, ktorý je zároveň severným pólom? Takže držím sľub a v druhej (poslednej) knihe idem s hodnotením nižšie. Áno, kresba je fakt skvelá a nabúchaná neskutočnými nápadmi, ako sa hovorí: to jeden nevymyslí. Ale jednotlivé postavy (a že ich bolo) mi boli ľahostajné, tak nejak celkovo som nerozumel, čo sa deje... a bolo mi tom fuk. Myslím si, že ak by to vydali v jednom omnibuse, hodnotil by som ho 4*, ale pri rozseknutí na dve časti som si proste od druhej získal odstup a tak som scenár vnímal prísnejšie resp. viac mi do pozornosti udrel scenár, ktorý ma skrátka neoslovil.

3 25.09.2024

Fúha, fakt parádne nakreslené frankofónna klasika. Trocha mi pripomenula španielskeho Žoldnéře, ale nie ilustračným štýlom a už tobôž nie atmosférou. Tá bola temná, drsná a plná krvi a nahých tiel. Azimut je fantasy rozprávka pre deti, ktoré sa však miestami nebudú chytať a pre dospelých, ktorí nezabudli byť deťmi a tí sa budú možno chytať viac. To, čo majú obe diela spoločné, je láska k všakovakým vynálezom, nástrojom, prístrojom a iným srandičkám a serepetičkám. Vidno, že scenárista Wilfrid Lupano a ilustrátor Jean-Baptiste Andréae si dali tonu práce s tým, aby všetko pôsobilo uveriteľne a dojmom, že predtým, než to stvorili, nad každým prístrojom detailne X mesiacov v kuse premýšľali, ako to vytvoriť tak, aby sa to dalo reálne zostrojiť a aby to následne fungovalo. Vidíte každú skrutku, každý šraub, každú vrtuľku, každú pružinu, veru áno, aj pružinu. Až chorobne do detailov vybudovali svet riadiaci sa špecifickými zákonitosťami, ktoré sú zjavne postavené nie na hlavu, ale na osemnásť hláv. Lež paradoxne v rámci univerza dávajú istú (hoc samozrejme áno, absurdnú a krásne pitoresknú) logiku. To je asi najviac vidno na encyklopédii živočíchov, z nich mnohé majú vskutku rozkošnú charakteristiku (napr. Kukučka hodinová dýcha ducha doby a živí sa ním). Kritizovať nemožno ani veľké rozmery a tvrdú väzbu od CREW. Problém je „len“ v tom, že som sa na prvý raz vonkoncom neorientoval v postavách, ani vo svete, v akom sa príbeh odohrával. Nechápal som o čo ide, netušil som, čo je vlastne ústredná zápletka – a či to vôbec nejakú má, alebo či je prvá kniha len predstavením univerza a postáv a čosi ako dej sa rozbehne až v druhej. Alebo čo. A či vôbec niečo. Ako keby som čítal sedmičku alebo osmičku, nie jednotku. Niekto sa možno chytí bez problémov, iný nie, ale nebude mu to vadiť až tak, ako mne, ťažko povedať, toto sú subjektívne veci. Myslel som, že pri druhom čítaní (každý komiks čítam minimálne dva razy) sa budem chytať oveľa viac a začnem sa tešiť na druhú knihu, ale pravdupovediac som bol z toho podobne z mätený a to viedlo k tomu, že v polovici som proste rezignoval, užíval som si kresbu a neužíval si scenár. Scenár je ako píšem plný skvelých, jedinečných nápadov, ale postavy a zápletka, ak to teda nejakú explicitnú vôbec malo, šli fakt úplne mimo mňa. Práve vďaka vizuálu a nápadom ale prižmurujem oči a dávam 4*, no ak sa druhá kniha po dejovej stránke nenakopne, tam už budem prísnejší.

4 24.09.2024

Po jedenástich (jedenástich!) dieloch filmového Hellraisera sa Clive Barker zobudil a povedal si, že by možno bolo fajn napísať (literárnu) dvojku. Ehm! Ale dobre, okej, rešpektujem, prečo nie. Barker vždy bol skvelý spisovateľ, ktorý to so slovami vedel ako málokto. Problém, ktorý som s ním mal, bol „len“ v tom, že na jeden jeho výborný text v priemere pripadalo päť, ktoré boli buď zlé, divné, alebo ma proste nebavili. Nejeden raz predstavovali vcelku výrazný odklon od čistého temného hororu, čo je poloha, ktorá mu podľa mňa vždy sedela najviac. Podobne, ako Laird Barron, i on akoby sa hororovo nudil a tak neustále hľadá úniky, prieniky a experimenty. Práve kvôli tomu nepatrí medzi mojich najobľúbenejších autorov. Osobne mi to pripadá ako škoda. Ak má niekto talent na nejaký žáner, mal by som na ňom neustále pracovať a zlepšovať sa v ňom. Nie ho hádzať znudene cez palubu. OK, dosť kecov. Keď Carcosa vydala knihu s podmanivou obálkou Šarlatová evangelia, povedal som si, že ju musím mať, pretože novela The Hellbound Heart (Hellraisera z nej urobili až filmy) patrí k tomu najvýstavnejšiemu, čo kontroverzný pán Angličan počas svojej kariéry splodil. Po prvých stranách som nadobudol zmiešané pocity. Ako keby som stretol bývalého kamaráta, s ktorým som v minulosti veľa prežil, ale nerozišli sme sa v najlepšom. Postupne som sa však do toho dostal a bol som čoraz spokojnejší. Medzi najlepšie horory roka to určite nezaradím, ale inak je to fajn žánrovka. Postavy ma však nebavili, ani zápletka. Len hra so slovami, atmosféra a niektoré scény. I z toho dôvodu som váhal, či nedať len 2*, ale ono je to fakt dobre napísané. Len vás to tak nejak nebaví čítať. Z textu na nejednom mieste cítiť istú pohodlnosť. Reťaze párajú ľudí doslova na kusy v najlepšej barkerovskej tradícii, ale horor sa za desaťročia posunul jednak iným smerom a jednak OK, dajte si do textu páranie ľudí reťazami, ale nesabotujte si ho sami útrpnými hláškami, že daná obeť úpenlivo zavila od bolesti. Ak by mi reťaz utrhla polovicu tela, asi by bola moja reakcia iná, než že úpenie od bolesti. Alebo: osoba je brutálne fyzicky zmasakrovaná a sekundu nato o sebe premýšľa ako o „zřídil mě přímo ukázkově“. Ja si teda naozaj neviem predstaviť, že by ma niekto zmlátil takmer na hranicu života a smrti a premýšľal by som o danom akte takýmto pohodičkovým spôsobom. Toto je strašne pohodlné, Barker sa už zjavne ani len nesnaží vymyslieť niečo nové, pozrieť sa na krvavú tému z menej očakávaného (a teda osviežujúceho) uhla. Alebo je proste odtrhnutý od reality a nachádzanie pravdy v texte ho už absolútne nezaujíma. Niekto nám tu skrátka buď zaspal dobu, alebo spohodlnel, však Clive? Za mňa stratil svoj vnútorný hlas, ktorým kedysi hypnotizoval a elektrizoval davy fanúšikov. Ale stále je to dobrý remeselník. Len už proste nerozpráva príbehy, ktorými by ma dokázal uhranúť. Na začiatku som sa neodkázal v správny čas naladiť a potom, nuž, potom mi ten vlak ušiel a ako to už v živote býva, na niektoré veci bolo proste už neskoro.

4 24.09.2024

No, keď uvážime, že som o tejto sérii pred kúpou nič nevedel (len to, že ju píše Jodorowsky a že je krásne nakreslená) a že som si sám netuším prečo myslel, že bude o pilotoch z Druhej svetovej prezývaných Rytieri z Heliopole (fakt), tak sa z toho napokon vykľula riadna divočina, čo poviete? Prvý album sa mi páčil na 4*. Nevykľula sa z neho síce žiadna srdcovka, ale mám rád kontroverzné nápady a skvelú kresbu a to „jednotka“ spĺňala na, nuž, jednotku. Od dvojky som však tak nejak nevedel, čo mám čakať. Možno ani sám Jodorowsky. Pripadalo mi to tak, že chcel spracovať motív špeciálne superhrdinskej skupiny podieľajúcej sa na alternatívnej histórii, vrátane hovoriacej gorily, Nostradama a Imhotepa, ale tak nejak následne nevedel, čo s tým. A podľa toho to dopadlo. Mohlo by sa zdať, že sa bude riešiť konflikt s Napoleonom Bonaparte, ale mne pravdupovediac pripadal divným spôsobom odtlačený na vedľajšiu koľaj. Akoby Jodorowského proste prestal baviť a rýchlo presedlal na Jacka Rozparovača. Ale spôsobom, ktorý mnohých zrejme nenadchne. Za seba vravím, že mi to nevadilo, lebo som čítal Z pekla (kto nie?) a som rád, že sa našiel niekto, kto sa na to pozrel takýmto WTF spôsobom, ktorý je v rámci univerza, aké nám Jodorowsky predstavil, fajn resp. dáva logiku resp. dáva logiku paradoxne práve tým, že je úplne postavený na hlavu a teda logiku nedáva (ehm). Ale nijak ma to nestrhlo. Oceňujem veľa nahých tiel, no nemám rád, ak nie je problém ukázať striekajúcu krv a nahé telo, ale sex je tabu. Je nevravím, že som nadržané prasa a že z toho mali spraviť porno. Ja len vravím, že ma desaťročia fascinuje celosvetovo rozšírený alibizmus, že krv je v pohode a sex zvrátenosť pre úchylákov. Kresba samozrejme super, detto vydanie (veľké rozmery v tvrdej väzbe). Páčilo sa mi, že Jodorowsky prišiel so zoskupením jedincov, ktorí v zákulisí dejín celé veky popoťahujú za nitky osudu, ovplyvňujúc tak reálne ľudskú históriu. A ešte tak ďalšie veky pravdepodobne robiť budú. Páčilo sa mi, že to robia nenápadne. Nečakajte lacnú superhrdinskú nálož, kedy Nostradamus v sprievode státisícov bleskov zletí z oblohy a rozprášil by armádu francúzskych vojakov. Nie, tieto osoby konajú mrazivo nenápadne, v tichosti, takže na Napoleona nezošlú telekinézu, telepatiu, dokonca ani pyrokinézu, ale... zlé počasie. A tak si to budú pamätať dejiny. Samozrejme, tento prístup mnohých sklame. Iné veci sú skôr také na efekt, pretože scenár pravdupovediac zas až taký geniálny nie je. Pripadalo mi to tak, že Jodorowsky tam hermafrodita nedal preto, lebo by to enormne obohacovalo dej, ale proste preto, lebo to pred ním nikto neurobil. Avšak dejovo by sa to teoreticky dalo bez výraznejších problémov vymyslieť tak, aby to bol proste buď len muž, alebo žena. Na druhej strane musím Jodorowského pochváliť za iné súčasti scenára. Napr. najskôr si ťukáme na čelo, prečo Rytieri z Heliopole robia všetko pre to, aby zlikvidovali osobu X a následne ju vyslobodia z hrobu. Začal som za to dávať prudký palec dole, otočím stranu... a na tej to bolo vysvetlené. A dokonca to dávalo zmysel. Ale čitateľ sa aj tak neubráni otázke: a to sa nedalo urobiť jednoduchšie? Nuž... dalo. Ale to by asi nebola sranda, však Jodo? Alebo osoba Y sa po rokoch dozvie, že jej priatelia majú temné vesmírne tajomstvo. Inými slovami - celý čas jej hnusne, zákerne klamali. Jeden z nich mu následne povie vcelku zásadnú informáciu a osoba Y mu v sekunde uverí. Kde ale mala dôkaz, že sa znova nestala obeťou klamstva? Mám proste zo scenára zmiešané pocity. Séria Rytíři z Heliopole je úžasná a pritom priemerná resp. fantastické momenty sa striedajú s nudnými, priemernými, ba až banálnymi. Kým v prvej knihe mi to ešte tak nejak extrémne nevadilo a šupol som jej 4*, v knihe č. 2 mi to predsa len už prekážať. Navyše mi pripadalo divné, že knihy obsahujú spolu štyri „zošity“, v prvých troch je dôraz kladený na Napoleona a v štvrtej je to o niečom úplne inom. Čo si o tom mám myslieť? Mám si o tom vôbec niečo myslieť? Netuším.

1 20.09.2024

Tak a je koniec. Po knihách Temné děsy, Kruh násilí a Šílený ságu Batman: Temný rytíř zakončujú práve Proměny. Séria si v mojich očiach poškodila dvoma vecami: názvom (niečo, čo sa tak mocne sústredí na Batmanových záporákov, sa fakt malo volať výstižnejšie, určite nie Batman: Temný rytíř) a tým, že príbehy z prvej knihy písali štyria páni, z nich ani jeden nepodal bravúrny výkon. Našťastie, od knihy č. 2 sa scenárov chopila jedna jediná osoba a to skvelý Gregg Huwritz. Gregg svojou pedantskou, miestami až hororovou prácou, sériu nakopol do štvorhviezdičkových obrátok. V Proměnách pokračuje v bližšom (a hororovom, samozrejme v rámci DC mantinelov) predstavovaní Batmanových síce ikonických, ale predsa len menej sa v žiare reflektoval vyhrievajúcich záporákov. Po mrazivom Scarecrowovi a parádnom Mad Hatterovi, prišla rada na Clayfacea. Ako spomínaní páni, i „bahniak“ u nás doteraz vystupoval v komiksoch skôr vo vedľajšej úlohe a bolo to také kuriózne čosi, k čomu sme nejeden raz nevedeli zaujať jasný postoj. Mne osobne Clayface vždy pripadal strašne nevyužitý na to, akými geniálnymi superschopnosťami disponuje. Mal sa dávno stať kráľom celej galaxie a priľahlého priestoru, prípadne aspoň prezidentom USA. Ako keby ste vyhrali milión pambiliónov a uspokojili by ste sa s tým, že si kúpite dve sacherove torty a na rok si predplatíte drahší, rýchlejší internet. Toto som nikdy nepochopil. A ono je fajn, že sa tu konečne niekto venuje tomuto bizarnému zloduchovi a že je to v rámci možností realistické, drsné a temné... ale čo z toho, keď Clayface väčšinu času vyzerá ako Jabba Hutt zo Star Wars? To sa fakt nedá brať vážne, nech by ste akokoľvek chceli. Nie je azda žiadnym prekvapením, že Hurwitz to i tentoraz poňal ako ponurý temer horor s tomu odpovedajúcou, výborne temnou kresbou Ethana van Scivera (Flash, Green Lantern), Jorge Lucasa (Darkness), Alexa Maleeva (Vrána: Mrtvá doba) a Alberta Ponticelliho. Basil Karlo je úžasný v tom, že je absolútne priemerný. V tom bola od detstva jeho najväčšia tragédia. Túžba po tom, aby sa to zmenilo, ho doviedla na strašné, temné miesta a výsledkom je monštrum Clayface. Občas je to záporák, občas je proste len divný a niekedy dokonca patrí do Batmanovej „rodiny“ (viď. séria Batman Detective Comics, napr. zošit Ve stínu netopýrů, kde bol súčasťou tímu). Najlepšie mu to samozrejme sekne ako záporákovi. Osviežujúce je, že ho motivuje nedostatok slávy. Nejde mu o žiadne vytváranie chaosu, dokonca v podstate ani o hmotné statky, vykrádanie bánk, únosy, ani o traumy z detstva. Basil Karlo proste chcel byť filmová hviezda. Pôvodne som chcel napísať, že to bola dobrá séria a skončila prirýchlo, ale je pravdou, že v Proměnách už Hurwitz zjavne začal dýchať z posledného, takže príbeh sa de facto končí na strane 9O (z celkového počtu temer 18O) a nasleduje už len výplň, na pohľad na dievčatko na infúziách v nemocnici sa zvítajúce s mamou síce len tak skoro z hlavy nevymažem, ale to je asi tak všetko.

2 15.09.2024

„Měl drobné bílé zuby.“ Za mňa je Červený drak kvalitatívnou úrovňou niekde medzi peckami Mlčanie jahniat a najmä Hannibal a slabými odvarmi á la prequel Zrodenie zla. Na sérii Hannibal Lecter je každopádne pekne vidieť, ako sa univerzum jedného spisovateľa naprieč desaťročiami vyvíjalo. Začalo to ako vcelku nenápadná trilerová kriminálka o pátraní po sériovom vrahovi, v čom agentom FBI pomáhal psychopatický noblesný kanibal zavretý v ústave. Dotyčný pán sa objavil aj v ďalšom autorovom príbehu, kde už dostal o štipku výraznejší priestor. No a napokon sa stal hlavnou hviezdou románov Hannibal a Zrodenie zla (hoc k jeho napísaniu bol Harris svojím spôsobom prinútený). Román Červený drak je napísaný dobre, zručne, mnohé kapitoly sú skvelé. Harris mal dar poľudštiť beštiálnych vrahov. Nie, že by ste im držali palce. To fakt nie. Ale vidíte v nich ľudí a nie karikatúry, síce ľudí hrôzostrašných, ale stále „len“ ľudí. Viac, než divná vedľajšia rovina so slepou Rebou, do ktorej sa Zubatý králiček kuriózne zamiluje (alebo čo), mu v poľudštení pomáha dlhý flashback do jeho temného detstva, čo je mimochodom vec, ktorú nepoužil ani jeden z dole spomenutých filmov. Okrem toho Harrisa písal dobrých ústredných hrdinov (Will Graham je podobný sympaťák, ako bude neskôr Clarice Starlingová, no z úplne iných dôvodov) a tvoril pútavé vyšetrovacie scény, v ktorých profesionáli analyzovali dôkazy a psychologicky pitvali zločincov. Takisto ma veľmi bavili spoločné scény Willa a jeho manželky. Tu vidno, že autor rád píše o normálnych ľuďoch, ktorí sa k sebe normálne správajú a jeden druhého si vážia. Len spisovatelia s poriadnymi guľami vedia napísať silný ženský charakter a okrem Stephena Kinga to zjavne dokáže aj Harris. O to desivejšie následne pôsobia občasné výbuchy násilia. Faktom je, že Zubatý králiček prekvapivo nie je ktovieako zvrhlo charizmatickou postavou, čiže akonáhle (najmä ku koncu) preberie nadvládu nad príbehom a autor začne Willa a Crawforda odsúvať na vedľajšiu koľaj, príbeh stratí drajv a začne nudiť. Finále je potom vyložene skratkovité, ale zas asi lepšie, než ak by ho Harris mal naťahovať na 2O strán. Kniha bola samozrejme sfilmovaná a to hneď dva razy. Najskôr v r. 1986 začínajúcim Michaelom Mannom (neskôr Posledný mohykán a Horúčava) s William Petersenom ako Willom. Vo filme mal Lecter len cameo, hral ho Brian Cox a dokonca mu priezvisko skomolili na Lecktor. Sranda je, že v románe Červený drak sa mihne postava s priezviskom Petersen. A keď sme už pri menách, v knihe sa vyskytuje pumpár Lang. Lang, Stephen Lang, dostal rolu v Mannovom filme, zahral si „novinára“ Loundsa. Druhý raz bola Harrisova kniha sfilmovaná v r. 2002 rutinérom Ratnerom, kde si Grahama zahral znudený Edward Norton a Lectera si (v na o čosi rozšírenom priestore) vychutnal Anthony Hopkins, keďže Cox sa k úlohe nikdy viac nevrátil. „Od svých devíti let věděl, že je v podstatě sám a že vždycky sám bude, což je závěr, ke kterému člověk obyčejně dochází kolem čtyřicítky.“

5 15.09.2024

(SPOILER) „Odhazujeme svoji minulost a v budoucnosti nám to pak chybí.“ Wau, báječné. Určite nečakajte horor. Mne to síce anotáciou evokovalo To od Kinga resp. Temné léto od Simmonsa, ale Robert McCammon si šiel svojou vlastnou cestou. Nebál sa urobiť to inak a možno i vďaka tomu je z tejto „detskej“ trojice môj najobľúbenejší román práve ten jeho. Paradoxne je super, že chýba ucelenejšia zápletka. Jasné, ako červená niť sa naprieč 5OO stranami ťahá motív s utopencom v Saxtonovom jazere, ale nejde oň. Ide o všetko... a akoby o nič. Autor dokázal odolať a vraždu postupne odsunul na vedľajšiu koľaj, navrátiac sa k nej len občas. Výborné rozhodnutie, lebo spomedzi toho všetkého je práve ona jednou z najmenej zaujímavých súčiastok inkriminovaného príbehu. Inak, pôvodne mal dej viac pojednávať práve o nej, ale samotného McCammona to proste nebavilo písať, dospel k záveru, že ako čitateľa by ho to nebavilo ani čítať a tak dej upravil do podoby, v akej ho poznáme. V tomto smere preto neprekvapí, že on sám sa najviac stotožňuje s postavou mladého spisovateľa, ktorý mal ušľachtilé ambície, ale nechal sa zlomiť vydavateľstvom, znetvoril vlastnú knižnú víziu a de facto skončil. Je to koláž detských fantázií, zafarbených hravou a bezstarostnou, ale tiež temnou nostalgiou. Príbeh sa odohráva v 6O. rokoch 2O. storočia v USA, ale mnohé veci sú prenosné na všetky kontinenty: partia kamarátov, problémy v škole, rodičia, bicykle, psy verné až za smrť (niektoré doslova). Chýba azda len prvá detská láska, čo mi pravdupovediac nevadilo (skôr naopak). Motív bandy kamarátov je upozadený, ale opäť: za mňa v pohode, keďže po To, Temnom létě a Keeneovom Ghůlovi si myslím, že téma je vyčerpaná a je o nej veľmi ťažké napísať niečo nové, takže považujem za múdre, že na to McCammon rezignoval. Vadili mi časté deus ex machina, ktoré nasilu posúvali dej dopredu v momentoch, v ktorých autor prestával vládať. Čiže dlhé strany čítame o opici, čo vyzerá ako stratená dejová odbočka. No a keď to čakáme najmenej, opica otočí dej. Alebo „dinosaurus“. Alebo... tých vecí je tam proste viac. Viac než dosť. Viac, než by mi bolo milé. Mnohé tieto nápady žiaľ zostanú neuspokojivo dokončené (chlapec so zázračnou rukou). Čiastočne ma sklamala koncovka, kedy som čakal nálož ťažkých sĺz a áno, JE to dojemné. Ale malo to byť dojemnejšie. Úvodná básnička a úvodné spomínanie na magické čaro detstva, ma zasiahli silnejšie, než záver samotnej knihy (ale minimálne rozhovor s otcom na konci je niečo, čo ma v daný večer, počas ktorého som román dočítaval, psychicky dosť rozhodilo).

4 14.09.2024

Pekne alternatívna história, to vám teda poviem. Po tomto komikse som pokukoval dlhšiu dobu, keďže ma zaujali veľké rozmery, tvrdá väzba a krásna kresba Jérémyho (výborná pirátska séria Barakuda). A s Jodorowskym nemám problém, skôr naopak: mám rád, ak niekto píše kontroverzné veci. Samozrejme je fajn, ak by to neboli trápne samoúčelná kontroverzia, ale taká, ktorá funguje a má zmysel. A povedal by som, že tá Jodorowského zmysel má. Od príbehu som pravdupovediac vôbec netušil, čo mám čakať, prezentácia diela mi pripadal, že žánrovo sme niekde pri fantasy, preto ma prekvapil scenár, postavy, to, o čo šlo. Myslím, že skôr milo, než nemilo a určite ma potešilo, aké je to nepredvídateľné, takže je to chvíľku ako keby pokus o hodinu z histórie... a na druhej strane do deja vpadne obrovská hovoriaca gorila a poodtŕha hlavy desiatim vojakom. Je to trochu zamotané (priveľa postáv, vzťahov, motívov a časových skokov, dokonca je tu flashback vo flashbacku), ale páčilo sa mi to. Akože hej, pre niekoho to môže byť guláš. Imhotep... apoštol Ján... Nostradamus... Bonaparte... Ale ja už som toho čítal dosť, takže som plus-mínus rád temer vždy, keď si prečítam niečo, čo je fakt „šialené“ a nepredvídateľné.

5 11.09.2024

Wow. Po tom, čo si Hurwitz minule v Kruhu násilí vzal na paškál Scarecrowa, v knihe Šílený prišiel na rad pre zmenu iný Batmanov kanonický súper, ktorý patrí na jednej strane medzi legendy (na stranách komiksu debutoval už v 4O. rokoch 2O. storočia), ale faktom je, že filmy sa mu vyhýbajú v podstate úplne a v našich končinách vyšlo veľmi malé množstvo komiksov, v ktorých by hral významnejšiu rolu. Skôr sa občas niekde v niečom mihol v cameu a niektorí čitatelia nechápali, kto je ten nízky chlapík v klobúku. Je to kuriózny Báťov protivník. Jeho napojenie na Carrollovu Alenku v ríši divov je proste divné. Na druhej strane, ak sa správne uchopí a spracuje, môže byť výsledkom veľmi zaujímavý, psychologický, mrazivý a intenzívny zloduch. A povedal by som, že to sa tejto knihe podarilo. Myslel som, že dám „len“ 3*, ale nie, na to je to fakt príliš dobré, príliš temné, príliš hororové, príliš také, že si na konci poviete, že má náš obľúbený netopier fakt ťažký chlebíček a vy by ste na jeho mieste radšej dali výpoveď a odišli na Tahiti a už sa nevrátili. Kniha Batman – Temný rytíř: Šílený je pre slovenské a české publikum zaujímavá ako som spomínal práve tým, že dáva konečne poriadny priestor kreatúre, s ktorou sme sa doteraz až tak často nestretali a ak predsa, tak v neuspokojivej forme. Kreatúre, ktorá, ako to už býva, nie vždy bola kreatúrou. Lež niekedy to tak chodí, že vás život vyformuje proti vašim očakávaniam, i proti očakávaniam vášho okolia a z vás sa nestane dobý človeka hrdina, ale chcípák. Hororový je nielen Hurwitzov scenár, ale taktiež práca ilustrátorov, skvelého Ethana van Scivera (New X-Men: Impérium) a výborného Poliaka Szymona Kudranskiho (Doctor Strange: Zatracení). Tvorcom sa sem dokonca podarilo prepašovať pár vtipov (prerážanie vitráží alebo Batman rozkošne nemiznúci počas rozhovoru s Gordonom, čo oboch riadne zaskočí), ale bez toho, aby to zanechalo šrámy na pochmúrnej atmosfére, za čo dole klobúk (ehm). Miestami ma až zarazilo, aké drsné a temné to je. Na niekoľkých miestach som sa v duchu pýtal: „To vážne?“. Netvrdím, že je to najlepšia batmanovka na svete a áno, niektoré nápady sme už v minulosti videli (čo myslíte, ak sa na scéne zjaví žena, kvôli ktorej je Bruce ochotný vzdať sa svojej superhrdinskej kariéry, ako to dopadne?), ale to nič nemení na to, že scenárista rozpútal fakt riadne drsné a ponuré orgie.

2 07.09.2024

No... nie. Zo sveta Watchmenov ma bavilo zatiaľ všetko, geniálny Mooreov originál, ako i Rorschach od majestátneho Toma Kinga a dvojdiel Hodiny posledního soudu (hoc druhá kniha sa kvalitou na prvú nechytala) ale toto bola taká nuda, že neviem, či pre mňa má zmysel pokračovať v kompletizácii prequelových spin-offov zo série Před Strážci. Je to veľmi ťažké čítanie, ale v tomto prípade nie kvalitné náročné čítanie, ale proste len ťažké, nudné a vcelku nezáživné čítanie. A samozrejme vôbec nejde o nedostatok akcie, nie som primitív, naopak koľkokrát je lepší komiks dialógový, než samoúčelne akčný. Vydanie je to robustné (temer 3OO strán), aj bonusy by boli, lež nepochopil som zdvojené medailóniky (žeby úradoval zákerný tlačiarensky škriatok?).

2 05.09.2024

Toto je oslava? Môžu sa hanbiť. Akoby vás pozvali na stovku dedka vášho najlepšieho kamaráta, vy tam prídete a v obývačke bude len dedko, kamoš, jedna káva a dva obschnuté chlebíčky a vy sa vypýtate na WC, aby ste manželke mohli napísať SMS, aby vám za 14 minút zavolala a vy sa následne budete tváriť, že vám volá šéf a musíte ísť nečakane na nočnú. V r. 2024 ubehlo 9O rokov od doby, čo legendárny Donald debutoval v animovanom filme. Egmont u nás pri tejto príležitosti vydal knihu komiksov Pozor na to, co si přeješ, Donalde! Nuž... bolo by lepšie, ak by nevydal. Ak (logicky) čakáte dôstojnú veľkoleposť a úctyhodnú pecku hodnú káčerovho honosného mena... zjavne neviete, čo je Egmont zač. Ako niekoho, kto vyrastal v deväťdesiatkach aj práve na disneyovských zošitových komiksoch Duck Tales, Mickey Mouse, či Káčer Donald, ma mrzí, že čosi také musím povedať, ale mrzieť by to malo niekoho iného. Egmont na to proste dlabe. Taká je krutá pravda. A proti pravde sa nebojuje. Treba sa jej pozrieť zoči-voči, hoc je to ťažké a poučiť sa z nej, alebo sa tváriť, že problém neexistuje a zostať hlivieť a potom umrieť. Aby som uviedol aspoň jeden dôkaz: tento vydavateľ neváhal v r. 2O18 vydať Rosov legendárny komiks Život a doba Držgroša McDucka tak, že v češtine bol plný textových bonusov a v slovenskom vydaní z nich nezostala ani čiarka (!). Za mňa je čosi také vydavateľské dno, ktorého som si nemyslel, že sa niekedy dožijem. Osobne by som za takéto zverstvá rozdával výpovede ako na bežiacom páse. No v Egmonte je vedenie zjavne naladené mimoriadne priateľsky. Čo tam po platiacich zákazníkoch, nie? Takže mňa osobne vôbec neprekvapilo, keď namiesto veľkolepej komiksovej udalosti z tlačiarne zdochnuto vyšiel nízkorozpočtový paperback so stovkou strán, bez akýchkoľvek bonusov (nie je prítomné ani len úvodné slovo venujúce sa danej slávnostnej chvíli) a na nepohodlnom WC papieri. Čo sa týka samotných komiksov, nenájdete tu žiadne kultové, ani klasické reprezentatívne staré príbehy, ale komplet nové. Neviem, či je to dobre alebo zle, scenáre sú každopádne občas divné (Donaldovi sa z mobilu vyčaruje magický džin, informuje ho, že mu splní želanie a Donald si myslí, že je to vtip). Vo všeobecnosti ma komiksy bavili, taký disneyovsko-káčerovský priemer, nič výnimočné, ale fajn. Scenáre sú prispôsobené 21. storočiu, takže hrdinovia majú smartfóny, používajú apky a cloudy, musia odsúhlasiť FAQ a robia si selfie. Niekto to bude považovať za rúhanie. Ďalší za prirodzený vývoj. Dlhoprstí vyzerajú ako po ketodiéte, to ma vyrušovalo. Naopak, moderná, "digitálna" kresba plná farieb, sa mi páčila. Dávam 2*. Začnite si viac vážiť svojich (platiacich) fanúšikov. Dajte im to, čo si zaslúžia a na patričnej úrovni, alebo radšej ani komiksy nevydávajte, než ak ich máte vydávať takto. A vy, fanúšikovia, drahí čitatelia. Naozaj vám TOTO stačí? Že vám od honosného stola pohodia ohlodanú kosť a ešte chcú, aby ste za to platili? Skutočne? Viete vy vôbec, ako sa s komiksami vedia vyhrať vydavateľstvá ako CREW, Josef Vybíral, či Comics Centrum? TO je úroveň. Toto úroveň nevidelo ani z rýchlika.

5 03.09.2024

Epigón X-Menov: Rozpadu. Šokujúce dopady psychického zosypania jednej z najmocnejších marveláckych postáv (nie, vážne nie Hulka a ani Thora, na svete sú aj mocnejšie veci než svaly) sa v Klane M dočkali pokračovania resp. dopovedania. Americký scenárista Bendis a francúzsky ilustrátor Coipel rozohrávajú veľkú partiu, ktorá síce občas dopláca na to, že je typickým gigantickým eventom (takže niektoré veci sú dokončené v úplne iných sériách a niektoré cameá sú fakt zbytočné, pre dej nijako prínosné), ale vo všeobecnosti je to vydarená, parádne nakreslená a robustná záležitosť, na ktorej je možno najprekvapujúcejšie, že hoc obsahuje búchačov ako Wolverine a Luke Cage, v skutočnosti je značným spôsobom neakčná. Spolieha sa skôr na psychológiu, než masívnu deštrukciu veľkomiest. Možno by som tomu teoreticky vyčítal to, že na plné pochopenie je nutné mať načítaného čo najviac z minulosti, tak ale ja neviem, je to mínus komiksu alebo vaše?

1 03.09.2024

„Pamäť človeka nie je však najspoľahlivejším prenosovým médiom. Poznatky sa vplyvom času a rozličnej miery porozumenia môžu ďalej interpretovať odlišnými spôsobmi. Podobne je to s úlomkom skla, ktorý vhodíme do rieky. Časom sa pôsobením vody a piesku obrúsi natoľko, že stratí svoje ostré rysy, niekedy sa zmení aj jeho pôvodný stav a inokedy sa zdeformuje natoľko, že pri pohľade naň máme problém určiť, o aký materiál vlastne ide.“ /s. 46/V lete 2024 som zažil príjemne zvláštny okamih. Nakontaktoval sa na mňa Ján Bocan s tým, že na nete videl môj inzerát, predával som kultový sci-fi komiks Ľudia a netvory, ktorý v slovenskom a českom jazyku vyšiel v 9O. rokoch, kedy vychádzali tony úžasných (ale i menej úžasných, napriek tomu... úžasných, ehm) komiksov. Veci dopadli neočakávane: nakoniec to bol paradoxne on, kto mi niečo poslal. Okrem dvoch komiksov Posledného mohykána (z tvorivej dielničky legendárneho slovenského komiksového guru Fera Mráza) pribalil útlu, na prvý pohľad nenápadnú knižku s názvom Vášeň, ktorá spája. Jej autorom bol on sám. Nie, neukrýva sa pod týmto názvom príbeh z červenej knižnice, lež prehľad o desiatich rokoch organizovania zberateľských aktivít v Snine a okolí. Nikdy som si nemyslel, že si raz s chuťou prečítam knihu o čomsi takomto. A predsa sa stalo. Život je proste nepredvídateľný. Ale prečo ma prekvapuje, že sa mi kniha páčila? Sám som ostatne kedysi bol zberateľom. V detstve a puberte som zberal so starším bratom všetko. Samolepkové albumy (áno, máte česť s osobou, ktorá dodnes vlastní KOMPLET vyplnený album Jurského parku), poštovné známky, samolepky z Koukou-Roukou, ale tiež plagáty, fotosky z kina, pogy, céčka, figúrky He-Mana a spol., samozrejme komiksy a v neposlednom rade stovky, tisíce vrchnákov z alka a nealka, ktoré sa v tých dobách, nie ako dnes, vyznačovali tým, že firmy na ne umiestňovali celkom pekné obrázky špecifické pre tú-ktorú značku. Moje nadšenie pre zberateľstvo viedlo dokonca tak ďaleko, že keď nebolo zberať čo zaujímavejšie, zberal som hokejové kartičky. Ja! Hokejový analfabet, ktorý ani poriadne nevie, čo je to hokej. Takže áno, kniha ma vzala na chvíľu späť do 9O. rokov. Ako editor by som jej akiste vytkol sem-tam kostrbatejšiu štylistiku a autorovi ušlo viacero gramatických chýb resp. preklepov, ale vo všeobecnosti sa mi kniha páčila a miestami na mňa dokonca hlboko zapôsobila, viď. nečakaná, pôsobivá pasáž rozprávaná z pohľadu mesta (!). A tie Mrázove komiksy mi poslal zadarmo. Pretože zberatelia si musia pomáhať a najdôležitejšia je v tomto krásne bizarnom odvetví ostatne láska, vášeň a zapálenie pre vec. Nemám pravdu?

5 01.09.2024

„Démoni se té noci nakrmili a praskali krví jakom klíšťata.“ Guillerma del Tora budem nadosmrti zbožňovať za to, ako mi famóznym Faunovým labyrintom roztrhol srdce. Je to mimoriadne multifunkčný umelec s láskou k hororu a najnovšie si do svojho rozmanitého portfólia pridal ešte aj písanie kníh. No povedzte! Trilógiu o nákaze spolunapísal s Chuckom Hoganom a opäť sa vracia k milovanej upírskej tematike. Už jeho debut Cronos ňou bol v r. 1993 predchnutý, nevraviac o druhom Bladeovi a o Guillermových krásne apokalyptických plánoch na trojku, ktorej odvážny scenár však vyplašené štúdio zmiatlo zo stola a natočilo tú blbosť s Ryanom Reynoldsom a Jessicou Biel. Keď sa to tak vezme, uvedomíme si, že upírska mytológia je prítomná ako keby v celej jeho tvorbe, tu viac, tu menej tlačená do popredia. Ale je tam. V Nákaze prepukla nákaza (ehm) naplno. Je to ako Prekliate Salemu, ale vzniklo to o desaťročia neskôr, takže tvorovia boli odvážnejší a vampírmi nenechali infikovať nejaké trápne zapadnuté mestečko, ale rovno celé USA. Pravdupovediac, celkovo mi to pripadalo značným spôsobom kingovské. Pri čítaní som si nevedel pomôcť. Bolo to napísané zručne a pôsobivo, ale napriek tomu ma to vcelku nudilo, postavy ma nebavili a čo sa deja týka, pravdupovediac mi to pripadalo ako moderný remake Draculu a práve Prekliatia salemu, akurát aktualizovaný na 21. storočia s tomu odpovedajúcimi vychytávkami. Deti noci tu vystrájajú hnusné veci, ale proste mi to napriek snahe pánov spisovateľov pripadalo ako priemer. Na mňa kniha najlepšie fungovala v „poviedkových“ momentoch, kedy sme „len“ sledovali, ako sa postupne „epidémia“ šíri mestom, domami, jednotlivými bytmi, ulicami, ako zlo preberá čoraz mrazivejšiu nadvládu nad mestom, pričom kompetentní plus-mínus nič ani len netušia (a opäť: komu to pripomína Prekliatie Salemu?). V týchto okamihoch som si veľmi pochvaľoval a vravel som si: „uhm, uhm, uhm“. No ale spravidla o dve tri strany neskôr sa to opäť prepadlo do letargie. A také je aj moje hodnotenie. V sérii nebudem pokračovať.

6 31.08.2024

Toto patrí spolu s Rokom jedna, Návratom Temného rytíře, Knightfallom, Kameňákom alebo Arkhamom k batmanovkám, ktoré v 8O. a 9O. rokoch razantným spôsobom menili tvár ušatého strážcu ponurého veľkomesta Gotham. Ich atmosféra nepripomínala bezstarostné šantenie a nezbedné skákanie po strechách s vyujúchaným Robinom z niekdajších čias. Nie. Nastalo obdobie, počas ktorého Barbaru Gordonovú postrelili tak, že skončila na vozíku, Batman nebol dokonalý superhrdina, ale chybujúci človek neustále siahajúci na dno svojich síl a Robin síce prítomný bol, ale najmä na to, aby bol brutálne zavraždený Jokerom. Batman: Kult používa realistického protivníka, ktorý na to ide skrz drogy a manipuláciu. Charizmatický vodca sekty, ktorý ako každý správny vodca zvrátenej ideológie majstrovsky manipuluje slabými a hlúpymi, ktorí mu slepo a bez zbytočných otázok (a prirodzene výčitiek svedomia) slúžia. Toto mne osobne, čím som starší, pripadá zaujímavejšie a v neposlednom rade desivejšie a mrazivejšie, než to, keď na scénu napochoduje chlapík so zbraňou, ktorou vás dokáže behom pár sekúnd premeniť na kocku ľadu. Tomu odpovedá temná, hororová kresba Bernieho Wrightsona, ktorý ilustroval Kingov Cyklus vlkodlaka. Za scenárom stojí Jim Starlin, ktorý sa ostatne už raz pokúsil Batmana vrátiť pevnými nohami späť na zem; Deset nocí KGBeasta síce nie sú vynikajúci komiks, ale minimálne tým, že ich autor umiestnil do realistickejších kontúr, mali taktiež za následok, že sa z Temného rytiera pomaly ale isto stávala dospelá postava.

5 29.08.2024

Istým spôsobom pokračovanie Temných děsov, aj keď slovo sequel je zveličené, keďže máme dočinenia s (relatívne, až na pár detailov) uzavretými príbehmi. Pristupoval som ku Kruhu násilí obozretne, ale nakoniec som príjemne prekvapený. Nie sú to čisté 4*, ale aj tak je to istým spôsobom pecka. Rázna, sympaticky jednoduchá, priamočiara. Ako romantický úder kladivom medzi oči. O hviezdu lepšie, ako Temné děsy. Podtrhuje to fantastická kresba prevažne Davida Fincha, ktorého štýl mi fakt dlhé roky sedí rovnako, ako echolokácia k netopierovi (Batman a Robin musí zemřít, Já jsem zhouba), ale tiež Filipínčana Mica Suayana (Superman 2: Tajnosti a lži) a Španiela Juana Rosé Rypu. Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, že sa na Kruhu násilí podieľalo viacero ilustrátorov; pri zbežnom prelistovaní pôsobí ako konzistentné dielo jedného autora. Skúsený batmanovský scenárista Gregg Hurwitz si vďakanetopierovi uvedomil, že Batmana síce môže zlomiť fyzické monštrum (legendárny Knightfall s Baneom), ale pravdepodobnejší je „psychologický“ súper á la Joker... alebo Scarecrow. Teda osoby, ktoré dokážu majstrovským spôsobom rozložiť aj silnú psychiku. Scarecrow je tu nakreslený desivo, ako niečo, čo sa nechutne vyplazilo zo Silent Hillu na slobodu a nikto to nehľadá. Kruh násilí sa odohráva vo viacerých časových rovinách a vďaka jednej konkrétnej ho môžeme vnímať zároveň ako origin tejto podľa mňa geniálnej a v našich končinách stále akosi hrubo nedocenenej postavy. Hurwitz navyše dostal skvelý nápad pokúsiť sa nájsť paralelu medzi detstvom Jonathana Cranea a detstvom Brucea Waynea. O Kruhu násilí dokonca nemám problém vravieť ako o hororovom komikse, samozrejme s prižmúreným okom. Čo mi nesedelo? Nudný Gotham v ohrození, precitlivený Damian (som odkojený na Morrisonovi, takže viem, že „pravého“ Damiana by nerozplakalo ani nešťastne kvíliace šteniatko zaseknuté v komíne), nesedel mi Batman používajúci nedôstojné a nevtipné hlášky („Pošlete mi obsílku.“) a nie úplne perfektne spracovaná logika (dievčatko sa stalo obeťou beštiálneho únosu, policajti ho po nájdení umiestnia do ponurej kobky, v ktorej by dobrovoľne neprespali ani bezdomovci a uprostred noci k nej oknom príde svalnatý chlap v kostýme netopiera a začne ju vypočúvať). Scenáristova robota miestami vyvoláva déjà vu. Skôr ako keby pozliepal dokopy v minulosti v rámci kánonu osvedčené prvky (Gotham v ohrození, únosy detí, Gordonov únos, Batman siahajúci na dno svojich síl vinou flashbackov na vraždu rodičov...). Prekvapivo to ale drží pokope, takže je to mix, ale DOBRÝ mix. Záver Kruhu násilí patrí bonusovej kapitole, v ktorej sa vraciame do minulosti. Vidíme, ako sa Bruce v priebehu rokov snaží vyriešiť vraždu otca a matky. Čakal som, či z toho vylezie niečo šokujúce, keďže napr. filmári v minulosti nemali problém urobiť z ich vraha Jokera (idioti). Takže som bol vlastne nemilo prekvapený, že dobrý nápad bol zabitý tým, že sa v ňom nič neodhalilo. Alebo odhalilo? Ak naozaj vraždil Joe Chill, je to mrazivé v zmysle, že Bruce polovicu života veril v zradu na najvyšších miestach a napokon to bol obyčajný opitý blbec (čo je „sympaticky“ realistické). Ak ale bol Chill len figúrka, tak záhada pokračuje a práve to je to, čo Batmanovi nedáva spávať a čo de facto robí Batmana Batmanom.

6 27.08.2024

V r. 2011 sa DC pustilo do vydávania Batman: The Dark Knight. Séria u nás vyšla v štyroch knihách. Dá sa povedať, že každý bol uzavretý a venovaný inému superzáporákovi, pričom celé to bolo temné, miestami až temer vyložene hororové a Batman bol jemne odsunutý na vedľajšiu koľaj. Čo bola paráda. Ešte v Temných děsoch to až tak dobre nešliapalo (hoc ako začiatok to bolo fakt dobré, ale na 4* to nemalo). Na scenároch pracovala rovno až štvorica pánov (David Finch, Joe Harris, Paul Jenkins, Judd Winick). Akonáhle to DC stoplo a na písanie najalo jediného, Gregga Hurwitza, séria si kvalitatívne značne polepšila. V dvojke prišiel Scarecrow, v trojke nastúpil na prekvapivo krvavú scénu Mad Hatter a sériu zakončil Clayface. Všetko slávni, ale predsa len ako keby podradnejší netopierovi súperi. Hurwitz z ncih spravil ponuré hororové hviezdy s pôsobivými originami. A Temné děsy? Sú riadne drsné. Ak o tomto komikse niekto nechce hovoriť ako o drsnom, potom už ozaj neviem. Treba si uvedomiť, že na to, o akú dominante mainstreamovú postavu ide, tu ilustrátori David Finch (Americká liga spravedlnosti, Avengers: Rozpad) a Ed Benes (u nás týmto debutujúci) predvádzajú riadne humusáčtiny: prestrelené lebky, hlavy rozbité do takej miery, že ucho odpadlo zo svojho pôvodného miesta, v priamom televíznom prenose mozog vystrelený z lebky a do toho chuťovky á la metro plné vyvraždených civilov. Ak to chce niekto EŠTE drsnejšie, tak to už možno ozaj len napísať vedeniu DC, či náhodou nechystá špecifický gore-porno experiment (ostatne, Bruceov penis sme tu už raz mali). Čo sa scenára týka, je to klasický Batman. Oceňujem, že tvorcovia sú komorní a pred monštruóznou akciou uprednostňujú civilnejšie zápletky s dôrazom na psychológiu postáv a vzťahy medzi nimi, túto ich skvelú snahu však sabotujú nerealisticky osvalení antagonisti. Pri masovom úteku z Arkhamu som cítil značný pocit dèja vu (Knightfall). Keď na scénu napochoduje Bane a začne trúsiť suché hlášky o zlomení väzov, tak neviete, či je to remake, reboot, sequel, pocta, poklona, lacná vykrádačka, žmurkanie na fanúšikov, alebo extrémna pohodlnosť, ako uspokojiť každého... a nikoho.

5 27.08.2024

„Řekl jsem si, že se obejdu líp sám. Že takový už je život, stejně jsme sami. A i to je dost. Někdy až moc.“ Dobre, idem na 4*. Prvé dejstvo ma až tak nestrhlo, síce sa mi páčilo (ak sa čosi také o tak temnom príbehu dá vôbec povedať), ale čakal som, že ma to do svojich osídiel lapí náruživejšie. Očakávania sa naplnili až pri dvojke. Erotika, krv, prekvapivo sympatický nesympatický ústredný antagonista, zábavné vedľajšie postavy, skvelé scény, napätie, ale i štipka drsného, čierneho, cynického, krutého humoru. Hoc sú „hrdinove“ filozofické preslovy plné neoriginálnych myšlienok, sú napísané tak, že som uznanlivo prikyvoval, hoc som si uvedomoval, aké klišé to je. Resp. nie ani tak klišé, ako skôr hlboká životná pravda. Ale keďže túto hlbokú životnú pravdu ovláda asi každý nad 4O, tak je to zároveň klišé. No nič, zamotávam sa. Skvelá jazda, parádne nakreslená. Mrazivé je, že hoc sa v dvojke viac pozrieme na to, kto je vlastne ústredný zabijak ako človek, tak je to vlastne ešte desivejšie, než keď sme o ňom nič nevedeli.

5 27.08.2024

Staré, ale dobré... avšak nie geniálne. Tichá hrůza je v rámci hororových kníh vydaných v češtine v podstate pojem. Editor Tomáš Korbař ju vydal prvý raz v r. 1967, 1O rokov pred svojou smrťou. V nasledujúcich desaťročiach vyšli úctyhodné tri reedície, čo vo svete literatúry, obzvlášť našej, tuzemskej, fakt nie je žiadna samozrejmosť. Neveim, ako je to s ďalšími vydaniami, či je to v nich rovnaké alebo nie, ja každopádne vlastním verziu z r. 2OO8 a na začiatok mi nedá nevysloviť poľutovanie nad tým, že kniha je po vydavateľskej stránke odvedená biedne. Neobsahuje žiadne úvodné slovo, o záverečnom si môžete nechať len snívať. K žiadnej z poviedok neprislúcha text informujúci nás o tom, čo je poviedka zač, čím je taká výnimočná, že sa prebojovala do antológie, nič o jej pozadí, o tom, ako vznikla, prečo, kedy, kde atď. Úplne bez šance sú medailóniky autorov. A o tom, aby na každej strane pre ľahšiu orientáciu bol uvedený názov poviedky a meno autora, si môžete nechať skutočne len snívať. Vzhľadom na pôvodný rok vydania kniha samozrejme obsahuje staršie hororové poviedky (takže fakt žiadny King), ale niektorí autori a autorky mali taký dar (literárnej) reči, že ak by mi niekto povedal, že napr. Vtáci vznikli minulý rok, uverím mu. Z obálok jednotlivých vydaní ma najviac oslovila opičia. Naopak, vždy, keď sa pozriem na zelenú s netopierom, prvú sekundu nechápem, prečo sa na obálke hororovej antológie nachádza jachta s napnutou plachtou. Úplne ma neoslovil ani paperback bez lacetky. A autor legendárneho Psycha Robert Bloch je tu uvedený ako Richard. Spočiatku som bol rozhodnutý udeliť 4*, ale v druhej polovici začali pribúdať slabšie, priemernejšie, niekedy vyložene dvojhviezdičkové texty.

7 27.08.2024

Vyrastal som v 8O. a najmä v 9O. rokoch a ak by som si mal vybrať extra nostalgický seriál, vyšplhaby sa zoznam titulov na desiatky. Pohotovosť by medzi ne nepochybne patrila. Svojho času to bol neskutočný úspech, veď preboha vzniklo šialených 15 sezón (pätnásť!). A to sa samozrejme bavíme o dobách, kedy bežne jedna séria hocijakého seriálu pod 2O dielov nešla, takže si predstavte to kvantum materiálu, to nebolo ako dnes, že sa urobí „limitovaná“ mini-séria o siedmich epizódach. Schválne som si teraz dal intro na YouTube a je to stále nářez. V deväťdesiatkach sme sa nedelili len na metalistov a depešákov, ale tiež na tých, čo uznávajú Pohotovosť a na tých, ktorí preferujú Nemocnicu Chicago Hope. Ja som patril do fanklubu Georgea Clooneyho a spol. Vedel som samozrejme, že je to spoločné producentské dielo Stevena Spielberga a úspešného spisovateľa Michaela Crichtona, ale dlhé roky som netušil, že to má knižný základ práve v Crichtonovej knihe. No... alebo nemá? Alebo nemá. Crichton totiž naozaj napísal knihu nazvanú Pohotovosť, ale v skutočnosti vynikajúci dramatický seriál nemá s knižnou predlohou, samozrejme až na miesto, nič spoločné. Viete, a teraz sa niečoho rýchlo chyťte, ono to vlastne ani nie je bežná literatúra s postavami, zápletkám, dialógmi. Pripomína to televízny dokument obsahujúci pár hraných pasáží. Takže ak aj vy budete čakať adrenalínovú nonstop jazdu z pohotovosti a budete si chcieť predstavovať Georgea Clooneyho, Noaha Wylea, či Anthonyho Edwardsa (a samozrejme asi najtemnejší charakter seriálu, Eriqa La Salleu, ktorý sa nebál stvárniť rolu, ktorá je asi taká príjemná, ako cirkulárka, do ktorej sa vám dostane ruka), zostanete rovnako šokovaní, ako ja. Musím žiaľ ísť s hodnotením veľmi nízko, keďže toto nemá s románom naozaj skoro nič spoločné a sú to skôr opisy nemocničných procesov. Nechápete? Ani ja. Cítil som sa ako keby som čítal nejakú inštruktáž lekára voči študentovi a inokedy to pre zmenu pripomínalo čítanie zdravotnej karty cudzej osoby. No proste hrozné čosi. Dobrou správou je, že je to krátke, takže to budete mať aspoň rýchlo za sebou. Kapitoly sú pomenované podľa postáv (každú rozpráva iná), ale je to úplne zameniteľné, vôbec to nerozpoznáte. Plus samozrejme je to staré niekoľko desaťročí, takže i laik asi pochopí, aké je to celé zastarané. Je to relikvia amerického zdravotníctva 6O. resp. 7O.rokov. Podľa mňa to mnohí nedočítajú.

5 27.08.2024