Ivan Kučera přečtené 1427

Kytice 2022, Karel Jaromír Erben

Keď som v r. 2000 zašiel do kina na Kyticu z produkcie Juraja Jakubiska, úplne ma dostala do svojej moci. Uchvátila ma, odrovnala ma, zhypnotizovala ma. A to nielen svojím nekompromisným vizuálom a nezabudnuteľnými výjavmi (podvodná ríša, lietajúci zombie, umrlec Jiří Schmitzer), ale samozrejme najmä do deja úchvatne začlenenými kultovými Erbenovými hypnotickými, nákazlivými veršami. Možno ma v pár detailoch dokonca inšpirovala v tvorbe (v tom čase som už 5 rokov písal). Napriek tomu trvalo 24 rokov, kým som si trúfol na samotnú Erbenovu zbierku legendárnych balád, o ktorých myslím môžeme s čistým svedomím hovoriť ako o folk horore. Sú pochmúrne a drsné. Nádherne, nejeden raz riadne nečakane zrýmované. Knižočka je to útla (mám vydanie z r. 2022); ak by bol človek barbar, prebehol by to očami za pár desiatok minút. Ja som to tak ale v žiadnom prípade nemienil urobiť. Chcel som si Kyticu vychutnať. Každý deň som si dal len 10 strán. Ale nie len tak hocijako. Inštinkt mi našepkával, že ak si to chcem užiť, mal by som čítať nahlas, pomaly a dôkladne premýšľať nad každým veršom. Takže ak by ste v tej chvíli nečakane vtrhli do izby, možno by sa vám naskytol zvláštny pohľad na to, ako ležím na gauči a nahlas čítam Kyticu. Niektoré balady ma odrovnali menej, iné viac, ale ako celok je to jedinečný kus práce. Najviac ma do svojej moci dostala Polednice (tu som sa samozrejme nedokázal zbaviť spomienky na Bolka Polívku šialene sa na chodúľoch rútiaceho po poliach zaliatym žeravým letným slnkom) a najmä pochopiteľne geniálna Svatební košile a Vodník. Pozoruhodné je, že v češtine vyšlo ak sa nemýlim viac ako 110 (!) reedícií, čo je možno svetový rekord, netuším. Vôbec sa tomu každopádne nečudujem, toto je ozaj český národný poklad. Inak je to riadna brutalita plná mŕtvych, duchov, netvorov, únosov, v podstate až znásilnení, zmrzačených ľudských tiel, úmrtí novorodencov. Ako to už ale na svete chodí, najbeštiálnejších vecí sa tu dopúšťa bežný človek na inom človeku (rozsekanie človeka doslova na kusy).... celý text

Sibiřské ohně 2003, Thierry Smolderen

Dalo by sa povedať, že sériu Gipsy som čítal plus-mínus v rovnakom čase, ako inú sériu, ktorú BB/art vydalo v rokoch 2002 – 2003 v pevnej väzbe a s A4 rozmermi - a to Vlada. Azda by sa s prižmúrenými očami dalo vyhlásiť, že obe ságy operujú s obdobným, nazvime to sovietskym fílingom. Gipsy to ale robí zručnejšie a najmä zábavnejšie. Je lepšie nakreslený a nafarbený a jeho postavy sú sympatické a v deji sa dá orientovať ľahšie a prehľadnejšie, aj keď zázrak to nie je ani tu. Po scenáristickej stránke ma to skrátka nijak enormne neuchvatlo, to prostredie resp. univerzum, do ktorého je to zasadené, samo osebe je zaujímavé, pestré a originálne, ale ani raz som sa nepristihol pri tom, že by ma reálne trápilo, ako to dopadne, že by ma to naplno, alebo dojalo, či rozosmialo. Mariniho kresba nepochybne nekompromisne víťazí nad Smolderenovým scenárom. Ono to vôbec nie je zlé, ale pozitívnejší dojem ako špecifická európska kuriozita by to zanechalo ako omnibus a nie takéto párstranové šušňáky.... celý text

Generálova dcera 1994, Nelson DeMille

„Za znásilnění by se neměla hanbit oběť.“ Generálova dcéra je môj obľúbený deväťdesiatkový film. Je to ku*va ostrá jazda. Odpustite drsné slová, ale myslím, že každý, kto to videl, mi dá za pravdu a dodá, že som zbytočne jemný. Travolta si užil jeden zo svojich najdominantnejších výkonov a smutne veľa tomu dodalo drastické vojenské prostredie plné šikany, vojenských policajtov, zamlčaných vecí, znásilnení a vrážd. Ale nezabúdajte! Je rozdiel medzi tým, kto zabil ľudskú dušu a tým, kto zbavoval fyzického utrpenia. Pretože pre niektorých ľudí je život utrpením. Knižná predloha je... podľa očakávaní. Hrubá, ale číta sa vcelku (hoc nie stopercentne) dynamicky, lebo je svižne napísaná. Poctivá deväťdesiatková žánrovka, akých sa v deväťdesiatkach vydávali mraky, či už kriminálok, alebo lekárskych trilerov. Románu by prospelo skrátenie o 70 strán. Je toho strašne veľa a hoc je veľa aj postáv a pritom sa medzi nimi ľahko orientujete (čo v príbehoch s množstvom postáv rozhodne nie je žiadna samozrejmosť), tak toto je proste fakt zbytočne dlhé. Ku koncu už budete možno odpočítavať čas do konca. Áno, čím bližšie sme k finále, tým sa samozrejme napätie viac a viac stupňuje, čiže tam by som nekrátil, ale v strede sa nachádza viacero momentov (možno i postáv), ktoré pokojne mohli byť vymazané a knihe by to prospelo. Osobne mi prekážalo, že medzi dvojicou vyšetrovateľov (vo filme okrem Travoltu ešte Madeleine Stoweová z Posledného mohykána) je osobný vzťah z minulosti; toto si myslím, že ublížilo nielen románu, ale napr. i trileru Zberateľ bozkov od Jamesa Pattersona, ktorý spomínam z dôvodu, že jeho filmové spracovanie s Morganom Freemanom a Ashley Juddovou sexuálne zafarbené pnutie medzi hrdinami potlačilo a razom to pôsobilo lepšie. Výrazne potlačené (oproti knihe) to bolo i v prípade filmu Generálova dcéra. Pôsobí skrátka nechcene smiešne, že jedným z hlavných posolstiev knihy je, že nie je dobré miešať sex do armády a spisovateľ napokon paradoxne dospeje k záveru, že pre hlavné postavy bude najlepšie, ak spolu začnú pohlavne žiť. Inak je Generalova dcera zaujímavé, pútavé, originálne a dovolím si tvrdiť, že najmä tragické a veľmi smutné literárne dielo. Rozpráva o tom, čo sa stane, ak je človeku nielen ublížené, ale následne s jeho traumou nielenže nikto nepracuje na odbornej úrovni, ale naopak je daná osoba nielen svojimi najbližšími, ale de facto i spoločnosťou, ktorá ju obklopuje, donútená zločin, ktorý bol na nej spáchaný, ignorovať. Toto si samozrejme následne nesie celým svojím životom a samozrejme to nutne musí mať katastrofálny dopad na jej psychiku. Práve tu sa paradoxne ústredný hrdina, vojenský vyšetrovateľ Paul Brenner, prejaví ako človek, ktorý sa hrá na kreténa (lebo na takých miestach, na akých sa pohybuje, by ho zaživa zožrali behom dvoch minút, ak by prejavil city), no v skutočnosti je to muž na správnom mieste, ktorý so sebou nenechá vyj*bávať a je ochotný (kvôli tomu, aby duša obete mohla odpočívať v pokoji) naplno využiť svoje možnosti a to i na úkor vlastnej kariéry. Okrem toho kniha (plná veľmi slušeného dialógového ping-pongu) pojednáva o neľahkom postavení žien v armáde. V 90. rokoch museli zažívať riadne peklo. Film bol každopádne lepší (herecké obsadenie a výkony, dusná južanská atmosféra, vizuálne výrazné vojenské prostredie, podmanivý soundtrack, nezabudnuteľné scény a v neposlednom rade filmári trošku viac poosobnili vzťah Brenner/Elisabeth; kým v knihe Paul „len“ vyšetroval jej vraždu, vo filme ju vďaka náhode mal možnosť trochu detailnejšie spoznať a to na tom bolo veľmi pekné).... celý text

Pán z Novijanky 2002, Yves Swolfs

No... nebavilo. Povedal som si, že sériu skompletizujem, ale už po jednotke som premýšľal, či som neprecenil svoje možnosti. Nakreslené je to Griffom vcelku fajn... ale ten Swolfsov scenár! Ja netvrdím, že je zlý. „Len“ ma proste vôbec nebaví, nezaujíma, nedokázal ma opantať, pravdupovediac nejeden raz netuším, koľká bije a kto je kto. Ako jednotka mi nepripadala ako jednotka, ale skôr ako osemnásty diel zavedenej série, tak u dvojky som mal podobné pocity. Sovietsko-industriálna atmosféra zaujímavá, ale mňa osobne odpudzovala, pripadala mi nesympatická, hoc zrejme bola presne taká, aká byť mala, čiže svoj účel splnila, ale ja takéto komiksy nevyhľadávam, nepáčia sa mi. Kebyže chcem byť ironický, tak napíšem, že najlepšie na tomto komikse bolo, že som sa vďaka technickej chybe cítil ako keby som čítal mangu, keďže bol vytlačený „naopak“ resp. na začiatku bol koniec a na konci začiatok. Ale ja nechcem byť ironický.... celý text

Invaze zlodějů těl 2023, Jack Finney (p)

Zaskočilo ma, že na tom prakticky vôbec nie je cítiť zub času. Ak by mi niekto povedal, že to vzniklo v roku 2018 a nie v 50. rokoch 20. storočia, asi by som mu bez problémov uveril. Vydanie je to sympatické, fajn paperback s peknou obálkou, svižne to odsýpa, postavy skvelé. Prvú polovicu. Počas nej som bol fakt nadšený a rozhodnutý dať jasné a nekompromisné 4*. No a potom sa niečo stalo. Postavy sa divne začali motať od ničoho k ničomu, príbeh stratil drajv, napätie zmizlo, záhadnosť i atmosféra sa takisto vyparili (nevedno kam) a celkovo by sa dalo povedať, že tomu proste spadla reťaz. Dovtedy mrazivý v podstate až horor, následne sklamanie. Pripájam sa na stranu užívateľa Corsa, že logika hapruje, viď. šialený telefonát s kamarátom u armády, hoc akože hej, ak by som bol profesionálny vojak a zavolal by mi kamarát, že jeho mesto je plné dvojníkov, neviem, ako by som zareagoval, aj keď by to bol uznávaný doktor. Takže dám skromné 3*, ale s dodatkom, že vo všeobecnosti je to dôležitý román. Spolu s Campbellovým Ledovým peklom (predloha Carpenterovej Veci), prípadne Heinleinovými Vládcami loutek, patrí do zlatého fondu sci-fi trilerových hororov o dvojníkoch. Z novších spomeňme potom knihu Zloději tváří od A.M. Shinea. Okrem toho patril svojho času do vlny mimozemských románov (napr. Den Trifidů alebo Midwichské kukačky, oba od Wyndhama). Obľúbené je to i pri filmoch, na túto tému toho vzniklo kvantum (Starman, Fakulta). Mňa osobne téma fascinuje, pripadá mi neuveriteľne desivá, intenzívna a nepríjemná. Veď čo je mrazivejšie, ak nie váš príbuzný, ktorý nie je váš príbuzný? I preto nedám dopustiť na film Črepy v hlave s Lenou Headeyovou, to je fakt majstrovské dielo. Takže som si užil aj Finneyho jazdu... ale myslel som, že si užijem viac. Neskôr s podobným motívom nedôvery pracoval skvele i Ira Levin a to nielen v Stepfordských paničkách, ale taktiež samozrejme v Rosemary má dieťatko, kde majstrovsky využil paranoju a hnusne zneužil, pošpinil a do jarku popri ceste znechutene odhodil pocit istoty, ktorí cítite k príjemným susedom, z nich sa napokon vykľujú zlí roboti a zákerní sektári, ktorí vás chcú zákerne oplodniť. Invaze zloděju těl bola viackrát sfilmovaná. Najvýraznejšie v rokoch 1956 (čierno-biela verzia s Kevinom McCarthym) a 1978 (s Donaldom Sutherlandom). Pikoška: v knihe vystupuje postava menom Kaufman, pričom Philip Kaufman neskôr natočil spomínanú verziu so Sutherlandom.... celý text

JLA: Liga spravedlnosti: Kniha první 2012, Grant Morrison

Strašné. Jeden z najkomplikovanejších mainstreamových komiksových scenáristov uvádza... ďalší komiks o JLA, ktorý ma nedokázal presvedčiť o tom, že je to geniálne zoskupenie. Jasné, dať dokopy Supermana, Batmana, či Wonder Woman, to samozrejme proste JE tím snov. Problém je v tom, že takúto bandu megasuperextrémnesilných osobností logicky musíte postaviť proti megalomanskému súperovi. Ideálne takému, ktorý má k dispozícii nevídané sci-fi technológie, nekonečné apokalyptické možnosti, chce zničiť najlepšie nie len nejakú trápnu Zem (a samozrejme jej alternatívy), ale rovno celý vesmír a samozrejme disponuje státisícovou armádou. Alebo nie? Nuž... ani nie. Komiks JLA: Svoboda a spravedlnost jedinečne ukázal, aké geniálne je postaviť superhrdinov proti neviditeľnému nepriateľovi v podobe mikróbov (!). Samozrejme, toto nemôže zopakovať každý komiks o JLA. A tak Morrison siahol po hore spomínaných veciach. Takže je to nikdy nekončiaca nonstop akčná gigantická jazda, ktorá pravdaže začne paradoxne čoskoro nudiť, pretože akcia strieda akciu a je to jednoducho príliš monotónne na to, aby to mohlo vydržať 256 strán. No a samozrejme toto je len jedna z dvoch kníh. Tu sa ale musím pristaviť a ,musím podotknúť, že obe knihy obsahujú ak som to dobre rátal 20 zošitov. Ak by to BB/art vydal v tenších albumoch (dajme tomu 5 zošitov v jednom), nebolo by to ono. Možno by to dokonca bolo zlé. Ale takto pokope, naakumulované do dvojice masívnych, hrubých kníh, to pôsobí lepším, ako keby ucelenejším dojmom. Bez debaty je krásna, hoc „len“ mainstreamová kresba Howarda Portera (All Star Western) a Oscara Jimeneza (Aquaman). Je to ale ukážková, perfektná „iba“ mainstreamová kresba. Masívna, veľkolepá a pritom paradoxne s citom pre detail (schválne, všimli ste si, aké filmy má v zbierke Manhunter?). Masívne vydanie od BB/artu poteší (temer 300 strán, tvrdá väzba s prebalom, lacetka, bonusy), ale je to také... krásne, ale prázdne. Čo sa scenáru týka, na prvý raz to bolo fakt zlé, nebavilo ma to, ani ma to nezaujímalo. Keďže ale každý komiks čítam, dva razy, urobil som to aj tu. Pravdupovediac ma pri repríze zaskočilo, že to bolo ešte mizernejšie, než na prvý raz. Takže 2* a ozaj sa neteším na dvojku, doklepnem ju vyložene z povinnosti.... celý text

Zmenšující se muž 2022, Richard Matheson

Matheson mi skôr nesadol, než sadol. On vedel fakt skvele písať. Dialógy, postavy, výborne (a úderne) volil slová, mal tempo, štýl. Úroveň. Ale väčšina textov v tejto zbierke ma nudila resp. to bol lepší priemer. A ak sa pýtate, či je možné písať výborne a pritom nudne, tak to vyzerá tak, že je. Možné je. Najvýraznejšiu časť knihy tvorí ústredný Zmenšující se muž o chlapíkovi, ktorý sa, nuž, začne zmenšovať. Čiže pavúk preňho predstavuje smrteľné nebezpečenstvo a mačka je hotová Godzilla. Nič viac od toho nečakajte. Priznám sa, že mám komiksy rád od útleho detstva, ale konkrétne Ant-Man šiel dlhé roky mimo mňa, čiže neviem, ako to bolo, či jeho tvorcov inšpirovala práve táto Mathesonova novela, ale vyzerá to tak, že áno, keďže vznikla v 50.rokoch a Ant-Man neskôr a obaja miniatúrni chlapíci sa "náhodou" volajú Scott. Jediné príbehy, ktoré ma vyložene dostali, boli mrazivý Distribtor a samozrejme kultový Duel, ktorý dokazuje, že v jednoduchosti je krása, ktorý samozrejme v 70.rokoch natočil Spielberg a ktorý otca a syna Kingovcov o pár desaťročí uchvátil do takej miery, že spolu napísali duelovskú poviedku Jízda. Inak, Kinga Matheson zjavne fascinoval, okrem Duelu mu vykradol i Zmenšujícího se muže v Thinner, akurát drastické zmenšovanie zamenil za drastické chudnutie. Ostatne, aj on sám priznáva, že Matheson je autor, ktorý naňho mal pravdepodobne najmohutnejší vplyv. Dobrou správou je, že i slabšie texty sú aspoň priemerné, takže ako celok si to 3* skoro určite zaslúži, ale viac nečakajte.... celý text

Úplněk 2000, Yves Swolfs

Tak som sa po rokoch konečne dostal k záveru trilógie o krvilačnom upírovi Princ noci od belgickej komiksovej legendy Yvesa Swoflsa (Durango, Lonesome, Vlad). Vtip je v tom, že ono to síce naozaj JE koniec, ale len istej etapy. Neskôr Swofs urobil ešte ďalšie sequely - a dokonca prequely. České vydavateľstvo Barlow ich podľa všetkého reálne plánovalo vydať, na jednej z prvých strán uvádza, že po „dnešnom“ Úplňku chce do sveta vyslať ešte minimálne štvorku (Maximiliánův deník) a päťku (Elise). K ničomu z toho žiaľ nedošlo, Barlow v rovnakom roku, v akom vydal Úplněk, ukončil svoju činnosť. Nech tak či onak, Úplňkom sa naozaj končí istá éra resp. dejový oblúk. Príbeh dospel ku koncu, hoc áno – k relatívnemu a dosť otvorenému. Nakreslené je to krásne, hororový fíling tomu pristane ako Gary Oldman k Francisovi Fordovi Coppolovi, retro mestá, tomu odpovedajúce dobové kostýmy alebo vozidlá, interiérové zariadenie izieb, do toho temné lesy a v nich vysoké kopce, na ktorých sa týčia strašidelné ruiny hradov, v ktorých stále niečo pretrváva, žije. Po tejto stránke je to bezchybne odvedené remeslo. Problém je len v tom, že postavy nejak extra nebavia, dialógy sa sem-tam nevedia zbaviť dojmu zdĺhavosti, občas sa dostaví otravné klišé a príbehu celkovo chýba drajv, celé je to také nejaké... ospalé? A vadila mi absencia logiky. Muž musí vedieť, že ho chcú zabiť, napriek tomu ide dobrovoľne do temného nočného lesa. Polícia nezasiahne na mieste činu, z ktorého sa ozývajú beštiálne výkriky so skonštatovaním, že radšej počkajú na ráno (wtf?). Bizarne pôsobí tiež moment, kedy sa osoba A osobe B vyhráža unesením osoby C. Počujete dobre: neunesie ju, iba sa vyhráža tým, že to urobí. A osoba B okamžite skočí na motorku... ale nie preto, aby šla strážiť osobu, ktorej únos hrozí, ale ponáhľa sa na miesto, na ktorom sa s ňou (budúci) únosca chce stretnúť; nemal by byť štandardný kriminálny postup: unesiem osobu A a následne zavolám osobe B a vydieram ju skrz unesenú osobu? Swolfs proste bol skvelý ilustrátor, ale rozhodne nepatril medzi najlepších scenáristov. Napriek tomu som sa rozhodol prižmúriť oči a udeliť až 4*. Jednak z toho cítiť osudovosť a fatálnosť, jednak je to fakt parádne nakreslené a jednak je to atmosférický horor pre dospelých. Asi by z mojej strany bolo proste alibistické, udeliť len 3*.... celý text

Hercule Poirot: Smrt na Nilu (komiks) 2024, Isabelle Bottier

Ak sa zmierite s tým (resp. vôbec vám nad tým, na rozdiel odo mňa, ani nebudete premýšľať), že hlavný hrdina vyzerá ako nie veľmi vydarená paródia na Davida Sucheta, tak inak pekný komiks. Povedal by som každopádne, že tváre vo všeobecnosti nie sú úplne najväčším vizuálnym darom, akým trpí ilustrátor Callixte. Tým sú skôr neživé predmety, ktoré vyzerajú fakt dobre, či už zariadenie kajút, prístav, pamiatky, sfingy. Vyzerá to síce trochu zjednodušene a detsky, ale inak fajn. Samotný scenár je samozrejme notoricky známy. Ak ste aj nečítali Christieovej knihu, zrejme ste videli jednu z viacerých filmových verzií, mojou najobľúbenejšou je asi dá od Branagha, od Sucheta uznávam skôr Vraždu v Oriente-Exprese. Ale vyčítať predvídateľnosť scenáru v tomto prípade je ako vyčítať filmovej adaptácii Biblie, že ste čakali, že tam nebude Ježiš a on tam bol. Slovart mi v tomto začína robiť radosť, nie je to najlepší komiks roka, ale principiálne som rád, že konečne aj v slovenčine vychádzajú komiksy a v takomto stave (väčšie rozmery, tvrdá väzba, kvalitný papier).... celý text

Kačeří příběhy - Cesty za dobrodružstvím 2 2021, kolektiv autorů

Prvé Cesty za dobrodružstvím sa mi páčili predsa len o čosi viac. Dvojka obsahuje kompletnú sériu Zlatá odysea písanú Bobom Langhansom na začiatku 90. rokov. Oceňujem na nej, že je to znova jeden celistvý a navyše dobrodružný príbeh, čo je dvojkombinácia, ktorá podľa mňa disneyovkám nesmierne sekne (možno najviac zo všetkých polôh). Máme tu sneh, mestá, tajuplné podzemia plné mystérií, džungľu, dokonca vesmír a Stonehenge. Ale zas faktom je, že to nebol nijaký zázračný zázrak a čítal som to skôr z povinnosti, nedokázalo ma to naplno strhnúť. Vďaka neustálej akcii a najmä magickej kresbe každopádne spoľahlivý návrat do detstva, do deväťdesiatok, kedy nám podobné veci kupovali rodičia a naším najzákernejším životným problémom bola písomka z matematiky. Ale zas je pravdou aj to, že akcie je od istej chvíle paradoxne proste priveľa a vytvára dojem stereotypnosti. Niekedy je proste menej viac. Avšak práve za atmosféru, typický deväťdesiatkový fíling, kresbu a báječnú chémiu medzi Huiom, Duiom, Luiom, Držgrošom a Triskáčom (expertom na tvrdé pristátia a truľom, ale statočným a so srdcom na dlani, otrasný český preklad Rampa odmietal používať a to i pod hrozbou smrti), prižmurujem oko a udeľujem štvrtú hviezdu. Určite ju neudeľujem za scenár, ktorý je miestami ozaj ako k detskému komiksu v najhoršom zmysle slova (postavy sa na ulici rozprávajú o mieste, kde je ukrytý poklad a náhodou práve kráčajú okolo podozrivého auta, ktorého posádka si informáciu pochopiteľne vypočuje a zareaguje na ňu). Preto ma zaskočila inteligentná poznámka, že vo vesmíre nie sú počuť zvuky. No a hneď nato príde blbosť typu, že vesmírnu loď treba odľahčiť od prebytočnej nadváhy a tak musia byť vyhodené Tryskáčove topánky, ktoré vážia koľko, 500 gramov? Samozrejme, ako pri jednotke, tak tu možno ešte o kúsok viac udiera do očí, že sa to síce snaží pôsobiť dojmom „románu“, ale ono je to skôr „zbierka poviedok“, ktoré sú zakaždým v poslednej chvíli prepojené nejakým spoločným menovateľom, aby sa vytvoril pocit, že je to jeden veľký príbeh rozdelený na viac kapitol. Tradične musím „vyzdvihnúť“ nulovú starostlivosť zo strany Egmontu. Zrejme najlacnejší druh papiera, aký bol v tej chvíli aktuálne k dispozícii na trhu, presne NULA bonusov, samozrejmosťou sú absentujúce mená scenáristov a ilustrátorov (šak načo, čo záleží na nejakých umelcoch, však?). Fakt sa môžu za toto hanbiť. A kolos ako Disney sa môže hanbiť za to, že si to nekontroluje vo všetkých krajinách sveta, ktorým udelil licencie, ako je s nimi narábané. Občas je divný preklad (čo znamená „O mnoho později“, nechýba tam nejaké slovo?). Aby som len nekritizoval, preklad je v jednotlivostiach rozkošný (podkopávač soukromného majetku, fantastiliony). Dosť z toho cítiť Indiana Jonesa, ktorý v tých dobách samozrejme frčal na plné obrátky.... celý text

Venom mezi světy 2024, Donny Cates

Po príjemne komornom a v rámci mainstreamových možností dokonca až light hororovom Venomovom ostrove sme zase tam, kde sme nechceli byť. Keď neviete kudy kam, siahnite po pohrávaní si s realitou. Veru tak, na scénu prichádzajú obľúbené i nenávidené alternatívne vesmíry. Z Reeda Richardsa sa stal bradatý deduško a Juggernaut je v tíme s Wolverineom. Prihoďte dve tony akcie (ideálne tri tony akcie) a nič nemá dôsledky, čiže možno prídete o ruku, ale nebojte sa, napokon vám ju vrátia späť. Skombinovali nekombinovateľné. Kresba fajn a scenár má svoje momenty, čiže na 3* to má, ale nič viac. Táto séria ma zo začiatku nalákala na temnotu a psychologickú prepracovanosť, lež časom ma jednotlivé albumy začali sklamávať. No musím uznať, že po remeselnej stránke je to bez debaty slušný štandard. Čo by za to mnohé iné série dali.... celý text

Program Nosferatu 2024, Miroslav Pech

Spoilery. Mňa svojho času Miro Pech strhol mrazivým Mainstreamom dokonca až do takej miery, že som ho oslovil, či by so mnou náhodou nechcel napísať spoločnú hororovú poviedku. Napokon z toho vznikol folk horor Surová z antológie Kronika smrti (vydal Golden Dog, 2024), ale to je iný príbeh. Už Mirov Rytíř bol žánrovo fajnovo roztatárený, ale v Programe Nosferatu zaradil azda ešte vyšší rýchlostný stupeň. Niekomu to bude vadiť. Niekomu nie. Ďalší pokrčí plecami. Pravdupovediac, mne zmena tempa v druhej polovici skôr prekážala, než že by som si ju vychutnal. Oceňujem síce, že to Miro zvrtol nečakaným smerom, ale za seba dodávam, že to, keď autor niečo zvrtne nečakaným smerom, automaticky to ešte neznamená, že je to geniálne. Niekedy to znamená skrátka len to, že to zvrtol nečakaným smerom. Miestami to bolo príliš WTF i na mňa a to je čo povedať (ulica plná vybuchnutých ľudí, hluchonemý muž na lavičke). Áno. Stále je to klasický Miro Pech. Vie písať (toto prekvapivo nemožno povedať o každom spisovateľovi), narába so slovami dá sa povedať skvele, ostatne aj z toho dôvodu som ho pred rokmi oslovil s návrhom na spoluprácu. Ale pristihol som sa pri tom, ako so slzou v oku spomínam na skvelú „len“ smutnú prvú polovicu. To, ako sa vyrovnáva mladá žena so smrťou svojho otca, trochu trafeného spisovateľa hororov, ma fakt bavilo čítať. Žiaľ, rozdiel medzi „serióznou“ prvou a absurdnou druhou polovicou na môj vkus priveľmi udiera do očí. Miro je sčítaný autor (nie o každom spisovateľovi toto môžete povedať), takže v jeho tvorbe cítite všeličo (tentokrát asi najviac Barkera s Kingom?), ale skvelé na ňom je, že jeho fantázia pracuje na plné obrátky, takže vždy inšpirácie od iných rozprávačov obohatí o niečo svoje jedinečné. Ja ho každopádne mám rád vo vážnej polohe (Mainstream, alebo deväťdesiatková nostalgia Dítě tmy), takže pokusy o humor mne osobne od neho nesedeli. A trocha ma rušili kriminalistické nezrovnalosti. Nezvestná osoba sa v dnešnej dobe bez problémov dá vypátrať na základe SIM-karty z mobilu (napr. sa dá ľahko určiť poloha, na akej sa mobil nachádzal dajme tomu v čase jej smrti). Rovnako tak „hlavný detektív“ nerobí fotky z miesta činu; toto je klasická pracovná náplň kriminalistického technika.... celý text

Řeka ztracených duší 2024, Václav Votruba

Pekné. Pekné - a drsné. Pekné a pekne drsné. Václav Votruba má dar písať skvelé, realistické dialógy. Toto v našich zemepisných podmienkach dokáže len prekvapivo malý počet spisovateľov. Prostredie českých bezdomovcov je neopozeraná, zaujímavá, istým tragickým spôsobom originálna téma. Chodíme okolo nich, niektorým sa hnusia, iní s nimi súcitia, pohodia im dve eurá a majú čisté svedomie, iní im pomáhajú prostredníctvom rôznych sociálnych programov, ale možno len málo z nás si naplno uvedomuje, ako málo stačí, možno jedna chyba, a ste na ulici spolu s nimi. Sám som o bezdomovcoch kedysi chcel napísať, ale ja by som išiel viac do hororu. Václav do hororu nejde vôbec. Z toho dôvodu by som skritizoval dve posledné vety anotácie na zadnej obálke, ktoré podľa mňa u niektorých čitateľov teoreticky môžu vzbudzovať dojem, že ich čaká horor. Samozrejme, toto je subjektívne, „temné stíny“ a „vnitřní démoni“ nemusia mať vždy podobu skutočných príšer. Niekedy je najväčšou príšerou sám život. A práve s touto myšlienkou Václav veľmi dobre, mrazivo a výstižne pracuje bez toho, aby moralizoval, vynášať rozsudky. Ešte by som skritizoval záver, kedy som mal pocit, že tu niekto jemne vykráda starého Pichandu z Tisícročnej včely, vrátane magického konca jeho psa Zanzibara. Inak ale skvelá, skvelá kniha.... celý text

Balady vrahů a další povídky 2024, Mariusz Wojteczek

Veľmi zvláštna, ale zaujímavá, originálna a kvalitná kniha. V jednotlivostiach možno nie dokonalá, avšak "v celku" ponúkajúca mrazivú štúdiu drsnej doby, v ktorej žijeme a ktorá je nejeden raz hororovejšia, než najdrsnejší horor, aký ste kedy videli/čítali. Poľský horor mi pripomína slovenské umenie vo všeobecnosti. Akoby večne utrápené, politicky angažované (a v neposlednom rade najmä zaťažené), vnútorne nepokojné, ufrflané, smutné, depresívne, večne zahrabané v minulosti, sociálne... Skvelá obálka. Zase, Michal.... celý text

Venomův ostrov 2023, Donny Cates

Po posledných albumoch príjemné prekvapenie... ale na štvrtú hviezdu to stále nemá. Potešilo ma, že to konečne osekali na dreň (pár slávnych cameí spoľahlivo zavraždí akékoľvek tempo) a tentokrát to spravili ozaj komorné, temné a miestami až do hororu. Dej umiestnili na ostrov, čo je super od dôb King Konga. Akonáhle v Marvele dačo umiestnia na ostrov, môžete si byť istí, že to bude adrenalínovka, spýtajte sa Green Arrowa. Stále je to ale žiaľ také skôr detsky hororové, než normálne dospelácky hororové, čo samozrejme chápem, že je prekliatie komiksového US mainstreamu, ale proste to tak cítim a nepáči sa mi to resp. tvrdohlavo to odmietam akceptovať. Je to asi také strašidelne, ako keď si v Lidli pred chladiacom pultom vyberáte jogurty a zrazu pri vás zamestnanec nečakane otvorí bránu do skladu. Je to také polovičné. Polotemné, polodospelé, polohororové. Robiť veci na polovicu, to je asi najhoršie, čo môžete v živote robiť. Dodatočná kapitola s broskyňami zbytočná, len umelo naťahujúca tempo, aby to bolo hrubšie.... celý text

Půlnoční slunce 2024, Ramsey Campbell

Sú hororoví autori, ktorí sú geniálni poviedkári, ale románopisci až tak nie - a naopak. Ramsey Campbell je za mňa skôr prvý typ. Priznám sa, že už jeho poviedky ma neodrovnali až tak, ako žánrové poviedky iných autorov, ale mnohé boli fakt vydarené a hodné 4*. Kniha Půlnoční slunce ma žiaľ príliš neoslovila, hoc som sa na ňu tešil. Oceňujem, že kladie dôraz na postavy, vzťahy a tvorbu atmosféry. Lesná atmosféra je fakt dobrá. Ale čítal som už lepšiu (Nevillov Rituál, Barronove a Fracassiho poviedky, Zloději tváří od A.M. Shinea). Príbeh ma nedokázal od začiatku strhnúť a potom, nuž, potom už bolo tak nejak neskoro. Proste to tak občas medzi knihou a čitateľom chodí, že je ako vlak: nestíhate, ste presvedčení, že ho zmeškáte, potom naň v poslednej chvíli naskočíte, ale už to skrátka tak nejak... nie je ono. Mrzí ma to, lebo inak je Campbell dobrý spisovateľ. Vie to so slovami. Možno ak by to malo o 1OO strán menej... ťažko povedať. Poteší záverečné autorovo 5-stranové slovo a tradične originálne výtvarné poňatie Michala Březinu.... celý text

Chřtán: Kniha druhá: Společníci 2024, Ron Marz

Pekné... ale prázdne. Prvá kniha ma uchvátila vizuálom, ale v prípade druhej sa so mnou buď udialo čosi nesmierne divné, čo si nedokážem vysvetliť, alebo sa to udialo s ilustrátorom. V pokračovaní Chřtánu sa mi totiž vizuál už až tak nepáčil, hoc paradoxne nedošlo k výmene ilustrátora. Kým pri jednotke som padol na zadok, v dvojke mi to nejeden raz pripadalo tak, ako keby niekto nafotil plastikové hračky a dokreslil za ne pozadie. Strašne neprirodzené. Niektoré scenérie fantastické, ale bolo ich oveľa, oveľa menej, než v prípade knihy č. 1. Ak by bola vyššia kadencia rôznorodosti monštier (v podstate sú tu len draky) a nechýbala by erotika, možno by som v hodnotení šiel vyššie, ale bez toho to nemá gule a strašne to nudí. Scenár a postavy boli pre mňa neskutočne nezáživné, nevedel som sa dočkať konca (resp. celkovo ma nebavil ten scenár, to univerzum). Do dračej tlamy!... celý text

Virální životy 2024, Felix I. D. Dimaro

Nikdy by mi nenapadlo, že bude na českom trhu (slovenský nemá zmysel spomínať, tam česť pár výnimkám stále panuje krutý stredovek) raz taká skvelá situácia, že si budem môcť prečítať horor od rodáka z Nigérie. V tomto odvádza Golden Dog kus práce. Asi najväčší z celého českého literárneho žánrového poľa. Dimaro vie písať, disponuje svižným štýlom, vie tvoriť temnú atmosféru a orientuje sa v pretechnizovanej dobe bez toho, aby únavne moralizoval, alebo nás týral únavne otravnými detailmi. Všetci ostatne aj bez toho, aby sa v tom autor zbytočne rýpal, vieme, že žijeme dobu, v ktorej si vaše krvácajúce telo (napr. po búračke) okoloidúci radšej nahrajú na mobil, než aby z neho zavolali pomoc, nedajbože aby vám pomohli. Autor prichádza so silnou témou (zámerné vyhľadávanie nehôd na bicykli za účelom ich nahratia a umiestnenia na špecializovaný web, mastný profit z danej činnosti). Žiaľ, tomuto je venovaný len úvod. Následne „musíme“ čítať o prekliatom mobile. Jasné, je to nepríjemné. Komu občas nestuhne krv v žilách pri predstave, že o niekom niekomu niečo nepekné napíše a namiesto známemu to omylom pošle ohováranému? No jednak opúšťame hororové vody, jednak tak nejak nechápete, prečo fyzicky nezničil SIM-kartu (aj keď teda predpokladám, že ak by to aj spravil, "hacknutá" by bola aj nová, sme predsa v horore) a jednak je to smutne predvídateľné (len som útrpne čakal, kedy sa siahne po sexvideu). Spočiatku sa mi páčilo, že autor zbytočne nevysvetľuje a že je realistický, ale práve pri tejto knihe to práveže chcelo trocha explicitnejšie hororovejšie. Akože hej, asi by ma nebavilo po stý raz čítať, ako si hlavná postava v boji proti silám zla (aj keď podľa všetkého máme dočinenia s príbehom naopak, kde je zlom práve oná ústredná postava) na pomoc zavolá exorcistu, ale toto predsa len chcelo aspoň čo-to poodhaliť z inkriminovanej „kliatby“. Alebo nie? Priznám sa – neviem.... celý text

Joker: Svět 2024, Štěpán Kopřiva

Z Batmana: Svět som mal rozporuplné pocity. Zo všetkého najviac pripomínal to, čím zrejme aj v skutočnosti bol: vcelku jednoduchý a poviem to sprosto „lacný“ spôsob, ako zarobiť čo najviac peňazí. DC šikovne oslovilo množstvo krajín zo všetkých kútov sveta s otázkou „Nechcete napísať a nakresliť svojho vlastného Batmana odohrávajúceho sa vo vašej krajine?“. Nuž... kto by nechcel? Ja by som si užil, ako si dá pečené koleno pod námestím v Novom Meste nad Váhom, ako prebehne súboj vo fontáne pri knižnici, prípadne navštívi sídliská Rajková a Hájovky. Scenáre podľa toho pôsobia: dojmom narýchlo spichnutých zápletiek, ktoré majú v prvom rade predstaviť danú krajinu (napr. formou slávnej architektonickej pamiatky) a na scenári až tak nezáležalo. Po výtvarnej stránke bolo knihe Batman: Svět ťažko dačo vytknúť. Každá „poviedka“ bola nakreslená iným autorom a tým pádom odlišným štýlom a nie každý sadol každému čitateľovi, ale vo všeobecnosti by sa azda dalo povedať, že vizuálne to bol plus-mínus krásny komiks a práve v jeho pestrosti a nepredvídateľnosti sa ukrývalo čaro. K tomu pevná väzba s prebalom a tona medailónikov ilustrátorov, scenáristov atď. Za mňa je ale v komiksoch samozrejme rovnako dôležitý aj scenár, ten ma však sklamal. Joker: Svět je to isté, ibaže s inou postavou v hlavnej úlohe. Ľahký nadpriemer, hlavne za kresbu prižmurujem oči, pretože scenáre sú ozaj fakt priemerné (najviac ma pobavila asi manga). A tiež si myslím, že Joker najlepšie v dejinách zakaždým fungoval, keď sa ukrýval v úzadí ako tajuplná, mrazivá záporná kreatúra. Spraviť z neho miestami až komickú postavičku osobne považujem ak aj nie za urážku daného antagonistu, tak minimálne za nápad, z ktorého nie som nadšený. Ale inak fajn komiksová kniha.... celý text

Carnage 2023, Donny Cates

Séria Venom je fajn v tom, aká je temná (samozrejme v rámci Marvelu) a psychologická (detto) a bradatý Eddie budí rešpekt, ale inak sú scenáre priemerné zverstvo. Tvária sa, že sú niečo viac, no, lenže nie sú. Zápletky sú prekvapivo tuctové a nezáživné, je tu priveľa nudných postáv a konkrétne v tomto zošite sa viacnásobne odkazuje na udalosti, ktoré sa odohrali v iných sériách. Nie som včerajší, dávno viem, že americká mainstreamová komiksová séria takto skrátka funguje, všetko je previazané a všetko súvisí so všetkým (samozrejme aj z dôvodu, aby si fanúšikovia kupovali čo najviac sérií a aby bola tým pádom väčšia tržba), ale asi som naivný, stále mi to pripadá... nefér? Prečo si mám kupovať série, ktoré ma nezaujímajú? Takže ak toto všetko nemáte načítané, máte proste spolu, pác a dobrú noc. Rovnako tak tým pádom neoceníte rôzne slávne cameá, ktoré sa sem vôbec nehodia a sú tu skrátka len z dôvodu, že boli „inde“ a tak „museli“ byť aj tu. Okrem toho mi vadí, že to neurobili predsa len drsnejšie. Takto je to je to drsné asi ako opitý klaun v lekárni, o ktorom si myslíte, že spoza chrbta vytiahne motorovú pílu a všetkých zákazníkov a zamestnancov rozreže na kusy a on vám namiesto toho hodí do hlavy krabičku paralenu a s chichotom vybehne na ulicu. Na mňa osobne nefungoval ani vzťah so synom. Chápem, že chceli poľudštiť antagonistu, ale takto nudne? Prečo? Najviac sa mi na sérii páči temná (a sme pri tom slove zas) kresba. S prižmúrenými očami 3*, bolo to fajn mainstreamové remeslo, nemám dôvod ísť len na 2*. Zatiaľ?... celý text