LiliDarknight
komentáře u knih

Takto si predstavujem veľkolepý koniec. Autorovi sa podarilo zdarne ukončiť všetky dejové línie a navyše mi niekoľkokrát dokázal, že mal všetko pod kontrolou a nič, ani ten najmenší detail, nebolo náhodné. Opäť ma dokonale vtiahol do svojho sveta a ja som visela na každučkom slove. (A doslova som všetko zhltla, hoci som si na konci nadávala, že som nebola trpezlivejšia a čítanie si viac nevychutnala.)
Som však na autora nahnevaná - po udalostiach predchádzajúcich kníh (no hlavne tej druhej) som predpokladala, že som pripravená na čokoľvek, čo sa v tejto knihe stane. Mýlila som sa. Lebo niektoré udalosti neboli len srdcervúce, ja som mala doslova pocit, že mi niekto vytrhol srdce, pošliapal ho, pokrájal, rozmixoval, následne pospájal naspäť a vrátil mi ho len preto, aby to všetko mohol zopakovať. Tak aspoň desaťkrát, možno aj viac. Takže na konci ma dojímalo v podstate asi všetko, úplne každá scéna. (Hej, dokonca aj taká, v ktorej si postavy len vychutnávali obed.)
Krásny príbeh. Nádherný svet. Epický koniec. Úžasný štýl, ktorý ma bavil do prvého slova až po posledné. A tiež postavy, ktoré mi síce prirastali k srdcu len postupne a občas rozpačito, ale o to viac som si ich obľúbila.


Čím dlhšie o tejto knihe premýšľam, tým viac v nej nachádzam. Je to úžasný príklad krásne napísanej knihy, v ktorej je nutné čítať medzi riadkami. Je plná posolstiev a krásnych myšlienok, ale aj metafor. Emocionálny zážitok umocnila najmä novela Dve srdcia. Myslím, že bez nej by som mala pocit, akoby knihe dačo zásadné chýbalo.
Už teraz sa teším, ako sa ku knihe vrátim.


Podobne ako pri predchádzajúcej knihe, aj začiatok tejto je pomerne svižný. Abercrombie si nepotrpí na siahodlhé úvody, oveľa radšej postavy a s nimi aj čitateľa hodí doprostred prebiehajúcej akcie. Čím udal tón nielen celého rozprávania, ale navyše aj vcelku obstojne predstavil nových aktérov, ktorým výborne sekundoval starý známy Jarvi.
Trnka aj Brand sú pritom úplne odlišní – doslova dve strany inej mince. Obaja však majú veľkolepé sny, no nedarí sa im ich splniť. Trnke je prekážkou jej vlastná divokosť, nedostatok trpezlivosti a tvrdohlavosť. Brand zase zakopáva o predsavzatie byť čestný a robiť to, čo je správne. Na základe tejto charakteristiky je viac ako jasné, prečo to vyzerá, akoby kniha bola predovšetkým o Trnke.
Pretože je skrátka hlasnejšia, niekedy až do takej miery, že je vlastne otravná. Na druhej strane, Brand je málovravný, trpezlivejší a premýšľavejší. No je to práve jeho línia, ktorá v sebe nesie hlbšie posolstvo. Trnka hovorí o dosahovaní cieľov, o plnení si snov a o vytrvalosti. Brand zase nabáda k premýšľaniu – pretože niekedy je cena za splnenie snov vlastná duša a každý by sa mal zamyslieť, či ju naozaj chce zaplatiť.
Osudy týchto dvoch, ale aj ostatných postáv, spája hlavne Jarvi. Ten sa v mene prežitia svojej krajiny neštíti intrigovať a využívať všetkých a všetko vo svoj prospech. V tejto knihe autor vlastne naplno využil potenciál, čo do jeho charakteru vložil v predchádzajúcom príbehu. Vďaka tomu sa vypracoval do najvyššej možnej úrovne manipulátora a je fascinujúce ho sledovať.
Abercrombie však túto knihu napísal trošku podľa šablóny. Aj teraz má čitateľ možnosť sledovať putovanie nesúrodej skupiny ľudí naprieč svetom – tentoraz ale priblíži tú druhú polovicu. Väčšinu času navyše ide o opis plavby, takže predsa len príde aj isté ozvláštnenie. Nakoľko za každých okolností pamätá hlavne na realistické vykreslenie. Keďže zachádza aj do tých menej príjemných podobností.
Na stránkach tiež bližšie predstavuje svoj svet a o slovo sa prihlási aj mágia. Príbeh je rozdelený do štyroch častí a možno aj preto pôsobí trochu epizódne. Takmer akoby čitateľ dostal do rúk zbierku poviedok, nie jednotný román. Dej však plynie svižne, postavy trúsia nielen hlboké myšlienky, ale aj zdarne hláškujú a medzi riadkami je ukryté nejedno posolstvo. Väčšinou ide o pripomienku, že všetko má svoju cenu.
V knihe Půl světa autor rozširuje svoj svet tým, že postavy vyšle na šialenú a takmer beznádejnú plavbu. Cieľom je získať spojencov, ale tiež nezabúda na osobné ciele všetkých zúčastnených. Charaktery postáv sa vyvíjajú a mnohí hľadajú svoje miesto vo svete. K čomu dopomáha svižný dej. Čitateľa okrem toho zabavia aj vtipné hlášky, napínavé momenty a podmanivá atmosféra. Pódium pre záverečný diel je teda pripravené – otázkou je, aký druh predstavenia na ňom Abercrombie zamýšľa predstaviť.


Podobne ako predchádzajúce dve knihy, aj táto zažína skôr pozvoľna. Dejovo síce plynulo nadväzuje na to, čo sa stalo, avšak stále ide o úvod. V ňom má čitateľ možnosť sledovať Ilan a jej klesanie do temnoty – v niektorých ohľadoch doslovné, v iných metaforické. Nakoľko vzhľadom ne bezvýchodiskovú šlamastiku, v ktorej sa ocitla, má jej charakter skôr tendenciu rozkladať sa.
Z psychologického hľadiska je vcelku fascinujúce sledovať striedavé poddávanie sa beznádeji a následné zatínanie zubov úsilím prežiť. Z dejového ide o nie príliš záživné strany, ktoré čitatelia obľubujúci strhujúci dej skôr pretrpia. Stehlíkovej sa napriek tomu viac-menej darí udržiavať pozornosť a záujem. Čiastočne aj tým, že opäť rozširuje svoj svet. Hoci väčšie vysvetlenia si žiarlivo stráži ako drak svoj poklad.
Odhaľuje teda skôr detaily, ale aj tie sú nesmierne dôležité pre fungovanie celého príbehu. Niet pochýb o tom, že autorka má všetko pevne v rukách. A aj to, že jej svet má silné základy a všetko so všetkým súvisí. Povedané slovami jednej z postáv, náhody v ich svete skrátka neexistujú. Toto opatrné vysvetľovanie je však aj zdrojom frustrácie. Po niekoľkoročnom čakaní na pokračovanie čitatelia skôr dúfali vo veľké odhalenia, tiež v to, že to všetko začne dávať zmysel. Ukázalo sa, že v prípade tejto knihy je pravdou skôr opak. Všetko sa komplikuje.
K tomu určite prispieva aj samotná Ilan. Ako rozprávačka najviac ovplyvňuje nielen dej, ale aj čitateľský zážitok. Stehlíková jej prostredníctvom ukazuje, že nestačí mať len informácie. Je potrebné ich aj pochopiť a nájsť v nich zmysel. Ilan ako postava to nedokáže a čitateľ sa za zvuku jej občas otravných úvah doslova točí v kruhu. A medzitým veselo plynú strany.
Istota plynie len z toho, že sa v príbehu čosi deje, čosi sa mení, avšak väčší obraz ostáva záhadou. Autorka drží všetkých v napätí, dokonca sa jej ho darí ku koncu knihy aj gradovať. Dokáže zasiahnuť silou emócií, ale aj prekvapiť niektorými odhaleniami. Hlavne sa jej darí naznačiť, aký smerom by sa mohli uberať zvyšné dve knihy série. Obraz je to pomerne veľkolepý a pripraviť ho trvá dlho – čím sa takisto vysvetľuje to rozvláčne tempo. Nakoniec však prídu aj vybuchujúce ohňostroje, no až v záverečných kapitolách.
Nasterea je pokračovaním v štýle predchádzajúcich dvoch kníh. Čo znamená rozvláčny úvod, pomalé napredovanie, tajomstvá, ktoré majú tajomstvá a v strede všetkého nechápavá a občas príliš tvrdohlavá Ilan. Vďaka nej v úlohe rozprávača sa čitateľ neustále točí v kruhu. Táto tretia kniha aj vďaka tomu zo všetkého najviac pripomína spojovací článok. Autorka v nej predstavuje víziu toho, čo pre svoj svet chystá. Ostáva nám len dúfať, že v ďalších knihách naplno využije ten potenciál.


Bolo veľmi zaujímavé vrátiť sa do tohto sveta a k obľúbeným postavám. Príbehovo sa navyše vraciame nedlho po udalostiach epilógu trilógie Elénium, takže mám pocit, akoby išlo o pokračovanie toho istého deja. No to je trošku skreslená predstava, ktorej som sa musela zbaviť. Pretože Tamuli je v mnohom rozdielne. Nielen príbehovo, ale aj štýlovo. Pretože v tomto je o niečo menej takých tých ľahších mierne komediálnych scén plných rytierskej chrabrosti. Hoci aj tu sa objavia, ale striedmejšie. Rozprávanie je skôr ponurejšie a opisnejšie. Politicky hlbšie a intrigy sú tu o niečo citeľnejšie. Asi hlavne preto, že Ehlana už nie je len matnou spomienkou v Sparhawkovej mysli, ale priamou účastníčkou udalostí. A jej kráľovské diplomatické intrigovanie tomu dáva ten odlišný rozmer.
Najzásadnejším rozdielom je ale samotná zápletka. Zatiaľ čo v Eléniu je viac-menej jasné, kam postavy smerujú a musia prekonať prekážky, aby sa k tomu dostali, tak v Tamuli prekonávajú prekážky, aby zistili, k čomu smerujú. Takže dej pôsobí zdĺhavejšie, hoci je stále dosť svižný. Takže Tamuli je odlišné. V niektorých smeroch veľkolepejšie ako Elénium. Ale tiež musím priznať, že tá rozprávková ľahkosť Elénia mi vyhovovala viac.


Milujem prácu s postavami. V záverečnej bitke krásne vidieť, ako sa všetci zmenili, ako narástli a hlavne ako sa zmenili ich vzájomné vzťahy. Možno to už mierne zaváňalo prílišnou sladkosťou, ale postavy si to určite zaslúžili.
A som fakt zvedavá, či svoju vlastnú trilógiu dostane aj Arabella. Vo svojom živote potrebujem viac starkej Fridy.


Dobre rozbehnuté pokračovanie dobre rozbehnutej série.
Starká Frida je stále úplne najsamlepšia postava.


Na túto knihu som sa veľmi tešila. Áno, je pravda, že Nevada ma ako hrdinka nesmierne bavila. Lenže je tiež pravda, že je takou typickou hrdinkou. Vždy robí správne rozhodnutia. Vždy je čestná. Vždy sa o všetkých stará. Doslova definuje spasiteľský komplex. Ale Catalina... tá je omnoho zaujímavejšia. Neistá. Prispôsobivá. Nesmelá. Ochotná urobiť čokoľvek. Dokonca aj porušiť vlastné zásady. V mojich očiach určite zaujímavejšia postava. Čiže v tomto prípade sa nepridám ku všetkým tým, čo sa sťažujú, že chcú čítať o Nevade. Catalina má čo povedať a ja o tom chcem čítať.
Okrem toho ma bavilo aj to, že táto kniha mala úplne iný charakter. Lebo hlavní hrdinovia sú skrátka iní. Majú odlišné problémy a odlišne ich aj riešia. A ja som si vyslovene užívala tú inakosť a nemohla sa jej nabažiť.


Výborná vec.
Nevada je skvelá hrdinka. Silná. Odhodlaná. Obdivuhodná.
Ale Catalina? To je niekto, do koho sa dá vcítiť.
Bude rozhodne zaujímavé sledovať jej životnú cestu.


Tak, aby bolo jasné, starká Frida je môj vzor a keď vyrastiem, chcem byť presne ako ona.
Výborná kniha s výbornými postavami s výborne vystavanou zápletkou a s výborným vyvrcholením. Milujem na tom asi úplne všetko, no najviac tie nedokonalo dokonalé postavy.


Ach. A o tento zážitok som sa toľké roky ochudobňovala. Je to takmer až smutné.
Ale čítanie som si neskutočne užila. Je to skrátka parádna séria o parádnych postavách.
A teda ako nechcem preháňať, ale pre možnosť prečítať si sériu o starkej Fride, by som bola ochotná predať aj obličku.


Prekvapilo ma, že som si pri niektorých scénach nejasne vybavovala, že áno, toto som už predtým čítala. Hoci medzitým ubehlo takmer desať rokov. Čo podľa mňa asi najviac vypovedá o kvalite tejto knihy. Že som si z nej pamätala mnohé, hoci väčšina detailov mi unikla.
V každom prípade, totálne som to žrala. Celú mytológiu a to, ako je vystavaný svet. Baví ma, že autori len tak na počkanie tvoria svety, ktoré sú si v mnohom podobné. Ale zároveň pôsobia jedinečne a neopakovateľne. Skrátka dokážu nakombinovať tú správnu zmes prvkov, aby to fungovalo. A to sa vzťahuje na úplne všetko. Na svet, magický systém, celkovú históriu, no a v neposlednom rade postavy. Tie sú tak úžasne morálne sivé, že som z toho doslova vo vytržení.
Výborný zážitok. Priadla som blahom a roztápala sa. Ďalší dôkaz, že autori skrátka vedia. A očividne si tvorbu svojich príbehov užívajú, lebo je to na tom texte vidieť.


Dosť z toho trčí, že je autor začiatočník s tendenciou vysvetľovať úplne všetko aj trikrát. Text zachraňuje niekoľko výrazne silných emotívnych momentov a svet plný magických kníh.
Mohol by to byť zaujímavý úvod do série. Keďže motivácia väčšiny zúčastnených nebola dostatočne preskúmaná.


Na druhý pokus som si to užila o poznanie viac. Bolo príjemné vrátiť sa do Ryhopského lesa, hoci len prostredníctvom v podstate jedinej poviedky. Tie ostatné boli skôr drsné a staré. Ako legendy, na základe ktorých mohli vzniknúť mytága. Nebolo to práve povzbudivé a radostné čítanie, ale práve preto sa mi to páčilo. Pre tú pochmúrnosť, úžasnú atmosféru a výnimočnú imagináciu. Lebo pri niektorých tých príbehoch by som bola schopná hádať sa, že sa v skutočnosti naozaj mohli stať.
Napriek tomu ma ale niektoré čriepky trochu minuli.


Goldenhand predstavuje ďalší krásny návrat do milovaného sveta Starého kráľovstva. Autor svoj svet opäť rozšíril, nakoľko sa rozhodol čitateľom priblížiť svet za severnou hranicou, v ktorom rozsiahle stepi obývajú domorodé kmene. Toto rozšírenie bolo o to zaujímavejšie, že jedna z domorodkýň Ferin bola aj rozprávačkou príbehu, takže som mala možnosť vidieť aj to, ako vníma odlišný svet Starého kráľovstva.
Druhou rozprávačkou bola Lirael a spolu s ostatnými svojimi priateľmi ukázala, ako veľmi vyrástla. Rovnako ako v iných autorových knihách, aj v tejto boli tým najdôležitejším postavy a dej ponúkal jednoduchšiu a ľahko predvídateľnú zápletku. Napriek tomu nemôžem tvrdiť, že by som sa nudila, pretože ma bavili postavy, ich interakcie, to ako sa vplyvom udalostí menili, nehovoriac o tom, že autor krásne gradoval napätie. Garth Nix opäť dokázal, že vo svete fantasy s ním treba počítať.


Americká spisovateľka Tess Sharpe napísala pomerne svižný triler. K tomu jej dopomohlo viacero faktorov. Základným kameňom je však pomerne jednoduchá dejová linka. Trojica kamarátov ráno vstúpi do banky a zhodou nešťastných okolností sa stanú účastníkmi nebezpečného prepadu. Ich zámerom je z toho nejako vyviaznuť, hoci je jasné, že ich šance na prežitie nie sú práve veľké. V tomto bode na scénu prichádza práve Nora so svojou záhadnou minulosťou.
To je ďalší prvok, ktorý prispieva k výbornej dynamike. Autorka strieda časové línie. Najväčší priestor dostáva príbehová prítomnosť, no Norina minulosť nie je o veľa ochudobnená. Nora prežila život plný svinstiev a nebezpečenstva. Jej matka patrila k nadaným podvodníčkam a svoju dcéru od útleho veku školila v tomto remesle. Naučila ju teda klamať a predstierať, až Nora v podstate stratila prehľad o tom, kým vlastne je. Netušila, kde sa končí jedna úloha a začína ďalšia a kde presne v tom bordeli je ona sama.
Každá minulá úloha od matky sa pritom v niečom líšila a každá jej nakoniec prepožičala inú osvojenú schopnosť. Ich získanie je neraz sprostredkované cez odbočky do minulosti. Tie navyše napomáhajú gradovať napätie, pretože odďaľujú konečné rozuzlenie. Takisto odhaľujú motiváciu a prehlbujú uveriteľnosť.
Prototypom klasickej hrdinky z literatúry pre mladších čitateľov je totiž drsná prostoreká hrdinka, plusové body, ak je to zároveň morálne sivá oportunistka. Tá je navyše záhadná a v niečom neslávne slávna a obávajú sa jej dokonca aj dospelí. Pri Nore sú tieto tvrdenia uveriteľné. Dôkazy toho, čo prežila, si čitateľ prečíta z pohľadov do minulosti. Navyše sa hlavná hrdinka otvorene nechváli tým, čo urobila a zažila.
Ak niečo, tak je tým zahanbená a vyťahuje to len vtedy, keď už naozaj nemá na výber. Tieto všetky fakty prispievajú už k spomínanej uveriteľnosti. V inom príbehu a s inými postavami by nejeden čitateľ zdvíhal obočie. Pretože niektoré opísané udalosti sú, povedzme, pomerne šialene nakombinované. Avšak v takto konkrétne vystavanom prostredí a s tými postavami to všetko funguje.
Plusom je aj nepredvídateľnosť. Až do samotného záveru nie je úplne jasné, čo sa vlastne ešte stane a ako presne to dopadne. Navyše niektoré otázky sú zodpovedané až vo veľkom finále, takže čitateľ má dosť priestoru hádať, čo sa deje a prečo. Akousi povinnou položkou literatúry pre mladých býva aj vzťahová dráma. Prítomná je aj v tejto knihe, čo môže niekomu prekážať. Pravdou ale je, že vzhľadom na krízovú situáciu, sú tie vzťahové výbuchy pomerne očakávané. Vo výsledku sa ale všetky prvky dopĺňajú a tvoria svižný a napínavý triler s prekvapivým záverom.
Kniha The Girls I’ve Been láka na kombináciu takmer klasických prvkov. Morálne sivá oportunistka v hlavnej úlohe, navyše s pohnutou minulosťou. K tomu sa pridávajú drsné okolnosti a boj o život. Autorka sa však postarala o to, aby jej prvky pôsobili uveriteľne. Práve vďaka tomu sa jej kniha číta tak dobre.

Juhokórejský spisovateľ Lee Young-do sa od prvej strany prejavuje ako skúsený rozprávač. Dokáže vhodne nakombinovať vysvetľovanie, budovanie atmosféry, zákonitosti sveta i akciu. Pomalšie okamihy striedajú tie svižnejšie. Čitateľ teda nemá pocit zahltenosti a odpovede dostáva vtedy, keď ich naozaj potrebuje.
V príbehu je teda naraz budované nielen prostredie, ale aj zápletka. No ukazuje sa, že tá je pomerne jednoduchá. Ústredným motívom je klasická dobrodružná výprava. Príslušníci rôznych národov majú splniť misiu. Tou je dostať jedného z nich na presne určené miesto. Jednoduchá úloha, ktorej naplneniu prekážajú mnohé faktory. Napriek spomenutému ale kniha nepôsobí tuctovo alebo predvídateľne.
Sviežosť tomuto putovateľskému námetu dodáva spracovaný folklór. Autor hojne vychádza z nielen z kórejskej mytológie, ale aj histórie. Na tomto základe vytvoril svet, v ktorom žijú štyri rôzne národy pod dohľadom štyroch božstiev. Nájdeme tu ľudí, ale aj nágov, tokkebi alebo rekonov.
Každá rasa má pritom vlastný rebríček hodnôt, odlišné myslenie a aj výzor. Niektorí sa ešte ponášajú na ľudí, iní ich v ničom nepripomínajú. Nehovoriac o rôznorodých stvoreniach, ktoré na svojich potulkách protagonisti stretnú. Lee ale všetkým venoval rovnakú pozornosť a vštepil im čosi vlastné, osobité. Tuzemský čitateľ to asi najviac zaznamená pri nágoch, ktorí, ak sa už niekde objavia, tak v podobe hadích démonov. Avšak v tomto prípade ide o šupinatý národ s matriarchálnou mocenskou štruktúrou.
Navyše sa nágovia prejavujú ako pomyslený katalyzátor. Je to práve mladý nága, vďaka ktorému sa táto rôznorodá skupinka spojí. Každý zo štyroch spoločníkov je odlišný, čo je neraz zdrojom napätia. Tokkebi spovedá človeka a nerozumie jeho pohnútkam. Rekon je výbušný. No a nága zabúda, že ostatní nekomunikujú myšlienkami.
Tieto rozdiely sú mnohokrát zdrojom vyhrotených situácií. Tiež sú dôvodom, pre ktorý sa členovia družiny neustále dostávajú z dažďa pod ďalší odkvap. Rozprávanie má vďaka tomu výraznú komediálnu linku. Neprerastá do paródie, ale určite vyvolá nejeden úsmev. Nehovoriac o tom, že tieto trampoty zabezpečujú svižné tempo a autor vďaka nim môže čo-to odhaliť. Občas o postavách a ich motivácii, no viackrát ide o zákulisnú hru alebo intrigy.
Lee však drží opraty pevne v rukách. Rovnakou mierou buduje charaktery aktérov a opisuje dej. Čitateľ sa nemá čas nudiť a navyše sa miestami dobre pobaví. Nielen vďaka komickosti situácií, ale aj občasnej absurdnosti. Gradácia napätia a napínavý záver tiež nie sú príbehu na škodu. A keďže zmysel celého putovania ostáva záhadou, bude čakanie na pokračovanie veľmi dlhé.
V románe Věž srdcí spracoval autor dobre fungujúci námet s dobrodružnou výpravou. Napriek tomu pôsobí sviežo. Ponúka totiž svet vybudovaný na kórejskom folklóre a histórii. K tomu sa pridávajú aj komediálne prvky a rozprávačská obratnosť. A keďže zvláda venovať sa postavám i deju, poteší mnohorakých čitateľov.


Už to bude vyše desať rokov, čo som sa zoznámila s touto autorkou. Sériu Fever som síce nikdy nedočítala, ale keď som narazila na túto, nalákala ma. Kombinácia starého sídla, gotickej atmosféry a čarodejníc? Čo môže byť lepšie. Ukázalo sa, že všeličo, no.
Myslím, že zásadný problém tejto knihy je, že autorka ku všetkému pristupuje ako k známemu faktu, takže ja ako čitateľ netuším, ako funguje jej svet, kto všetko v ňom žije alebo aké mocenské štruktúry v ňom fungujú. Zdá sa, že autorkin obľúbený motív je hodiť totálne naivnučkú hrdinku hlavou napred do magického svinstva a pozerať sa, ako ako sa snaží v tom maraste postaviť. Výsledkom je, že je tu pár schopných scén, pár scén, ktoré tvoria atmosféru, niekoľko mŕtvol a potom totálne otvorený koniec, o ktorom netuším, čo vlastne znamená. Lebo neviem, aké pravidlá niekto porušil, pretože ich hlavnej hrdinke nikto nevysvetlil. A ja osobne fakt nie som fanúšik premúdrelých postáv, ktoré niekomu povedia, aby si sadol do kúta, potichu šúchal nohami a čušal, kým dospeláci nepovedia, že môže prestať.
A to by pritom táto séria mala byť pre dospelákov, prosím pekne.


Toto nie je zaklínač v úplne vrcholnej forme. Ale na druhej strane to funguje ako fajn oddychovka. A v mojom prípade aj príjemný návrat k svetu, ktorý som si obľúbila a tak trochu naň zanevrela.


V tomto sa Tad skutočne predviedol.
Už predtým som vedela, že vie písať, ale v tomto predviedol viac ako len rozprávačskú obratnosť. Dokázal spojiť toľko protichodných prvkov a žánrov, navyše tak, aby to všetko dávalo zmysel. Kde sa preplieta dávna história s futuristikou a zároveň s inými fantasy svetmi. Navyše je to napínavé, nejednoznačné a má to toľko vrstiev, že mi bude trvať mesiace odkryť len tých prvých niekoľko.
Skrátka, toto je úplne iný level písania a tvorenia svetov. Toto mi zamestnalo myseľ, opantalo predstavivosť a držalo ma to v napätí dlho po tom, ako som otočila poslednú stranu.
