LiliDarknight komentáře u knih

Kniha má v podstate len dva zásadné problémy. Prvým z nich je dej. Pretože na dej, ktorý autorka opísala, by kniha potrebovala byť tak o tristo strán kratšia. Začiatok bol ešte celkom svižný. Neskôr to začalo drhnúť, až sa to úplne zastavilo. Na konci prišla kvázi záchrana. Mala podobu neprehľadnej ťažko uveriteľnej akčnej scény a všetko to končí okato otvorene. Zbytočne okato.

Druhým problémom sú postavy. Tie mohli zachrániť časti knihy, keď sa nič nedeje. Lenže je to napísané v prvej osobe. Romeria je síce vcelku schopná hlavná hrdinka, ale kvôli typu rozprávania v podstate jediná, ktorú som mohla ako-tak čiastočne spoznať. A ako hlavná postava je primálo zaujímavá na to, aby to vydalo na takmer šesťstostranovú bichľu.

Kniha ako celok je... taká klasická edgy drsná YA romantika o veľkolepých osudoch, proroctvách a vyvolených hrdinkách, čo majú všetkých zachrániť a pritom majú problém prejsť po rovnej zemi bez toho, aby zakopli. Pred pätnástimi rokmi by sa takáto séria predávala sama, lebo Romeria je o niečo inteligentnejšia milovníčka diskogúľ. Lenže v tomto čase sa to dá predať len ako ašpirujúca erotika, až na to, že tej erotiky je tam na to vlastne primálo.

Hviezdica navyše za Sophie, ktorej linka ma úprimne zaujala.

2 19.09.2024

Broceliande a Ryhop sú úplne odlišné miesta, no napriek tomu majú mnoho spoločného. Nielen magicko-znepokojivú atmosféru, ale aj prepojenie skutočného a magického sveta. V oboch prípadoch navyše ide o prastaré lesy s vlastnými pravidlami, v ktorých sa po zvláštne kľukatých chodníčkoch preháňajú prízraky.

Z príbehovej stránky mám pocit, že Broceliande núka o niečo zložitejší a možno aj ťažšie stráviteľný kúsok. Krásne rozvinutý, ale zároveň náročný na pozornosť a emócie. Lebo hoc je to na jednej strane jeden z najtragickejších príbehov, na tej druhej má v sebe aj istú nádej.

Opäť neopakovateľne melancholický zážitok.

2 24.08.2024

Knihe som sa zámerne dlhšie vyhýbala. Pretože napriek tomu, že sa odohráva v tom istom svete ako prvé dve knihy, táto sa odohráva v inom čase. Takže som vedela, že tam nestretnem tie isté postavy. Keď som sa nakoniec začítala, bola som príjemne prekvapená. Mám slabosť pre príbehy, v ktorých staré náboženstvo nahradzuje to nové a hoci tu už postavy zažívali tú poslednú etapu (keď prežívali už len posledné zvyšky starej viery v podobe niekoľkých príbehov), stále ma to bavilo.

Bavili ma postavy a bavilo ma, že to bolo rovnako detailne-rozprávačské ako tie prvé dve knihy. Problém mám len so spracovaním zápletky. Tak dlho trvalo, kým ju autorka vybudovala, aby napokon tak akosi vyšumela a všetko sa vyriešilo na môj vkus akosi prirýchlo. Myslím, že tento námet by si zaslúžil trochu širšie spracovanie. Ale aj napriek tomu to bolo stále dosť príjemné čítanie. Nedosahuje síce kvalít prvých dvoch kníh, ale stále to bolo veľmi dobré.

2 22.08.2024

Britský spisovateľ Stephen Fry sa na stránkach svojich kníh prejavuje aj ako komik. Kto by však očakával komédiu či nebodaj paródiu, ostal by mierne sklamaný. Humorná atmosféra textu je založená prevažne na satire, ktorá vychádza z toho, ako moderný človek nazerá na dávno minulé časy. Taktiež je tu mnoho uštipačných komentárov niekoho, kto vie, ako to všetko skončí. Tieto prvky ale nezaručujú čitateľovi smiech. Skôr pôsobia ako isté spestrenie, lebo trójska vojna je naozaj poriadne zamotaný konflikt.

Zasahujú doň mnohé národy, osoby, bokom nezostali ani božstvá z gréckeho panteónu. Nehovoriac o mnohých malých i väčších bitkách a aj nevojenských stretnutiach, ktoré mali vplyv na konečné udalosti. Pretože trójska vojna nie je len o Parisovi a Helene. Výhodou tejto knihy je, že autor sa nesnažil byť až príliš podrobný. Skôr sa pokúsil o čo najväčšiu stručnosť.

Predstavil takmer všetkých zúčastnených, osvetlil ich motiváciu a nezabudol priblížiť najkľúčovejšie momenty. To všetko s istým nadhľadom. Fry sa snažil predovšetkým zjednodušiť dianie do akejsi krátkej prednášky. Satirické vsuvky využil na to, aby si udržal čitateľovu pozornosť. Niektorými komentármi ho zase upozorňoval na dôležité okamihy či postavy.

Za zdroj si zvolil Homérove dielo, z ktorého vyberá to najpodstatnejšie. Tento fakt Fry v knihe niekoľkokrát zvýrazní. Výsledný produkt jeho snahy dokáže zaujať. Text je vyvážený a jeho dynamika podporená tým, že udalosti sú podávané v podobe kratších scén. Tiež veľakrát preskakuje z viacerých lokácií a neraz sa presúva aj v čase. Čitateľ napriek tomu nikdy nemá pocit, že by sa v tom všetkom mohol stratiť.

Autor má všetko pevne v rukách. Navyše sa neštíti ani kritiky. Tú namieril nielen na aktérov trójskej vojny, ale aj na Heinricha Schliemanna, neskoršieho objaviteľa Tróje. Toho spomína v záverečných kapitolách a úprimne hodnotí jeho archeologické snahy. Takéto prepojenie skutočného sveta a mytológie slúži ako zaujímavá bodka. Prostredníctvom tejto časti textu akoby Fry hovoril, že trójska vojna ovplyvnila mnohých, hoci sa stále debatuje o tom, v akej podobe a či vôbec sa vlastne odohrala.

Vďaka audioknižnému spracovaniu si poslucháč text vychutná o niečo viac. Kniha je síce krátka, no pomerne rozvetvená a zložitá. Navyše neobsahuje siahodlhé dialógy. Bolo teda nutné vybrať niekoho, kto by dokázal udržať poslucháčovu pozornosť. Otakar Brousek ml. sa ukázal byť výbornou voľnou. Skúsený dabingový herec má na konte aj niekoľko desiatok audiokníh. Čiže s ľahkosťou zvládne nielen zaujať, ale hlavne prehĺbiť zážitok z textu.

V jeho podaní dej plynie bez najmenších problémov. Navyše Brousek má príjemný hlas a práca s jeho melódiou či rytmom celkom postačí. Žiadne hry s prízvukmi alebo s farbou hlasu nie sú potrebné. Nehovoriac o tom, že dramatické odmlky podčiarkujú satirickosť či dramatickosť niektorých okamihov.

Podobne ako iné audioknihy z OneHotBook, aj táto je ozvláštnená o hudobné vsuvky. Aj tentoraz sú vybrané veľmi vhodne a tematicky. Oproti hovorenému slovu znejú väčšinou o niečo tichšie, takže nikdy nerušia. Aj v tomto prípade sa dá hovoriť o audioknižnom spracovaní, ktoré zdrojovej knihe vyslovene pristane. Zakrýva prípadné nedostatky a vytvára úplne iný druh zážitku. Síce oddychového, no takého príjemného, že sa k nemu poslucháč bude mať chuť opakovane vracať.

V románe Trója sa Stephen Fry pokúsil zjednodušene opísať udalosti trójskej vojny. Sebaisto a s nadhľadom predstavuje aktérov, ale aj kľúčové okamihy. Neraz sa uchyľuje k sarkazmu, aby podčiarkol niektorú pointu. Audiokniha kvality textu ešte zvýrazňuje a Otakar Brousek ml. z nej robí nezabudnuteľný zážitok.

2 19.08.2024

Na jednej strane je to typická paranormálka postavená na vzťahovom napätí a sexe. Na druhej strane sa to aspoň snaží tváriť, že to má nejakú zápletku a že postavy majú osobnosti. Takže v podstate nadpriemer.

2 31.07.2024

Podvedome som od knihy veľa očakávala, čo je možno základným problémom. Tým druhým je fakt, že je to celé postavené na postavách. Ja osobne preferujem knihy orientované na postavy, ale len v prípade, že ma tie postavy zaujmú. A hoci tieto mali svoje silné momenty, tých nie až tak zaujímavých tu bolo viac a celkový výsledok bol skôr taký nemastný-neslaný.

2 26.06.2024

Technicky ma to malo baviť. Má to všetko, čo hľadám v dobre hrejivom príbehu. Postavy. Atmosféru. Emóciu. Témy. Napriek tomu to ale pre mňa nefungovalo tak, ako som pôvodne očakávala.

Bolo to fajn. Ale nič viac.

2 15.05.2024

Od určitého bodu bolo jasné, ako to všetko skončí. Hoci to bolo asi jasné od začiatku. Ale tento druh kníh nečítam preto, aby ma dej posadil na zadok svojou objavnosťou. Čítam to preto, aby som si vyčistila hlavu a aby som si oddýchla. A presne to sa stalo.

A teraz idem z chladničky vyhrabať nejaký syr.

2 03.05.2024

S touto som sa trápila oveľa dlhšie, než som pôvodne plánovala. Nie preto, že by ma jej čítanie nebavilo. Práveže naopak. Ale na druhej strane je to podľa mňa kniha, na ktorú človek musí mať dostatok času.

Čiastočne je to spôsobené postavami s ich zložitými menami a ešte zložitejšími osudmi. Oproti iným autorovým knihám je táto pomerne zaľudnená. Akoby chcel zvýrazniť tú myšlienku, že neexistujú veľké činy, len obyčajné činy, ktoré, ak sa udejú v ten správny moment, dokážu ovplyvniť celý svet. Bavilo ma to posolstvo, že občas stačí jeden človek a jediné rozhodnutie a môže to zmeniť celé cisárstvo. Ale na druhej strane autor nástojil na tom, že vo svetle okolitého diania si môže človek zároveň pripadať neskutočne maličký a nedôležitý.

Skrátka, príbeh má mnoho vrstiev a aby som ich všetky odkryla (alebo aspoň ich časť), musela som sa na čítanie sústrediť. Čo je dôvod, prečo som s čítaním trošku bojovala. Ale moja námaha sa zúročila, lebo na konci som bola vyslovene očarená tým, čo autor stvoril. A tiež postavami, ktoré v tom svete žili. Lebo hľadali svoju zem zasľúbenú a to je niečo, s čím sa dokážem stotožniť.

2 03.05.2024

Toto bola parádna oddychovka.

Predovšetkým komédia, občas absurdná, občas romantická, občas situačná. Bavilo ma to od začiatku až do konca a ani raz to nestratilo dych. Nenáročné, vtipné a mnoho vecí je tu doslova postavených na hlavu.

A Preclík je úplne najsuper postava. (Spoiler, je to drak.)

2 09.02.2024

Rok som ani nemohla začať lepšou knihou.

Výborne napísaný atmosférický príbeh, ktorý je rovnou mierou magický, temný i záhadný. S trochu väčšou štipkou mágie a plný chaoticko-svojských postáv. Mám pocit, akoby sa týmto príbehom uzavrela rozsiahlejšia dejová línia. Možno preto, že som na stránkach stretla postavy, ktoré sa mi už predstavili v predchádzajúcich knihách.

Tak či onak, výborný gotický kúsok plný duchov a kostlivcov v skriniach, kde sa preháňajú práve dostatočne záhadné i výstredné postavy. Presne takto si predstavujem nielen modernú šľachtu. A tie vzťahy a emócie a postavy a všetko ostatné...

Joj, veru, táto sa autorke zatiaľ najviac podarila. Lebo podobne ako rastú jej postavy, rastie aj ona sama a je to vidieť na kvalite textu.

2 02.01.2024

S touto knihou som sa trochu trápila, hoci nie preto, že by sa čítala zle. Tad Willliams si ma získal svojim rozprávačským talentom, ktorý mal svoje menšie i väčšie nedostatky a poznačila ho veľká naivita, ale predsa ma dokázal od prvej vety doslova prikovať k stoličke. Na to som sa tešila, ale tak celkom som to nenašla. Lebo medzi sériami Jasný osten, Žal a Trn a Poslední král Východního Ardu ubehlo bezmála tridsať rokov. Takže toto písal už úplne iný Tad Williams.

Paradoxne mi tam chýbala tá nedokonalá ľahkosť. Táto séria je ešte detailnejšia, svojim spôsobom pochmúrnejšia, obsiahlejšia a hlavne kultúrne bohatá. Pre niekoho hlbšia a trojrozmernejšia. Ale zase o niečo plnšia momentov, ktoré tam ani nemuseli byť. Ale chápem, prečo tam tie momenty byť mali. Aj napriek ich očividnej zbytočnosti.

V každom prípade, našla som si tam to svoje. Postavy, ktoré mi prirástli k srdcu a som si istá, že mi ho ešte niekoľkokrát zlomia, kým príde koniec. Lebo sú to zároveň osoby, ktoré musia vystúpiť z niečieho tieňu a to je vždy náročné.

Ale všetko sa rozbehlo až ku koncu. Stále sa ale neviem rozhodnúť, či bolo dobré, alebo naopak zlé, zasadiť dej relatívne skoro po udalostiach prvej série. Ešte sa rozhodnem. Celkovo sa ešte o mnohých veciach musím rozhodnúť. Napríklad aj o tom, ako hodnotiť túto knihu. Je dobrá a zároveň mohla byť lepšia.

2 02.01.2024

Leigh Bardugo veľa priestoru v knihe Deviaty spolok venovala vysvetľovaniu fungovania svojho sveta. V mnohých okamihoch dokonca na úkor dynamiky. V pokračovaní však z toho vyslovene ťažila. Čitateľa teda doslova hodila doprostred diania. Rovnými nohami vpadol späť do Alexinho života a jej problémov.

Hlavne prvé kapitoly však ponúkajú aj akýsi pohľad späť. Predsa len, od vydania prvej knihy ubehlo už niekoľko rokov a osvieženie pamäti je na mieste. Pripomenutie predchádzajúcich udalostí prichádza zväčša cez Alexine myšlienky a v momentoch, keď je to potrebné. Teda tempo nie je zbytočne spomaľované. Vďaka čomu je výraznejšia gradácia napätia. Tú podporuje aj občasné preskočenie v čase – z príbehovej súčasnosti do budúcnosti alebo minulosti.

Knihe je teda od začiatku vlastná svižnosť. Je jasné, že autorka už nepotrebuje niečo rozsiahlo vysvetľovať, čiže sa mohla sústrediť aj na postavy. Alex dostávala vždy najviac priestoru, takže ju čitateľ mohol aj najlepšie spoznať. Porozumieť jej motivácii. Tomu, aká je a prečo. Vďaka tomu je sympatickou, hoc vskutku morálne sivou hrdinkou. Tentoraz však oveľa väčší priestor dostali aj vedľajšie postavy. Spolubývajúca Mercy, ale aj Dawesová z Léthé alebo detektív Turner.

Takže aj vedľajšie postavy dostali možnosť zažiariť, čo je veľmi príjemné. Čitateľ ich tak môže vnímať komplexnejšie, nehovoriac o tom, že sú ich rozhodnutia o niečo uveriteľnejšie. Navyše sa zdá, že Bardugo chce vytvoriť skupinu spolupracujúcich hrdinov. Tí nie sú ani v najmenšom dokonalí, takže o to realistickejšie pôsobia.

Zápletka je takisto rozvíjaná postupne. Prepojená s predchádzajúcimi udalosťami, pretože všetko so všetkým súvisí. Čitateľ vďaka tomu dostane ďalších niekoľko odpovedí. Ale zároveň nájde aj mnoho otázok. Podobne ako v Deviatom spolku, aj tu je pomerne výrazná detektívna linka. V tomto prípade však netvorí hlavnú zápletku, ale len vedľajšiu doplnkovú. No a vďaka tomuto všetkému je opäť čo-to poodhalené o magických spolkoch, na ktoré dohliada Léthé.

Od prvej strany je však jasné, že má autorka všetko pevne v rukách. Spolky, mágia, rituály – to všetko stojí na pevných základoch. Všetko dáva zmysel a pôsobí to realisticky. Možno aj preto, že prístup k mágii je tu pomerne naturalistický a aj temný. Bargudo skrátka nemieni zatvárať oči pred odvrátenou stránkou moci. Vďaka čomu je kniha miestami až znepokojivá a takisto plná hnusu.

Čítanie je pomerne výživné od prvej strany až po poslednú. Postavy hľadajú odpovede, aktívne plánujú, ale takisto bojujú. Vždy, keď sa zdá, že už je po všetkom, nájdu nejakú medzierku, ako uspieť. Napätie graduje, mágia iskrí. Jediným výraznejším nedostatkom je zbytočne dlhý záver. Dá sa to však odpustiť, keďže zároveň funguje ako úvod k ďalším udalostiam.

Kniha Brány pekla je výborným pokračovaním Deviateho spolku. Navyše svižnejším, keďže čitateľ už vie, ako funguje autorkina magická komunita. Tempo je teda pomerne dynamické, podporené čiastkovými zápletkami. Takisto práca s postavami a ich charaktermi zaujme a vďaka nej niektorí aktéri pôsobia trojrozmernejšie. Napriek tomu však ide o pomerne hutné a navyše temné rozprávanie, takže poteší skôr trpezlivejších čitateľov.

2 12.12.2023

Americký spisovateľ Robert Jackson Bennett sa naposledy vracia do svojho technicky bohatého sveta. Tu premenil programovanie na vlastný druh mágie. Skribovanie je to, čo otvára nielen dvere, ale aj mysle. Ide o zložito vytvorený systém, navyše oklieštený mnohými pravidlami. Jeho vystavaniu venoval autor veľký priestor v prvej knihe Čaropisci, aby sa dej zase rozbehol v pokračovaní Světatvůrci. Všetko malo pôsobiť logicky. Problémom sa stali tie časti príbehu, ktorým až takú pozornosť nevenoval.

Priblíženie diania v mestskom štáte Tevanne bolo skôr okrajové. Postavy dostali len toľko priestoru, aby ich čitateľ dokázal rozlíšiť. Od prvej strany je ale jasné, že čokoľvek bolo budované, viedlo to k tomuto. K veľkolepej bitke, ktorá má zmeniť celý svet. Práve o tomto hovorili zákulisné mocenské hry a politikárčenie. A teraz sa majú ľudia spojiť, aby bojovali proti ďalšiemu prefíkanému nepriateľovi.

Tón celého rozprávania pritom udáva už prvá kapitola. Ubehlo niekoľko rokov, počas ktorých rebeli posilňovali svoje pozície. Snažili sa zachrániť nielen nevinné obete, ale takisto „kradli“ ľudí nepriateľa. Tých, ktorí prišli o slobodnú vôľu a stali sa bábkami v rukách mágie. Napätie by sa teda dalo vyslovene krájať. Celé povstanie visí na hrane noža. Stačí jediný krok vedľa a príde deštrukcia.

Text aj vďaka tomu pôsobí hutne. V spojení so strhujúcou atmosférou čitateľ vyslovene hltá každé slovo. No podobne ako postavy, aj my si musíme na odpovede počkať. Pretože tie autor neservíruje na podnose, hoci niektoré sa dajú vydedukovať z prečítaného. Pátranie po pravde a strategizovanie striedajú veľkolepé boje, z ktorých hrdinovia len tak-tak vyviaznu. Väčšinou s nemalými stratami.

V tých pokojnejších okamihoch vyniknú aj filozoficky orientované témy. Povstalci sa totiž v boji proti nepriateľovi uchýlili k podobným praktikám. Zrazu je nastolená otázka, ako málo stačí, aby sa z niekoho stal zlosyn. Lebo ako hovorí ľudová múdrosť, cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Niečo podobné na vlastnej koži zažívajú aj protagonisti.

Výraznou témou na zamyslenie je určite strata vlastnej identity ako následok vytvorenia akéhosi kolektívneho vedomia. Homogénnej bytosti tvorenej stovkami myslí. Nielen preto je náročné vyznať sa v postavách. Práve tu sa prejavuje jeden z nedostatkov série. Bennett postavy od úplného začiatku vnímal ako druhotné. Ich charaktery síce vybudoval, ale zároveň ostali nevýrazné, aby nezatienili svet, v ktorom existujú. V tejto knihe aktéri ešte viac splývajú. Ak v tom bol zámer, treba mu určite zatlieskať.

Napriek tomu ide o pomerne nepríjemný jav. Pre čitateľa je o to náročnejšie vžiť sa do motivácie zúčastnených. Nehovoriac o tom, že sa tým oslabuje dôležitosť tej-ktorej sebaobety. Ďalším slabým miestom sa poľahky mohla stať aj zbytočne lineárna dejová linka. Tento problém vcelku zdarne zakrýva odbočovanie do minulosti a aj gradujúce napätie. To vybuchne do veľkolepého záveru, v ktorom navyše zaznievajú mnohé posolstvá. Najsilnejšie sa hovorí o tom, že na pretvorenie sveta niekedy nepotrebujeme veľkú mágiu. Celkom postačí obyčajná usilovnosť.

Kniha Klíčotepci pomerne zdarne uzatvára trilógiu. Odpovedá na posledné čitateľove otázky. Zároveň ale na posledných stránkach otvára dvere k niečomu novému. Pre naozaj podrobne prepracovaný magický systém je čítanie miestami náročné na pozornosť. Viac ako postavy alebo dej však zaujme svet samotný a to, ako sa mení. Obdobne čitateľov upútajú aj myšlienky ukryté medzi riadkami.

2 08.12.2023

Jasné, že som to čítala pre tie veľkonočné vajíčka spojené s Lesom mytág. Ale to neznamená, že inak ma to nebavilo. Opak je pravdou. Zamilovala som si to. Tú mágiu, atmosféru, detailnosť. To, ako autor zobral toľko rôznych kultúr a dokázal, že to bude fungovať. Jedinú výhradu mám len k tomu, že v strede to trošku škrípalo. No a potom k faktu, že tie postavy si ma akosi nezískali, ale tak ešte majú priestor zmeniť to.

2 26.10.2023

Táto kniha si ma získala prakticky prvými tromi vetami. Pomalé, detailné, ale zároveň zamerané na postavy. Presne toto mám rada a autorka mi neskutočne ulahodila. Bavil ma jej štýl, jej postavy, jej svet. To, ako so všetkým umne pracovala. To, ako som jej to všetko verila. Čo na tom, že niekto tvrdí, že to má príliš naivný záver. Alebo že je od začiatku jasné, ako to skončí. Veď sa tam udialo toľko nečakaného. A okrem toho, po tom všetkom, čím si postavy prešli, si zaslúžia nejakú odmenu.

Skrátka a dobre, toto je vynikajúco napísaná kniha, ktorá sa číta ako historický román o politikárčení s príchuťou náboženského mysticizmu. Chcem viac.

2 26.10.2023

Americký spisovateľ píšuci pod pseudonymom P. Djèlí Clark vytvoril kultúrne bohatý svet. V Egypte sa stretáva niekoľko rozličných národov. Navyše v pomerne turbulentných časoch. Nejde však len o rozličnosť názorov, ale aj vierovyznania. Staré zabudnuté krivdy tak prikrývajú aj tie novšie. Okrem toho sa hovorí aj o novom práve žien voliť, zatiaľ čo na obzore sa vynára hrozba vojny.

Je teda jasné, že do deja zasahujú rôznorodé postavy a stvorenia nielen z arabskej mytológie. Vďaka tomu je dianie okolo protagonistov pestré. Na prvý pohľad sa teda môže zdať, že dej je zatlačený trochu do úzadia. Opak je však pravdou. Tieto malé i väčšie odbočky základnú príbehovú líniu práveže rozvíjajú. Zároveň pomáhajú skryť fádnosť zápletky i neprekvapivú predvídateľnosť jej vývoja.

Napriek všetkému totiž autor hovorí hlavne o jednom o moci a o tom, čo je ten či onen (nielen) človek ochotný urobiť, aby ju získal. V tomto smere bude mať čitateľ miestami pocit, že niečo podobné už niekedy čítal a pravdepodobne nebude ďaleko od pravdy. Obdobne pôsobí aj ústredná detektívna zápletka.

Román začína brutálnou vraždou členov tajného spolku. Väčšina čitateľov už od prvých strán bude tušiť, kto je za to zodpovedný. V polovici si bude svojou teóriou takpovediac istý. Čiže odhalenie páchateľa nezapôsobí ako veľkolepé prekvapenie. Autor sa ale, našťastie, nesnažil nikoho ohúriť. Miesto toho sa sústredil na detailné opisovanie toho, ako vyšetrovanie vnímajú rôzne postavy.

V prvom rade hlavná hrdinka a vyšetrovateľka Fátima. Sympatická a pomerne svojrázna agentka ministerstva. Vykreslená ľudsky, nedokonalo, ako niekto, kto je schopný priznať svoju chybu a ospravedlniť sa za ňu. Aktérov uprostred diania je ale omnoho viac, napríklad Fátimina nová spolupracovníčka alebo jej romantická partnerka. Tiež sa tu objavia zástupcovia polície, ale aj pozostalí obetí hrozného masakru. No a v neposlednom rade nespokojní a vystrašení obyvatelia mesta, ktorých je jednoduché zmanipulovať. Stačí im sľúbiť lepšiu budúcnosť. Textom sa teda premieľajú aj silné emócie a všetko so všetkým súvisí.

Čitateľ teda na stránkach nájde mnoho tém i postáv, k tomu sa pridajú aj prvky rôznych žánrov. Na konci sa však dá skonštatovať, že bez ohľadu na bohatosť a farebnosť kulís ide o svojho druhu sociálnu sondu. Sledujeme totiž osudy obyčajných ľudí na pozadí ďalšej veľkej krízy. Je už však na čitateľovi, aby sa rozhodol, či to všetko môže ľudstvo posunúť vpred.

V knihe Vládce džinů vyskladal autor mohutnú kultúrnu mozaiku. Jeho aktéri majú svoju minulosť a okrem vlastných problémov musia čeliť aj spoločenským predsudkom a starým krivdám. K tomu sa pridá takmer až stereotypná zápletka. Jej ošúchanosť ale zakrývajú čiastkové sociálne orientované drámy. Vďaka tomu ide o príjemné a svižné rozprávanie. Najviac ho však ocenia tí, ktorí nad prečítaným radi premýšľajú.

2 22.07.2023

Česká autorka Kateřina Havlíková stvorila pomerne jednoduchý svet s jasne určenými pravidlami. Vznikol na troskách toho predošlého. Jeho fungovanie čitateľovi približujú zástupcovia každej z troch skupín. Lampár Straat zastupuje vzdušnú časť národa. Pracuje na obrovskej vzduchoplachetnici a od života chce len dostatok alkoholu, spánku a priestoru na starostlivosť o lampy.

Jeho jednotvárny život plný stereotypu (veď ako lampár prežil neuveriteľných dvadsať rokov) naruší búrka. Počas nej prepadne cez okraj a zrúti sa do oceánu. Všetci predpokladajú, že taký pád nemôže prežiť. Nebyť moreplavkyne Lagúny a jej lode (alebo skôr plachty), stal by sa Straat ďalším mŕtvym lampárom.

Tieto dve postavy v príbehu zastupujú typických obyvateľov vzduchu a mora, čo vytvára istý komediálny potenciál umocnený charakterom rozprávania. To je svižné a rýchle, podporené vskutku dynamickým tempom. Jedna kríza strieda ďalšiu. Pád z nebies, roztrhanie a následné opravovanie plachiet, prenasledovanie pirátmi a mnoho iného.

Postavy teda nemajú čas poriadne si ani vydýchnuť. Peripetie nevyhnutne ešte väčšmi prepletú ich životné cesty. Navyše to občas vyzerá, že stať sa môže doslova čokoľvek. Preto sa nikto nemôže čudovať, že Straat a Lagúna spoja svoje sily so suchozemcom Levianom. Ten je navyše práve na úteku, lebo túži po slobode a skutočnom živote.

Trojica je prenasledovaná z rôznych dôvodov a zažije mnoho napínavých okamihov. Väčšina z nich vyčarí úsmev na perách. Vďaka tomu sa príbeh ich putovania mení na oddychovejšie čítanie. V niektorých momentoch dokonca pripomína humornú fantasy. No hoci sa čitateľ bude veľakrát usmievať alebo pochechtávať, takisto bude premýšľať. Pretože kniha je v istých momentoch až bolestne realistická. Havlíková sa totiž obtrela o rôzne pálčivé témy.

Niektoré sú odľahčenejšie, napríklad taká byrokracia. Kvôli nej sa zo Straata stane živý mŕtvy. Už vypísali tlačivo o jeho smrti a to skrátka nemôžu prepísať. Inokedy ale autorka tne do živého. Opisuje vynútenú segregáciu, predsudky, dokonca otroctvo. Tiež sa zamýšľa nad tým, o čo jednoduchšie by sa ľuďom žilo, keby si niektorí jedinci nevykladali zákony pomerne svojsky. Napriek tomu čítanie vyvolá skôr pozitívne a príjemné emócie.

Kniha Lampář, lodivodka a kluk z továrny na slzy opisuje dobrodružstvo nepravdepodobnej skupiny hrdinov. Tí zažívajú všeličo možné aj nemožné a väčšinou tým vyvolajú úsmev. K tomu sa pridružia miestami až príliš realistické postrehy. Autorke sa však darilo udržať oddychovejší charakter príbehu. Čitateľ tak má možnosť na chvíľu zabudnúť na svoje problémy. Rozprávanie zároveň pôsobí ako začiatok novej série, keďže koniec je relatívne otvorený.

2 01.06.2023

Slovenská autorka Vladimíra Kmečová sa vo svojej prvotine rozhodla zavítať do vzdialených krajov. Do končín zaviatych pieskom, kde sa stretávajú mnohé kultúry. Hoci prológ venovala Bahadurovi, zvyšok príbehu rozpráva niekto iný. Karim je obyčajný desaťročný chlapec. Už na prvý pohľad sa líši od všetkých okolo seba, najmä farbou vlasov i očí. Po smrti svojho otca sa vyberá na dlhú a strastiplnú púť s karavánou. Aby naplnil poslanie, o ktorom v podstate nič nevie.

Od prvej strany do rozprávania zasahujú mnohé rozprávkové či fantastické motívy. Tajomné úlohy, proroctvá, rozprávajúce zvieratá, staré príbehy, náhle sa objavujúce a následne miznúce postavy. K tomu ešte stačí primiešať trošku naivné spracovanie niektorých scén a dostávame ideálne čítanie pre mladších a/alebo deti. Autorka predpokladá práve takéhoto čitateľa a všetko mu prispôsobuje.

Karimove putovanie má teda príchuť dobrodružstva. Chlapec má otvorenú a bystrú myseľ, vie počúvať a je aj odvážny. Okrem toho má verného zvieracieho pomocníka. V našich končinách asi trochu netradičného ťavu menom Očko, ktorá mu je verným spoločníkom a úprimným priateľom. To všetko z Karima robí veľmi sympatického hrdinu. Navyše jeho zážitky neraz pripomínajú veľkolepé hrdinské výpravy.

Tie sa však odohrávajú podľa istého scenára: objaví sa problém, nasleduje jeho priblíženie skrz starý príbeh a väčšinou ústami tajomného starca. Karim následne pochopí, čo by mal robiť, vyberie sa tým smerom a bojuje za to, čo považuje za správne. Raz sa stretne s drakom, inokedy s duchmi, neskôr dokonca skončí na dvore vládcu, kde sa recitujú verše. Práve táto pestrosť deja zabezpečuje, že je kniha zaujímavá a aj napriek spomenutej schéme nepôsobí repetitívne.

Obsahuje navyše naozaj veľa rôznorodých príhod, ktoré prichádzajú v rýchlom slede za sebou. Kniha je teda skôr súborom epizód a pripomína seriál. Príťažlivý je akiste aj istý prvok exotickosti. Kmečová si za kulisy zvolila ďaleké východné kultúry. V opisoch nezachádza do zbytočných podrobností, takže nimi nie je spomaľovaný dej. Napriek tomu sú dostačujúce na navodenie tej správnej cudzokrajnej atmosféry.

Pridanou hodnotou sú potom aj lekcie, ktoré sa Karim učí. Kniha pokrýva dlhé časové obdobie, takže hlavný hrdina na stránkach rastie a vyspieva. Mnohému sa naučí a takisto zmúdrie. Avšak viaceré z morálnych presahov ocení vo väčšej miere skôr starší čitateľ.

Skutočným nedostatkom je občas krívajúca gramatika aj štylistika. Najmä opakujúce sa slová a kostrbaté vetné konštrukcie naznačujú, že ide o dielo nevypísaného začiatočníka. No na vyváženie sú tu krásne ilustrácie. Väčšina by sa výborne hodila ako celostranový obrázok. Miesto toho sú mnohokrát zbytočne obtečené textom alebo neprimerane zmenšené, takže ich detaily čitateľ ocení len s pomocou lupy.

Kniha Bahadurovo dedičstvo ponúka príjemné svižné dobrodružstvo s nádychom exotiky. Opisuje veľkolepé putovanie podobné hrdinskej výprave. Objavujú sa tu mnohé rozprávkové a fantastické motívy, ale aj poučenia a morálne presahy. Mladší čitatelia z knihy budú nadšení a tých starších tiež neurazí. Tí najstarší si pri knižke oddýchnu.

2 16.05.2023

Kniha ma zaujala tým, že voňala kyberpunkom a fantastikou a to je skrátka zaujímavá kombinácia. A ja som na stránkach naozaj našla príbeh, ktorý voňal obomi žánrami. Svižný, stručný, čítal sa dobre a pomerne rýchlo a sem-tam dokonca ponúkal aj nejaký ten noirový presah. Lenže... potom som si uvedomila, že možno názov knihy je vlastne aj jej charakteristikou. Lebo jej čítanie vo mne skutočne zanechalo len prázdnotu.

Autorka mi ponúkla hnusný svet, v ktorom kvitne korupcia na tých najvyšších miestach a obchodu s bielym mäsom sa darí ako asi ničomu inému. Vcelku klasický motív a to je vlastne kameňom úrazu. Nešlo len o klasickosť motívu. K tomu som dostala klasické postavy, klasické motívy, klasické udalosti a vo svojej podstate aj klasické vyvrcholenie. Teda niečo, čo som čítala už v iných knihách a musím povedať, že tam ma to čítanie bavilo oveľa viac. Lebo vo mne niečo zanechalo, nielen prázdnotu.

Ale ktovie, možno to bol autorkin zámer. Preniesť prázdnotu motívov a postáv na čitateľa. V tom prípade jej tlieskam, podarilo sa. Mne to však nestačilo. Nemám totiž rada, keď sa zbytočne mrhá potenciálom.

2 12.05.2023