LubomirSottnik
komentáře u knih
Solaris
Stanisław Lem
Solaris je definícia science fiction literatúry
Solaris od poľského autora Stanisɫawa Lema sa právom radí medzi najlepšie diela sci-fi literatúry.
Kniha sleduje prílet psychológa Krisa Kelvina na planétu Solaris, ktorá ostáva pre ľudstvo jednou z posledných neznámych. Planétu totiž tvorí ucelený oceán, ktorý je v skutočnosti jeden žijúci organizmus.
Kelvin prichádza na vedeckú základňu, kde okrem troch ďalších vedcov nachádza aj svoju bývalú priateľku Harey. Tá je však iba manipuláciou planéty samotnej.
Kelvin spolu s kolegami hľadajú odpoveď na to, prečo Solaris reprodukuje tajné sny a želania návštevníkov.
Je to snaha o komunikáciu?
Je to prejav dobrej vôle?
Alebo len snaha odhaliť slabé miesto ľudskej psychiky?
Genialita Solaris spočíva v tom, že prostredie cudzej planéty využíva na preskúmanie najhlbších myšlienok ľudstva ako takého. V individuálnej rovine autor bravúrne podáva témy akceptácie vlastnej identity, odpustenia si a opustenia snov a predstáv.
V kontexte ľudstva však rezonuje myšlienka, že ľudstvo nehľadá iné svety, ale len rozširujeme hranice Zeme.
Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky
Miloslav Švandrlík
Filmoví Černí baroni pre mňa patria medzi české filmové legendy ako Pelíšky, teda úsmevné komédie, v ktorej sa zrkadlí absurdnosť doby. Po prečítaní knižnej predlohy príhod takzvaných "pétépákov" sa radím k dlhému zástupu ľudí, ktorí umiestňujú knihu vyššie ako film. Knižní Černí baroni ponúkajú viac zážitkov Kefalína a ostatných vojakov a idú viac do ich hĺbky. Najväčšou silou knihy - a pre mňa dôvodom, prečo kniha patrila za minulého režimu k podpultovej literatúre - je však Švandrlíkov dar v replikách jednotlivých postáv (hlavne pologramotných dôstojníkov) ukázať absurditu, nespravodlivosť a nekompetentnosť diktatúry.
Hviezdna pechota
Robert A. Heinlein
Robert Heinlein pri písaní Hviezdnej pechoty ani len netušil kultúrny dopad svojho diela. Kniha napísaná v priebehu len pár týždňov:
- položila základy militaristickej sci-fi literatúry
- stala predlohou pre rovnomenný a dnes už kultový film
- inšpirovala vznik populárnej videohry Helldivers 2
Kniha, rovnako ako film, sleduje kariéru mladého mariňáka Johnny Rica v armáde Mobilnej pechoty (slovné spojenie Hviezdna pechota sa v knihe ani raz nevyskytne) v boji proti Arachnidom. Podľa tohto opisu by malo ísť o dynamickú a záživnú knihu, no popravde tomu tak nie je.
Knihe chýba sústredenejší a vôbec zaujímavejší dej. To sa dá pripísať Heinleinovej osobnej skúsenosti z armády, vďaka ktorej vie, že vojny nevyhrávajú jednotlivci, ale koordinovaná skupina, v ktorej si každý plní svoju úlohu. Pocit príslušnosti jednotlivca vo vojenskej mašinérii je teda prítomný a uveriteľný, no nie je veľmi čitateľsky zaujímavý.
Hviezdna pechota má však aj iné, zásadnejšie problémy. Na jednej strane to sú slabé dialógy, pripomínajúce amatérske texty na Wattpade. Kým však problém dialógov sa dá pripísať rýchlosti, v akej bola kniha napísaná, druhý problém sa týka autora ako takého.
Heinlein totižto skrz postavy prezentuje svoje militaristické názory (napríklad plné občianske práva majú len veteráni). Na vyjadrení názorov, samozrejme, nie je nič zlé, ale ich forma a frekvencia narúšali už tak kolísavú dynamiku knihy. A okrem toho otvárajú otázku či chcel Robert Heinlein napísať román, alebo politický manifest.
V každom prípade však knižnej Hviezdnej pechote patrí vďaka za vytvorenie militaristického subžánru sci-fi. No na záver môžeme s pokojným svedomím povedať, že filmová adaptácia Paula Verhoevena je výrazne lepšia ako kniha.
Králové Wyldu
Nicholas Eames
Noví králi fantasy literatúry?
Pri hľadaní novej fantasy série som sa často stretával s oslavnými recenziami na Králov Wyldu od Nicholasa Eamesa. Vzhľadom na debutový román som bol mierne skeptický, no nemohol som sa viac mýliť. Králové Wyldu sú totiž pútavé, akčné a vtipné fantasy pripomínajúce RPG videohry a filmy ako Guardians of the Galaxy.
Dej knihy sleduje skupinu nájomných hrdinov, ktorej členovia sa po dvadsiatich rokoch stretávajú, aby zachránili dcéru jedného z hrdinov, uviaznutú v monštrami obliehanom meste na opačnej strane kontinentu. A ako to býva, výprava sa zamotáva, vstupujú do bývalé manželky, nájomné vrahyne, hordy monštier, kanibali, nemŕtvi a draci.
Je pravda, že kniha nejde do hlbokých tém iné fantasy diela a nepoukazuje na problémy nášho sveta ako rasizmus či imperializmus. Králové Wyldu sa chcú v prvom rade baviť, rozbíjať lebky a bojovať proti hordám nepriateľom, a to im ide náramne dobre. Okrem kvalitnej akcie, pútavého deja a zaujímavých postáv Eames exceluje v dialógoch, ktoré sú svižné, vtipné a dokonca aj zmysluplné.
Nie je to však len o superlatívoch. Približne v polovici deja, kedy sa hrdinovia dostanú do lesa Heartwyld, knihe na čas dôjde dych a nepríde k zásadným posunom (okrem odhalenia dvoch nových postáv). Inými slovami, časť knihy odohrávajúca sa v Heartwylde sa dala buď skrátiť alebo vyhodiť, nakoľko príbeh by fungoval aj bez nej.
Výhrady však prekrýva Eamesov talent, ktorý všetko, čo autor naznačoval – od tém, myšlienok cez miesta, až po iné postavy – spojil v jedno epické, uspokojivé finále.
Králové Wyldu sú ako stvorení pre fanúšikov fantasy, akčných RPG videohier a fantasy filmov. Nebyť slabšej polovice knihy, išlo by o nekončiaci kolotoč akcie a humoru.
Postsedliaci: Slovenský ľudový protest
Juraj Buzalka
Postsedliaci od sociálneho antropológa Juraja Buzalku klamú vlastným telom.
Jedným z prvých problémov knihy je to, že ide o kolekciu už napísaných textov uverejnených v iných médiách. Čitateľ tak nedostáva nič nové, len recyklované texty.
Autor kritizuje akési vrodené sedliactvo slovenského národa, čo je nezmyselná teória, ak vezmeme do úvahy, že ešte na začiatku 20. storočia bola významná časť Európy zamestnaná v poľnohospodárstve.
Navyše, autor sa uchyľuje k povýšeneckému pohľadu, kedy kritizuje akési uzavreté sedliactvo, no sám vychádza z jednostranne zameraných zdrojov.
Táto kniha potvrdzuje, že sociálna antropológia nedá považovať za serióznu vednú disciplínu, nakoľko sa do veľkej miery zakladá na subjektívnom uvažovaní výskumníka.
Autor tiež nepodáva dostatok argumentov o tom, kto sú vlastne tí postsedliaci.
Postsedliaci ponúkajú niekoľko zaujímavých pozorovaní o menšinám či úlohe vidieka, no dodávajú významne menej ako sľubovali.
Studená kůže
Albert Sánchez Piňol
Wow, tak toto bolo výnimočné!
Cold Skin mi odporučili v jednom kníhkupectve v Barcelone ako príklad súčasnej katalánskej literatúry. A nemohli urobiť lepšie.
Táto drobná kniha ukrýva klaustrofobický príbeh o mladom mužovi, ktorý prijal pracovnú ponuku pozorovateľa počasia na ostrove za Polárnym kruhom. Na tomto vskutku opustenom ostrove nenachádza nikoho, okrem čudáka Grunera zabarikádovanom v budove majáku.
To, prečo je Gruner zabarikádovaný sa hlavná postava dozvedá už v prvú noc svojej návštevy, kedy sa z mora vynorí húf agresívnych monštier. Pôvodne pracovný pobyt sa tak mení na holý boj o prežitie. Hlavný hrdina vyvinie všetko svoje úsilie k tomu, aby prežil, aj keby to malo znamenať pristúpenie na Grunerove podmienky.
Tým, že každú noc prichádza k útoku podmorských monštier pripomína Cold Skin survival horror videohry ako Resident Evil, no v skutočnosti ponúka hlboké zamyslenie o vzťahu ľudí k prírode, kontakte s inými mysliacimi stvorenia, šialenstve, neviazanej sexualite, a samozrejme tom, že tie najväčšie monštrá sa často skrývajú v nás samotných.
Autorovi sa tiež mimoriadne dobre darí vybudovať atmosféru izolácie, chladu, vlhkosti a soli. Vďaka tomu má čitateľ pocit, že sa fyzicky nachádza na malom opustenom ostrove za Polárnym kruhom, kde jediný kontakt s ľudskou civilizáciou predstavuje vyšinutý muž.
Cold Skin je literárna jazda, pripomínajúca lepšie veľkofilmy, kde sa kombinuje pútavý dej, no zároveň ostáva veľkorysý priestor na zamyslenie. Popravde, pri písaní tejto recenzie mám chuť si knihu opäť prečítať, a to je azda najväčší kompliment, aký môžete knihe a autorovi vyjadriť.
Albert Sánchez Piňol sa dostal do môjho čitateľského hľadáčika a určite budem na pozore pred jeho ďalšími knihami. A vy, ak uvidíte niekde Cold Skin, určite neváhajte a siahnite po nej.
Umenie obchodných vojen: Cenné lekcie z dejín biznisu
David Brown
Ako poraziť svojich obchodných protivníkov?
Umenie obchodných vojen Davida Browna si na seba dalo náročnú úlohu. Zmapovať najvýznamnejšie obchodné vojny a dať ich do kontextu Umenia vojny od Sun-C´. A po prečítaní sa dá konštatovať, že kniha tieto ambície naplnila len do polovice.
Čitateľ sa totižto len v pár kapitolách stretne s príbehmi priamej konfrontácie známych značiek. Z nich jednoznačne vystupujú do popredia príbehy o vzniku internetového prehliadača, súboji iPhonu a Blackberry, prvých počítačov a dokonca aj o tom, že Chrysler Building sa vďaka podvodu stala na krátky čas stala najvyššou budovou sveta.
Vo väčšine knihy však nejde ani tak o súboje ako o životopisy známych spoločností. To je, samozrejme, takisto pútavé čítanie (napríklad skvelo opísaný rast fast-foodového reťazca McDonald´s), no nie je v súlade so sľubovaným obsahom. Nehovoriac o tom, že zasadenie jednotlivých príbehov do kontextu myšlienok Sun-C´ je často vratké.
I napriek tomu ide o poučnú knihu s veľa cennými radami, ktoré sa nepochybne dajú aplikovať aj pri štarte vlastného biznisu.
Smrť je brutálna drina
Chálid Chalífa
Naprieč vojnovou Sýriou za splnením posledného otcovho priania
Smrť je brutálna drina hovorí o trojici súrodencov - Bulbul, Hussajn a Fátima -, ktorá sa rozhodla splniť posledné prianie ich zosnulého otca, a to pochovať ho vedľa hrobu jeho sestry. Naložia tak otcove telo do Hussajnovho mikrobusu a vydajú sa inak nanajvýš štvorhodinovú cestu, ktorá sa však pre zúriacu občiansku vojnu natiahne na tri dni.
Súrodenci počas cesty spomínajú na svoje detstvo, hodnotia svoje súčasné vzťahy a zdieľajú svoje spomienky na otca. Spomedzi súrodencov o ňom najviac vie Bulbul, ktorí s otcom strávil posledné dni života, a dozvedel sa doposiaľ neznáme detaily otcovho života. Prostredníctvom Bulbulovho rozprávania sa čitateľ dozvie o otcom živote, jeho nespokojnosti s režimom, nenaplnenom manželskom živote a čakaním na pravú lásku a všíma si paralely s Bulbolovým rozjímaní o vlastnom živote.
Na spomienkach o živote nie je principiálne nič zlé, no Khalifa sa minulosti postáv venuje príliš dlho a rozvláčne a odpútava pozornosť, od toho, čo stvárňuje najlepšie, a to naturalistické zobrazenie života bežných ľudí vo vojnovej Sýrii a tomu, ako smrť otca a ovplyvňuje súčasné súrodenecké vzťahy trojice.
Navyše, kniha trpí nepríjemným trendom, a to nahradzovaním priamej reči hrubými opismi ich debát, čím je čitateľ obratý o silné dialógy. Takisto, nedá sa nespomenúť spôsob, akým je opísaná sestra Bulbula a Hussajna, Fátima, na ktorú autor plynutím knihy akoby postupne zabúdal.
