Mimir komentáře u knih
Štylisticky to nemožno hodnotiť, pretože je to denník a obsahovo mi prišli osobné zápisky majstra persuázie a demagogizácie celkom zaujímavé. Mnoho ľudí sa ešte dnes pozastavuje nad otázkou: "ako je možné, že bol nemecký národ hluchý k zločinom nacistov a ignoroval agresívnu politiku?" Odpoveď nie je, že pred zločinmi prižmúril oči ako daň za bezstarostný a prekvitajúci život, odpoveď je, že Joseph Goebbels vykonával svoju prácu tak dôsledne, že bez neho, by Hitler ani len nevykonal svoje prvé kroky ( anšlus Rakúska a České sudety) bez negatívnej odozvy národa, ktorá bola zažehnaná obratnosťou práve ministra propagandy. Z denníka cítiť nadradené sebavnímanie, ktoré pôsobí ako balzam pre jeho dušu. Tú od roku 1914, ktorý mu priniesol sklamanie vo forme odmietnutia do náboru kvôli zmrzačenej nohe, trápil komplex menejcennosti. Obávam sa, že nadpriemerne inteligentní trpitelia komplexu menejcennosti sa stávajú skutočne nebezpečnými, práve v okolnostiach, kedy dostanú do rúk moc.
Kniha pojednáva o funkčnej vlastnosti mozgu pretvárať svoju anatómiu a fyziológiu - plasticita. Kardinálnou postavou v téme plasticity mozgu v 20. st. je snáď Michael Merzenich, ktorý je v knihe často spomínaný alebo v nej priamo vystupuje formou rozhovoru. Podľa môjho uváženia, je komerčný obal skôr kontraproduktívny a veľa racionálnych čitateľov odradil, kto však odignoruje tento prehmat, dostane s k teoretickým zaujímavostiam o flexibilite CNS.
Koreláciu obsahu s názvom knihy začíname objavovať až od 161 strany, kde si autor konečne pokladá pred seba otázku z titulnej strany. Dovtedy je to viac menej koláž citácií prevažne z knihy od N. Doidgeho, Váš mozek sa dokáže změnit a historický kontext zrodenia knihy ako takej. Kniha je vskutku presýtená štúdiami z oblasti psychológie, neurovied a biológie mozgu, čo ma nabáda vidieť jej význam hlavne pri písaní diplomoviek, dizertácií či rigoróznych prác, kde môže byť skutočne užitočným zborníkom teoretických zdrojov. Skutočný záujem vo mne vyvolala len predposledná kapitola o Pamäti a experimentoch Erica Kandela s nervovou sústavou aplázie, vďaka ktorým dokázal odhaliť tajomstvo krátkodobej a dlhodobej pamäte z fyziologického hľadiska.
...sami sa udržujeme na prostej úrovni rozumu, ak nekriticky vnímame istoty v mnohotvárnych "pravdách". Podporujeme výskyt samozrejmého na úkor užitočných nárokov spornosti.
Desať zaujímavých prednášok obohatených o FIchteho koncepty ako napríklad božská idea alebo pocit predurčenia. Nemecký filozof sa zamýšľa nad učencom ako nad človekom predurčeným na svoj akademický status a snaží sa osvetliť cestu, ktorá k učenej osobnosti vedie.
Ako môžem ja písať recenziu na C.G. Junga, táto myšlienka nasadila mi okovy pokory. Prvé tri, či štyri kapitoly spoznávame tradičného Junga - freudiána so spirituálnym nádychom, aj keď svoje teórie podáva s ľahkosťou a nenútene, čo si vysvetľujem vekovým nadhľadom. Spisy pokračujú spirituálnym blúdením na tému smrti a svedomia - ktoré by som u Junga prirovnal k púšti - všade vyprahnutá, piesčitá a neúrodná krajina, ale z času na čas oáza života. Úvahy o Indii boli pútavou interpretáciou Jungových pocitov z návštevy budhisticko-hinduistickej kultúry. Finálna kapitola je venovaná, ako inak, veľkému majstrovi, ktorého Jung definuje unikátne: "Freud bol veľký ničiteľ, ale na dogmy 20. storočia jeden Nietzsche nestačil."
Dr. Stanislav Gróf síce hovorí o "štvrtej sile", avšak transpersonálna psychológia sa nikdy nedokázala dokonale segregovať ako dostatočne autonomná paradigma v antropocentrických perspektívach a treba podotknúť, že napriek veľkej popularite v radoch ako odbornej verejnosti tak medzi lajkmi - našla svojich priaznivcov hlavne v 60. a 70. rokoch minulého storočia, pochopiteľne nevystavala potrebnú exaktnú platformu. Ostala len v roli akéhosi slávneho pokusu humanistickej vlny sebarealizácie o uchopenie transcendencie psychedelikami. Mám pocit, že tak ako Timothy Leary, podobne aj Dr. Stanislav Gróf skĺzol tam, kam nechcel, alebo musel? Keď sa kapitola Psychedeliká definitívne uzavrela, prešiel Gróf na holotropné terapie, ktorých popis vzbudzuje obrovský skepticizmus obzvlášť k metamorfózam do rôznych podôb. Tieto "holotropné" data sú predkladané ako relevantné objavy v oblasti transcendentna či kozmu - podľa môjho uváženia len vizuálno-fyziologickou reakciou na hyperventiláciu. Predkladaný materiál naviac obsahuje podozrivo mnoho paralel z konceptu New Age, avšak nerád by som napísal, že ide o verbistický zámer, skôr popularizačný.
Kompendium manifestácií globálnej hegemónie USA s analýzami autora vo forme odpovedí na otázky.
Komédia, paródia, irónia, tragédia a romanca v jednom, ktorej kvalitu garantuje uznávaná značka - M, M ako Moliére.
Ken Robinson si uvedomuje neefektivitu stále fungujúceho industriálneho vzdelávania a fakt, že vychovávame a vzdelávame deti pre budúcnosť, o ktorej sami nič nevieme alebo len predpokladáme. Jeden nedávny výskum realizovaný v ČR a SR hovorí, že tieto krajiny majú najviac nerozhodných stredoškolákov v EÚ, ktorí nedisponujú tendenciou optimálnej voľby profesie. Nemyslím si, že ide len o manifestáciu nezrelosti. Mnohí boli školstvom modifikovaní na pragmatickú implikáciu. Tzn. ich tvorivosť, či neobvyklí dar sa musel prispôsobiť požiadavkám doby, prípadne narazil na rodičovské "daj si poradiť, vieme to lepšie." Toto všetko Robinsona trápi a chce pomocou kazuistík (v knihe ich je asi až priveľa) vykričať riešenia do sveta. Ako je tu už spomenuté, vrelo doporučujem jeho prednášky na TED, ktoré stoja za investovaný čas!
Voľba pre biografiu velikána je voľba, ktorá nesie obrovskú zodpovednosť a táto zodpovednosť padá na plecia autora ako povinnosť a ašpirácia zachytiť ľudskú veľkosť, v tomto prípade Tomáša Morusa. Morus, až nápadne podobná analógia k Becketovi, bol duchom osvety. Nebol prílišne horlivý ako Luther, ani špekulatívny ako Erasmus, no napriek tomu si ho počkala šibenica. I tam dokázal svoju duchaprítomnosť, keď oslovil kata slovami: Pomôž mi starému, prosím Ťa hore. Naspäť už zídem sám.
Musím povedať, že v porovnaní s Nardinim alebo životopisom od Vasariho, som si najviac užil Leonarda v podaní Františka Jílka. Nepostrehol som nič, čo by ma rušilo a autor sa veľmi obratne vyhýba konšpiračným chodníčkom. Doporučujem ako voľbu číslo jeden v prípadnom záujme o život Muža z Vinci.
Flashbacks alebo Life of troublemaker..potom čo som prečítal, by som dokonca videl slovo troublemaker ako synonymum slova leary..veľmi pútavo napísaná autobiografia bez absencie pikantných zážitkov..mám pocit, že autor sa pri opise nevyhýbal takmer ničomu..kto chce získať poznatky o psychedelickej etape americkej psychológie (a nie len o tom) - doporučujem.
bolo pre mňa veľmi zaujímavé čítať Temnú noc paralelne s Learyho Flashbackmi, pretože americký psychológ neraz kontemplatívneho mystika spomína v kontexte psychedelik ako známeho protagonistu psilocybínu ...