Mimir
přečtené 466
Hrdinové
2008,
Paul Johnson
Johnson mi sadol snáď všetkým, čím mohol od štýlu- provokatívne dráždivého, kompozície- číreho subjektivizmu bez snahy vkrádať sa tam, kde ešte nevládne, až po humor- neúprosný britský. Hrdinovia vás okamžite vtiahnu, vyrozprávajú vám svoje anabázy, pričom čestne doznajú aj poklesky, pochybenia a tie naše typicky ľudské záležitosti. V tomto prípade necítim v snahe vykresliť ktorýkoľvek osobnostný portrét akúsi devalváciu, ako som sa tomu neubránil v Intelektuáloch, naopak Johnsona tu vnímam ako poctivého, spravodlivého, úprimného. O tom, že pojem "hrdinu" chápe komplexnejšie než Marvel asi nemusím písať, to sa tu tak nejak prirodzene očakáva, a teda zoznamujete sa so svätcami, vojvodcami, reformátormi, intelektuálmi či politikmi.... celý text
Pôvod totalitarizmu I-III
2018,
Hannah Arendt
Arendtovej Pôvod totalitarizmu je (žiaľ) opäť aktuálnym žurnálom tragikomedickej a súčasne veľavravnej Slovenskej politickej scény, plnej demagógie, nápadných pokusov obmedziť nežiadúce masmédiá, zásahov do slobody slova, apatických vzťahov k inteligencii a v neposlednom rade vodcov, ktorí by bez más sotva existovali. Napriek tomu, že Arendtová vychádza vo svojej analýze totalitarizmu z archívu nacistického Nemecka a doplňuje materiálom komunistického Sovietskeho zväzu, jej postrehy a paralely majú potenciál slúžiť ako platné univerzálne varovania, ktoré sa objavujú akosi pozvoľna v samo sebou znudenej demokracii. Je pre mňa nezodpovedanou a pozornosť pútajúcou otázkou, ako je možné, že režim, ktorý vychádza z nefunkčného, avšak je pravda, že "lesklého" ideálu beztriednej spoločnosti nedokázal nikto zastaviť, že "lúza" neváha uzavrieť dočasné spojenectvo s elitou a elita ho obratom pečatí. Ako je možné, že dodnes nájdete toľko stále oduševnených obhajcov režimu, ktorý doviedol Palacha alebo Zajíce k hrdinskej obeti? Možno prekvapení, a možno ani nie dodatočne zisťujete, že dotyčný súdruh/súdružka ani netuší, kto tí chlapci sú, čím Vám našepkajú ako úžasne hlboko do vnútra človeka totalita dokázala zájsť a pútať jeho pozornosť na to "podstatné". Odbijú vás klasickým zoznamom - nebolo toľko duševných porúch, mladomanželské pôžičky, sociálne istoty, každý pracoval, nikde žiaden bezdomovec - no krajina blahobytu, kde tu a tam niekto "z nejasných" príčin odbehol obzrieť biedu západných susedov. Najčastejšie cez Juhosláviu a v mnohých prípadoch s jednosmerným úmyslom. Výborným pokračovaním Arendtovej je podľa môjho názoru Richard Pipes, ktorý vo svojom Komunizme s citeľnou mierou irónie zachytáva podstatné: "Režim, ktorý žiadal, aby sa všetci vzdali súkromných výhod pre spoločné dobro, skončil v situácií, keď sa každý staral len sám o seba, vediac, že na nikoho iného sa nemôže spoľahnúť."... celý text
Máme na vybranou
2021,
Edith Eva Eger
Podobne ako pri existenciálnej klasike "Napriek všetkému povedať životu áno" od Frankla postupne sa začítavame do (dovtedy?)nepredstaviteľných rozmerov ľudskej krutosti a utrpenia, ale taktiež - a to je myslím spoločným posolstvom oboch autorov, Frankla i Egerovej - ľudského odhodlania. Každodennú rutinu lágra plnú strachu, neistoty a bezmocnosti v najintenzívnejších podobách autorka popisuje uveriteľne a pútavo zároveň. Je ťažké, ak vôbec možné predstaviť si dnes obdobný kontext, v ktorom je najzákladnejšia istota každého z nás - byť - ponechaná na náhodu nazývanú "selekcia". Šťastie "dňa" pre väzňa Auschwitzu neznamená z dlhodobého hľadiska nič, pretože ten "deň" prežíva pod mučivým strachom, a k tomu tá drtivá bezmocnosť, ktorá mi našepkáva, že nemám ani najmenší vplyv na okolnosti. Ibaže by... a tu opäť zhodne Frankl aj Egerová hovoria o tej pomyselnej hranici, ktorú ak niekto prekročil čakal ho väčšinou elektrický plot, komora, či smrť v inej podobe. Frankl hovorí zmysel a Egerová voľba (resp. nepýtať sa prečo ja, ale čo s tým). Potreba objaviť odpoveď na otázku, prečo vlastne ešte žiť takýto život. Veľmi pozorne som číhal na Egerovej "coping" resp. zdroje, ktoré ju udržali pri živote a v živote. Myslím, že tým najsilnejším paradoxne nie je psychologický resp. duševný, ako o tom sama premýšľa - dominantným sa zdá byť rola sociálnej opory, ktorú zohrala sestra Magda (psychologickým sa zdá byť citovo podfarbená predstava spoločného života s Erikom, ktorá ju púta na budúcnosť, dáva nádej). Prečítať si prvú kapitolu opakovane so sústredenosťou na jej význam v najťažších momentoch ma v tom utvrdzuje. Magda ma vlastne neraz zaujala o malinko viac než Edita, najmä jeden psychologický moment - kedy zdanlivo iracionálnym a zbytočným vzdorom nezískala nič, okrem bitky dozorkyne (str. 86). Asi nik, kto tomu bol svedkom netušil aké silné a významné gesto vzdoru, ktorý prelomil utrpenie bezmocnosti aspoň na chvíľu Magda ukázala. Na chvíľu nebola človek vlečený "osudom" ale človek, ktorý sa rozhodol a ukázal nezávislosť. Knihu podľa môjho názoru nemožno považovať za "svojpomocnú kuchárku na traumy", alebo odbornú perspektívu na tému traumy. Neviem, či zámerne alebo pod váhou komercie je tu trauma a celá problematika psychotraumy veľmi zjednodušená a "uvedomenie si zodpovednosti nad emóciami" či symbolické držanie kľúča v ruke nie sú funkčné, a už vôbec nie terapeutické nástroje. Pre záujemcov funkčných nástrojov pri vybíjaní emočných nábojov z traumatických prežitkov odporúčam prístup TIR (traumatic incident reduction). Odkaz je ale pochopiteľný a inšpiratívny, nemožno mu vytknúť nič, len ho obdivovať, možno sa z neho učiť.... celý text
Paměti psychologa
2021,
Philip Zimbardo
Kniha sa v istom zmysle nevie zbaviť komerčného motívu, tušíme ho už pri prvom pohľade a sprevádza nás v celom rozsahu. Zimbardo je celosvetová značka, ktorá ešte úplne nestratila svoju rentabilitu a tak je tu posledná príležitosť niečo zo slabnuceho lesku jedného z najznámejších sociálnych psychológov všetkých čias "vytrieskať". Rozhovor nie je pútavý, naopak je plytký, autor neprehlbuje dodatočnými otázkami tie časti Zimbardovho naratívu, kde by to bolo žiadúce a obohacujúce, skôr ho necháva neohraničeného vo všetkom. Dozvedáme sa veľmi veľa z psychologovej životnej genézy, čo nám pomáha pochopiť motiváciu tiahnutia k psychológií, či k témám ako poslušnosť k autoritám, situačné faktory ovplyvňujúce konania človeka etc., ale myslím, že Zimbarda som bližšie nespoznal. Nemôžem si pomôcť, no najzaujímavejšími sa mi zdajú apendixové témy posledných 50 strán. Obzvlášť úvaha nad paralelami medzi Orwellovou 1984-kou a "projektom" reverenda Jima Jonesa je brilantná, taktiež význam vzorov a hrdinských osobností je nadčasová téma, ktorá je stále prehliadaná a nedocenená a je zarážajúce, že väčšiu pozornosť jej dnes venuje len Jordan Peterson. V závere teda vidím knihu ako akýsi povinný kúsok do univerzitnej knižnice, časti sociálna psychológia a jej osobnosti - väčší a adresnejší prínos mi však uniká.... celý text
Sedm archandělů
2007,
Emil Páleš
Na Pálešove dominantné dielo snáď nájdem pokoj a čas niekedy neskôr, ale zvedavosť vo mne vzbudila odlišnosť ohlasov medzi ním (98%) a 150 stranovým "výcucom" (70%) toho podstatného z podstatného - alebo to tak aspoň malo byť, či? Skúsim sa príliš nedotknúť samotnej "hypotézy angelológie", ale len predmetnej publikácie, pretože hodnotiť angelológiu vychádzajúc z tohto historicko-ezoterického traktátu o archanjeloch, by bolo pomerne romantické a asi troška aj úsmevné ako autorov dôkaz, že aj: "...tí, ktorí ostávajú voči tomu skeptickí, sú vlastne ďalším dôkazom angelológie, pretože mimoriadne skeptické nálady sa ich zmocňujú pravidelne každých 500 rokov v obdobiach Gabriela (str. 101) - čo s tými, ktorí ostávajú skeptickí cez obdobie Zachariela? Koncept opakujúcich sa, či podobných časových etáp, ktoré v sebe imanentne nesú výrazné politické, globálne, geografické, kultúrne, sociálne zmeny nie je novou myšlienkou. Ako sa však tento koncept ocitol "pod krídlami" anjelov? To ma prekvapuje ešte viac. Zaujímalo by ma, či autora namiesto toho, aby dôvodnil nachádzaním Gabriela, Michaela, Rafaela vo všetkých kulturách a v ich typických dobových odtieňoch, tzn. , Hermes, Saturn, Ištar, Ra etc., že jednoducho boli nábožensko-kultúrnou expanziou postupne preberané, teda majú svoj vývojový proces, nevznikli nezávisle. Taktiež som akosi mimovoľne pozdvihol obočie nad vetou: "Veľkí učenci ako Thomas Kuhn si lámu hlavu nad týmto obrovským prevratom v myslení" (str. 30). On si avšak "hlavu neláme" , predložil všeobecne prijatú Štruktúru vedeckých revolúcií s etapami krízy, anomálie, revolúcie a novej paradigmy, ktorá je stavebným materiálom pokroku. V mnohých prípadoch možno autora nachytať pri podobnom zjednodušovaní, a to sme už bez tak na tenkom ľade - bavíme sa predsa o odvážnej hypotéze. Asi preto ostala angelológia možnosťou voľby zvedavých a nie potvrdenou a prijatou hypotézou.... celý text
Bez svědomí
2015,
Robert D. Hare
Napriek tomu, že kniha vyšla v pôvodnom vydaní pred viac ako dvoma dekádami rokov (1999), téma, ktorej autor venuje pozornosť je dnes snáď najlákavejšou problematikou z klasifikácie duševných chorôb na poli populárnej psychiatrie/psychológie. Akýsi exaltovaný záujem o "psychopatov" pravdepodobne podnietila aj politická, či verejná scéna, kde plytký prejav "domestifikoval" diagnostickú kategóriu do kategórie každodennej vravy. "To je psychopat!" vyslovuje sa jeden politik na adresu druhého, partnerka na adresu bývalého partnera, pacient na lekára, podnikateľ na právnika a vice versa bez toho, aby poriadne chápali význam vysloveného. Hare chce čitateľa zoznámiť s poruchou osobnosti komplexne, avšak darí sa mu to len čiastočne. Odhaľuje profil psychopata v zločineckom a forenznom prostredí, čím ale uchopuje len maladaptívne vzorce a atribúty opakovane sociálne zlyhávajúcich kriminálnikov. O tých "úspešných" bude pojednávať kapitola Psychopati s kravatou, sľubuje autor, ale čitateľ dostane opäť len poriadnu dávku kazuistík a prípadových anamnéz, ktorými je kniha od úvodu po záver pretkaná, akoby mali byť autorovým argumentom v prípade kritickej poznámky. Autorova 25 ročná prax má byť tiež anestetikum pre skeptikov. Neistý krok cítiť v kapitole Korene problému, kde pútavý názov efemerický vyprchá a zostáva vágna a opotrebovaná bilancia príroda versus výchova a kolísavý jazýček váh sa prikláňa raz na rodičovské vzory, inokedy ku genetike. Pre záujemcov o problematiku odporúčam skôr výbornú sériu od Heinza Petra Rohra, alebo už spomenutého "Van Helsinga" týchto "upírov", českého neuropatológa, pána doktora Koukolíka.... celý text
Od snov k objavom
1967,
Hans Selye
Pravdepodobne menej známe dielko od "otca stresonáuky" Selyeho. Úmyslom pripomína jednu staršiu, v mnohom úsmevnú a v mnohom stále platnú úvahu od nobelistu Ramóna y Cayala (Pravidlá a rady k vedeckému bádaniu), kde sa autor zamýšľa nad tým, ako posmeliť mladého vedca k neľahkej a nevyhľadávanej ceste výskumníka. Selye na rozdiel od y Cayala nepodáva kompendium nevyžiadaných rád, ale s akousi sebakritickou úprimnosťou hneď v úvode odhaľuje a pomenúva to, pred čím si bežne zapchávame uši. Práve tých úvodných 30-40 strán je unikátnych. Autor tu bez ostychu predhadzuje, síce bez esejisteckej dráždivosti a s literárnym umom zástupcu vied prírodných, nie humanitných, jednu pútavú myšlienku za druhou. Ďalej kniha prechádza z osobnosti vedca (človeka vo všeobecnosti) k podmienkam laboratória, čiže po otázke - akým byť, prichádza zamyslenie nad správnym miesto výskumu. Tu už kniha stráca svoju aktuálnosť a kapitoly je zbytočné lúskať. Vyberám však silné podnety: "Čím hlbšie sa človek ponára do neznáma, tým menej spolucestujúcich má. Až nakoniec, stojí v cieli sám." "Nerozhodujú decibely potlesku, ale za čo človeku tlieskajú, a kto tlieska." "Vytrvalosť je vlastnosť, ktorou možno kompenzovať nedostatky vo všetkých ostatných oblastiach." "Krotký a spokojný človek nikdy nedosiahol veľa." "Schopnosť rozpoznávať dôležité veci už v čase, keď ich dôležitosť ešte nie je zjavná."... celý text
Moc bezmocných a jiné eseje
2012,
Václav Havel
Uvážlivé a podnetné myšlienky, ktoré sú aktuálne vždy, keď demokracia vyčerpaná sama sebou už nevládze uspokojovať každú bezhraničnú požiadavku tolerancie a zo svojich úkrytov opäť vylieza tyranská háveď s diktátorskými chúťkami. Keď sa rúti rád, normy a pravidlá, cenzúra a kontrola zrúti sa do chaosu, plného slobody, ktorú každý pije plnými dúškami. Chaos však nevydrží a opäť tenduje do totality - pretože anarchiu skrotí opäť len rád. Tieto etapy krajiny postkomunistického bloku poznajú veľmi dobre. Možno teda predikovať kam sa uberáme? Nech už to bude kamkoľvek, nikomu by nemala v knižnici chýbať Havlova Moc bezmocných - ideálne prečítaná! Je kompasom postrehov, ktorý slúži aj na to, aby sme nezablúdili do tej istej slepej uličky sebaklamu a všade naoko spokojných súdruhov a súdružiek. Vidím tu zdvihnutý prst, ktorý autor zdvihol dostatočne vysoko. Z eseje Moc bezmocných mnou najviac rezonuje myšlienka: " V každom človeku je prirodzene prítomný život vo svojich bytostných intenciách: v každom je kus túžby po vlastnej ľudskej dôstojnosti, mravnej integrite, slobodnej skúsenosti bytia, transcendentna "sveta ideí", každý ale zároveň vo väčšej či menšej miere je schopný zmieriť sa so životom v lži, každý sa nejak prepadá do profánneho zovšednenia a účelovosti, v každom je kúsok ochoty rozpustiť sa v anonymnom dave a pohodlne s ním tiecť riečiskom pseudoživota." A ešte jedna z ďakovného príhovoru pri udelení Erasmovej ceny: "Každý z nás má skrátka pochopiť, že aj on - bárs by bol bezvýznamnejší - môže zmeniť svet. Záhadnosť tohoto imperatívu je v predstave, že by ktokoľvek z nás mohol tak povediac pohnúť zemeguľou. Jeho logika je v tom, že ak sa nerozhodnem ja, ty, on, my, my všetci k tejto ceste, tak sa naozaj nemôže pohnúť svet. Začať musíme každý od seba: keby čakal jeden na druhého, nedočkal by sa nikto! Nie je pravda, že to nejde: moc nad sebou samým, akokoľvek v každom z nás problematizovanú povahou, pôvodom, stupňom vzdelania a sebauvedomenia, je tým jediným, čo má aj ten najbezmocnejší z nás, a zároveň tým, čo nikomu z nás nemožno vziať. Kto ju uplatní, možno nič nedosiahne. Určite však nič nedosiahne ten, kto neskúsi ani to."... celý text
