Mimir
přečtené 466
V indiánském zajetí - Život a příběhy Johna Tannera
1956,
John Tanner
Jedinečný príbeh z obdobia "kolonizácie" (rozumej systematické a násilné vytláčanie amerických indiánov bezhraničnými spôsobmi, ktorého motorom je chamtivosť už "kolonizovaných" a teda "civilizovaných") severného kontinentu, ktorý rozpráva doktorovi Jamesovi, pozornému poslucháčovi a zapisovateľovi samotný hrdina a aktér hlavnej roly - John Tanner. Chlapec unesený skupinkou Odžibwejov prichádza k situácií, kedy sa jeho život pomocníka na rodinnej farme stáva bojom o prežitie, bez toho, aby sa ho život spýtal, či je pripravený. Zápisky som čítal s nehynúcim záujmom, bárs po určitom bode nadobudol popis udalostí rutinný rozmer - lov (úspech= pár dní pokoj/neúspech= hlad), spoločná výprava proti Siuoxom (úspech= náčelníci sa nepohádali prvý deň/neúspech= výprava sa rozpadla hneď prvý deň), pomsta, presun od jedného jazera k druhému atď. Nie je to myslím chybou štylistickou, sú to opakujúce sa kontúry presne toho, čo Tanner desaťročia prežíval. Pri tomto rozprávaní som si uvedomil, že používané slovné spojenie "drsná préria" je viac, než len opis ekosystému. Drsný bol spôsob indiánskeho života, bojovania, oplácania nespravodlivostí, hlad po pomste, zákernosť - jednoducho štýl života. Neboli to akýsi pomaľovaní "rudoši", pobehujúci okolo symetrických postavaných te-pee. Tannerov život Vás privedie k pochopeniu ich kultúry veľmi blízko a preto ďaleko prevyšuje zdroje charakteru antropologickej štúdie. V čo indiáni verili, v čo naopak nie, ako premýšľali, čomu prikladali vážnosť, čím opovrhovali, v čom boli tak odlišní a v čom navlas nám rovnakí, aj to všetko tu pozorný čitateľ postrehne. Hodnotím veľmi vysoko!... celý text
Prebijem sa! Štefánik
2018,
Jozef Banáš
Keď som postrehol nový životopis o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, zachvel som sa a zaradoval. Konečne, vravím si. To je prísľub objektivity, musí byť. Od totality sme už ďaleko a možno dozrel čas aj na nejaké odvážnejšie hypotézy a bolestivé fakty. Nadšenie pritlmil náhly šok, keď som zbadal meno autora tak potrebnej knihy (posledný pokus Juríček, Mladé Letá , 1990). Na knihe sa totiž autorstvom hrdil, Jozef Banáš. Musím sa priznať, že autor ma nikdy nezaujal. Vnímal som ho ako klasicky komerčného s tuctovými témami. Nič pre náročnejšieho čitateľa s vycibreným okom pre knihu. No tento postoj rozpustil štýl autorovho písania expresne rýchlo. S údivom (možno snáď s obdivom) som pretáčal každú ďalšiu stranu a uvedomil som si, že spoznávam Štefánika ako človeka, ako syna, ako brata, ako študenta, ako vedca, ako vojaka a politika. To by nebolo nič výnimočné, so zreteľom na obrovské množstvo dobrých biografií, ktoré dnes na pultoch kníhkupectiev nachádzame...avšak, autor sa dokázal dokonale vyhnúť pasci, ktorej čelí každý literát, ktorý sa podujme na opis života veľkej osobnosti. Zo strachu nepošpiniť jej hrdinskú gloriolu, generačný odkaz, radšej obratne - niekedy menej, niekedy viac rozhodne sa obísť všetky nedokonalosti bezchybnej povahy. Písať s úctou a neustále si pripomínať význam veľkosti človeka, o ktorom píšem. Zhodou okolností som v čase čítania Banášovho Štefánika prečítal útle dielko Spomienky na Editu Steinovú. Keď som tú útlu brožúru konečne odložil, prešlo mi mysľou, to nebolo o Edite Steinovej, ale o obdive jej súčasníkov k jej nesporným nadaniam. Editu vykreslili v tom kompiláte memoárov ako bytosť bez ľudského errare humanum est a tak sa odo mňa vzdialila niekde na piedestál domnelého ideálu. Keď predstavitelia hnutia analytickej psychológie Jungovi priniesli na korektúry jeho spisy obohatené životopisom, Jung k tomu po prečítaní výstižne poznamenal: Chvála Bohu, že som Jung a nie jungián. Toľko klamstiev! Banáš toto nedopustil a Štefánika urobil veľkým aj s jeho veľkým množstvom nedostatkov. Toto nie je kronika vzoru vzorov, ktorý by sme mali všetci nasledovať a neprestajne obdivovať vzhľadom aj nato, že je vzorom národným. Kniha je faktografický román predstavujúci človeka obrovských dlhov, finančné nespoľahlivého, ktorý často krát na dlh bral dlh, aby odbil iný dlh. Človeka, ktorý sľúbil lásku mladučkej Márii Neumanovej, zatiaľ čo prežíval romantické chvíle v Monte Carle s Mimi Benkovou. Človeka, ktorý neraz pomýšľal na predčasný odchod z tohto sveta. Jedným dychom však čítame o človeku nevyčerpateľného odhodlania, ktoré nemá obdoby, o človeku, ktorého vôľa priviedla z fary v Košariskách na Mount Blanc, Tahiti, Tongo, do Brazílie, Tadžikistanu a iných miest, o ktorých jeho rovesníci ani len netušili, že existujú. Zahral si šach s Tolstojom, zafilozofoval s Masarykom a prednášal elitným francúzskym prominentom v slobodomurárskej lóži v Paríži. Spomínaný Jung raz vyslovil myšlienku: Kto chce vyrásť vysoko, až do oblakov a stať sa veľkým, musí zapustiť korene až do pekla a Otokar Březina vyslovuje podobnú myšlienku Človek je ako kyvadlo, prudký výkyv na jednu stranu = výkyv na druhej strane. Ak by som teda siahol po tejto knihe a čítal o šťastenou pobozkanom chlapcovi, ktorý už od útleho veku ohuroval všetkých a všetko a bolo zreteľne vidieť, že ho osud vedie na piedestál a k sláve, odložil by som ju. Mnoho jeho výprav skončilo fiaskom, hlavne tých za láskou, a tiež tých vedeckých, nikdy sa však nevzdával. Jeho cesta bola ikonicky náročná, dni v Paríži s celodennou stravou, ktorú tvoril pohár teplého mlieka, pred Parížom Praha, plná depresií, sklamaní a ponížení. Aj vďaka nej vyrástol Milan Rastislav Štefánik na úchvatnú osobnosť. Veľkú osobnosť celosvetového renomé. Zaslúžene. Daj nám drahá Fortuna takýchto ľudí aj dnes!... celý text
Vzpomínky na Editu Steinovou
1992,
* antologie
Keď mu Spoločnosť analytickej psychológie predložila zozbierané spisy obohatené o jeho životopis, vyslovil Carl Gustav Jung po ich prečítaní nádhernú myšlienku: "Chvála Bohu, že som Jung a nie jungián! Toľké klamstvá!" Myslím, že v tejto knihe nespoznáme Editu Steinovú, skôr akúsi úctu k tejto osobe, ktorá vyplývala z jej nadania, vytrvalosti a odvahy. Obdiv, ktorý prechovávali k jej činom a slovám súčasníci jej životnej cesty. Problém je, že Edita v celom tom kompiláte úctivých memoárov pôsobí ako dokonalý ideál ľudskosti, ktorý nepripomína človeka s jeho "errare humanum est". Ak siahnete po prameňoch napríklad o jej súčasníčke Simone Weill, ktorá mi je v mnohom sympatickejšia, nájdete mnoho ľudského - strachu, previnení, pochybení, životných nemotorností. Editu vykresľujú priatelia a blízky samozrejme bez zreteľu na to ľudské - je to škoda. Keď čítam napríklad vynikajúci životopis Štefánika od Banáša, v mojich očiach Štefánik ešte viac rastie, keď vďaka autorovi zisťujem, že mal práve tak nedostatkov ako kvalít.... celý text
Mír s mloky
2003,
Stanislav Komárek
Zbierka esejí, na ktoré už dvadsať rokov sadá prach pokroku, a napriek tomu nachádzame aktuálnosť snáď v každej druhej úvahe. Valná časť knihy, začínajúc hneď z úvodu, je venovaná autorovej poznávacej ceste do Číny a tak podobne ako štruktúra Leprosária je ovplyvnená Tibetom, tu to je najväčší tiger Orientu, mocná a podmanivá Čína. Priznám sa, že tieto cestopisné pamäťové "flashbacky" ma nezaujali a prešiel som ich len tak akosi mimochodom. Autor v nich nedokázal tak plnohodnotne prejaviť svoj jedinečný a nenapodobiteľný štýl uvažovania - tzv. "Komárkovský dych vyrážajúci balast!" Tým chcem popísať tvorivý spôsob pána profesora ako - ...už má čitateľ pocit, že to súvetie nikdy neskončí, už si nie je istý, či vôbec ešte má niť, už starostlivo očakáva pointu a obzerá sa po konci vety a keď to úmorné zápasenie vydrží, dostaví sa tak prenikavé pochopenie, navyše často dochutené originálnou iróniou! Záber prehľadu je u autora takmer bezhraničný a niečo málo tu pre seba nájde tak biológ ako psychológ, či cestovateľ. Dobrú esej od tej "menej" dobrej ľahko rozlíšime pomocou životnosti. Tá dobrá je imúnna voči tesákom času a neprestáva oslovovať aj po dátume spotreby, zatiaľ čo tá menej dobrá sa spotrebuje s odznením problému, na ktorý poukazuje. Tak si vysvetľujem fakt, že dodnes rád siahnem po Montaigneho Esejách, či Simmel-ových, Bacon-ových alebo Thoreau-ových. Prof. Komárek nepíše eseje s obmedzenou platnosťou, šteklia a dráždia ducha v "každom počasí" a každom období. Sú ako Tomáš Morus - for all seasons. Je to však sýta a hutná porcia, ktorá Vám nedovolí zhltnúť ju na jedno posedenie. :)... celý text
Skrytá pravda Země
2005,
Zdeněk Neubauer
Kto je človek? Aký je? Existuje niečo ako jeho prirodzenosť? Na koho sa obrátim po odpovede s takouto "metafyzikou"? Na prírodovedca? Pche!!!!! To určite, čo mi k tomu asi tak povie ten, ktorý sa naháňa za popolom, bahnom, prachom a dymom. Žiadna výsostná vznešenosť. Ďaleko viac milý priateľu, než mladá, nezrelá a na kvantitu sa odvolávajúca psychológia, ktorá tak pyšne zavrhla svoju "matičku Zem"! Už je to predsa nejaká doba, čo nás humanitné poznanie s človekom vo svojom strede vytrhlo z lona prírody, a nemá zmysel vracať sa "do raja"! Vracať sa k zaprášeným paradigmám! Dnes je človek mierou všetkých vecí, hrdo šeptáme! Ale prečo šeptáme? Tušíme...a Neubauer tušené vyslovil: "Narozdiel od typológií, ktoré kategorizujú, zovšeobecňujú, vytvárajú obraz modelových, typických jedincov, ktorých nemôžete nikdy stretnúť, živlový jazyk prírody ponúka orientáciu v mnohosti a rôznosti neopakovateľných ľudských pováh i životných situácií, vnímaním podobností a vzťahov." Poctivý Dialóg, ktorý sa podarí len ak obe zúčastnené strany prichádzajú s poctivosťou, medzi živlami a ich vzťahu k človeku je v tejto knihe tak živý, že bárs človek humanitného vzdelania, musel som s bázňou ustúpiť a pozorne počúvať. Tu neobstojíte s poukazovaním na "nepodložené domnienky" autora, niečo vo Vašom vnútri vám nedovolí nazvať tento dialóg "ne-vedeckým". Každý so štvorice živlov vypovie svoj príbeh, ktorý je pretkaný paralelami s príbehom človeka. VODA ukázala človeku jeho tvár. Nebolo to zrkadlo, ktoré čakalo na vývin pokroku, ale pokojná vodná hladina, v ktorej objavil Narcis svoju krásu. OHEŇ ponúka pohľad do vlastného vnútra, ktoré dokáže vzplanúť, horieť i vyhorieť. VZDUCH prostredníctvom vetra dáva človeku pocítiť samého seba. Oboznamuje nás s našim tvarom a nasie náš hlas i odkaz svetom. A ZEM? Dáva nám pevnú pôdu pod nohami v neistých časoch.... celý text
Prijať sám seba
2000,
Romano Guardini
Opäť jeden z kontemplatívnych unikátov Guardiniho tvorby. Myšlienky a postrehy, ktoré autor predkladá v tejto útlej brožúrke smerujú k myšlienke sebaprijatia - jazykom "jungiánskym" integrácie svojho tieňa, ktorému ešte nik neunikol. Guardini uvažuje v tomto ohľade podobne a navrhuje nepachtiť sa za túžbou byť niekým iným, než som. Práve naopak, kľúčový okamih v dosiahnutiu celistvosti človeka vidí v prijatí a doznaní sa seba pred sebou.... celý text
Za tajemstvím pohádek
2017,
Bruno Bettelheim
Na rozdiel od starovekej báje múdrosť nevyskočí v plnej zbroji ako Athéna z Diovej hlavy a rovnako tak neprichádza prostredníctvom života ľahkých rozkoší. Cesta k zrelosti, individualite a múdrosti čaká na každého z nás a prvý krát sa o nej dozvedáme jazykom symbolickým vo svete rozprávok. Bettelheim uchopuje rozprávkový obsah psychoanalyticky, ale rozhodne to nie je "libido tam, falus sem", dokonca som mal pocit, že je menej sexistický ako napríklad Fromm v práci Forgotten language (Mýtus, sen a rituál). Jeho zámerom je myslím ukázať, že rozprávka svojím imanentným posolstvom vždy dáva dieťaťu tušiť niečo z dospievania, ktoré nevyhnutne príde. Robí to tak, že oslovuje jeho nevedomie symbolickým jazykom. Krásne to možno pochopiť na príklade veľkého množstva rozprávok so žabím princom, ktorého je potrebné pobozkať. Tento "odporný" čin skutočne v očiach dieťaťa vypadá nechutne rovnako tak ako napríklad nechcene a predčasne videný akt sexuality, avšak keď je už princezná pripravená konečne žabiaka pobozkať, má pred sebou zrazu krásneho princa, ktorý symbolizuje dar sexuality v užšom zmysle. Podobne rozprávka o troch prasiatkách a vlkovi rozpráva príbeh o inom rozmere dospievania - o zodpovednosti a úsilí, ktoré sa vždy vypláca v porovnaní s lenivosťou, Šípková Ruženka a Zlatovláska poukazujú na potrebu stiahnúť sa k sebe do samoty, aby prišli k zrelosti (čím autor ukazuje na rozdielnu cestu v porovnaní s tou známejšou, kedy hrdina odchádza za dobrodružstvom do sveta). Univerzálne posolstvo týchto príbehov je však spoločné a možno ho vyjadriť ako potrebu opustiť istoty detstva, čo je mnohokrát znázornené tým, že sa hrdina stratí v nebezpečnom lese, musí sa naučiť čeliť vlastným divokým sklonom a úzkostiam, čo symbolizujú stretnutia s divokými zvieratami alebo drakmi, musi sa naučiť rozumieť sami sebe, ako dávajú tušiť stretnutia s rozprávkovými bytosťami. Rozprávka transformuje pravdu dospelosti do jazyka dieťaťu oveľa zrozumiteľnejšiemu a hovorí mu to, čo dospelí už vedia a to síce, že to nie je život v perníkovej chalúpke. Autor ma prekvapil aj početnými údernými myšlienkami, ktoré som si vypožičal pre ďalšie použitie, sú to napr: "Hovoriť niekomu, čo má robiť, znamená nahradiť otroctvo nezrelosti otroctvom poslušnosti príkazom." "Kto ponúka mnoho, poskytne niečo mnohým." "Chudoba a bieda nečinia ľudskú povahu lepšou, ale skôr sobeckejšou, menej citlivú k utrpeniu druhých a teda náchylnú ku zlým skutkom."... celý text