Mimir
přečtené 466
Eseje
2011,
Henry Miller
Rád by som z celej zbierky vyzdvihol jednu pasáž z eseje o H. D. Thoreauovi, ktorá si to, myslím, žiada: "Všetci naivne premýšľajú , či sa uživia, keď sa nedajú naverbovať niekým, kto ich bude úkolovať, alebo skôr, keď sa naverbovať dajú, či ešte niekedy nájdu čas robiť to, k čomu boli povolaní. Už im vôbec nepríde na um, že by sa odobrali do púšte alebo do divočiny, že by denne dobývali živobytie zo zeme, z práce, že by žili z minima. Nepohnú sa zo svojich miest a metropolí, pobehujú od jedného k druhému, nepokojní, zúfalí, frustrovaní, márne hľadajúci cestu von. Je potrebné povedať im hneď z kraja, že spoločnosť, taká, aká je dnes, cestu von neponúka, riešenie majú len a len vo svojich rukách a že k nemu dospejú len tým, že tie ruky začnú používať. Človek sa musí presekať von sekerou. Naozajstná divočina nečíha niekde tam ďaleko, ale práve v metropolách, v tej spletitej sieti, ktorú sme zo života urobili, a ktorá nechce než ničiť, sužovať a brzdiť slobodného ducha. Keď človek nájde dôveru sám v seba, nájde si cestu cez všetky bariéry a tradície, ktoré ho obklopujú. Thoreauova Amerika sa nad jeho experimentom pousmiala rovnako pohŕdavo a nepriateľsky, ako sa i my dnes usmievame nad všetkými, ktorí sa o to pokúšajú." V Millerových esejach nájdete nemalé množstvo autorovho talentu vidieť a popísať javy, ktoré bežným smrteľníkom ostávajú skryté. Som milo touto zbierkou prekvapený, pretože autorova beletria ma neprilákala ani k tomu, aby som jej dal šancu.... celý text
Léto
1999,
Albert Camus
"Viete nad čím najviac žasnem?" hovorí Napoleón Fontanesovi. "Nad schopnosťou sily niečo vybudovať. Na svete sú len dve mocnosti: šabľa a duch. Šabľa časom vždy duchu podľahne." Ako vidno, dobyvatelia občas podľahnú trudnomyseľnosti. Za toľko domýšľavej slávy je treba občas niečo zaplatiť. Lenže čo pred sto rokmi platilo o šabli, už dnes tak úplne neplatí o tanku. Dobyvatelia bodovali a po rozorvanej Európe sa na celé roky rozhostilo chmúrne ticho bezduchých miest. V dobách ohyzdných vojen o flandri snáď holandský maliari mohli maľovať kohúty u nich na dvore. Podobne sa zabudlo na storočnú vojnu, avšak v hoc ktorom srdci ešte žije orácia sliezskych mystikov. Ale dnes je všetko inak, maliar aj mních musia narukovať: cítia so svetom spolupatričnosť. Duch stratil svoju bohorovnú sebaistotu, ktorú mu priznal aj dobyvateľ."... celý text
Machiavelli – Nepochopený muž
2006,
Michael White
Machiavelli, rozhodne mnohostranne nadaná osobnosť, ktorú mimo iné zdobili obratná rétorika, zdatná vôľa, bystrý um a prenikavý intelekt, sa len ťažko snažil nájsť si dlhodobé a uspokojivé miesto v tak prchkej a menlivej politickej scéne Talianska na prelome 15. a 16. storočia. Zavše som mal z jeho služobných ciest pocit, že signoria položila mladému tajomníkovi na plecia viac, než mohol uniesť. Napriek tomu, dokázal často krát bojovať o čas či sympatie v prospech Florencie. Autor predkladá veľmi podrobnú biografiu, ktorá sa ľahko číta a súčasne čitateľa hutne obohacuje. Naopak mám pocit, že autorov obdiv k samotnému Machiavellim-u poškodil nejednu stránku a tlačí ho ospravedlňovať a vykreslovať Niccola ako obeť aj v situáciách, kde bolo vhodné objektívne poukázať na pochybenia (napríklad neustále ospravedlňovanie Machiaveliho návštev bordelov tým, že "bol už raz taký").... celý text
Mouchy
1964,
Jean-Paul Sartre
Sartre dokázal fenomenálne vyjadriť v jednom dialógu kráľa s všemocným ťaživú myšlienku zodpovednosti k slobode.. Jupiter: Hovorím ti, že som Ťa stvoril k obrazu svojmu. Obaja vládneme rádom, ty v Argose, ja vo svete, a naše srdcia ťaží rovnaké tajomstvo. Aigisthos: Ja nemám žiadne tajomstvo. Jupiter: Máš. Rovnako ako ja. Bolestné tajomstvo bohov a kráľov: že ľudia sú slobodní. Sú slobodní, Aigisthos. Ty to vieš, a oni to nevedia. Aigisthos: Hrom do toho, keby to vedeli, zapálili by mi palác zo všetkých štyroch strán. Pätnásť rokov už hrám komédiu, aby som im tú moc zakryl. Jupiter: Sto tisíc rokov už tancujem pred ľuďmi. Pomalý a pochmúrny tanec. Je treba, aby sa na mňa dívali: kým oči upierajú na mňa, zabúdajú vidieť sami seba. Aigisthos: Hrôza! Jupiter: Daj zatknúť Oresta a Elektru! Aigisthos: Sú nebezpeční? Jupiter: Orestes vie, že je slobodný! Aigisthos: Vie...že je slobodný! Nestačí teda dať mu okovy. Slobodný človek v meste je ako prašivá ovca v stáde. Mocný Jupiter, prečo teda váhaš a nezasiahneš ho bleskom? Jupiter: ... Aigisthos, bohovia majú ešte jedno tajomstvo. Aigisthos: Čo mi chceš povedať? Jupiter: Keď raz sloboda v duši človeka prepukne, bohovia už proti takémuto človeku nič nezmôžu. To je už ľudská záležitosť: záleží na ostatných ľuďoch - iba na nich - či ho nechajú, alebo zahrdúsia.... celý text
Ľudskosť: Optimistická história človeka
2020,
Rutger Bregman
Som veľmi rád, že som na túto publikáciu narazil, pretože môžem upozorniť čitateľov, že má potenciál "byť prijímaná nekriticky". Žiaľ autor sa, pravdepodobne nevedome, zaradil do dlhého radu ambicióznych vedcov, z ktorých každý túži byť ten, ktorý konečne rozlúskne tajomstvo ľudskej prirodzenosti a ukončí neplodné a zbytočné diskusie. Je teda dobrá alebo zlá? Sme vo svojej podstate dobrí alebo bez zábran konáme sebecky a bezohľadne zlo? Kniha týmto faktom obrovsky utrpela, pretože keby sa vyhla pasci bipolárnej teórie - buď (dobrý) alebo (zlý) - bola by unikátna. Cesta: "v určitých podmienkach konáme sebecky a bezohľadne, avšak na tomto a tomto prípade Vám chcem ukázať, že človek obstál a konal v neľahkej situácií altruisticky" by bola to zlatou strednou, ale pokušeniu "mať pravdu" odolá máloktorý vedec. Miesto akéhosi handrkovania - sme dobrí/sme zlí/sme dobrí/sme zlí sa ukazuje, že prvom rade každý je. Generalizácia tu je opäť značne rušivá a odvádza pozornosť od ľudskej individuality a jedinečnosti. Pozrieť sa však na každého zvlášť s dôrazom na akýsi výsledný profil génov, prostredia a výchovy, ktorý ma robí "dobrákom",ale súčasne ktorý občas zaklame k svojmu prospechu je náročné a hlavne nezaujímavé. Prvé kapitoly knihy sú výborné. Troška ma podvihlo z kresla, keď autor prišiel k štatistike bitky pri Gettysburgu, kde celú analýzu záhadne viac násobne nabitých muškiet vysvetlil neochotou vojakov zabíjať, pretože im "to dobro v kostiach nedovolilo" Tu mi prvý krát napadlo overiť si zdroj, ktoré predsa autor poctivo uvádza. Konkrétne vo veci Gettysburgu sa odvoláva na sotva overiteľný už historický zdroj podplukovníka Laidleyho, ktorý nájdete voľne na internete a skutočne sa dočítate aj o muškete, ktorá mala ešte stále v hlavni 23 guliek - avšak - tieto nálezy sú pomerne veľkou témou na rôznych akademických fórach (https://networks.h-net.org/node/4113/discussions/68203/evidence-soldiers-jamming-rifles), že vojaci nabíjali opakovane, aby nemuseli strieľať je možno v ojedinelých prípadoch pravda - ale: skôr bolo upozornené na faktory: nesúlad zbraní a munície, zlyhávajúce muškety, combat stres, ktorý spôsobil chybu pri nabíjaní zbrane a tá následne nevystrelila, narýchlo a nedostatočne vycvičený vojenský personál. Bregmann ale píše knihu o Ľudskosti, takže vybral len jeden faktor pre potrebu knihy a práve tu, po tomto zistení, že postupuje selektívne tzn. "v prospech" padlo moje nadšenie z knihy niekam k "nejako ju aspoň dočítam". S takýmto kreditom sa následne pustiť do "zlatej éry" sociálnych experimentov už bolo veľké sústo. Po Gettysburgu som začal dôslednejšie preverovať zdroje a čítal som všetko citlivejšie. Ja známym faktom, že experimentátor si veľmi praje potvrdiť svoju výskumnú hypotézu a smeruje experiment k tomuto cieľu - tak ako pán Bregman obsah svojej knihy. Stanley Milgram a jeho Poslušnosť voči autorite je toľko krát zopakovaný experiment, že vytiahnúť dnes nejakú výpoveď účastníka experimentu "ktorá bola uchovaná v neprístupnom archíve, kde boli uložené zápisky z experimentu" a Zimbardov Luciferov efekt zamiesť pod koberec na základe dodatočnej výpovede účastníkov, ktorí pocítili potrebu konečne ozrejmiť, že vlastne všetko hrali - je pomerne akési špekulatívne. Bez potreby zistení Stanfordského suterénu tu máme Bettelheima a Frankla, ktorí vo svojich knihách píšu o "kápoch", ktorí obrátili mindset pomerne rýchlo a bez toho, aby niečo hrali. "Dajte zdravé jablko do koša hnilých a..." túto Zimbardovu myšlienku potvrdíte kdekoľvek. Bregmanova ľudskosť je teda príjemným zistením, že história napísala aj príbehy povzbudivé - ako je ten so skutočným Pánom múch alebo z Juhoafrickej republiky. Je to pre nás inšpirujúce, neznamená to však, že všetky nelichotivé hypotézy o človeku (Dawkins, Zimbardo, Milgram) sú klamstvá, ktoré majú úmysel...aký vlastne? Získať si vedecký obdiv, slávu? To by opäť len popieralo hypotézu knihy, pretože by to znamenalo sebecky šíriť falošné hypotézy len kvôli osobnému prospechu. Apelujem teda na čitateľa. Knihu čítať spôsobom "povrchným", nebrať ju ako "kladivo na mýty" ale skôr obohatenie pohľadu na človeka. Človek síce zlyháva, chybuje, každý deň - ale ako hovorí Otokar Březina - "len keď človek chybuje, nachádza svoje skutočné obrysy" a Bregman k tomu dodáva: "máme za sebou aj toľko dobra" a to je príjemným zistením.... celý text
Úlomky hovorů Otokara Březiny
1992,
Petr Holman
"Ja v demokraciu neverím. Masy ľudí nevládnu, ty ani nevedia, kam idú. Masy sa musia viesť. Šťastie ak ich vedú ľudia jemní, vzdelaní a vedomí cieľa. Demokracia je príliš široká, je ľuďom skôr na škodu. Nezaručuje, že v jej čele budú stáť vždy lepší ľudia. Zaručuje len to, že v čele nebudú stáť stále len ľudia horší, ako sa to môže stať v prípade monarchie, kde môže panovník v krátkej dobe zbúrať, čo jeden lepší postaví. Žiadne vonkajšie sociálne opatrenia, ktoré sú len povrchové, nemôžu dať ľuďom šťastie. Hovoria to vodcovia ľudu? Je to lož. Ľudia nevytvoria svojimi schopnosťami dokonalý rád, ktorý by všetkých uspokojil. Slnko nesvieti nikdy na všetky miesta. Vždy budú niektorí súčasným rádom trpieť. Trpiacich ľudí sa nikdy nepodarí odstrániť, tí sú potrební. Nariekať však nikto nemôže! Aj slabý strom by mohol nariekať, že je príliš stiesnený druhými stromami, takže sa nemôže vyvíjať. A príde drevorubač a vytne ho, pretože je slabý. Písmo hovorí: Tým, ktorí majú, bude ešte pridané, kto má málo, zoberie sa mu aj to! Aj keby sa dali všetky strasti života odstrániť, bude život vždy tvrdý - a nečiní ho takým dnešný poriadok, ako sa ľud doby domnieva! Vždy tu budú choroba, smrť a bolesť lúčenia. To sa neodstráni!" (s. 387)... celý text
Vplyv: Psychológia presviedčania
2014,
Robert B. Cialdini
Neostáva mi než skonštatovať, že kniha funguje...nie v zmysle edukácie a kvalitného podania vecných informácií k problematike, ale skôr v implikácií manipulácie do praxe. Predný obal na štýl farebnej pohromy mi našepkával, aby som knihu jednoducho odložil s tým, že určite zase raz pôjde o ten typ knihy konzekventnej vedy a la americkí vedci - Maria Konnikova (Myslite ako Sherlock Holmes) Angela Duckworth (Húževnatosť), ktorí síce predstavia nejakú zaujímavú myšlienku, ale kvôli 5-tim stranám im nik knihu nevydá, takže hurá mlátiť slamu."Medzinárodný bestseller" - ďalší varovný indikátor, ktorý hovorí jasnou rečou. Nekupuj! Ale potom...pozrel som sa na autora. Jeho curiculum vitae na mňa zapôsobilo - človek erudovaný a súčasne praxou podkutý, to musí byť naozaj dobrá kniha. Tu zafungoval efekt "autority" a titulov. Ani neviem vlastne kam knihu zaradiť, pretože odborná nie je, populárne náučná? Je napísaná tak rušivým žargónom, že miestami som mal dojem, že bola písaná pre prvý stupeň základnej školy - možno z toho niečo usudzovať na americkú populáciu? Ku kladom možno určite zaradiť širšie povedomie o rôznych zaujímavých experimentoch vrátane tých významných ako bol napríklad Milgramov. Záverom teda neviem, či chcem knihu niekomu odporúčať, ostávam v tom na pochybách.... celý text
Literární rozmanitosti
1990,
Paul Valéry
Bárs som prečítal len zopár strán, necítim výčitky z unáhlenosti alebo povrchnosti, ktoré by ma za iných okolnosti a pri inom diele prenasledovali pri každom slove. Valéry bol jasnozrivý literát. Spôsob akým umne opísal a vyzdvihol Voltaira ma okamžite presvedčil. Vyberám malý úsek: "Voltaire bol rozhodne svojim spôsobom hrdina. Čo by však mohol robiť dnes? Čo zmôže človek ducha? Ktorý hlas dnes prehluší všetko ostatné, prekoná tresk výbuchov, hluk strojov, zmätené žvásty propagandy zo všetkých strán, v každom čase a každom dome? Kde je nejaký Voltaire, ktorý by vzniesol obžalobu proti modernému svetu?"... celý text