Mimir
přečtené 467
Príbehy z počiatku sveta
1994,
Ted Hughes
Príbehy sa veľmi dobre čítajú a väčšinou v nich vystupuje "Boh" a nejaké zvieratá, ktoré sú podobne ako v bájkach, poľudštené. Jazyk, ktorý autor zvolil je príjemný, avšak hodnotím ako priemer, pretože príbehy nemajú posolstvá alebo odkazy. Čítate o vrabcovi a jeho trápení, slonovi a jeho trápení - o trápení Boha s tvorením ženy - príbeh končí a nič nehovorí. Opisuje nejaký dej - zavše plytký, ale nepoučuje, nenadchne, nešeptá posolstvo...proste len hovorí, ako "to bolo". Mňa to napríklad neuspokojilo, ale viem si predstaviť, že nie každý hľadá v príbehoch niečo viac.... celý text
Dějiny šílenství
1994,
Michel Foucault
Foucault pomerne pútavo a prehľadne opisuje obdobie zrodu samostatnej psychiatrie, pričom viac sa zameriava na jej často krát zamlčaných predkov - za ktorých sa ona sama určite ešte dnes hanbí. Nielen, že niečo ako ústav vtedy nemalo obdobu, neexistoval ani samotný pojem psychiatrického pacienta a tak títo ne-rozumní, či šialenci boli zlúčení s kriminálnikmi, žobrákmi a všetkou tou "lúzou" zbedačenej spoločnosti čerstvého novoveku, ktorú bolo potrebné niekam internovať - jednoducho "schovať". Prístup "zíde z očí, zíde z mysle" sa neosvedčuje a tak prichádza všemocná ľudská vynaliezavosť s liečebnými návrhmi. Chovanci dostávajú železné piliny, pretože železo je silné a vzpruží slabého ducha. Musia ho konzumovať v nemalých dávkach. Neosvedčuje sa. Možno koža bráni tomu, aby mánia nechala úbožiaka na pokoji! Nakazme ho svrabom nech sa dôsledne poškriabe a cez oslabnutú kožu, choroba opustí svoj dočasný príbytok. Nepomáha. Studené sprchy, hudba...skúša sa všetko, nič nie je dostatočne iracionálne. Treba si uvedomiť, že sa táto medicína opiera ešte stále o Hipokrata a Galéna. Nakoniec prichádza Tuke a Pinel a prinášajú nový náhľad na tých, ktorí sa v tieni svojich mánií, krčia v kútikoch žalárov a útulkov. Výborná kniha, ktorá nie je len akýmsi historickým prehľadom, ale takisto filozofickou polemikou a psychologickým zdrojom.... celý text
Obec Stepančikovo
1941,
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Stepančíkovo je zdanlivo vytŕčajúce z bežných kontúr tak typických pre väčšinu Dostojevského diel - podivuhodných postáv, depresívnych monológov, či iných psychologických prvkov. No na vskutku len zdanlivo. Od okamihu ako sa nám "veľkolepo" uvedie Foma Fomič, máme jasno, kto bude v tomto dielku predmetom našej zvedavosti a pozornosti. Fomič nie je zástavárnik z Nežnej, ani Raskoľnikov zo Zločinu, je to iný typ osobnosti, ktorú autor predstavuje a využíva k tomu, aby dostatočne vykreslil "chytrého príživníka". Foma Fomič ako pijavica, ktorá sa kŕmi na dobrote plukovníka a senilite jeho matky, obratne využíva každú príležitosť k poníženiu a pokoreniu svojho pána, čím dosahuje výčitky, ktoré si dobrák plukovník následne robí. Do výborne rozohranej partie vstupujú však noví hráči a udalosti, ktoré avšak "vznešený charakter" Fomič nakoniec tiež obráti vo svoj prospech. Sloboda od Fomiča prichádza až Božím dopustením na svojho verného a poslušného služobníka, no ten i po smrti teší sa pamätníku, na ktorom stojí opis cnostného a mravného človeka, akému len sotva iný by sa dokázal v dobrote jeho srdca priblížiť. Groteska končí zaujímavou myšlienkou: "Pod koľkými oslavnými náhrobkami ležia asi Fomové Fomičové."... celý text
Loď bláznů
2007,
Sebastian Brant
Mravoučné veršíky, ktoré mi v mnohom pripomínali Valašskú školu od Gavloviča, a podobne ako františkánsky mních, aj Brant v nich dokonale zrkadlí spoločenský étos svojej doby. Náš úděl není jednoduchý: Nevidět, mlčet, zústat hluchý, Vdechovat to, čo jiné dusí, Být labutí uprostřed husí.... celý text
Něžná
2007,
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Sartre raz povedal: "Krásna žena muža očarí, inteligentná ho nadchne, ale súcitná ho dostane." Vystihol tým slabinu mužskej náklonnosti, a teda, že každý muž hľadá nehu, súcit, pochopenie. Toto všetko si však nešťastný zástavárnik chcel vynútiť u mladej a hrdej vychovávateľky príliš skoro a príliš zvráteným spôsobom a čitateľovi to priznáva asi v polke dielka: "Chcel som, aby ma zbožňovala pre moje utrpenie." Chcel súcit, ľútosť a NEHU. Túžil po nich, aby ušiel pred hanbou a zbabelosťou, ktoré ho prenasledovali, nútili k podivným monológom a neustálemu sebaospravedlňovaniu smerovaním viny na druhých. Tužil po jedinom, aby ona, nežná manželka vyslovila tie slová, po ktorých tak bažil: Ty nie si zbabelec! Ty nie si na vine! Ty si môj muž! Môj hrdina!... celý text
O vrcholu zření
2003,
Mikuláš Kusánský
P: Čo hľadáš? K: Správne vravíš! P: Ja sa Ťa pýtam a ty sa mi vysmievaš? Pýtam sa, čo hľadáš, a ty hovoríš "správne vravíš", bárs nevravím nič, pýtam sa. K: Keď si povedal "čo hľadáš" povedal si to správne, pretože hľadám niečo. Ktokoľvek hľadá, hľadá niečo. Keby totiž niečo nehľadal, nehľadal by vôbec. Ja teda - ako všetci poznanie hľadajúci - čosi hľadám, a veľmi túžim vedieť, čo to je, čo sa tak usilovne hľadá. P: Domnievaš sa, že by sa to mohlo nájsť? K: Určite. Veď tiahnutie, ktoré je všetkým hľadajúcim vlastné, nie je márne. P: Ak však to niečo nikto doteraz nenašiel, ty sa snažíš všetkých prekonať? K: Domnievam sa, že mnohí to nejako zahliadli a to, čo zbadali uložili do spisov. Pretože, keby to niečo, čo vždy bolo a bude hľadané, bolo úplne neznáme, ako by ho bolo možné hľadať, ak by aj po objavení zostalo nepoznané? Preto ktosi múdry povedal, že to všetci vidia, aj keď len z diaľky.... celý text
Peníze v moderní kultuře a jiné eseje
2006,
Georg Simmel
Simmel je esejista pars excellence. Zahnal môj, už nejakú dobu trvajúci smäd po údernej (uvedomení plnej), citlivej a duchaplnej úvahe nad jasne uchopenou témou, ktorá podráždila géniove zmysly a následne vnikla do premýšľavej mysle literáta, obohatila sa osobným úsudkom a stala sa nadčasovou. Simmel je nadčasový, jeho texty vôbec nelimituje fakt, že vznikali pred viac ako storočím. Esej "Peniaze v modernej kultúre" je pravdepodobne perlou zbierky, ale kvalitatívne vytŕča len nepatrne nad ostatné. Niektoré hodnotné myšlienky z nej: "Peniaze sú vulgárne, pretože sú ekvivalentom pre čokoľvek, vznešené je len to, čo je individuálne, čo je rovné mnohému, je rovné aj tomu najnižšiemu, a na úroveň najnižšieho preto sťahuje aj to najvyššie." "Pretože väčšina ľudí sa po najväčšiu časť svojho života musí zameriavať na získavanie peňazí ako na najvyšší cieľ svojho usilovania, vzniká predstava, že všetko šťastie a všetko konečné životné uspokojenie je pevne späté s vlastnením určitej sumy peňazí. Keď je však tento cieľ dosiahnutý, dostavuje sa nespočet krát ona smrteľná nuda a sklamanie. Keď opadnú okolnosti nútiace k tomu, že hodnotové vedomie sa koncentruje na peniaze, odhaľuje sa pravá povaha obyčajného prostriedku, ktorý sa stáva neužitočným a neuspokojivým, akonáhle je život odkázaný výlučne naň - peniaze sú totiž len akýmsi mostom ku konečným hodnotám a na moste sa nedá bývať." "Tým, že veci nachádzajú svoj ekvivalent v úplne bezfarebnom výmennom prostriedku, ktorý stojí mimo akúkoľvek špecifickú určenosť, tým, že sa v každom okamihu za taký prostriedok vymieňajú, obrusujú sa určitou mierou a zbavujú sa hrán." Esej Cudzinec je netradičný náhľad na relativitu objektívnosti v ľudskom úsudku a rozhodovaní, ktorý nemusí byť len ideálom. Autor: "Objektívnosť môže byť označená ako sloboda: objektívny človek nie je pútaný žiadnymi pevnými danosťami, ktoré by mohli do jeho vnímania, chápania a hodnotenia existujúceho vniesť predpojatosť."... celý text
Úvahy o chasidismu
2015,
Martin Buber
Začni sebou, ale nekonči tam...spoznaj sa, nájdi svoje JA, ale neurob z neho modlu. "Keď rabi Chajim z Sadce ženil svojho syna s dcérou rabiho Elizera, vstúpil deň po svadbe k otcovi nevesty a povedal: Priateľu, odteraz si mojim blízkym príbuzným, smiem ti teda povedať, čo trápi moje srdce. Vlasy aj bradu mám už šedivú, ale ešte som neučinil pokánie! Ach vy máte v hlave len seba, odpovedal mu rabi Elizer, zabudnite na seba a myslite na svet!"... celý text
Životopisy
1953,
Plútarchos
Marcelinus, Tacitus či Suetonius píšu o predmetoch svojho spisovateľského záujmu s citeľnou tendenciou zapôsobiť, zaujať - azda nadchnúť. Ich diela sa preto čítajú takmer samé, a keď som v nich listoval, žasol som nad tým, akou rýchlosťou som hltal rímske dejiny v ich podaní. Plútarcha však nemožno "hltať". Plútarchos sa pri životoch slávnych Grékov a Rimanov sústredí bez pochyby prioritne na politické angažmá, čo má za následok pomerne skromné a ochudobnené zmienky o súkromných životoch veľkých osobností. Do tém mimo tribúnskej tribúny, senátu, či konzulátu zájde len v nevyhnutných odbočkách pre doplnenie obrazu kapitoly. Nemožno mu však uprieť tú jasnozrivú kritiku mravov politického prostredia antiky, ktorú bez ospravedlňovania vykresľuje v jej zvrátených kontúrach obzvlášť pri Gracchovcoch a Cicerovi.... celý text
