Mimir komentáře u knih

Kniha sa v istom zmysle nevie zbaviť komerčného motívu, tušíme ho už pri prvom pohľade a sprevádza nás v celom rozsahu. Zimbardo je celosvetová značka, ktorá ešte úplne nestratila svoju rentabilitu a tak je tu posledná príležitosť niečo zo slabnuceho lesku jedného z najznámejších sociálnych psychológov všetkých čias "vytrieskať". Rozhovor nie je pútavý, naopak je plytký, autor neprehlbuje dodatočnými otázkami tie časti Zimbardovho naratívu, kde by to bolo žiadúce a obohacujúce, skôr ho necháva neohraničeného vo všetkom. Dozvedáme sa veľmi veľa z psychologovej životnej genézy, čo nám pomáha pochopiť motiváciu tiahnutia k psychológií, či k témám ako poslušnosť k autoritám, situačné faktory ovplyvňujúce konania človeka etc., ale myslím, že Zimbarda som bližšie nespoznal.

Nemôžem si pomôcť, no najzaujímavejšími sa mi zdajú apendixové témy posledných 50 strán. Obzvlášť úvaha nad paralelami medzi Orwellovou 1984-kou a "projektom" reverenda Jima Jonesa je brilantná, taktiež význam vzorov a hrdinských osobností je nadčasová téma, ktorá je stále prehliadaná a nedocenená a je zarážajúce, že väčšiu pozornosť jej dnes venuje len Jordan Peterson. V závere teda vidím knihu ako akýsi povinný kúsok do univerzitnej knižnice, časti sociálna psychológia a jej osobnosti - väčší a adresnejší prínos mi však uniká.

1 20.12.2024

Na Pálešove dominantné dielo snáď nájdem pokoj a čas niekedy neskôr, ale zvedavosť vo mne vzbudila odlišnosť ohlasov medzi ním (98%) a 150 stranovým "výcucom" (70%) toho podstatného z podstatného - alebo to tak aspoň malo byť, či?
Skúsim sa príliš nedotknúť samotnej "hypotézy angelológie", ale len predmetnej publikácie, pretože hodnotiť angelológiu vychádzajúc z tohto historicko-ezoterického traktátu o archanjeloch, by bolo pomerne romantické a asi troška aj úsmevné ako autorov dôkaz, že aj: "...tí, ktorí ostávajú voči tomu skeptickí, sú vlastne ďalším dôkazom angelológie, pretože mimoriadne skeptické nálady sa ich zmocňujú pravidelne každých 500 rokov v obdobiach Gabriela (str. 101) - čo s tými, ktorí ostávajú skeptickí cez obdobie Zachariela?
Koncept opakujúcich sa, či podobných časových etáp, ktoré v sebe imanentne nesú výrazné politické, globálne, geografické, kultúrne, sociálne zmeny nie je novou myšlienkou. Ako sa však tento koncept ocitol "pod krídlami" anjelov? To ma prekvapuje ešte viac. Zaujímalo by ma, či autora namiesto toho, aby dôvodnil nachádzaním Gabriela, Michaela, Rafaela vo všetkých kulturách a v ich typických dobových odtieňoch, tzn. , Hermes, Saturn, Ištar, Ra etc., že jednoducho boli nábožensko-kultúrnou expanziou postupne preberané, teda majú svoj vývojový proces, nevznikli nezávisle. Taktiež som akosi mimovoľne pozdvihol obočie nad vetou: "Veľkí učenci ako Thomas Kuhn si lámu hlavu nad týmto obrovským prevratom v myslení" (str. 30). On si avšak "hlavu neláme" , predložil všeobecne prijatú Štruktúru vedeckých revolúcií s etapami krízy, anomálie, revolúcie a novej paradigmy, ktorá je stavebným materiálom pokroku.
V mnohých prípadoch možno autora nachytať pri podobnom zjednodušovaní, a to sme už bez tak na tenkom ľade - bavíme sa predsa o odvážnej hypotéze. Asi preto ostala angelológia možnosťou voľby zvedavých a nie potvrdenou a prijatou hypotézou.

1 18.11.2024

Napriek tomu, že kniha vyšla v pôvodnom vydaní pred viac ako dvoma dekádami rokov (1999), téma, ktorej autor venuje pozornosť je dnes snáď najlákavejšou problematikou z klasifikácie duševných chorôb na poli populárnej psychiatrie/psychológie. Akýsi exaltovaný záujem o "psychopatov" pravdepodobne podnietila aj politická, či verejná scéna, kde plytký prejav "domestifikoval" diagnostickú kategóriu do kategórie každodennej vravy. "To je psychopat!" vyslovuje sa jeden politik na adresu druhého, partnerka na adresu bývalého partnera, pacient na lekára, podnikateľ na právnika a vice versa bez toho, aby poriadne chápali význam vysloveného. Hare chce čitateľa zoznámiť s poruchou osobnosti komplexne, avšak darí sa mu to len čiastočne. Odhaľuje profil psychopata v zločineckom a forenznom prostredí, čím ale uchopuje len maladaptívne vzorce a atribúty opakovane sociálne zlyhávajúcich kriminálnikov. O tých "úspešných" bude pojednávať kapitola Psychopati s kravatou, sľubuje autor, ale čitateľ dostane opäť len poriadnu dávku kazuistík a prípadových anamnéz, ktorými je kniha od úvodu po záver pretkaná, akoby mali byť autorovým argumentom v prípade kritickej poznámky. Autorova 25 ročná prax má byť tiež anestetikum pre skeptikov. Neistý krok cítiť v kapitole Korene problému, kde pútavý názov efemerický vyprchá a zostáva vágna a opotrebovaná bilancia príroda versus výchova a kolísavý jazýček váh sa prikláňa raz na rodičovské vzory, inokedy ku genetike.

Pre záujemcov o problematiku odporúčam skôr výbornú sériu od Heinza Petra Rohra, alebo už spomenutého "Van Helsinga" týchto "upírov", českého neuropatológa, pána doktora Koukolíka.

1 14.07.2024

Pravdepodobne menej známe dielko od "otca stresonáuky" Selyeho. Úmyslom pripomína jednu staršiu, v mnohom úsmevnú a v mnohom stále platnú úvahu od nobelistu Ramóna y Cayala (Pravidlá a rady k vedeckému bádaniu), kde sa autor zamýšľa nad tým, ako posmeliť mladého vedca k neľahkej a nevyhľadávanej ceste výskumníka. Selye na rozdiel od y Cayala nepodáva kompendium nevyžiadaných rád, ale s akousi sebakritickou úprimnosťou hneď v úvode odhaľuje a pomenúva to, pred čím si bežne zapchávame uši. Práve tých úvodných 30-40 strán je unikátnych. Autor tu bez ostychu predhadzuje, síce bez esejisteckej dráždivosti a s literárnym umom zástupcu vied prírodných, nie humanitných, jednu pútavú myšlienku za druhou. Ďalej kniha prechádza z osobnosti vedca (človeka vo všeobecnosti) k podmienkam laboratória, čiže po otázke - akým byť, prichádza zamyslenie nad správnym miesto výskumu. Tu už kniha stráca svoju aktuálnosť a kapitoly je zbytočné lúskať.

Vyberám však silné podnety:
"Čím hlbšie sa človek ponára do neznáma, tým menej spolucestujúcich má. Až nakoniec, stojí v cieli sám."

"Nerozhodujú decibely potlesku, ale za čo človeku tlieskajú, a kto tlieska."

"Vytrvalosť je vlastnosť, ktorou možno kompenzovať nedostatky vo všetkých ostatných oblastiach."

"Krotký a spokojný človek nikdy nedosiahol veľa."

"Schopnosť rozpoznávať dôležité veci už v čase, keď ich dôležitosť ešte nie je zjavná."

1 02.06.2024

Uvážlivé a podnetné myšlienky, ktoré sú aktuálne vždy, keď demokracia vyčerpaná sama sebou už nevládze uspokojovať každú bezhraničnú požiadavku tolerancie a zo svojich úkrytov opäť vylieza tyranská háveď s diktátorskými chúťkami. Keď sa rúti rád, normy a pravidlá, cenzúra a kontrola zrúti sa do chaosu, plného slobody, ktorú každý pije plnými dúškami. Chaos však nevydrží a opäť tenduje do totality - pretože anarchiu skrotí opäť len rád. Tieto etapy krajiny postkomunistického bloku poznajú veľmi dobre. Možno teda predikovať kam sa uberáme? Nech už to bude kamkoľvek, nikomu by nemala v knižnici chýbať Havlova Moc bezmocných - ideálne prečítaná! Je kompasom postrehov, ktorý slúži aj na to, aby sme nezablúdili do tej istej slepej uličky sebaklamu a všade naoko spokojných súdruhov a súdružiek. Vidím tu zdvihnutý prst, ktorý autor zdvihol dostatočne vysoko. Z eseje Moc bezmocných mnou najviac rezonuje myšlienka:
" V každom človeku je prirodzene prítomný život vo svojich bytostných intenciách: v každom je kus túžby po vlastnej ľudskej dôstojnosti, mravnej integrite, slobodnej skúsenosti bytia, transcendentna "sveta ideí", každý ale zároveň vo väčšej či menšej miere je schopný zmieriť sa so životom v lži, každý sa nejak prepadá do profánneho zovšednenia a účelovosti, v každom je kúsok ochoty rozpustiť sa v anonymnom dave a pohodlne s ním tiecť riečiskom pseudoživota."

A ešte jedna z ďakovného príhovoru pri udelení Erasmovej ceny:
"Každý z nás má skrátka pochopiť, že aj on - bárs by bol bezvýznamnejší - môže zmeniť svet. Záhadnosť tohoto imperatívu je v predstave, že by ktokoľvek z nás mohol tak povediac pohnúť zemeguľou. Jeho logika je v tom, že ak sa nerozhodnem ja, ty, on, my, my všetci k tejto ceste, tak sa naozaj nemôže pohnúť svet. Začať musíme každý od seba: keby čakal jeden na druhého, nedočkal by sa nikto! Nie je pravda, že to nejde: moc nad sebou samým, akokoľvek v každom z nás problematizovanú povahou, pôvodom, stupňom vzdelania a sebauvedomenia, je tým jediným, čo má aj ten najbezmocnejší z nás, a zároveň tým, čo nikomu z nás nemožno vziať. Kto ju uplatní, možno nič nedosiahne. Určite však nič nedosiahne ten, kto neskúsi ani to."

2 18.05.2024

No teda, pre mňa boj na etapy, ktorý niekoľko krát skončil rezignovaným odložením, opätovným túžobným pokukovaním a nakoniec "jakž-tákž" dobojovaním. Varovanie pre "hltačov" biografií hneď v úvode! Toto v žiadnom prípade nie je typická faktografická biografia Tomáša Akvinského. Dlho som premýšľal, ako nazvať toto dielko a myslím, že "úvaha o úvahe o Tomášovi Akvinskom" je celkom presné. Úvaha je to však hutná, originálna, étericky zabiehavá a podnetná. Pre lepšie strávenie tejto "čestertonovky" odporúčam predkrm v podobe ľahkej porcie faktografie z Tomášovho života - napríklad Mircea Eliade (Náboženské predstavy časť III.) alebo Indro Montanelli. Tých zopár faktov, ktoré sa o Tomášovi dozviete Vám veľmi osožne pri čítaní tohto dielka pomôže, pretože sa ukážu ako oporné body a smerníky pri autorovom myšlienkovom košatení, tak náročnom na pozornosť a ducha. Autor je totiž náročný dozorca, ktorý nemilosrdne trestá odklon od textu stratou pointy. Nie raz, prichytil som sa, že blúdim v labyrinte slov bez významu či súvisu, ale uväznil som sa doň sám. Chce to naozaj pokoj a sústredenosť, ak chce čitateľ vychutnávať plným dúžkami.

3 10.02.2024

Cousinsov-á osobná kazuistika v dnešných hekticko turbulentných dňoch plných hnevu, stresu, bezmocnosti a frustrácie opäť ožíva. Napriek veku obsahuje dobou nelimitované zamyslenie psychosomatickej otázky o dopade pozitívnych emócií na kvalitu života, a pri tom si autor všíma úplne "každodenný" postreh: Ak negatívne emócie navodzujú v tele nepriaznivé zmeny, nemohli by emócie pozitívne vyvolávať zmeny prospešné? Zásadná otázka teda znie: je možné, aby láska, nádej, viera, smiech, dôvera a vôľa žiť mali svoju terapeutickú hodnotu? (sú tieto sily terapeutickej hodnoty v tvojom živote prítomné?) V tomto je autor nadčasový a rezonujúci. Obzvlášť práve v období, kedy farmakoterapia drví akúkoľvek konkurenciu v otázke liečby človeka. Tlaku z posledných síl odoláva ešte psychoterapia, ktorá stále bojuje o svoje právo mobilizovať v pacientovi potenciál uzdravenia, ale lekári sú dôkladne vychovávaní samotnými pacientmi k tomu, aby dodržiavali rituál predpisovania liekov. Odporúčanie na komplexnejší (v duchu myšlienky W. Oslera - dobrý lekár lieči chorobu, výborný pacienta) pohľad na problém/chorobu (A nemôže to mať súvis s Vašim psychickým prežívaním?) vníma pacient od múdreho lekára ako znevažovanie vážnosti svojej zdravotnej komplikácie. Tu mi prichádza na myseľ starý dobrý Pasternákov dr. Živago: "Tvoje zdravie nutne utrpí, pokiaľ budeš deň za dňom hovoriť opak toho, čo cítiš, ak sa poddáš tomu, čo sa ti nepáči a budeš sa tešiť z toho, čo ti neprináša nič než nešťastie."

3 28.01.2024

Smrť mladého študenta histórie Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, ktorý sa upálil na protest proti potlačovanej slobode 16. januára 1969 vzrušila milióny ľudí, nie len v Československu. A pritom pred jeho smrťou ho takmer nik nepoznal. Usporiadali mu pohreb ako veľkému štátnikovi, aj keď mal len dvadsať rokov. Počas svojho krátkeho života v ničom obzvlášť nevynikal, nepreslávil sa žiadnym literárnym dielom, ani vedeckým objavom, ani športovým výkonom, ani politickou činnosťou, a predsa je slávny. Bol hlboko presvedčený, že jeho povinnosťou je zachrániť národ z beznádejnej situácie. A pretože vycítil, že známe politické prostriedky nie sú zárukou záchrany, vrhol na váhy udalostí svoj vlastný život. „Čin Jana Palacha nie je činom zúfalca, ako to niektorí chcú vyložiť. Je to uvedomelí protest a hrdinský skutok, ktorý bol vykonaný pre život. Neobetoval sa len pre svoju generáciu, obetoval sa pre všetok ľud tejto zeme a celého sveta. Obetoval sa preto, aby otriasol svedomím všetkých- to znamená tiež tých, ktorí túto zem a tento národ uvrhli do poroby, s ktorou sa ľud tejto zeme a hlavne mladá generácia nikdy nezmieri. Jeho smrť bola namierená proti všetkým, ktorí sa podrobujú stavu, kedy vládne hrubá sila a kedy nie je rešpektovaná vôľa ľudu, kedy sa šliape po základných právach ľudí, právach národa na štátnu suverenitu, na riadenie vlastných vecí slobodne zvolenými zástupcami, slobodu slova, zhromaždenia, na istotu právnu, uskutočňovania života podľa najlepších predstáv a ideálov“ (Lederer, 2014, str. 169). Krátko po svojom čine bol Jan vo všeobecnom, ľudovom ponímaní porovnávaný s majstrom Jánom Husom. Tak znel nápis na pomníku sv. Václava na Václavovom námestí v Prahe. Snáď každý chápal jedinečnosť Janovho činu, mnohým sa však porovnávanie s Husom javilo prehnané, neadekvátne. Hus bol predsa významný učenec, mysliteľ, vysokoškolský pedagóg. Bol verejne známou osobou, ktorej hlas prenikal aj za hranice Čiech. A Palach? Neznámy mládenec, radový študent filozofie. Ktosi napísal (Lederer, 2014, str. 200): „Oheň, ktorý ukončil život mladého českého študenta v týchto našich ťažkých dňoch, vzišiel z kostnickej iskry.“ Prepojenie tu skutočne naozaj existuje, a to morálne. V roku 1415 sa Hus riadil podobným morálnym princípom ako Palach v roku 1969. Napriek všetkej rozdielnosti a časovému rozpätiu sa títo dvaja Janovia k sebe morálne približujú. Majster Hus hlásal teologické názory a predstavy, ktoré nezdieľala cirkevná hierarchia. Cítila, že jeho názory a predstavy sú v rozpore s jej postavením. Tušila rozklad svojej organizácie, v prípade že by ponechala voľnosť kazateľom, ako bol Hus, ktorý požadoval od účastníkov koncilu, aby riadnymi argumentmi popreli jeho názory, aby ho presvedčili, že je na omyle. Vedel, že aj mnohí z tých, ktorí na neho kričia, si dobre uvedomujú, že pravdu má on. O pravdu ale nešlo. Študenta Jana desila predstava budúcnosti v prípade, že vývoj bude nerušene pokračovať smerom, ktorý sa pred jeho očami rysoval. Vnímal poníženie z toho, ako sa ľudia prispôsobujú novým podmienkam po sovietskej invázií a okupácií. Ako sa zo spoločenského života vytráca nádej na dôstojný život v slobode. Janovi nikto nemusel dodatočne hovoriť, že je lepšie pracovať, než si brať život. Pracoval do poslednej chvíle, posledného dňa. Jeho rozhodnutie neznamenalo koniec. Počínal si, ako by pre neho nič nekončilo, ako by život mal pokračovať ďalej. Nemal pocit, že je hrdina, o ktorom raz budú písať historici. Aj keď svoj čin vykonal verejne, vykonal ho bez publika. Skromne, ticho, nenápadne. Bez tieňa teatrálnosti.

Ozvalo sa mnoho hlasov, ktoré nazvali Palachov skutok zúfalým činom. Boli to aj tí, ktorí o ňom hovorili s najhlbšou úctou a zrejme si nik neuvedomoval, že to je urážka jeho osobnosti. Zúfalým činom je zoskok z desiateho poschodia horiacej budovy, pretože človek nevidí iné východisko. Palachov čin bol optimistický. Obsahoval obrovské množstvo viery, že tento čin je schopný zmeniť beh dejín, že je schopný zvrátiť situáciu, že môže donútiť vládu, aby učinila opatrenia, ktoré sú v záujme budúcej spoločnosti. Hrdina Jan Palach niesol ťažobu situácie celej spoločnosti na svojich ramenách. Bolesť a bezvýchodiskovosť občanov cítil ako svoju vlastnú bolesť. Rozhodol sa k činu, o ktorom predpokladal, že tú ťažobu a bolesť môže odvaliť. A svoj čin vykonal

1 20.01.2024

Život a osud Krištofa Kolumba nám úplne zreteľne ukazuje, že zachytiť pravdivo hrdinu veľkého činu, je nesmierne ťažké. Sláva je veľmi tajomný proces kryštalizácie, v ktorom sa často krát spracuje mnoho odpadu. Postavu Krištofa Kolumba sprevádza akási zvláštna záhadnosť, všetko je v ňom sporné: charakter, činy, vývin, životné skúsenosti aj narodenie. Sedem miest v janovskom kraji bojuje o česť, aby boli považované za jeho miesto narodenia; a k nim sa pripojila ešte Korzika a Francúzsko. Jeho život sa v mnohom podobá stredovekej legende. Bez povesti, stane sa privandrovali taliansky dobrodruh španielskym admirálom, miesto kráľom obrovských ríši, zaplatí sedem rokov lesku a moci náhlym pádom a neslýchaným pokorením a potom, čo opäť slabo zažiari, umiera opustený ako muž takmer zabudnutý.

Ak je Krištof Kolumbus tým človekom, ktorý podľa vžitého dejepisného názoru prerazil bránu stredoveku a zahájil novú dobu a nový svet, tak je okamih, kedy tri núdzne koráby vyplávali zo španielskeho prístavu rozhodne jedným z najepochálnejších okamihov v dejinách ľudstva. Hrdinskosť tohto rozhodnutia nespočíva v opustení všetkých pút, v tom, že Kolumbus zanechal za sebou všetko zvykové, dôverne známe, zmierené, pravidlá, rozkazy, zisk a istotu, spoločnosť a zákon, vôbec nespočíva v zavrhnutí minulosti, ale vo vnútornom stvárnení toho, čo prichádza, čo sa chystá, čo tu ešte nebolo. Každý moderný výkon, ktorý by sme snáď mohli považovať za analógiu- cesta napriek Afrikou, prieskum južného pólu, let do polárnych oblastí, prelet Atlantického oceánu- každý podobný výkon aj z posledných storočí bol a je uskutočňovaný vďaka tradičnej vede o známych prírodných zákonoch. Toto všetko Kolumbovi a jeho ľuďom chýbalo, napriek tomu, keď na vlajkovej lodi vypukla po mesiaci plavby vzbura s požiadavkou obrátiť lode späť, nakoľko zásoby už vystačili len na prípadnú spiatočnú cestu, kapitán Santa Marie s absolútnou slepotou k vážnosti situácie nadšene pokynul: „Ďalej, plávame ďalej!“

2 27.12.2023

Paul Johnson hľadá bezchybný ideál „učiteľa ľudstva“ – intelektuála, a paradoxne k podopreniu svojho výrazne jednostranného a sentimentálneho pohľadu plného rôznych odtieňov viac, či menej maskovanej závisti zostavuje a čitateľovi predkladá „vhodných“ ašpirantov, aby sa ich spýtal na to, či žili, čo kázali (acta, non verba!) V zozname rozhodne nenájdete „tých dobrých“ intelektuálov 20. storočia – Viktor Frankl, Albert Schweitzer, Carl Sagan etc., pretože nespĺňajú kritéria výberu, kritéria vhodnosti. Pomerne rýchlo čitateľ pochopí, že Johnson nič nehľadá, a dielo je sterilným pokusom o analýzu odvrátenej stránky osobnosti Roussea, Tolstoja, Russella, Sartreho, Marxa, Orwella a ďalších. Johnson prichádza do situácie, ktorú poznáme z Nového Zákona, avšak s tým rozdielom, že on kameň zo zeme zodvihol a do egoistického pokrytca plnou silou vrhol, pritom už otázky, ktoré si autor kladie našepkávajú čitateľovi, že milosť sa udeľovať nebude. Majú intelektuáli morálne právo radiť ľudstvu, ako sa má správať? (To človek vyhľadáva a potrebuje intelektuála. Hľadá uňho radu, múdrosť, prehľad – čokoľvek, čo mu môže zlepšiť život. Takýchto pozvaní smerom k ľuďom pribúda a intelektuál po čase nájde samého seba v pozícií verejného radcu). Preverujú svoje dôkazy? Aká veľká je ich úcta k pravde? Ako uplatňujú verejne vyhlásené zásady v súkromí? Sú oddaní priateľom? Od iracionálnych a nelogických smerujú do intimity a to je dlhá cesta, na ktorej možno postrehnúť a objaviť skutočne všeličo. Kto by vlastne obstál?
Napriek nevhodnosti označiť jednotlivé kapitoly aspoň ako biograficky zaujímavé - spĺňajú určitú životnú postupnosť, ktorú autor u jednotlivých intelektuálov sleduje - sú prílišne deformované autorov potrebou, ambíciou, zámerom? zdôrazniť vnútornú skazenosť, ktorá sa tak drzo skrývala pod vonkajším pozlátkom. Prínos Johnsonovej úvahy nad touto „bandou“ amoralistov vidím v celkom presnom a objektívnom zachytení akýchsi opakujúcich sa atribútov skutočného intelektuála. Autor v každej kapitole (zväčša v úvode) kúsok z neho odhaľuje:
- verí, že je obdarený nadaním a pochopením pre to, ako zvýšiť blaženosť ľudstva
- oceňuje sám seba podľa toho, čo si o ňom myslia ostatní a teda sa snaží zapôsobiť peniazmi, silou, chytrosťou a morálnou nadradenosťou
- vládne uňho sterilizujúci diktát rozumu
- je určený pre obecenstvo, nie pre nudnú, bez povšimnutia prebiehajúcu rutinu každodenného života
- väčšina sú ohromní sebci

V tomto ohľade knihu odporúčam.

1 17.12.2023

Kladiem na srdce každému, kto túži po akomsi spoľahlivom a opornom prehľade v rámci spoločenských a humanitných vied, ale pokojne aj ďaleko za ich hranice v ríši vied prírodných, aby po tejto útlej brožúre siahol s dôverou a prečítal ju. Je žiadúcim povzbudením do nevyhnutného kalenia a šľachtenia zozbieraných a prijímaných vedeckých právd. Dnes je akademická pôda tak prílišne úrodná (hlavne tá americká - v rámci rebríčka Top 10 influential psychologists today sú 8 z USA, 1 Kanaďan - J.B. Peterson a 1 Izrael - D. Kahneman), že priemerný intelektuál nedokáže zachytávať tok aktuálnych trendov a popri tom overovať metodológiu vypovedaného, skúmaného a publikovaného. Do toho zaútočili na psychologické "sui generis" kouči, rýchlokvásky, pocitológovia, dojmológovia a podobné adresným altruizmom poháňané "dobré duše". Aký podiel viny na tom nesú psychológovia, sociológovia a neurovedci? Rozhodne ni sú bez viny. Ako píše sám autor: "Je očividné, že prinajmenšom časť používanej psychodiagnostiky ustrnula. To sa dá povedať aj o poradenských radách a psychoterapeutických postupoch. Ľudia psychológiu dobehli a predbehli. A paradoxne napriek tomu, ju potrebujú!" Spolu s autorom teda vyzývam k akejsi zdravej skepse, ktorou bez výčitiek podrobím aj článok s titulkom "odborný" či "vedecký".

1 19.11.2023

"Akože, ide im to preto, že to proste ako lekári musia vedieť. Nemusia! Baví ich medicína a baví ich liečiť svojich pacientov. Vložia do toho maximum vrátane kusu súkromného života. Idú za hranice toho, kde končí ich odbornosť. Niekedy možno bezhlavo, ale vždy srdcom." (autor)

Pre mňa nesmierne inšpirujúca myšlienka vystihujúca knihu, krédo Lekárov bez hraníc a v neposlednom rade hnací motor úžasného človeka, ktorým Tomáš Šebek nesporne je!

5 26.10.2023

"Fugger strávil prvú polovicu života zarábaním peňazí. Druhú polovicu strávil bojom o to, aby o ne neprišiel." Myšlienka ktorá veľmi vystihuje život hlavného hrdinu a súčasne akúsi dejovú štruktúru knihy. Doznievajúci stredovek, kedy po Európe pobehovali Da Vinci, Thomas More, Erasmus Rotterdamský, Martin Luther a ďalší velikáni svojej doby, pozornosť pútala kníhtlač, zámorské objavy a Turci, len sotva kde spomenie akéhosi Jacoba Fuggera, bankára z Augsburgu. Jacob Fugger bol však bezpochyby šedou eminenciou nie len rozbiehajúceho sa kapitalizmu, ale svojím skrytým no citeľným vplyvom zasahoval do politického diania, mocenských hier, geografických prieťahov a dokonca veci duchovných. Prostredníctvom svojich florénov hýbal kormidlom dejín často krát kam chcel a nie kam vietor fúkal, pochopiteľne najčastejšie k vlastnému prospechu. Rozhodne stojí za prečítanie!

3 12.10.2023

Profesor Halík, odvaha, trpezlivosť a neutíchajúci uragán životnej energie. Človek, ktorý veľa prežil, preštudoval, premyslel, precestoval a pretrpel, a tým rozhodne splnil svoje vlastné kritérium na to, aby dokázal predložiť druhým niečo hodnotné k úvahe. V knihe sa cestou autobiografie zamýšľa nad tým, ako so životom nakladal, k čomu dozrel, čomu porozumel, čo sa naučil a predovšetkým, čím obohatil život druhých. Než čitateľa vezme za ruku, než začne popisovať, čo vidí, doznáva sám sebe, kde stojí, odkiaľ sa díva a tiež, prečo tam stojí. Text sa tak stáva úprimným "curiculom vitae", ktoré provokuje, podnecuje a inšpiruje pozorného a vnímavého pútnika, ktorých má Halík tak rád, pretože ako sám hovorí: "Len to srdce, ktoré sa neprestajne chveje svätým nepokojom, môže nakoniec spočinúť v mori Božieho pokoja."

Epos bájnej Sparty je jedným z tých, po ktorých rád siahne ktokoľvek, kto chce dnes vyzdvihnúť hodnoty ako odvaha, disciplína, sloboda, či vytrvalosť - sú to nesmrteľné symboly mesta, po ktorom dnes už nájdeme len zopár vykopaných základov. Cartledge odviedol úctivú prácu. Zachytiť komplexne dianie Peloponézu v období tak rušnom, vyžaduje nie len akýsi cit pre orientáciu v prameňoch antických historikov, ktorí často krát (koniec koncov ako aj Cartledge sám) pokrútia pravdu smerom k vlastným predstavám a prianiam, ale aj riskantný odhad a odvahu predložiť pravdepodobnejší vývin udalostí. Autor čitateľa "otcovsky" sprevádza a upozorňuje ho vždy, keď cíti Hérodotovu, či Thúkydidovu prílišnú domýšľavosť, či zámernú snahu Spartu haniť. Vtedy rád prechádza do role akéhosi obhajcu Spartských "tradícií" a naopak útok vracia útokom, konkrétne na "zradné" Athény. Nedá sa však rozhodne povedať, že by bola Sparta v tejto knihe predstavená len "pro-spartsky". Čitateľ musí často krát poopraviť svoju predstavu, ak ju vystaval na filme 300, bitka u Thermopyl alebo inom, komerčnejšom prameni. Dozviete sa napríklad, že Sparta nebola bezdôvodne prepočutá, pri žiadosti o pomoc v snahe postaviť sa Peržanom pri Termopylách. Mestské štáty mali ešte v živej pamäti absenciu Sparty pri Maratóne. Dospievanie spartských junákov v agogé nebolo zavŕšené heroickým prežitím v divočine a zabitím divokej šelmy, ale zákerným zabodnutím dýky do chrbta vyhliadnutého heilóta, cudzinca žijúceho v sparte bez práv (otroka). Snáď najsmutnejšou pravdou, ktorá otriasa legendárnym odkazom Sparty, je porážka Athén za perzské peniaze.
Koniec Sparty bol záležitosťou v mnohých ohľadoch komplexnou (Sparta viac menej generačne vymrela), je však ťažké ignorovať v celom tom dianí, akúsi tvrdohlavú závisť voči napredujúcim Athénam, ktorú Sparta pomerne neobratne skrývala za politiku "opaku". Demokracia = tyrania, filozofia = výcvik, sloboda = otroctvo, liberalizmus = konzervatizmus, námorná sila = pešie vojsko. Rozsúdiť dnes s odstupom času týchto rozhádaných "dioskúrov" spravodlivo nemožno, každý z nás si vie odpovedať, stojac v Korintskej úžine, či by vykročil skôr na juh, k odvahe, alebo na sever, k múdrosti.

Ak Vás teda, podobne ako mňa, zaujíma, kam akosi pozvoľna mizla "továreň" na najlepších vojakov zlatej antiky, siahnite po tejto knihe.

15.08.2023

Historický exkurz na lodi bláznov so všetkými typickými aj bizarnými zastávkami postupne odhaľoval mozaiku "bláznivosti", ktorú dlhé roky skúmala mladučká a neskúsená, často zúfalá a často tragická, psychiatria so svojimi odvážnymi apoštolmi. Autor podáva ucelenú kroniku tých najdôležitejších objavov a najznámejších slepých uličiek, ktoré akosi vzájomne sa ovplyvňujúc, udávali tempo a vzostup k pochopeniu duševného diania za oponou. K tomu dochucuje kurióznymi prípadmi a duchaplnými úvahami:
"Nebyť bláznovstva, ľudia by trpeli tragikou pozemskej existencie už len pomyslením na jej konečnosť. Bláznivosť nám ponúka akési vyslobodenie z útrap. Ľudský život sa potom môže javiť ako divadelná hra, v ktorej každý z nás vystupuje pod inou maskou, dokiaľ ho osud neodvolá z javiska. A tak byť bláznom znamená byť človekom; bláznivosť je v harmonickom súzvuku s ľudskou povahou, približuje sa k jej podstate. Zároveň odhaľuje pretvárku a demaskuje stav vecí. Preto sa šialencom a bláznom dostávalo vzácneho privilégia "prostoduchosti" a bolo im povolené hovoriť pravdu. Vedľa bláznom je pravda vyhradená ešte deťom a ľuďom, ktorým víno rozviazalo jazyk."

Záverom si pripomeňme starú pravdu vyslovenú už jedným zo siedmych mudrcov: ničoho príliš!, ktorá v pachtení sa za bezhraničným poznaním akosi hrôzostrašne ožíva!
"Ohromným zdrojom bláznivosti je prílišné poznanie. Veľké znalosti nás nemôžu ochrániť pred šialenstvom. Nezabúdajme, že vedomosti pochádzajú od démonov, veď predsa grécke slovo daemones znamená mimo iné - poznanie."

1 07.08.2023

Lahôdka! Autor zvládol s bravúrou a ľahkosťou napísať útlu knihu o impozantnej epoche Ruska, na čele s impozantnou osobnosťou. Alebo?

Každá ďalšia prečítaná strana ma vracala späť v čase do ľavíc gymnázia na hodinu dejepisu, kde práve počúvam o cárovi Petrovi I. najväčšom z veľkých, ktorý nemal rovného v múdrosti, odvahe a dobrote. O značnej miere "romantiky" v provizórnych učebniciach dejepisu sa rozpisovať nebudem, ale i tak som tušil, že to asi až také jednoznačné nebolo. Dejiny píšu mocní (víťazi) a nie mozole zbedačeného ľudu, ale Švankmajer dokázal, že to nie vždy tak musí byť. Akoby vypočul ruských kozákov, remeselníkov a roľníkov a až potom vykročil na cesty s cárom, aby vypočul i jeho pohľad. Tak sa bez zbytočných okolkov dozvedáme, že že väčšina reforiem "veľkého reformátora" bola nepremysleným a nestabilným rozmarom obkukaného, z cesty po Európe. Násilné vtesnanie západného "štýlu" nemohlo v zaostalej Rusi fungovať a cár ako reformy vyhlasoval, tak ich jedným dychom obmeňoval, či dokonca odvolával. Je však potrebné dodať, že Petrovi nemožno uprieť vôľu a iniciatívnosť, s ktorou chcel zmenšiť priepasť medzi svojim impériom a západnými mocnosťami snáď vo všetkých ohľadoch - od vojenských až po remeselnícke.

Vždy som si myslel, že Napoleon bol prvý Európan, ktorý tak fatálne podcenil "nekonečnosť" Ruských pláni a nezvážil to ako možné riziko pri výprave pokoriť Moskvu. Vďaka tejto knihe viem, že prvým nebol a mal rozhodne venovať viac pozornosti svojmu rovnako neúspešnému predchodcovi, švédskemu kráľovi Karolovi XII. Ako nám však neskôr ukázal aj Hitler, história nás učí, že sa z nej ľudstvo nikdy nepoučí.

30.07.2023

Jedinečný príbeh z obdobia "kolonizácie" (rozumej systematické a násilné vytláčanie amerických indiánov bezhraničnými spôsobmi, ktorého motorom je chamtivosť už "kolonizovaných" a teda "civilizovaných") severného kontinentu, ktorý rozpráva doktorovi Jamesovi, pozornému poslucháčovi a zapisovateľovi samotný hrdina a aktér hlavnej roly - John Tanner. Chlapec unesený skupinkou Odžibwejov prichádza k situácií, kedy sa jeho život pomocníka na rodinnej farme stáva bojom o prežitie, bez toho, aby sa ho život spýtal, či je pripravený. Zápisky som čítal s nehynúcim záujmom, bárs po určitom bode nadobudol popis udalostí rutinný rozmer - lov (úspech= pár dní pokoj/neúspech= hlad), spoločná výprava proti Siuoxom (úspech= náčelníci sa nepohádali prvý deň/neúspech= výprava sa rozpadla hneď prvý deň), pomsta, presun od jedného jazera k druhému atď. Nie je to myslím chybou štylistickou, sú to opakujúce sa kontúry presne toho, čo Tanner desaťročia prežíval. Pri tomto rozprávaní som si uvedomil, že používané slovné spojenie "drsná préria" je viac, než len opis ekosystému. Drsný bol spôsob indiánskeho života, bojovania, oplácania nespravodlivostí, hlad po pomste, zákernosť - jednoducho štýl života. Neboli to akýsi pomaľovaní "rudoši", pobehujúci okolo symetrických postavaných te-pee. Tannerov život Vás privedie k pochopeniu ich kultúry veľmi blízko a preto ďaleko prevyšuje zdroje charakteru antropologickej štúdie. V čo indiáni verili, v čo naopak nie, ako premýšľali, čomu prikladali vážnosť, čím opovrhovali, v čom boli tak odlišní a v čom navlas nám rovnakí, aj to všetko tu pozorný čitateľ postrehne. Hodnotím veľmi vysoko!

21.05.2023

Keď som postrehol nový životopis o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, zachvel som sa a zaradoval. Konečne, vravím si. To je prísľub objektivity, musí byť. Od totality sme už ďaleko a možno dozrel čas aj na nejaké odvážnejšie hypotézy a bolestivé fakty. Nadšenie pritlmil náhly šok, keď som zbadal meno autora tak potrebnej knihy (posledný pokus Juríček, Mladé Letá , 1990). Na knihe sa totiž autorstvom hrdil, Jozef Banáš.
Musím sa priznať, že autor ma nikdy nezaujal. Vnímal som ho ako klasicky komerčného s tuctovými témami. Nič pre náročnejšieho čitateľa s vycibreným okom pre knihu. No tento postoj rozpustil štýl autorovho písania expresne rýchlo. S údivom (možno snáď s obdivom) som pretáčal každú ďalšiu stranu a uvedomil som si, že spoznávam Štefánika ako človeka, ako syna, ako brata, ako študenta, ako vedca, ako vojaka a politika. To by nebolo nič výnimočné, so zreteľom na obrovské množstvo dobrých biografií, ktoré dnes na pultoch kníhkupectiev nachádzame...avšak, autor sa dokázal dokonale vyhnúť pasci, ktorej čelí každý literát, ktorý sa podujme na opis života veľkej osobnosti. Zo strachu nepošpiniť jej hrdinskú gloriolu, generačný odkaz, radšej obratne - niekedy menej, niekedy viac rozhodne sa obísť všetky nedokonalosti bezchybnej povahy. Písať s úctou a neustále si pripomínať význam veľkosti človeka, o ktorom píšem. Zhodou okolností som v čase čítania Banášovho Štefánika prečítal útle dielko Spomienky na Editu Steinovú. Keď som tú útlu brožúru konečne odložil, prešlo mi mysľou, to nebolo o Edite Steinovej, ale o obdive jej súčasníkov k jej nesporným nadaniam. Editu vykreslili v tom kompiláte memoárov ako bytosť bez ľudského errare humanum est a tak sa odo mňa vzdialila niekde na piedestál domnelého ideálu. Keď predstavitelia hnutia analytickej psychológie Jungovi priniesli na korektúry jeho spisy obohatené životopisom, Jung k tomu po prečítaní výstižne poznamenal: Chvála Bohu, že som Jung a nie jungián. Toľko klamstiev! Banáš toto nedopustil a Štefánika urobil veľkým aj s jeho veľkým množstvom nedostatkov. Toto nie je kronika vzoru vzorov, ktorý by sme mali všetci nasledovať a neprestajne obdivovať vzhľadom aj nato, že je vzorom národným. Kniha je faktografický román predstavujúci človeka obrovských dlhov, finančné nespoľahlivého, ktorý často krát na dlh bral dlh, aby odbil iný dlh. Človeka, ktorý sľúbil lásku mladučkej Márii Neumanovej, zatiaľ čo prežíval romantické chvíle v Monte Carle s Mimi Benkovou. Človeka, ktorý neraz pomýšľal na predčasný odchod z tohto sveta. Jedným dychom však čítame o človeku nevyčerpateľného odhodlania, ktoré nemá obdoby, o človeku, ktorého vôľa priviedla z fary v Košariskách na Mount Blanc, Tahiti, Tongo, do Brazílie, Tadžikistanu a iných miest, o ktorých jeho rovesníci ani len netušili, že existujú. Zahral si šach s Tolstojom, zafilozofoval s Masarykom a prednášal elitným francúzskym prominentom v slobodomurárskej lóži v Paríži. Spomínaný Jung raz vyslovil myšlienku: Kto chce vyrásť vysoko, až do oblakov a stať sa veľkým, musí zapustiť korene až do pekla a Otokar Březina vyslovuje podobnú myšlienku Človek je ako kyvadlo, prudký výkyv na jednu stranu = výkyv na druhej strane. Ak by som teda siahol po tejto knihe a čítal o šťastenou pobozkanom chlapcovi, ktorý už od útleho veku ohuroval všetkých a všetko a bolo zreteľne vidieť, že ho osud vedie na piedestál a k sláve, odložil by som ju. Mnoho jeho výprav skončilo fiaskom, hlavne tých za láskou, a tiež tých vedeckých, nikdy sa však nevzdával. Jeho cesta bola ikonicky náročná, dni v Paríži s celodennou stravou, ktorú tvoril pohár teplého mlieka, pred Parížom Praha, plná depresií, sklamaní a ponížení. Aj vďaka nej vyrástol Milan Rastislav Štefánik na úchvatnú osobnosť. Veľkú osobnosť celosvetového renomé. Zaslúžene. Daj nám drahá Fortuna takýchto ľudí aj dnes!

1 30.04.2023

Keď mu Spoločnosť analytickej psychológie predložila zozbierané spisy obohatené o jeho životopis, vyslovil Carl Gustav Jung po ich prečítaní nádhernú myšlienku: "Chvála Bohu, že som Jung a nie jungián! Toľké klamstvá!"

Myslím, že v tejto knihe nespoznáme Editu Steinovú, skôr akúsi úctu k tejto osobe, ktorá vyplývala z jej nadania, vytrvalosti a odvahy. Obdiv, ktorý prechovávali k jej činom a slovám súčasníci jej životnej cesty. Problém je, že Edita v celom tom kompiláte úctivých memoárov pôsobí ako dokonalý ideál ľudskosti, ktorý nepripomína človeka s jeho "errare humanum est". Ak siahnete po prameňoch napríklad o jej súčasníčke Simone Weill, ktorá mi je v mnohom sympatickejšia, nájdete mnoho ľudského - strachu, previnení, pochybení, životných nemotorností. Editu vykresľujú priatelia a blízky samozrejme bez zreteľu na to ľudské - je to škoda. Keď čítam napríklad vynikajúci životopis Štefánika od Banáša, v mojich očiach Štefánik ešte viac rastie, keď vďaka autorovi zisťujem, že mal práve tak nedostatkov ako kvalít.

29.04.2023