Mimir komentáře u knih

Prof. Komárek je pre mňa už notoricky známy esejista, ktorého diela znamenajú akostný výber kritických zamyslení obohatených vyváženou mierou sarkazmu. Spomínam si, na jeho "esej o eseji" v dielku Sloupoví aneb Postila a jeho úmysel predstaviť esej ako dôsledný a náročný žáner, ktorý zvládne len zopár obdarovaných literátov - menovite O. Paz či Arthur Koestler. Čítal som tvorbu oboch spomínaných autorov a cítim sa tak oprávnený podotknúť, že Stanislav Komárek rozhodne patrí medzi tých obdarovaných. Zbierka Leprosárium začína cestopisnými úvahami, ktorých skrytá alebo zjavná intencia je sprostredkovať čitateľovi reálne kontúry bájneho Orientu. Tibet a jeho budhistické spirituálno sa vytratilo niekde v predstavách Jamesa Hiltona a nech by sme ho križovali zo severu na juh, zo západu na východ, bájne Šangri La nenájdeme. Autorova deskripcia Indie - v podstate jedno obrovské smetisko - sa nám tiež zdá pravdepodobná. Po Číne a Jáve autor opúšťa tému cestopisov a začína odkrývať svoj široký záujem. Tvoria ho prevažne témy politické, historické, spoločenské či pedagogické. Záverom dodávam, že Leprosárium rozhodne zaslúžene patrí medzi eseje ocenené cenou Toma Stopparda.

2 17.04.2019

Sigmund Freud odštartoval notoricky známym Výkladom snov (1900) epochu skrytej snovej symboliky, ktorá vo väčšine prípadov obsahuje infantilný alebo sexuálny obsah, prípadne kombináciu oboch. C. G. Jung svojho mentora za jeho výklad kritizoval a sám ho amplifikoval do slepej uličky archetypov. Pomerne triezvejšie výklady kultúrnych psychoanalytikov Horneyová, Fromm, Sulivan ešte stále nedokážu prijať fakt, že "lopata v sne, môže ostať lopatou." Psychoanalytické výklady pravdepodobne včas poprela fenomenológia, ktorá spolu so svojím zakladateľom E. Husserlom vyzýva: "zur sache selbst" - k veciam samým! K tejto kritike sa pripája aj "majster sémantickej dôslednosti" Ludwig Wittgenstein, keď hovorí: "Každá vec je tým, čím je, a ničím iným." Myslím, že cieľom autora, je pokúsiť sa opatrne naznačiť, že snový materiál môže byť v istom ohľade pre neurotického pacienta náhľadom, pričom predstavuje fenomenologické a daseinsanalytické porozumenie snom, ktoré rozhodne nehľadá v snoch dôkaz po regrese análneho štádia, zneužitie rodičom, či všade prítomné falické symboly. Fenomenologická teória M. Bossa je rozhodne oveľa prijateľnejšia pre psychologickú prax, a kniha svoj zámer dokladá početným snovým obsahom neurotikov a psychotických pacientov.

2 10.04.2019

Staviame názory na neplodných presvedčeniach, namiesto pevných faktov; nechávame prechádzať duchaplné myšlienky svojím vedomím inkognito; predávame svoju originalitu móde pod cenu; z rozhovorov sa vytratila niekam preč sloboda. Moje prvé stretnutie s nemeckým kritikom vo mne zanecháva hlboký dojem a ostávam stáť v hustom daždi vyslovených myšlienok a s mnohými pozoruhodnými postrehmi. Pomerne rýchlo ma Benjamin presvedčil o tom, že pozná človeka a dostatočne chápe odkiaľ prišiel a kam ho osud vlečie - to z neho robí nadčasového kritika, ktorého texty navyše zrkadlia literárne nadanie. Za dominantu zbierky považujem esej Jednosmerná ulica, ktorú Hermann Hesse opísal ako "pevnú a jasnozrivú".

07.04.2019

Táto útla knižka plná paradoxov je napísaná tak paradoxne, že keby autor neumiestnil prvý paradox hneď do názvu (úvod do nešťastia je súčasne úvodom do šťastia), bolo by to asi paradoxom. Pri paradoxoch ešte zotrvám, pretože cieľ knihy autor prezrádza až v doslove prostredníctvom Dostojevského a síce: "Všetko je v poriadku...všetko. Človek je nešťastný, pretože nevie, že je šťastný. Len pre to! To je všetko. Komu to dôjde, hneď sa stane šťastným..." Autor sa teda podujal odhaliť skryté šťastie analýzou nešťastia...je to dialektika negáciou, kedy sa snažíme priblížiť k fenoménu jeho protikladom. Čo je šťastie? Skúsme na to odpovedať tým, že poukážeme na to, čo šťastie nie je..."Negatívne myslenie, ktoré nepozná hranice: kto hľadá, ten nájde." Som úprimne rád, že som knižku nečítal skôr, mnohé by mi ostalo skryté, súčasne som rád, že som ju už prečítal, mnohé potvrdila, prípadne bola podnetná. Odporúčam, napriek zdanlivo jednoduchému žánru, čítať pomaly. Totiž parodizovaná absurdnosť sa niekedy priveľmi prelína so serióznosťou a čitateľ sa môže ľahko stratiť. Záverom teda knihu globálne odporúčam - 100%, pripomenula mi tiež obľúbený aforizmus od Tomáš Janovica - "Každý chce byť dieťaťom šťasteny. Nikto otcom."

5 05.04.2019

Senecu robí unikátnym jeho filozofický cit a bezprecedentná schopnosť liečiť slovom. Cum grano salis v ňom vidím terapeuta osloveného keď už nie priamo, aspoň formou dopisov mnohými strápenými dušami so svojimi najrôznejšími nešťastiami. Necháva sa ovplyvniť stoickou filozofiou a filozofiou Epikura, avšak prenáša ju z neplodného prostredia stĺporadia medzi jednoduchých ľudí, čím umožňuje jej dotyk na vnútro každého človeka.

3 03.04.2019

Vždy, keď sa niekto v antickom Grécku rozhodol opustiť sochárstvo, ono umenie, ktoré snáď najviac preslávil aténsky Feidias a pustí sa filozofovať, onedlho čas ukáže, že to nebola len rozmarná voľba z dlhej chvíle, ale že priniesla nadčasové a sladké ovocie pre čitateľa. Samotná Mnémosyné vnukla Sókratovi či Lukiánovi myšlienku, aby odložili mramor, slonovinu alebo bronz a pobrali sa napomínať a poučovať živých. V prípade Lukiánovom ešte snáď zosmiešňovať, ale nutno podotknúť, že autor v dobe, kedy sa mytologický polyteizmus nezvratne a bezodkladne rozpadá, zaujíma stanovisko akéhosi satirika a kritika posledných sympatizantov, čím chce urýchliť súmrak bohov. Môj záver: Lukiános je nepopierateľne talentovaný literát a rozhodne patrí medzi to najlepšie, čo antika zrodila.

1 29.03.2019

"Albert Schweitzer sa zaradil do kultúrnych a sociálnych dejín dvadsiateho storočia ako jeden z popredných pionierov činného humanizmu. Jeho životná cesta je svedectvom neobvykle širokého spektra nadania a záujmov, ale predovšetkým vzácnej mravnej veľkosti a príkladnej jednoty myslenia, cítenia a praktického konania. Nastúpil ju ako filozof, teológ, literát a vynikajúci varhaník, pokračoval ako tropický lekár a zakladateľ nemocnice v Lambarene a dovŕšil ju ako presvedčený stúpenec mierového hnutia, za ktoré sa v poslednom období svojho života výrazne spoločensky angažoval." (Miloš Černý)

"Majme odvahu"

1 27.03.2019

Stavať mosty medzi brehom exoteriky a ezoteriky, by som videl ako esenciálnu ašpiráciu Dalajlámu, ktorú o desať rokov neskôr obdobne a nenásilne napodobil pápež František vo svojej encyklike Laudato Si s tým rozdielom, že témy fyziky, vedomia a genetiky, ktorým sa venuje hlava budhizmu v tejto publikácií, sú v Laudato Si nahradené ekológiou, hydrológiou a problematikou globálneho otepľovania. Dalajláma predstavuje svoje úctyhodné vedomosti zo spomenutej problematiky, ktoré nadobudol...sine educatione et non diletantione, ale mal možnosť priamej naratívnej interpretácie v podaní povolaných. V momente, kedy úspešne presvedčil čitateľa o svojom penze vedomostí, začína predkladať paralely zo starších budhistických prameňov. Tak vytvára jeho svätosť priestor na "zbližovanie vedy a spirituality".

2 26.03.2019

S menom László F. Földényi sa mi po prečítaní titulu Goyov pes bude spájať pozitívna referencia pre každého, kto chce odpovedať na obsedantný hlad po duchaplných esejach hodnotnej akosti. Edícia Eseje (vydavateľstvo Kalligram) sa mi opätovne osvedčuje, a zohráva rolu Ariadninej nite v pomyselnom labyrinte nerozhodnosti. Maďarský literát neobmedzuje svoju pozornosť limitovanou tematikou, práve naopak, predkladá pätnásť kratších, avšak obsažných statí na témy: masa a Canetti, Dostojevského človek a človek Hegelov, filozof Lev Šestov, súmrak vzdelávania, chvála pomalosti etc. Štýl písania je vyvážený, teda nejde o apokalyptickú kritiku problematiky bez nádeje na nádej eg. Lipovetsky, a súčasne je autor dostatočne polemický vo svojich súdoch a záveroch. Niektoré myšlienky vo mne ešte doznievajú, z tých vyberám:

"Človek ľahko podľahne ilúzií, že si je konečne sám sebe pánom, je autonómnou bytosťou, ktorá už nie je povinná skladať účty nikomu a ničomu. Tým, že popiera kozmický poriadok, pokúša sa vytvoriť svoj vlastný, čo v praxi znamená, že chce svetu vnútiť svoju vlastnú vôľu, pričom je nútený popasovať sa s ostatnými, ktorí majú podobné túžby a predstavy. Kto sú tí ostatní? Sú to tí, ktorí sú prítomní aj vtedy, keď chcem ostať sám."

"Zlo: zahniezdi sa vo mne, no pritom ma presvedčí o tom, že ho mám hľadať niekde inde."

"Vzdelanie je synonymom slobody. K jej predpokladom dnes patrí aj to, že sa uzavriem pred umelo šíreným nadbytkom informácií, ktoré očakávajú odo mňa totálne prispôsobenie."

2 24.03.2019

"Ak uvážime výsledky Kramerovej skupiny, zhrnuté v Mytológií starého sveta, máme v rukách solídne, hodnotné dielo, ktoré nám odovzdáva nové pohľady a nové riešenia veľkej väčšiny mýtických námetov najdôležitejších kultúrnych oblastí starovekého sveta." (Dr. Otakar Klíma v doslove)

Po tejto knihe som siahol, pretože som už nemohol ďalej ignorovať nápadnú medzeru v tematike archaických foriem náboženského života, ktorá má v mojom osobitom prípade simplexnú príčinu. Myslím, že majoritná časť nadšencov mytológie prepadne sile mýtu práve pričinením gréckej mytológie a jej imanentného pôvabu. Zvedavá a neukojená nátura pokračuje retrospektívne k mýtom starovekého Egypta, kde to už nemá takú naratívnu dynamiku, ale časté paralely udržia zvedavosť stále v pohotovosti. Tu som svoju cestu archeológa a genealóga mýtu zdanlivo definitívne ukončil a moja zvedavosť sa vyparila niekam do podsvetia k Ozirisovi. Lesk a bieda mýtov si opätovne získala moju pozornosť na odporúčanie Mirceu Eliade, ale tentokrát som sa rozhodol pátrať po najstarších formách náboženského života a nepokračovať v odhalovaní, už pomerne sofistikovanej podoby náboženstva vo forme mýtov. Prizval som do tejto problematiky Emila Durkheima a spoznal možné hypotézy elementárnych náboženských predstáv - totemizmus, animizmus a naturalizmus a práve tu mi vzniklo ono spomenuté teoretické vákuum, pretože od primitívneho totemizmu po kultivované mýty, inými slovami z Gobokli Tepe na Olymp, to je dlhá cesta, ktorá ostala pre mňa skrytá a neprebádaná. Na túto cestu som vykročil s Kramerovým kolektívom, ktorý ma postupne oboznámil s náboženskými ideológiami Sumeru, Akkadu, Chetitov, Kanaanu, Indie, Číny etc. až sme prišli k Egyptu a Grécku, kde som objavil pozostatky svojej prvej výpravy.

2 23.03.2019

Výborná biblioterapia, ktorá dokonale zahnala smútok. Užíval som tri krát denne a sľubovaný účinok - radosť, sa dostavila vždy. O tom, že židovská múdrosť rabínov, chasidov, či gajónov je originálna ma presvedčil už Martin Buber, ale Rosten ma dokázal neraz hlasno rozosmiať.

1 20.03.2019

Podarené kompendium myšlienok, úvah, maxím či nápadov a postrehov nemeckého fyzika, matematika a v neposlednom rade: satirika a kritika Lichtenberga. Aforizmy vynikajú ostrým vtipom, sú zábavné, poučné a už počas autorovho života boli veľmi obľúbené. Autora post mortem oceňovali rôzne veľké osobnosti ako napr.: Kant, Goethe, Kierkegaard, Schopenhauer, Tolstoj, Wittgenstein či Nietzsche. Záverom dodávam, citujúc autora: "Ak máš dva páry nohavíc, jedny predaj a kúp si túto knihu".

3 19.03.2019

Filologická monografia albánskeho prozaika sa sústredí na prvého z veľkej trojice (A., S., E.) popularizátorov tragédie v antike, Aischyla. Kadare sa zamýšľa nad príčinou faktu, že z predpokladanej 90-položkovej tvorby gréckeho dramatika sa nám dochovalo menej ako desať drám. Hypotetické vysvetlenie obsahuje mnohé faktory, ako napríklad...citujem:

"Zdá sa, že pred bránami kláštorov zostalo viac ako tristo antických tragédií, najväčší poklad, aký vytvorilo celé ľudstvo; veľmi veľká časť z nich navždy zanikla. A ak sa niečo predsa len zachránilo v slávnej Alexandrijskej knižnici, spálila to iná viera a iná neznášanlivosť, tentoraz islamská, v mene svojej biblie - koránu (s. 44)."

Ostáva nám, len si povzdychnúť nad stratou, o ktorú sme boli ukrátení. Nešťastný Aischylos, podľa legendy, ukončil svoj život, ako inak, než tragicky: na holú hlavu mu z neba spadla korytnačka, ktorú na neho spustil orol v domnení, že miery na kameň. :)

16.03.2019

"Otec dejepisu" , titul, ktorý je odrazom niečoho, čomu človek Hérodotos zasvätil svoj život. Odhodlane putoval v čase vzostupu antického Grécka, a naopak súmraku ríši úrodného polmesiaca, po blízkych krajinách so zvitkami a zapisoval na ne to, čo sa dozvedel. Otravne prenasleduje zabudnuté, domáha sa pamätí, prehľadáva rodokmene, vyratúva počet padlých, či nasadených a neodbytne klope na dvere každého, od koho potrebuje počuť odpovede. Takto si predstavujem plnenie jeho "otcovských" povinností, a že si tieto povinnosti plnil svedomito svedčí dieťa, ktoré "vychoval".

3 15.03.2019

Osobná konfesia ruského mysliteľa ma ponecháva v presvedčení, že akákoľvek kritická evaluácia autobiografického pokusu zo strany čitateľa, úprimne a sine ira et studio, nie je možná a súčasne sa domnievam, že autobiografia nie je najšťastnejší pokus o popularizáciu subjektívneho života. Ak je odkaz človeka dostatočne inšpirujúci, živý, prípadne nadčasový, nájde si literáta, ktorý ho zveční. Keď sa chytá pera sám "veľký duch" končí to poväčšine dvoma spôsobmi. Výčitkami, namierenými na minulosť, prílišnou kritickosťou voči nezvratnému, alebo v horšom prípade - sebaospravedlňovaním a idealizáciou. Berďajevov pokus vidím ako druhý prípad, pričom sám autor na to reflexívne upozorňuje: "Tu je subjekt príliš zainteresovaný na svojom predmete, stavia sa k nemu vášnivo alebo predpojato, má sklon k sebazveličovaniu, k idealizácii toho istého ja, ktoré tak často býva nenávidené." (s. 252) Autor, ktorého inšpirovala k tomuto kroku celá plejáda spisovateľov duchaplného formátu - Gide, Tolstoj, Goethe, Rousseau - každého z nich podrobuje kritike, pričom zdôrazňuje, že v jeho prípade nejde o vyznania ale o "knihu poznania zmyslu života" napíše predsa len vyznania. Utvrdzujú ma v tom hlavne sebareflexie smerujúce do morálnych úvah, ktoré možno stretnúť za každým rohom a tak začína v knihe dominovať bytostné bilancovanie života.

"Rimamia napríklad poznali všetky mechanické princípy a fyzikálne skutočnosti, ktoré by im umožnili zostrojiť parný stroj, ale vznikla len hračka Heróna Alexandrijského. Príčinou toho bolo, že neexistovala žiadna naliehavá nutnosť. Túto nutnosť so sebou priniesla ohromná deľba práce a špecializácia posledného storočia. Duševná nutnosť našej doby nás prinútila k objaveniu psychológie. Duševné skutočnosti tu prirodzene boli aj skôr, ale nevnucovali sa, nikto si ich nevšímal. Šlo to bez nich. Dnes už to bez duše nejde." (str. 39)

5 07.03.2019

Simone Weil bezpochyby patrí k dlho očakávanej vlne vzostupu ženskej intelektuálnosti 20. storočia, kde by som tiež zaradil napríklad hĺbavú Edith Stein, či rozhľadenú Hannah Arendtovú. Z tejto zbierky by som rád vyzdvihol: Skúsenosť zo života v továrni, v ktorej možno objaviť dokonalú kritiku kapitalizmu vo forme odcudzenia ľudskej individuality na úkor materiálneho blaha, ktoré kriticky vnímal už Marx.

2 06.03.2019

"Je zvláštnou iróniou dejín, že dezinterpretácia a komolenie teórií nepozná medze ani v dobe, kedy sú pramene voľne prístupné." (str. 9)

Erich Fromm v netradičnej pozícií (podobne ako Freud v dielku Mojžiš a monoteizmus) opúšťa na chvíľku psychoanalýzu, aby zvedavého čitateľa upozornil na menej známy (mladší) rozmer jedného z najväčších mysliteľov 19. storočia. Autorov zámer predstaviť Karla Marxa ako humanistu, existencialistu s nadšením pre socializmus (socializmus je spoločnosťou, v ktorej materiálny záujem už nemá hlavný význam, str. 18) a kritika kapitalizmu (kapitalizmus urobil z peňazí a materiálneho zisku hlavnú ľudskú motiváciu, str. 17) podkopáva notorickú predstavu materialistického Marxa, ktorý vidí človeka len v kontexte hospodárstva a proletariátu. Kniha obsahuje okrem Frommových úvah zopár zlomkov z Marxovej mladšej tvorby.

05.03.2019

"Aj keď sa človek takto stal fantastickým a súčasne zúfalým, predsa môže dobre žiť ďalej, akoby nič - aj keď sa to obvykle skryť nedá - môže byť človekom ako iný a zaoberať sa vecami všednými, oženiť sa a plodiť deti, byť ctený a vážený: možno sa vôbec nespozná, že mu v hlbšom zmysle chýba ja. Nad tým si svet neláme hlavu; na Ja človeka sa svet pýta zo všetkého najmenej, veď ak ukážeme, že ho vôbec máme, môže to byť pre svet veľmi nebezpečné."

Útle dielko o hlbinách zúfalstva píše už neskorší Kierkegaard, ktorý nachádza čiastočnú útechu pred svojim utrpením (výsmech žurnálu Korzár, neschopnosť rozhodnúť sa v otázke manželstva s Reginou/či slobody, smrť otca, opovrhovanie verejnosťou) v náručí najvyššieho, čo má za následok konfesionálny konotát druhej časti = zúfalstvo je hriech. Prvá časť - Choroba k smrti je zúfalstvo - je výhradne filozofická a môžeme v nej nájsť prvky existencializmu vo forme ťaživých, bytostných otázok; ďalej zlomky humanizmu a individualizmu ktoré autor odhaľuje pri úvahách nad zdanlivo nezvratným zúfalstvom: "Ak sa chceme vidieť v zrkadle, musíme sa najskôr poznať; ak sa však nepoznáme, neuvidíme seba, ale len nejakého človeka." V závere by som ešte citoval poučný príbeh, ktorý autor v dielku uvádza:

"Hovorí sa, že raz prišiel do hlavného mesta chudobný sedliak bosí. Tu získal toľko peňazí, že si mohol kúpiť pár punčoch a pohodlné topánky. Peniaze mu ešte ostali a tak sa rozhodol, že sa opije. Keď sa potom opilý pokúšal nájsť cestu domov, uprostred jednej spadol a zaspal. Neskôr po ceste prechádzal voz a kočiš zbadal sedliaka ležať uprostred cesty. Vykrikoval na neho, aby sa uhol, inak mu prejde po nohách. Opitý sedliak sa prebudil a pozrel na svoje nohy, na ktorých mal ešte stále nové topánky a pančuchy , nespoznal ich a tak odpovedal: len smelo, to nie sú moje nohy!"

1 27.02.2019

Myslím, že nešťastný inkvizítor Boblig bol v predošlých komentároch už objasnený a charakterizovaný skutočne obsažne a k spokojnosti ďalších, ktorí komentáre ešte len napíšu. Mňa však v celom tom tragickom divadle ľudskej márnosti (žiadny diabol, len človek) oslovil svedok pravdy - Kryštof Lautner. Človek, ktorý ľudskú malosť, ktorej je film tak preplnený prevyšuje svojou cnosťou a duchovnou slobodou. Rozhodnutie, žiť v pravde = vystaviť sa súdu. V mnohých prípadoch, vlastne rozsudku smrti, ktoré sa v priebehu dejín len mierne odlišujú v spôsobe vykonania samotného rozsudku: bolehlav, kríž, hranica, šibenica...atď.
Rozmýšľam, čo robíme s ľuďmi, ktorí nájdu odvahu žiť v súlade s pravdou dnes, totiž súdy, ktoré spomínam stále prebiehajú...je pravdou, že už nikoho nenútime vypiť bolehlav, či zhorieť na hranici, avšak "súdne zasadnutia" prebiehajú v spoločnosti bez prestávky. Obvinený prichádza o členstvo v "osvietenej" a "humanistickej" kompánií. Kto vlastne je? Čo si o sebe myslí? Kto mu dal právo, hovoriť pravdu a nastavovať nám zrkadlo? Robí zo seba "boha"!! Výborné dielo v mnohých ohľadoch!!!

17 26.02.2019