Mimir komentáře u knih

"Kýros vraj poznal mená všetkých mužov vo svojej armáde, Alexander poznal mená svojich mužov a Lucius Scipio svojich; Cineas opakoval mená všetkých senátorov; Mithridatés z Pontu poznal všetky jazyky (22), ktorými sa v jeho ríši hovorilo; Grék Charmadas poznal obsah všetkých zväzkov v knižnici."
Historička Franics Yates Vás vo svojej pútavej knihe pozýva na zaujímavú rozpravu o umení pamäti - inými slovami Vám autorka poodhalí odpoveď na otázku, ako bolo možné, že veľa Grékov poznalo Ílias (16 000 veršov cca) naspamäť. Autorka systematicky a chronologicky postupuje od otcov umenia - Simonidés z Kea a Metrodóros zo Skepsy, pokračuje u Quintiliana a Cicera, ďalej Albert Veľký a Tomáš Akvinský a nakoniec neskorý stredovek s dominantnou Giordana Bruna. Myslím, že dielo obsiahneme z veľkej miery v tvrdení, že sa primárne sústredí na mnemotechnickú stratégiu pamäťových palácov založenú na imagináciách - svojho času nazývanú "loci". Pre záujemcov o praktickejší a jednoduchší návod k mnemotechnickým pomôckam, odporúčam knihu od Derrena Browna - Mágia a manipulácia mysli. Ak prehliadnete komerčný obsah a akýsi úsmevný okultizmus, nájdete v knihe kapitolu s mnohými pamäťovými technikami a učebnými metódami.

2 24.02.2019

V doslove (2015) Evy Beránkovej čítame: "spoveď falošného proroka" a "neskutočne ukecaný advokát topiaci sa vo vlastnej pýche a nikdy nepovolujúcich výčitkách svedomia", to je podľa môjho uváženia unáhlené a preexponované vyjadrenie, podobne ako expresívny opis spomínanej osoby na Camusovho Cudzinca: "slnečný román oslavujúci pohanskú nevinnosť tichého alžírskeho barbara".
Myslím, že Jean Baptiste Clemence nie je len falošný prorok a ukecaný Narkissos. V istom zmysle Clemence predstavuje bytostný monológ, ktorý už nezniesol ťarchu lží a ilúzií obklopujúcich jeho zovretú osobnosť. Ten dlhý a trýznivý hlad po čerstvom závane pravdy, po pravdivom "vyrozprávaní sa" odniesol anonymný, náhodný a sympatický svedok. Pohrávam sa s predstavou, že autor ponúka miesto anonymného poslucháča každému z nás a zároveň vidím v Clemencovi zrkadlo, v ktorom každý nájde kúsok seba. S dostatočnou mierou sebakritiky a pokory, snáď ani nie je možné sa nad Clemencom pohoršovať, a ak predsa len čitateľ odvracia zrak a chce Clemenca súdiť, tak možno len preto, že: "podozrieva Jeana, že hltal život plnými dúškami a bezstarostne spočíval v náručí šťasteny. Niečo také sa neodpúšťa. Kto nosí na čele pečať úspechu, dopálil by aj nebožtíka." Práve "súdom o druhých" venuje autor najdlhšie úvahy a domnievam sa, že povolania oboch hlavných "aktérov" nie sú deťmi náhody. Odmenou čitateľovi, ktorý vydrží počúvať Clemensov monológ až do konca bude akási spomienka s porozumením pre Clemensa, ktorého stretne v reálnom svete, a že ich tam nie je málo, stretnutie je pravdepodobné.

2 20.02.2019

Octavio Paz vo svojich esejach píše:

"Nie je možné kritizovať akúkoľvek báseň, každá je unikátna a dokonca aj preklad už báseň pozmeňuje."

S autorom súhlasím, pretože keď vzniká báseň, a my vyslovujeme nevysloviteľné pomocou symbolov a mystiky, vyhneme sa tak neplodnosti okamihu, kedy si básnik uvedomí nedostatočnosť bežných slov, no zároveň báseň zahaľujeme plášťom tajomna. Paz-ova tvorba je vyladená do krehkej rovnováhy, je citlivá no súčasne prekypuje symbolikou. Domnievam sa, že som veľa toho neodhalil, avšak i to málo ma dostatočne zasýtilo.

"Chcel spievať, spievať,
aby zabudol
na svoj pravý život lží
a spomínal
na svoj lživý život právd."

3 18.02.2019

Impeccable! V myšlienkach a pocitoch, ktoré vo mne ešte doznievajú, konštatujem, že toto dielko bezodkladne zaraďujem medzi to najlepšie, s čím som sa vo svete beletrie stretol, bárs tento svet nenavštevujem tak často, ako svet Apolónsky - svet svetla a rozumu. Ako tak prechádzam komentáre, utvrdzujem sa v presvedčení, že k hlbšiemu pochopeniu Cudzinca a súčasne doceneniu, musí byť čitateľ nositeľom istej skúsenosti, ktorá sa mi zdá kľúčová. Tým nechcem povedať, že bez nej všetko podstatné čitateľa obchádza, ale esenciálne posolstvo ostáva jeho očiam skryté. Tou skúsenosťou je nepríjemný zážitok, kedy si človek zažil "súdny proces" okolia, pričom obžaloba znela: Inakosť!

Meursault, v ktorom Camus odhaľuje "ťaživý pocit bytostného odcudzenia spoločnosti", nezaplakal na pohrebe svojej matky, na druhý deň šiel do kina a noc strávil v spoločnosti Marie - správal sa hrubo v rozpore s očakávaním iných! Odvaha ukázať spoločnosti svoju úprimnosť, strhnúť masky a utiecť do náručia slobody sa ukázala ako precenená a nepochopená. Následky pokryteckých, avšak "morálne a spoločensky" spôsobilých jedincov nenechali dlho na seba čakať a ponáhľajú sa bez spytovania svedomia vrhnúť kameňom, aby bol tento "cudzinec" navždy umlčaný a nestihol sa stať precedensom.

Celý súdny proces je bravúrna metafora, ktorá dokonale zrkadlí rozmer triviálnej frašky. Meursault nebol súdený za vraždu, Meursault sa dopustil: citového chladu, non-konvenčného správania, ateizmu, nemanželského sexu, ignorácie smútku, letargie a prílišnej uvedomelosti životných absurdít. Meursault je iný, je príliš úprimný a autentický. V tejto domnienke ma utvrdzuje v prvom rade nezmyselnosť súdneho procesu - napríklad úplná ľahostajnosť sudcov pri vypočúvaní svedkov, alebo obžaloba prokurátora, namierená na hrdinovu inakosť a nie zločin. Neplakal nad telom matky, ani na pohrebe, pil kávu a fajčil v dome smútku, nedržal smútok, zabával sa a randil...och dámy a páni, Antikrist! Iracionalita súdu taktiež pozabudla na fakt, že usmrtený vytiahol na vraha nôž, čo ostalo zabudnutým faktom a možno nádejou na únik k sebaobrane, to ale nebolo pre autora podstatné, ako vlastne celé súdne dianie. Keď spoločnosť súdi "cudzincov" nepozná milosť a nepýta sa na názor obžalovaného, či dokonca úprimné vyznanie.

Camus cítil tiež potrebu prezradiť čitateľovi svoj postoj k náboženstvu, ktorý zobrazil unikátne v dvoch situáciách: pri teatrálnom a nepríčetnom mávaní krucifixom nad jeho hlavou v podaní sudcu, ktoré slovne sprevádzal výčitkami a nepochopením nad tým, že sa obžalovaný odmieta utiekať k najvyššiemu a druhý krát, pri nanútenenej návšteve kňaza pred vykonaním rozsudku. V závere, možno odhaliť Camusovho Sizyfa v spokojnosti, ktorú Meursault pociťoval napriek absurdnosti a iracionalite svojej situácie.

7 15.02.2019

Byť či nebyť? To jediné stojí za úvahu, na tom jedinom záleží. Shakespearové slová, vyslovené Hamletom bezodkladne ožívajú v prvej rade esejí Camusa, v ktorej nachádzame prvky tak typické pre bytostné kontemplácie existencialistov: problematickosť bytia, rozporuplnosť, nerozhodnosť, tragickosť, paradox a autorom doplnená absurdnosť (nerozumnosť, iracionalita, nezmyselnosť).
Ako žiť s pocitom absurdna? Má sa človek zabiť, spáchať samovraždu alebo nie? Pre lepšie pochopenie autorových bytostných otázok, je vhodné brať zreteľ na dobové pozadie, kedy mladý Camus Sizyfa písal: masové vyvražďovanie, vojnové zločiny, holokaust, bezmocnosť a trpkosť druhej svetovej vojny. Bezúčelné, absurdné utrpenie. Ako a prečo žiť v tomto absurdne? Myslím, že na to sa snaží odpovedať autor v poslednej časti knihy, v samotnom Mýte o Sizyfovi. Situácia postavy klasickej mytológie je bezcieľna, márna a absurdná - nemá účel. Koniec je však optimistický, plný nádeje. Autor sa zameriava na Sizyfove prežívanie. Keď kameň opäť raz padá a Sizyfos sa vracia poň, cíti sa šťastný. Prečo? Pretože bohovia ho chceli zlomiť, potrestať, zotročiť, ponížiť a to sa im nepodarilo. Zotročili jeho telo, ale nie jeho ducha. Sizyfos ostáva slobodný, pretože si je vedomí absurdnosti tejto situácie a vďaka tomu má od toho odstup. Slobodný, reflexívny náhľad. Tento názor ma ponecháva samotného s otázkou, že pokiaľ je situácia skutočne absurdná, tak je moja sloboda celkom irelevantná, pretože nemá zmysel podobne ako moje šťastie.

5 13.02.2019

Ak sa táto knižka dostane do rúk spisovateľskej duši, už spoločnosťou ocenenej alebo zatiaľ v skrytosti tvoriacej pre potešenie svoje a blízkych, povie si: Orwell mi hovorí zo srdca. Objaviť sa hneď v prvej úvahe s názvom: Prečo píšem, vo všetkých štyroch bodoch, ktoré autor uvádza ako odpovede, znamenalo pre mňa bezprostredné pochopenie. Ďalšie myšlienky už boli blahodárne, pretože posilňovali vzťah vzájomných sympatií - Smrť obesením nenechá nikoho chladným, Úvaha nad žabou obecnou a jej finálna myšlienka: " Planéta Zem stále ešte obieha okolo Slnka a ani diktátori, ani byrokrati, bárs s týmto procesom nesúhlasia, nie sú schopní ho zastaviť." je ako to už býva u Orwella zvykom, originálne nadčasová, a Spoveď recenzenta kníh je až nietzsche-ovsky úprimná a poučná v slovách: "Dokiaľ nemáte ku knihám nejaký profesionálny vzťah, neprídete na to, aké zlé väčšinou sú. Vo viac ako deviatich prípadoch z desiatich, by objektívna kritika znela: Táto kniha nemá žiadnu hodnotu." Vyjadril som sa len veľmi parciálne, a všetky eseje v tejto zbierke nesú svoje posolstvo a verím, že aj tie politické, ktoré mňa však osloviť nedokážu. Ak narazíte na túto knihu, vezmite si ju.

3 10.02.2019

Ach hetéry, kňažky "lásky", ani vy ste sa neubránili profesijnej dekadencii a dnes už Vás sotva možno nazvať kultivované spoločníčky. Dokonale zrkadlíte evolúciu (involúciu) doby a predstava tanca, spevu, hry na cimbal či lýru, filozofickú dišputu alebo literárnu kritiku v dnešných nevestincoch je predstavou tragicko-humornou. Podobne sa nám vysmieva predstava, že by našiel dnešný politik na tomto mieste okrem pohlavných diagnóz, ušľachtilú manželku - ako sa to pošťastilo Periklovy a práve aténskeho politika spomína hetéra Tháis, keď objasňuje nechápavému Euthydémovi, akou chybou je, uprednostniť filozofiu pred jej láskou.
"Si ty ale blázon, Euthydémos, veď ani nevieš, čo je zač, ten sofista, ktorý sa tvári tak neprístupne a prednáša Vám tie svoje obdivované preslovy! Celé jeho učenie, to sú len frázy a dym prázdnych slov, jeho jediným cieľom je ťahať z neskúsených mladých ľudí peniaze, ty hlupáčik. Len si zrovnaj hetéru Aspasiu a sofistu Sokratesa* a uváž, kto z nich vychoval lepších mužov: zistíš, že jej žiakom bol Perikles a Sokratovým zradca Krítias."

*pokiaľ ma pamäť a zdroj neklame, Sokrates bol nepriateľ sofistov a mal sa k nim asi ako Kristus k zákonníkom a farizejom

1 08.02.2019

Pre ne-básnika je Luk a lýra veľké sústo a preplávať bohaté more postrehov k umeniu poetickému, z ktorých autor jemne rozvíja myšlienky spoločensky ladené, je nad moje racionalitou ochromené vnímanie. Sprevádzal ma neutíchajúci pocit, že toto je kniha básnika, úprimné odhalenie jeho ideálov tvorby a jeho vyznanie k básni ako k nejakej múze, ktorá sa mu dala spoznať. Ak sa však básnik rozhodne povedať niečo inak než jazykom lyriky, predstavujem si to tak, ako to povedal Paz v týchto essays. Snáď každá veta je štylisticky dokonalá, jemná a krehká, avšak zároveň mnohokrát kritická. Umenie paradoxu, bravúrne zvládnuté básnikom. Už teraz tuším, že sa k tejto knihe ešte vrátim, ale až vtedy, keď život dostatočne zatočí s mojimi pozitivistickými paradigmami.

"Je teda možná filozofia bez slov? Symboly sú tiež jazykom, dokonca aj tie najabstraktnejšie a najčistejšie ako symboly logiky a matematiky. Avšak znaky musia byť vysvetlené a tie nejde urobiť inak, než jazykom. Ale predstavme si nemožné: filozofiu, ktorá vládne symbolickým alebo matematickým jazykom, bez ohľadu na slová. Človek so svojimi problémami - základná téma každej filozofie - by v nej nenašiel miesto. Človek je neoddeliteľný od slov. Bez nich je nepostihnuteľný. Človek je bytosť zo slov."

"Slovo je mostom, ktorým sa človek snaží prekonať vzdialenosť, ktorá ho oddeľuje od vonkajšej skutočnosti."

"Atómová zbraň. Už len jej existencia je faktom, pred ktorým sa doslova rozplýva myšlienka pokroku, nech už máme na mysli pozvoľný vývin či revolučný skok."

1 07.02.2019

V predošlej tvorbe môžeme Ericha Fromma vnímať z pozície popularizátora tematiky nevedomia zrozumiteľnou a o kultúrny aspekt obohatenou teóriou, ktorá nachádzala inšpiráciu prevažne v ľudskej patológii - tzn. nekrofília, malígna/benígna agresia, deštruktívne správanie etc., inými slovami, nazerali sme na spoločnosť očami psychoanalytika. V zbierke zväčša nepublikovaných pozostalostí, skĺbených dokopy blízkym Rainerom Funkom pod názvom Umenie počúvať sa stáva témou in medias res samotná psychoanalýza ako terapeutický proces. Fromm chce predstaviť terapeutickú prax psychoanalýzy s najväčšou možnou mierou autenticity a preto nemôže obísť osobnosť jej zakladateľa.
Carl Gustav raz povedal: "Som rád, že som Jung a nie jungián", odvážne sa domnievam, že k životu opätovne prebudený Darwin by adresoval podobné slová neodarwinistom a konečne, uvažujem, čo by povedal Sigmund Freud na cesty psychoanalýzy druhou polovicou 20. storočia. Medzi riadkami, ale aj v riadkoch nachádzame ašpiráciu autora, argumentovať proti sexuálno-infantilnej obmedzenosti Freuda a rannej psychodynamiky. Preniknúť hlbšie k zmyslu psychoanalýzy znamená, odložiť libido a patológiu smerujúcu ku komplexom, znamená to objaviť jej esenciálnu axiómu, ktorú príslovečne vyjadril Fromm nasledovne: "Čo je cieľom psychoanalýzy? Je to veľmi jednoduchá otázka a myslím, že je na ňu veľmi jednoduchá odpoveď. Poznať samého seba." Aký zmysel prináša vyššia miera sebapoznania, snaha spoznať nepoznané? Autor: "Čím lepšie sa poznáme, tým sú naše rozhodnutia správnejšie. Čím menej sa poznáme, tým zmätenejšie rozhodnutia robíme." Fromm nepochybne vníma psychoanalýzu ako veľkú výzvu k sebapoznaniu, ktorú v nej videl aj samotný Freud či mystický Jung. Odhaľovať skryté nevedomie alebo tieň, je tým istým zámerom vyjadreným inak. Nezostávajme sami sebe nepoznaní.

2 06.02.2019

Pravdepodobne všetci poznáme aforizmus: sto krát počuť je menej ako jeden krát vidieť a ani desať kníh o džungliach či savanách nenahradí precítený okamih v týchto ekosystémoch. Vidieť stádo antilop mierumilovne spásať obrovské africké savany alebo prales v celej jeho impozantnosti je zážitok, ktorému sa len sotva vyrovná fotografia v knihe, či dokument. Odhodlať sa napriek tomu priblížiť rôznorodosť planéty Zem každému takouto formou, vyžaduje silnú túžbu zdielať spomenutú nádheru aspoň čiastočne. Kto iný by bol povolanejším k tejto neľahkej úlohe než David Attenborough, ktorého entuziazmus a nadšenie z prírody je tak úprimné ako neskrývané.

4 02.02.2019

"Pocem, synu, a uč se moudrým býti"...to je odpoveď na dotaz, dá sa lakonicky a súčasne lapidárne zhrnúť esenciálna myšlienka tohto zborníka esejí?
Niečo málo slov moc toho o knihe a autorovi neprezradí a preto skúsim nerozhodným záujemcom povedať viac. Prof. Komárek svojou tvorbou sprostredkováva spoločnosti kriticko-ironické pohľady na báze mnohostranného prehľadu a nesporného nadania na "Montého žáner".Ťažký intelektuál, akým sa javí, nikdy nenapíše.."Myslím si to a to, pretože..." ale každá myšlienka je plodne amplifikovaná na dve/tri strany formátu A5 k čiastočnej spokojnosti autora. Štylistika je možno pre čitateľa náročnejšia, ale mám pocit, že u prof. Komárka je to už obligátna kontúra.

Niektoré perly...
"S istou rezervou môžeme povedať, že budujeme postindustriálnu spoločnosť s genetickou výbavou temného paleolitu."

"Mať potomkov a mať žiakov je u ľudí len rôznou formou toho istého."

"Zdravie býva väčšinou chápané nie len ako neprítomnosť choroby - z tohoto hľadiska je zdravý človek väčšinou len nedbalo vyšetreným chorým - ale aj ako subjektívny pocit celistvosti, harmónie a chuti do života."

"Kto ukazuje iným moc nad sebou, nepriamo tým demonštruje, že by ju mohol mať aj nad nimi."

"Ak máme moc, povedzme rozšliapnuť chrobáka a učiníme tak, nie len že sme ukázali vlastnú malosť a surovosť, ale nemáme už ani toho chrobáka, nad ktorým by sme vládli - zostala tu po ňom len chitínová placka."

"Len jedna skutočnosť je viac skľučujúca než vševediaci a k všetkému sa vyjadrujúci starec: vševediaci a k všetkému sa vyjadrujúci mladík."

1 01.02.2019

Je to podivná vec. Tisíckrát som bol postavený pred otázku, či už pacientmi alebo známymi: "Pán doktor Peck, prečo je na svete zlo?" Ale za celé tie roky sa ma nikto nespýtal: "Prečo je na svete dobro?" Je to akoby sme automaticky predpokladali, že tento svet je vo svojej podstate dobrý, len bol akosi, nikto nevie ako, zamorený zlom. Keď sa nad tým zamyslíme, dávalo by nepochybne viac zmysel pokladať tento svet za prirodzene zlý, ktorý bol nejakým záhadným spôsobom nakazený dobrom.
Začínam slovami autora, ktorých výstižnosť ma zaskočila uvedomením, že som sa nad svetom takto nikdy nezamyslel. Podobne ma prekvapila "zmluva s diablom" ako mentálny konštrukt, ktorý sa stal poslednou nádejou v boji s OCD. Zdá sa, že racionálne podaná psychiatria dokáže zodpovedať mnoho nezodpovedaných otázok, ktoré sa dovtedy pred zvedavosťou človeka skrývali pod rúškom tajomnosti, prípadne mystiky. Podľa môjho uváženia, je ašpirácia objektívne patologizovať zlo prehnaná. Spomínam si na výrok jedného spisovateľa: na svete neexistujú zlí vlci, len vlci nešťastní. Táto metafora skrýva myšlienku, že zlo má svoj skrytý motív a ten môže byť patologický (väčšinou je), ale zlo samotné by som si napr. v MKCH nevedel predstaviť. Celkom sa teda udivujem nad tým, že autor ako praktizujúci lekár - psychiater, odignoroval spomenuté diagnózy - OCD v prípade Georga, patologické vzorce výchovy v prípade Bobbyho rodičov etc. a namiesto toho sa snažil skoncipovať zlo ako samostatnú, všeobecne platnú diagnózu. Taktiež ma rušilo neustále sa odvolávanie na "vedecký prístup", ktorý ale vedecký vo svojej podstate samozrejme nebol (ide skôr o teoretické úvahy okorenené kazuistikami). Akoby autor tušil nejakú slabinu, ktorú som v knihe nebádal, kým ju autor sám zbytočne nevytvoril opakujúcou sa frázou. Kapitola o exorcizme so mnou nejak zvlášť nepohla a ostávam nezaujatým skeptikom. Kniha ale výborne mapuje život ľudí, ktorých by sme zdanlivo diagnostikovali opotrebovaným výrazom "v pohode". Takisto ukazuje aj perspektívu psychoterapie z pohľadu psychiatrov a psychológov a k tomu, len obdiv a rešpekt nad mierou trpezlivosti s pacientmi.
Boj za odstránenie ľudského zla začína vždy pred vlastným prahom, a sebaočisťovanie bude našou najväčšou zbraňou.

3 28.01.2019

Spôsob akým Graves podáva mýty samotné získal u mňa menšie sympatie ako jemne sarkastický Zamarovský, z čoho chcem vyvodiť odporúčanie pre tých, ktorých úmyslom je oboznámenie sa s príbehmi Olympu, Tartaru, Podsvetia, či notoricky známymi heroickými bájami - doporučil by som Zamarovského. Ak je čitateľova zvedavosť neuspokojená a navodzuje otázky smerujúce k motívom vzniku, či významom mýtov pre svoj dobový kontext, potom sú Gravesove explikácie tým krokom naviac, ktorý u Zamarovského nenájdeme. Ak Graves pred erudovanosťou čitateľa v tematike neobstojí, potom snáď možno presmerovať už len na Kerényi-ho, či v prípade záujmu o všeobecnejšie uchopenie mýtu a symbolu - Mircea Eliade.

2 21.01.2019

S hanbou priznávam, že prof. Neubauera mi predstavil až prof. Komárek, inými slovami, žiak ma priviedol k svojmu učiteľovi, čím som sa dostal k prameňu, ktorý zásobuje širokú verejnosť poznaním biológie a jej vzťahov s kultúrou alebo filozofiou. S akcentom na blízku históriu, vidím v prof. Neubauerovi akýsi precedens éry teoretickej biológie, na ktorý zareagoval spomínaný prof. Komárek, a tak pokračuje snaha ukojiť záujem verejnosti o kriticko-intelektuálny pohľad na aktuálne témy eg. evolúcia, etológia, vzťahy kultúry a fauny. Čomu venuje kniha pozornosť dokonale vystihuje kratučká úvaha z prebalu: "Novovek nemá záujem porozumieť tomu, čo sa prostredníctvom sveta zjavuje. Chce uhádnuť, čo sa za ním skrýva. Nepýta sa na zmysel, ale na mechanizmus. Svet mu nie je tajomstvom, ale problémom. Nemá použitie pre bláznivosť blázna podkopávujúcu každú istotu, ale chce vysvetlenie s návodom k použitiu. Tým stráca zmysel pre druhú stranu bláznivosti - múdrosť. Radcu vládcov nahradí odborník."
Kniha obsahuje mnoho fragmentov Neubauerových úvah, ktoré budia v čitateľovi bázeň pred autorovým prehľadom a myšlienkovým uchopením problematiky. Dovolím si ešte citovať odpoveď prof. Neubauera na otázku stvorenia, ktorej irelevantnosť ma pobavila (nakoľko je opýtaný biológ): " V spore medzi kreacionizmom a evolúciou sa k žiadnej strane neprikláňam. Nie preto, že by som chcel zostať nestranný, ale skôr preto, že nemôžem prestať byť mnohostranný. Mnohostrannosť neznamená ľubovoľné striedanie hľadísk, bez ohľadu na to, ako sa k sebe majú, ako sa spolu zrovnávajú, alebo či si neodporujú. Nejde o pohodlný, estétsky relativizmus, ľahostajný k tomu, ako to v skutočnosti je."

3 21.01.2019

Na knihu odkazuje prof. Komárek kde len môže a po prečítaní konštatujem, niet divu. Na jej obsah možno nazerať dvoma spôsobmi. Prvý - nazvime ho vedecký - ktorý docení hlavne záujemca antropológie, etnografie, či sociológie s orientáciou na primitívne kultúry, je nesporne očakávania presahujúci. Myslím, že sa nikdy nepriblížila veda tak blízko k pochopeniu procesu, na začiatku ktorého stojí primitívny človek a na jeho konci človek civilizovaný. A práve na otázky typu, aký bol náš predchodca, aký bol človek primitívny, dávajú odpoveď antropologické a etnografické výskumy v domorodých komunitách, poprípade - neuveriteľná zhoda okolností v živote dievčatka Helleny Valerovej. Druhý spôsob - akým možno nazerať na knihu - je nazerať na ňu ako na akúsi autobiografiu životnej etapy dospievania Vallerovej v diametrálne odlišnej kultúre, ktorá ju naratívne opisuje Bioccovi s neskutočným zmyslom pre detail. Pri čítaní textu som mnoho krát skepticky opakoval prečítanie určitých úsekov, pretože som sa len ťažko prinútil uveriť tomu, akým okolnostiam (hady, šípy, hlad, úteky pralesom) dokázala mladá žena čeliť s neutíchajúcou túžbou prežiť ďalší mizerný deň. Pomyslel som si, ak by sme zobrali mladé dievča spomedzi radov generácie Z (grown up digital) a ušetrili ju toho dramatického úvodu, ktorého Vallerová ušetrená nebola, priviedli ju do pralesa a nechali na zodpovednosť vlastnej vynaliezavosti a schopnostiam, bojím sa, že prvý záchvat úzkosti by nespôsobilo uvedomenie si závažnosti situácie, ale oznámenie o absencii akejkoľvek možnosti Wi-Fi pripojenia. Nezlomnosť, ktorú Vallerová ukázala, ďaleko presahuje moje ideály o ľudskej bojovnosti. Jej návrat bol trpkým sklamaním, ktorý zakončuje vetou: "...predstavovala som si u bielych všetko úplne inak." Tu vyvstáva myšlienka, že ešte vždy je ľudská neochota lepšia ako šíp s jedom na hrote a každodenný boj o život. Prof. Komárek argumentuje proti dobovým kritikom a pesimistom, že žijeme v najistejšej dobe, a pomerne dlho bez globálneho konfliktu. Predstava, že každý deň prináša mnoho na život siahajúcich okolností, ktorá bola pre Vallerovú realitou, by mohla poopraviť tak negatívnu mienku o spoločenskom status quo. Záverom citujem prvého manžela Vallerovej, Fusiwe-ho, ktorý než vydýchol, poradil svojej manželke: "Tvoji rodičia ešte žijú, vyhľadaj ich! Bež za nimi, pretože ty a naši synovia nebudete dobre žiť v tejto zemi."

8 15.01.2019

Esenciálne posolstvo knihy môžeme čiastočne vystihnúť vetou zo strany 25: "Myseľ vytvára posadnutosť budúcnosťou ako únik z neuspokojujúcej prítomnosti." Precítiť bázeň a chvenie pri pohľade na jasnú nočnú oblohu alebo pri tečúcom potoku na lesnej bystrine...to je schopnosť naplno uchopiť bytie okamihu a tak sa aspoň na malú, blahodárnu chvíľu vymaniť z reťazí času a súčasne si plnohodnotne uvedomiť seba. Kniha teda má čo ponúknuť a môže obohatiť hlavne v boji proti stresu, či pomôcť si osvojiť relaxačnú techniku. Avšak, Tolle v mnohom preháňa, prípadne slepo zjednodušuje, nie, všetky Vaše problémy nie sú dôsledkom "zlej" mysle, ktorá má na Vás manipulatívny dosah a takisto nie je exekutívnym či výsostne kardinálnym činiteľom Vašej mentálnej existencie. Záverom teda tri hviezdičky, pekný priemer, obohacujúce , inšpiratívne, ale...zdravý nadhľad. Pravdou však ostáva, že precítiť prítomnosť okamihu je výzvou pre hektickejšie a hektickejšie zajtrajšky.

1 08.01.2019

Subjektívne ladené eseje s explicitne vyjadreným postojom na témy moc a psychosomatika, napísané kriticko-ironickým štýlom, pričom autor kontinuálne zabieha do biológie, etológie, zoológie, antropológie, psychoterapie, psychológie, medicíny, sociológie a nie zriedka si aj zafilozofuje - teda odborová pluralita= povrchný stret plytkých myšlienok (z každého rošku trošku)? V tomto prípade nič také! Neostáva, než vyjadriť obdiv nad rozsahom prehľadu Stanislava Komárka, ktorý siahá ďaleko za horizont priemeru. To chápem ako motív, ktorý viedol autora k tomu, aby sa chopil pera a agilne začal s produktívnou a nutno dodať, osvetovou tvorbou. Nemenej kvalitné sú jeho prednášky na youtube. Hovorí sa, že dobrá kniha otvára ďalšie, ak toto berieme ako kritérium, tak je podľa môjho uváženia splnené (chystám sa na: Ettore Biocca a Ruidiger Dahlke). Spasenie tela je prvý titul od Stanislava Komárka, s ktorým som sa stretol, už teraz viem, že nebude posledný - veľké odporúčanie!

2 02.01.2019

Z autorovej tvorby je zrejmé, že sa orientuje na dnes kolaterálne diagnózy klinickej psychológie/psychiatrie, svojho času nazývané psychopatie - dnes, poruchy osobnosti. Nejde o psychotickú ani neurotickú patológiu ľudskej psyché, skôr ich definujeme ako extrémne vystupňované črty osobnosti, avšak v dnešnej populácií sú nemenej bežné ako úzkostné či fobické neurózy. Ich liečba je výlučne psychoterapeutická, bez nasadenia farmák, a preto je veľmi vhodné, že v Rohrovi nachádzame autora-terapeuta, ktorý môže obsahom svojich kníh priblížiť paranoidného, narcistického, anxiózneho, či závislého človeka s dostatočnou mierou sebakritiky k ozdravujúcej úvahe nad sebou samým. "Nedokážem povedať nie. Nedokážem byť sám. Pokiaľ prežívam nejaký vzťah, ako by môj vlastný svet zmizol." píše autor na zadnej časti prebalu a vystihuje tým dokonale opätovné zlyhávanie človeka na ceste k osobnostnej samostatnosti, ktoré si bezradne vysvetľuje ako "nešťastie v láske" alebo "človek je predsa tvor spoločenský, je prirodzené, že chcem stále niekoho pri svojom boku". Problematika je živá v dvoch kontextoch - 1. rodič a dieťa, 2. partner a partnerka. Oboje sa prelína a recipročne kompenzuje. Je teda prirodzené, že autor začína, simultánne s ozrejmovaním rozprávkovej symboliky, obdobím detstva. In medias res by sme mohli upraviť do formy In medias radix, teda rovno ku koreňu, v tomto prípade je to vzťah k obom rodičom, ktorý sa neskôr nápadne odzrkadlí vo vzťahu k partnerovi-ke. Po Narcizme a Hystérií opäť výborné čítanie, ktoré odporúčam samozrejme širokému okruhu záujemcov, primárne však párovým terapeutom, prípadne párom, ktoré túžia zatiahnúť na hlbinu.

4 28.12.2018

Na prebale nachádzame: "...Attila je oveľa viac ako len ošúchané klišé barbarstva. Je to príbeh muža s úžasnými schopnosťami, ktorý uviedol do pohybu dovtedy nevídané armády." O tomto mužovi a jeho epoche som sa chcel dozvedieť viac faktov a práve s "faktami" je to celkom problém. John Man nepíše svoju prvú knihu z obdobia zahmlenej histórie, a preto si je vedomí nástrah vyplňovať prázdne miesta vlastným úsudkom k spokojnosti čitateľa alebo prijať tvrdenia dobových historikov, ako tvrdenia reálne. Opatrne a s obozretnosťou autor skladá mozaiku Attilovho života z toho mála, ktoré prešlo sitom hodnovernosti. Neponáhľa sa konšpirovať, pričom máme pred sebou knihu s ideálnym rozsahom 250 strán, aj vďaka rôznym odbočkám do archeológie, dnešného odkazu Hunov (Lajoss Kasai), či autorovým úvahám nad rôznymi vplyvmi skúmanej problematiky na dnešný status quo. Záverom hodnotím knihu ako príjemnú exkurziu do Európy a jej chaotickej situácie v 5. st. (75%).

27.12.2018

Po predošlých tituloch od Richarda Dawkinsa, som pravdepodobne naivne očakával kvalitnú dávku etológie/genetiky v koncepte objektívnej vedy, ale opäť...idem per idem*. Strácam nádej, že pán profesor zoológie dokáže napísať knihu "sine ira et studio"**, čo je základnou podmienkou teoretickej citlivosti v odbornej publikácií. Až príliš mnoho presakuje z autorovho nepokojného subjektivizmu do diela Rieka z raja a kompromituje jeho obsah. Dokonca zájdem tak ďaleko a dovolím si vysloviť domnienku, že Dawkins robí ateizmu medvediu službu. Totiž, po jeho úzkoprsých argumentoch a rigidných útokoch sa už aj ja viac prikláňam k "necizmu" Tomáša Halíka. Veľmi ma prekvapilo autorovo tvrdenie, že "doslovná pravda knihy Genezis" je preňho dostatočným dôkazom, že náboženstvo (asi teda to kresťanské) je kmeňový mýtus. Ja sa pýtam, kto a kde vyhlasuje, že kniha Genezis je doslovná pravda. Myslím, že každý priemerne inteligentný človek bez ohľadu na vierovyznanie vie, že Genezis je opus symbolicus. Ba čo viac, dielo bohaté na symboly, ktoré boli v mnohom prevzaté z mezopotámskych mýtov a ovplyvnené dobovým spoločenským zriadením (oko za oko, zub za zub), preto v ňom nachádzame akúsi črtu krutosti kresťanského boha. To je predsa zrejmé, ale nerozumiem kde to naštrbuje možnosť pripustenia existencie transcendentnej entity, napr. boha. Myslím, že autori biblie nemali ešte vedomosť prirodzeného výberu, či princípu dedičnosti tzn. vyprodukovali, čo ich "vedomosti" dovolili. Neustále sa odvolávanie na doslovné chápanie potopy, Adama a Evy, stvorenia sveta sa v mojom prípade stretlo s úsmevom. Autor: "Mnohí ľudia považujú za výstižné tvrdiť, že veda nie je nič iné ako moderné mýty našej kultúry." Toto vnímam už ako prestrelené, myslím, že keby som sa spýtal 100 náhodne okoloidúcich na stotožnenie sa s týmto výrokom, pozitívne by odpovedal možno jeden. Prečo teda autor začína kapitolu takýmto nezmyselným tvrdením? Považuje čitateľa za nekritického človeka bez schopnosti úsudku? Myšlienku opäť raz ďalej rozvádza do útoku na náboženské doktríny, ktoré vidí "len" ako mýty, ľudskú potrebu atď. Ja sa pýtam, veď v poriadku, tie doktríny nimi sú, ale čo chce teda Richard Dawkins dosiahnuť? Veď je to absurdné, pri dnešnom poznaní útočiť na transcendentno (subjektívnu spiritualitu človeka) vedou. Záverom ostávam v uvážení, že Dawkins blúdi v kruhu racionálnej obmedzenosti hnaný túžbou zbúrať vieru vedou, ale zároveň tým odkrýva akýsi vnútorný konflikt, ktorý sa zbytočne podpisuje pod "kvalitu" jeho publikácií.

* stále to isté
** bez emocionálnej predpojatosti

2 23.12.2018