Mimir komentáře u knih
Musím povedať, že v porovnaní s Nardinim alebo životopisom od Vasariho, som si najviac užil Leonarda v podaní Františka Jílka. Nepostrehol som nič, čo by ma rušilo a autor sa veľmi obratne vyhýba konšpiračným chodníčkom. Doporučujem ako voľbu číslo jeden v prípadnom záujme o život Muža z Vinci.
Asi prvá kniha z filozofie, ktorej dávam 5 hviezdičiek napriek tomu, že som sa ku knižke odhodlal bez znalosti autora. V úvodnej kapitole autor píše: "Ak je teda pravda len jedna, ako je možné byť tolerantný k mnohým rozmanitým názorom?" a Max Kašparú odpovedá: "Človek dnes nahľadá pravdu, hľadá názor a cesta múdrosti vychádza z troch koreňov - vedomosť, skúsenosť, zrelosť a vedie k jednému cielu - k pravde."
Kniha od človeka, vo veci histórie Slovenského národa zbehlého a univerzitne erudovaného môže prisľubovať potenciál pravdy. Asi som nenašiel vetu, alebo výrok, ktorý by sme mohli označiť za citlivý, aby nebol podložený dôkazovým materiálom. Niekedy to je až rušivé, ale rozumiem autorovmu zámeru našľapovať opatrne. A téma Jozefa Tisa je žiaľ, pre postkomunistické Slovensko stále citlivá. Výborne sa mi tu hodí výrok: nevedomosť neospravedlňuje, a preto sa pýtam sám seba, ako je možné po predložení takýchto materiálov vôbec brať v úvahu Jozef Tisa ako nacistického kolaboranta alebo človeka zodpovedného za židovské deportácie, na druhú stranu kniha vierohodne navodzuje pochybnosti o charaktere Eduarda Beneša, či Alexandra Macha a Vojtecha Tuku. Napriek tomu, pravdu nemá nikto nikdy celú a je nemúdre sa to o sebe domnievať, záverom dodávam, že brať dnes Tisa na pranier považujem za akúsi zakomplexovanosť a ašpirácia očisty jeho pôsobenia sa zrazí s absolútnym nezáujmom nastupujúcej generácie.
Neuveriteľná kniha (koniec koncov ako mnohé z edície Kolumbus). Niektoré myšlienky, ako napr.: bradavice sa dajú odstrániť hypnotickou sugesciou (podložené štúdiami) alebo mitochondria ako autonómny organizmus žijúci v symbióze s bunkou a nie jeho organela, sú jednoducho akousi skvostnou cytologickou prózou 20. storočia.
Spomínam si na knižku od Thomasa Lewisa - Myšlienky neskoro v noci. V tej knižke je kapitola s názvom - Prečo s Montaignem nie je nuda. Autor píše: "Navykol som si prehýbať horný roh každej stránky, na ktorej bolo napísané niečo pozoruhodné. Moja pamäť nie je najvýkonnejšia a takéto pomôcky si žiada. Dnes, po ôsmych rokoch, je zhrnutá asi polovica horných rohov stránok, takže kniha na stole situovaná vypadá dvakrát tak tlstá a môj záujem o Montaigneho je ešte väčší: čo je asi na tých neprehnutých stránkach, ktoré som čítal, čo by sa tam dalo ešte objaviť?"
Anselm Grun dokonale pochopil anatomický pomer, ktorý dnes mnohí nechápu a to síce: 2 uši a len jedny ústa.
Flashbacks alebo Life of troublemaker..potom čo som prečítal, by som dokonca videl slovo troublemaker ako synonymum slova leary..veľmi pútavo napísaná autobiografia bez absencie pikantných zážitkov..mám pocit, že autor sa pri opise nevyhýbal takmer ničomu..kto chce získať poznatky o psychedelickej etape americkej psychológie (a nie len o tom) - doporučujem.
bolo pre mňa veľmi zaujímavé čítať Temnú noc paralelne s Learyho Flashbackmi, pretože americký psychológ neraz kontemplatívneho mystika spomína v kontexte psychedelik ako známeho protagonistu psilocybínu ...
Musím sa priznať, že počas cesty touto knihou ma sprevádzal Pascal plný hnevu. Za ten hnev "mohol" Montaigne, ďalej Pyrhovci, ateisti, stoici a všetci, ktorých Pascal v tomto diele bral na pranier. Nejednu myšlienku som si musel pre jej originalitu vypísať, ale viac som si ich vypísal z Montaigneho Esejí. Rozhodne tu ale nehovorím o strate času. Pascalov duch je v knihe tiež prítomný a teda zážitok je zaručený.
Pri tejto knihe som musel zápasiť sám so sebou, pretože som mal veľký problém ostať pri jednom príbehu na deň, ale spätne musím povedať, že je to tak správne - aj keď originalita príbehov navádza na zhltnutie knihy. Vyvarujte sa toho!!! :) Prinesie Vám to ovocie!
Obsah tejto knihy rozhodne nie je obmedzený dobou, alebo vtedy aktuálnym dianím. Orwell uchopil ideu, pred ktorou si veľa ľudí zakrýva oči a podal ju v koncepte prijateľnom (poviedka o zvieracej farme). Totiž ľudia si nikdy nebudú rovní - alebo, niektorí si budú rovnejší. To je odkaz, to je zákon implicitne platný kým spoločnosť stojí na človeku. A Orwell zašiel ešte ďalej, keď ukázal, že volať po zmene, po odstránení autokracie, tyranie alebo politických hegemónoch, je zbytočná strata síl, nastúpia ďalší a rad je nekonečný.
Nech mi to Poe odpustí, ale Conan Doyle a jeho Sherlock Holmes je cestou intelektuálneho dobrodružstva s obrovským zmyslom pre detail a podľa mňa, nemá v detektívnej beletrii konkurenciu. Je to práve Doyle, kto vytvoril akýsi novoveký obraz detektíva "mentalistu" opierajúc sa o logiku a všeobecný prehľad.
Seneca, Marcus Aurelius, Epiktétos či Epikuros. Diela týchto autorov spája jedna spoločná črta - bez dátumu spotreby. Je až neuveriteľné koľko uvedomení a sebapoznaní text navodzuje.
"Každý by si mal písať svoju osobnú červenú knihu." To je odkaz C.G. Junga, to je odkaz jeho Liber Novus. Nemožno kritizovať knihu, ktorá je produktom subjektívnych ideí - snovej symboliky a produktov aktívnej imaginácie. Objektívna platnosť myšlienok z knihy je limitovaná. Je však rozhodne silnou pohnútkou pochopiť sebe samému prostredníctvom seba a odhaliť svoj proces individualizácie, svoje bytostné JA. Kniha vyžaduje širokú platformu poznania, v opačnom prípade čitateľ neuchopí ani tretinu textu. Z tvorby C.G. Junga by som doporučoval Červenú knihu si nechať na koniec i tak si myslím, že kniha zaručuje plnohodnotný zážitok iba odbornej verejnosti (psychiatria, psychológia, psychoterapia et cetera ).
Pre laika možno zaujímavé čítanie, pre človeka oboznámeného s predošlými koncepciami kognitívnych štruktúr eg. myslenie, je kniha sklamaním. Kahneman vzal Guilfordovu hypotézu konvergentného a divergentného myslenia, pridal zrozumiteľnosť a 600 strán zbytočného textu, dochutil komerčnosťou a kniha bola na svete. Je to opäť jeden z tých produktov, ktoré sa určite budú tešiť obľube, pretože ich implicitným cieľom je sebarealizácia jedinca, ktorá stojí v hierarchii na čele a tak pre protagonistu primitívneho myslenia bude kniha úžasným dobrodružstvom. Inteligentný čitateľ bude prehodnocovať prečítanie každej strany, pretože veľmi rýchlo odhalí, že sa tu nejedná o nejakú zložitú koncepciu, ktorú pochopí menšina, ale starú dobrú ideu - zbrklosť a rozvaha. To, že by Vás text nebavil, nevyhnutne neznamená, že mu nerozumiete, ale, ako v tomto prípade, že je skutočne neinovatívny.