Mimir komentáře u knih
Všimla som si, že Thomas má nohy plné modrín. S veľkou dávkou trpezlivosti sa mi podarilo zistiť, že ho niektoré deti bolestivo kopú. Vysvetlila som mu, že takéto správanie sa nazýva šikana, a keby sa opakovalo, musí to povedať učiteľovi. O niekoľko dní neskôr som pomocou nepriamych otázok zistila, že ho deti ťahajú za pletenú čapicu. Pripomenula som mu, že mal ísť za učiteľom a povedať mu to. "Ale za učiteľom mám ísť, len keď ma šikanujú." "Ale to je tiež šikana," odpovedala som. "A nie je šikana, keď ma kopú?"
Autorka prostredníctvom vlastnej skúsenosti približuje život dieťaťa, ktoré postihol autizmus.
Obrovské uznanie už len za samotnú prípravu, ktorá musela zahŕňať štúdium obrovského množstva antropologických materiálov. Napísanie vzácneho a ojedinelého diela, ktoré v sebe obsiahlo krátke dejiny mýtov v rôznych civilizáciách je ovocím spomenutej prípravy a autorovho potu . Kniha ponúka podľa autora najzákladnejšie mýty (napr. význam hada, vody, ohňa), ktoré vznikli ako odpoveď na úzkostné problémy človeka, prípadne existenčné a sleduje paralely týchto mýtov v iných geografických oblastiach a kmeňoch, neskôr národoch, až ku dnešnému dňu u primitívov. Podobnosti, ktoré autor nachádza a predkladá smerujú k špekulatívnej hypotéze akéhosi spoločného spirituálneho jadra, ktoré by mohol tvoriť nejaký univerzálny mýtus, ktorý prechádzal určitými úpravami podľa potrieb doby a tej, ktorej kultúry. Nemôžem si pomôcť, ale začínam objavovať logiku v slovách Freuda: "Náboženstvo vzniklo ako kolektívna odpoveď na neurotizmus jedinca.", ktoré boli kritizované zo strany odbornej verejnosti, pritom Eliade uvádza: "Utrpenie je mučivé len vtedy, ak nie je známa príčina. Ak kúzelník alebo kňaz odhalia príčinu, prečo umierajú deti alebo zvieratá, prečo pretrváva sucho, zosilujú dažde, mizne zver atď., utrpenie sa stáva znesiteľným."
Zdá sa, že aj judaizmus má prostredníctvom "chasidi" čo ponúknuť. Listovať v tejto zbierke príbehov je ako kráčať púšťou, prejdete dlhý kus cesty a unavený premýšľate o tom, že cestu ukončíte. V tom však objavíte nedoceniteľnú oázu, príbeh, ktorý osvieži natoľko, že zabudnete na predošlú cestu.
Autor formou denníka opisuje dvojročnú kapitolu svojho života, ktorú strávil vo väzení Barberousse. Detailne opisuje pomery, vzťahy, hierarchiu a každodennú rutinu. Citujem jeden úryvok: "Uprostred arabských nápisov na stene celi, je takmer čerstvo napísané veľkými písmenami: Strom slobody sa polieva krvou - Mohamed Z., odsúdený na smrť..apríl 1957."
Veľmi podarená interpretácia snáď najbežnejšej neurózy- úzkosti. Autorka sa neponáhľa rýchlo predložiť definíciu komplexnej emocionálnej odozvy, ale pomaličky, krok za krokom úzkosť čitateľovi predstavuje. Veľmi zaujímavé sa zdajú hlavne aspekty úzkosti: napätie, neistota, hodnoty v ohrození, bezmocnosť etc. Psychoanalytickú časť Jungiánskej symboliky som preskočil, pretože ju podľa môjho uváženia predložil už "mysteriózny Jung". Záver: "Je dôležité, aby sme prestali utekať pred svojimi úzkosťami, Je potrebné, aby sme sa trpezlivo snažili prísť na to, akým novým skúsenostiam, úzkosť bráni. Hlavné je opustiť presvedčenie, že musíme úzkosť stoj čo stoj odvrátiť."
Uvedomujem si kvalitu Orwella a rovnako tak aj Huxleyho, ale...ani neviem nájsť to správne slovo - sofistikovanejšiu? trefnejšiu? rozhľadenejšiu? dystópiu som nečítal, ani v beletrii ani vo filozofii. Solovjev napísal text s tak silným citom pre budúcnosť, so schopnosťou predvídať udalosti, že sa viaceré spomenuté odohrali. Dielo vznikalo v rokoch 1899-1900 a nájdeme tam predpovede: 20. storočie prinesie najväčšie vojnové konflikty v histórii ľudstva, vznikne únia európskych štátov, Čína hospodársky, ekonomicky a demograficky expanduje..a záver už odráža udalosti zo zjavenia apoštola Jána. Pán Solovjev, ja dávam klobúk dole!
Merleau-Ponty otvára novú diskusiu, ktorú by som nazval: Veda nemá definitívny monopol na poznanie. Svet vnímania, ktorý sa nám snaží autor dokázať je zabudnutým svetom, ktorý dnes potláčame, aby sme uvoľnili miesto poznaniu metodologicky dokázanému. Nepopiera vedu a jej podiel na poznaní, ale uvedomuje si, že človek stráca dôveru vo vlastné vnímanie. Možno nie sú prednášky až tak dokonale štylizované, ale samotná idea je dobu presahujúca a teda nevyhnutne - duchaplná.
Vynára sa mi myšlienka, myslím, že od Aristotela: "omnes ingeniosos melancolicos esse" a ak chceme nájsť medzi veľkými mysliteľmi ducha melancholického par excellans, tak je to jednoznačne Kierkegaard. Nečudo, že mu autor venuje hneď prvú tretinu tohto dielka, respektíve citáciám z jeho Denníkov (pozor, nie zo Zvodcovho denníka!), ktoré rozhodne radím, vďaka Guardiniho doporučeniu, medzi knihy, ktoré si v blízkej budúcnosti rád prečítam. K zvyšnej časti knihy; je napísaná tak, ako by sa od človeka veľkého formátu očakávalo, aj keď v závere už to je len opakovanie toho istého a to síce: "...len Boh Ti pomôže!", aj keď, hneď v úvode autor píše, že sa chce vyhnúť psychiatrii a psychológií, tak som si pomyslel o čom asi bude tých zvyšných 70 strán, ale rozhodne to nie je balast. Dnes je pozadie melanchólie, či v horšom prípade depresie vyprofilované práve vďaka disciplínam, ktoré logicky Guardini obišiel a pojednanie v kontexte spirituálnom už je len akousi úsmevnou kapitolou, ale i tak, nie úplne zavrhnutou.
Intelektuál alebo slovami autora: "univerzálny subjekt, ktorý sa uskutočňuje" stráca svoju imanentnú a definujúcu schopnosť "myslieť univerzálne" alebo v preklade: intelektuál je človek, ktorý presahuje svoje subjektívno pomocou univerzálneho myslenia, teda myslenia, ktoré produkuje idey všeobecnej platnosti, čím dosahuje úroveň objektivity. Tým sa stáva spoločensky nepostrádateľným, pretože dokáže prekročiť hranice svojho sveta, vlastne ich zbúra. Súd "prostého" človeka, je nutne ohraničený na jeho JA, platný len subjektívne, nakoľko nedisponuje onou univerzálnou ideou. Príklad: Prostý (P) muž stretne intelektuála (I). P znenazdania preruší ticho výrokom: "pozri na tamtoho človeka, celý deň len vysedáva na lavičke. Musí byť veľmi lenivý" I mu na to odpovie: "myslím, že si objavil veľkú múdrosť. Totiž, že ak chceme spoznať svoje slabosti, mali by sme si všímať, čo nám vadí na druhých!"
Veľmi silná reflexia autora, ktorý sa cez plece, na ktorom sa ešte hojí rana po jazdeckom bičíku, obzerá späť a hodnotí prežité udalosti, ktoré nezmazateľne ovplyvnili jeho život. Ako píšu predošlí recenzenti, zďaleka nejde len o nejaký "suchý opis" prenasledovania, mučenia, utrpenia a následného nového začiatku, ale autor je transparentný a pred čitateľom nič neskrýva , čo pridáva textu na hodnote. Obzvlášť zaujímavá je kapitola Resentimentu, kde sa autor priznáva, že nemôže, nedokáže odpustiť a je pripravený zdôvodniť si toto stanovisko. Rozhodne dobrá kniha!
Kempenský je poslušným synom dobovej scholastiky a sotva si viem predstaviť obdobné dielo bez prísnej askézy a vnímania skôr dôrazu na poslušnosť voči božskej autorite (Starý zákon), než apel na lásku k blížnemu (Nový zákon). Tak, či onak, v dielku nájde aj ateista či nihilista mnohé zaujímavé myšlienky, ktoré imperatívnym nádychom pripomínajú stoikov, teda aspoň mne.
"Pokoj si žiada každý, ale nie každý sa stará o to, čo je k pravému pokoju potrebné."
Na tento bestseller šesťdesiatych rokov som bol naozaj zvedavý. Mám pocit, že celý koncept "hier" transakčnej analýze uškodil. Myslím, že Berne by urobil oveľa lepšie keby jednoducho ponúkol knihu o určitých opakujúcich sa (habituálnych) prejavoch človeka, ktoré sú implicitne nabité dynamickým motívom a možno ich mapovať. Napríklad "Hra s ohňom", kde hráč využíva jemu známy mechanizmus správania k dosiahnutiu skrytého zámeru. Avšak niektoré situácie sú tak násilne vtlačené do štruktúry hry, že presakujú cez okraj. Hra "Nech si to spolu rozdajú", podľa mňa nie je ani tak hrou, ako evolučný aspekt, ktorý Homo sapiens úplne nezanechal svojím predkom.
Každá sociálna interakcia je špecifická a určite determinovaná vonkajšími a vnútornými vplyvmi, ktoré nemožno generalizovať do nejakej "objektívne" platnej štruktúry. Tuším v tejto teórii infantilizmus psychoanalýzy, ktorý je pravdepodobne príliš zveličený a autora uchvátil. Taktiež by som súhlasil s vývinom ega, ale opäť akási nutkavá potreba štrukturalizovať ho na typy: rodič, dospelý a dieťa na mňa pôsobí nedôverne. Skôr by som rozprával o možných špecifických egách, ktoré v rôznych pomeroch vykazujú známky zrelosti, či naopak detinskosti.
V závere dodávam, že ma prekvapilo pomerne nízke hodnotenie na bestseller, ale taktiež dávam len tri hviezdičky za detailný popis rôznych životných situácií a možných dôsledkov.
Na knižku ma nalákal ranking s názvom Top 20 philosophy books you should read na stránke nejakého žurnálu, ktorému vládol Seneca no objavil som tam práve meno R.W. Emerson. Zaujal ma fakt, že som o ňom nepočul a tak som po knižke pri prvej možnosti siahol. Prvé dve eseje ma neskutočne nudili, pretože ide o expresionistické vyznanie básnika skôr pre básnikov než pre múzou nepobozkaných. Esej Duchovné zákony je plná inšpiratívnych myšlienok a poopravila moju mienku s klesajúcou tendenciou na fakt, že básnik sa dal filozofovať. Vyberám:
"Čím menej človek myslí na svoje cnosti, čím menej o nich vie, tým väčšmi ho máme radi."
"Výška vrcholu sa určuje podľa šírky základov."
"Nijaký človek sa nemôže naučiť čosi, k čomu nemá dispozície, akokoľvek by sa snažil."
Ešte som ani nedočítal a už musím vykričať do sveta, že Arthur Schopenhauer podľa môjho uváženia patrí neodmysliteľne medzi najmúdrejších ľudí, ktorých história zachovala počiatkom siedmych mudrcov. Mám vo zvyku niektoré perly vypísať, ale v tomto prípade by som musel prepísať 2/3 knihy. Je pravdou, že filozofia Schopenhauera je pesimisticky zafarbená (o niečo viac než Voltairova a nie až tak ako Leopardiho), ale to nebráni čitateľovi načerpať myšlienky v tejto studnici múdrosti.
Toto je niečo pre fajnšmekrov z oblasti prírodovedy. David Attenborough 19. storočia a kniha Cesta okolo sveta ako evolučný predok Planet Earth. Každé miesto, kde Beagle zastaví obdivuhodne erudovaný Darwin opisuje neuveriteľne detailne a pregnantne. Doporučujem!
Áno, za ten čas to stálo, ale nie som si istý, či by som definoval pána Honzáka tými okrídlenými výrazmi, ktoré nachádzame v predošlých recenziách. Rozhodne oceňujem snahu tohto lekára o celostný, viacdimenzionálny prístup k človeku. Za to, že na rozdiel od centra AKTIP (Praha) a hlavnej artistky MUDr. Klímovej, ktorá so svojimi žonglérmi a klaunmi zosmiešňuje exaktnú psychosomatiku, on žehlí meno tohto odboru, kde sa dá. Tri hviezdy podľa mňa úplne vhodné - teda podarená popularizácia psychiatrie, psychoterapie a psychosomatiky pre laikov.
Po prečítaní zopár desiatok strán si hovorím: to nie je možné, že židovská emigrantka píše o "citlivej", dnes tak pateticky ostentatívnej téme s takým nadhľadom, skoro až sine ira et studio. Avšak po prečítaní ďalších strán, som nadobudol pocit, že irónia a sarkazmus mi začínajú vadiť a sú vzhľadom na autorkine poslanie v "procese" až príliš časté. Môj názor je taký, Arendtová prišla do Jeruzalema nezaujato písať o Eichmannovi, ale vedome/nevedome zosmiešnila tragický osud tragického človeka. To však neuberá jej príspevkom na čitateľnosti a živosti. Dojem prekvapivého objektivizmu navodzuje jej kritika namierená voči celému procesu či konkrétnym jurisdikčným krokom, ale subjektívne antisympatie cítiť zo silného opovrhovania Eichmannom v celom rozsahu knihy a ak bola kritizovaná za akúsi nepriamu "obhajobu" či nadštandartnú dávku "empatie" voči Eichmannovi, tak tomu nerozumiem, pretože ona ho jednoducho zosmiešňuje kde sa dá (životopis, psychologické vyšetrenia, zlá pamäť atď.) V podstate mi z toho vystáva niečo v zmysle: "Ja som tu prišla písať o procese s démonom a tu je psychicky narušený ťulpas."
Naopak nesporný prínos tejto knihy vidím v tom, že autorka dokonale zachytáva iracionalitu celého procesu, pretože je evidentné, že tu nešlo o to, či je Eichmann individuálne vinný alebo nie, ale podobne ako pri procese s Tisom, jednoducho musel visieť.
Genezis bol predvolaný k súdnemu konaniu. Medzi žalobcami vidíme: evolučnú teóriu, neurológiu, psychológiu, fyziológiu, antropológiu, filozofiu a ďalších. Na mieste vyhradenom pre obhajcov - krčí sa teológia. Sudca sa snaží nastoliť v súdnej sieni poriadok a treba poznamenať, že tento sudca to skutočne vie. Procesu predsedá František Koukolík a všetko nasvedčuje tomu, že sa prípadu nezľakol. Zápisnica z procesu vyšla v knižnej podobe pod názvom: Kniha o Eve a Adamovi.
Zopár teológov hovorí, že božský cisár Aurelius nebol cnostný, že to bol zarytý stoik, ktorý sa neuspokojil iba s tým, že rozkazoval ľuďom, chcel tiež, aby si ho vážili, že sám sebe pripisoval dobro, ktoré konal pre ľudstvo, že celý život bol spravodlivý, pracovitý, dobromyseľný len z márnomyseľnosti, a že svojou cnosťou iba klamal ľudí, na to zhíknem: Pane Bože, daj nám často takých ničomníkov! (Voltaire)
Knižka obsahuje morálne dielka (Stávka Prométhea, Fyzik a Metafyzik, T. Tasso a jeho génius etc.) a filozofické myšlienky orientované na spoločnosť. Prvá časť rovnako ako druhá nesie sa vo výraznom nádychu pesimizmu a rezignácie na život. Radšej smrť, ako takýto život - je myšlienka, ktorú stretávame implicitne alebo explicitne takmer na každej strane. Napriek tomu, nájdeme duchaplné myšlienky, ktoré stoja za námahu:
"Najistejší spôsob, ako utajiť pred ostatnými hranice svojho poznania je neprekročiť ich!"
"Pravda je vždy príliš chudá a nedostatočná, aby človeka niečo pobavilo alebo dojalo, vždy potrebuje kúsok ilúzie a nejaké kúzlo, musí sa mu sľubovať viac, než koľko je možné dať."