Mimir komentáře u knih

Mravoučné veršíky, ktoré mi v mnohom pripomínali Valašskú školu od Gavloviča, a podobne ako františkánsky mních, aj Brant v nich dokonale zrkadlí spoločenský étos svojej doby.

Náš úděl není jednoduchý:
Nevidět, mlčet, zústat hluchý,
Vdechovat to, čo jiné dusí,
Být labutí uprostřed husí.

3 17.11.2021

P: Čo hľadáš?
K: Správne vravíš!
P: Ja sa Ťa pýtam a ty sa mi vysmievaš? Pýtam sa, čo hľadáš, a ty hovoríš "správne vravíš", bárs nevravím nič, pýtam sa.
K: Keď si povedal "čo hľadáš" povedal si to správne, pretože hľadám niečo. Ktokoľvek hľadá, hľadá niečo. Keby totiž niečo nehľadal, nehľadal by vôbec. Ja teda - ako všetci poznanie hľadajúci - čosi hľadám, a veľmi túžim vedieť, čo to je, čo sa tak usilovne hľadá.
P: Domnievaš sa, že by sa to mohlo nájsť?
K: Určite. Veď tiahnutie, ktoré je všetkým hľadajúcim vlastné, nie je márne.
P: Ak však to niečo nikto doteraz nenašiel, ty sa snažíš všetkých prekonať?
K: Domnievam sa, že mnohí to nejako zahliadli a to, čo zbadali uložili do spisov. Pretože, keby to niečo, čo vždy bolo a bude hľadané, bolo úplne neznáme, ako by ho bolo možné hľadať, ak by aj po objavení zostalo nepoznané? Preto ktosi múdry povedal, že to všetci vidia, aj keď len z diaľky.

17.11.2021

Simmel je esejista pars excellence. Zahnal môj, už nejakú dobu trvajúci smäd po údernej (uvedomení plnej), citlivej a duchaplnej úvahe nad jasne uchopenou témou, ktorá podráždila géniove zmysly a následne vnikla do premýšľavej mysle literáta, obohatila sa osobným úsudkom a stala sa nadčasovou. Simmel je nadčasový, jeho texty vôbec nelimituje fakt, že vznikali pred viac ako storočím. Esej "Peniaze v modernej kultúre" je pravdepodobne perlou zbierky, ale kvalitatívne vytŕča len nepatrne nad ostatné. Niektoré hodnotné myšlienky z nej:

"Peniaze sú vulgárne, pretože sú ekvivalentom pre čokoľvek, vznešené je len to, čo je individuálne, čo je rovné mnohému, je rovné aj tomu najnižšiemu, a na úroveň najnižšieho preto sťahuje aj to najvyššie."

"Pretože väčšina ľudí sa po najväčšiu časť svojho života musí zameriavať na získavanie peňazí ako na najvyšší cieľ svojho usilovania, vzniká predstava, že všetko šťastie a všetko konečné životné uspokojenie je pevne späté s vlastnením určitej sumy peňazí. Keď je však tento cieľ dosiahnutý, dostavuje sa nespočet krát ona smrteľná nuda a sklamanie. Keď opadnú okolnosti nútiace k tomu, že hodnotové vedomie sa koncentruje na peniaze, odhaľuje sa pravá povaha obyčajného prostriedku, ktorý sa stáva neužitočným a neuspokojivým, akonáhle je život odkázaný výlučne naň - peniaze sú totiž len akýmsi mostom ku konečným hodnotám a na moste sa nedá bývať."

"Tým, že veci nachádzajú svoj ekvivalent v úplne bezfarebnom výmennom prostriedku, ktorý stojí mimo akúkoľvek špecifickú určenosť, tým, že sa v každom okamihu za taký prostriedok vymieňajú, obrusujú sa určitou mierou a zbavujú sa hrán."

Esej Cudzinec je netradičný náhľad na relativitu objektívnosti v ľudskom úsudku a rozhodovaní, ktorý nemusí byť len ideálom. Autor:

"Objektívnosť môže byť označená ako sloboda: objektívny človek nie je pútaný žiadnymi pevnými danosťami, ktoré by mohli do jeho vnímania, chápania a hodnotenia existujúceho vniesť predpojatosť."

1 14.11.2021

Začni sebou, ale nekonči tam...spoznaj sa, nájdi svoje JA, ale neurob z neho modlu.

"Keď rabi Chajim z Sadce ženil svojho syna s dcérou rabiho Elizera, vstúpil deň po svadbe k otcovi nevesty a povedal: Priateľu, odteraz si mojim blízkym príbuzným, smiem ti teda povedať, čo trápi moje srdce. Vlasy aj bradu mám už šedivú, ale ešte som neučinil pokánie! Ach vy máte v hlave len seba, odpovedal mu rabi Elizer, zabudnite na seba a myslite na svet!"

1 12.11.2021

Marcelinus, Tacitus či Suetonius píšu o predmetoch svojho spisovateľského záujmu s citeľnou tendenciou zapôsobiť, zaujať - azda nadchnúť. Ich diela sa preto čítajú takmer samé, a keď som v nich listoval, žasol som nad tým, akou rýchlosťou som hltal rímske dejiny v ich podaní. Plútarcha však nemožno "hltať". Plútarchos sa pri životoch slávnych Grékov a Rimanov sústredí bez pochyby prioritne na politické angažmá, čo má za následok pomerne skromné a ochudobnené zmienky o súkromných životoch veľkých osobností. Do tém mimo tribúnskej tribúny, senátu, či konzulátu zájde len v nevyhnutných odbočkách pre doplnenie obrazu kapitoly. Nemožno mu však uprieť tú jasnozrivú kritiku mravov politického prostredia antiky, ktorú bez ospravedlňovania vykresľuje v jej zvrátených kontúrach obzvlášť pri Gracchovcoch a Cicerovi.

1 05.11.2021

Z Bukowského tvorby som nikdy nič nečítal, nejako sme sa obchádzali a keď som v knižnici zahliadol jeho knihy, videl som na nich niečo, čo mi prišlo "ošúchane, trápne", ako keď kráčate okolo trafiky a vidíte výklad plný bulváru, ktorý Vás súčasne odpudzuje a priťahuje zároveň. Nakoniec kúpu oľutujete s povzdychom: hnoj! Bukowski však predkladá iný hnoj, úrodný. Z týchto rozhovorov vnímam snahu, nápadnú snahu byť iným, písať inak, zaujať inak. Siahol na úspech, pretože nepísal to, čo čitateľ chcel...netancoval ako americké publikum pískalo. Na rozdiel od iných básnikov to dosiahol tak, že sa oslobodil od existenčnej závislosti na literárnej tvorbe. Nezáležalo mu na tom, či niekto jeho básne kúpy, alebo nie, vedel, že alkohol ho aj tak privedie k ďalšej mizernej epoche v niektorom z ďalších miest USA. Písal, pretože cítil to, čo cíti každý básnik, totiž, že dokáže využiť slová na viac než len dialóg. Zvolil teda cestu vandráka, alkoholika, ale nezapredal svoju múzu a to si na ňom cením, to ma prinútilo odpustiť mu, že nedosiahol až takú úprimnosť, za akú sa skrýval. Len jeho múza robí rozdiel medzi typickým strateným alkoholikom, ktorých je na svete milión a nik nad nimi nekývne rukou, a spisovateľom, ktorého pozná snáď každý. V týchto rozhovoroch však možno nájsť aj zaujímavé myšlienky, napriek tomu typickému bahnu egocentrického notorika. Rozhodne však toto stretnutie neľutujem, práve naopak, som veľmi rád, že som pána Bukowského spoznal, ďalšie stretnutie však neplánujem.

Vyberám myšlienky, ktoré považujem za hodnotné:

"Vyšiel som zo stanice autobusu na Times Square. Práve šli všetci ľudia z práce. Vynárali sa z tých dier zo zeme, z podchodov. Strkali do mňa a tlačili sa na mňa. Títo ľudia boli surovejší než ktokoľvek, koho som pred tým stretol kdekoľvek predtým. Bolo šero a budovy mesta bol tak prekliato vysoké. Keď máte vo vačku len sedem dolárov a pozriete sa na tie vysoké budovy... Samozrejme, prišiel som do New Yorku schválne bez prostriedkov. Do každého mesta som tak vždy prichádzal, aby som ho spoznal odspodu. Keď mesto spoznávaš zhora, vieš, fajnový hotel, fajnové jedlá, fajnové pitie a v kapse prachy - mesto vôbec nevidíš."

" Ženy sa od mesta k mestu dosť líšia. Keď máš šťastie, máš sa dobre. So ženami musíš mať šťastie, pretože ich stretávaš vždycky náhodne. Keď sa dáš na rohu doprava, stretneš takúto, keď sa dáš vľavo stretneš inú. Láska je taká náhoda. Populácia sa mieša dohromady a dvaja ľudia sa nejak stretnú. Môžeš povedať, že miluješ určitú ženu, ale niekde existuje žena, ktorú by si mohol milovať oveľa viac. Preto som povedal, že musíš mať šťastie. Ak nie, tak si sa dal jednoducho namiesto doprava vľavo, alebo si dosť dlho nehľadal, alebo máš proste smolu."

2 17.08.2021

Túto knihu som otvoril s úmyslom priblížiť sa k ženskosti, priblížiť sa k akejsi všeobecnej ženskej povahe, ale čitateľ sa priblíži len k povahe Simone de Beauvoir.

Zaujímavý a po odbornej stránke obohacujúci dialóg s odborníkom na tropickú medicínu, profesorom a humanistom, Vladimírom Krčmérym, ktorý je rozhodne lesknúcou ozdobou skromnej Slovenskej vedecko-lekárskej obce. Prvá polovica knihy, otázkami a témami orientovaná na nedávnu históriu globálnych, epidemických hrozieb, ktoré si "hlavný hrdina" na vlastnú kožu zažil, dáva priestor ukázať čitateľovi, že COVID nie je niečím, čo je nad ľudské sily, a čo nemožno prekonať. AIDS, tuberkulóza, ebola a mnoho ďalších pandémií človek 21. storočia zažil a stále v rôznych kútoch sveta týmto "prekonaným" hrozbám čelí. Ani jedna z nich však natoľko neparalyzovala našu každodennú rutinu ako COVID, a práve tomu sa venuje druhá časť knihy. V závere nájde čitateľ aj zopár osobných otázok, ktoré dávajú priestor spoznať pána profesora malinko bližšie.

2 01.04.2021

Typická "Guardinovka" napísaná ľahkosťou vnímavého a premýšľavého ducha. Tento krát sa Guardini zameral na to, ako a kedy sa stalo, že človek sa vytrhol z lona panenskej prírody a ovládol ju poznaním jej zákonitostí. Poznanie plodí pokrok a pokrok určuje tempo, tempo ktoré je nadľudské sily, tempo, ktorému bude možno stačiť človek zajtrajška, nie ten dnešný, ktorý už siaha na dno svojich síl a lapá po dychu - autor: "Nové pôsobí rušivo, pretože naráža na človeka, ktorému je cudzie. Presnejšie: nové je chaotické a spôsobuje pohromu, pretože človek, ktorý k nemu patrí, tu ešte nie je."

1 06.03.2021

Teší ma, že som prvý, kto môže niečo málinko napísať o politickej polemike od ženy vysokých intelektuálnych, morálnych i náboženských nárokov, ktoré nekládla len na seba, ale ako to pri takýchto ľuďoch býva pravidlom, aj na svoje okolie. Seba trýznila vyčerpávajúcim hladom po poznaní, tým druhým bola často zlým svedomím. Opísať osobu a dielo tejto ženy veľkých cností, je obávam sa nad moje sily. Ostáva arcipraškodou, že opustila tento svet a svoje tvorivé poslanie tak rýchlo.

Existujú myšlienky a úvahy mysliteľov, ktoré nakoniec dostanú sa nám do rúk v podobe knihy, a ktoré nám umožnia poodhaliť záves dovtedy nepochopiteľných javov. Myslím tie, ku ktorým sa neustále približujeme len otázkami a po odpovediach ani chýru ani slychu. Takýmto fenoménom je aj politika a celé jej tajomné čaro, ktoré vnímame na tých, ktorých nazývame príznačne politikmi. Naozaj je politika nevyhnutná? Aké zriadenie je pre ľudí to najlepšie? Prečo politik stráca charakter? Prečo je nevyhnutne spätá s korupciou? Existuje zopár kníh, ktoré priamo alebo obrazne dokáže uspokojivo tie palčivé otázky zodpovedať a táto je jedna z nich. Výrazne ju teda odporúčam každému, kto chce zvedieť o politike viac, a ak by nestačilo, potom medzi takéto knihy patria nasledovné: Zvieracia farma (George Orwell), Vladár (Machiavelli), O slobode (J. Stuart Mill)

3 23.02.2021

Vcelku kratučká, avšak duchaplná úvaha nad tým, ako prebehne popri dospievaní, tom fyzickom v ľudskom živote aj vnútorné dozretie, nie len vo veci osobnej spirituality, na ktorú by mohol byť autor obmedzený, vzhľadom na jeho pôsobenie. Rohr sa nezamýšľa len nad nejakým ideálom uchopenia Boha a jeho premenami v procese starnutia, skôr sa snaží na pomerne malom rozsahu čo najintenzívnejšie sprostredkovať svoje mienenie o povahe a ceste zrelého a vyrovnaného človeka. Ako prísť k zrelosti? A ako viem, že som vyzretým človekom? Autor tento proces delí na dve podstatné a nadväzujúci časti. Vyjadruje to nasledovne:
"Človek má v živote dve hlavné úlohy. Prvou je vybudovať si pevnú "nádobu" či identitu, druhou je zistiť, čo by malo byť jej obsahom" a na inom mieste: "...v prvej polovici života píše človek text a v druhej píše komentár k tomu textu." Oba príkladné výroky vyzdvihujú hlavne význam vzájomnej a silnej prepojenosti.Je to ako vo futbalovom zápase, ak jeden tím vsieti gól a skončí prvý polčas, do druhého polčasu tímy nenastúpia za stavu 0:0 a všetko sa začína odznova, a tak i Rohr uvádza na svojich postrehoch, že mnohé z prvej polovice života nesie si človek do polovice druhej, mení sa len jeho postoj či vnímanie:
"Každý potrebuje na začiatku života zažiť úspech, prijatie a pozitívnu spätnú väzbu , inak sa za týmito vecami bude po zbytok života za nimi naháňať."
a inde:
"Ak ste odpustili sami sebe svoju nedokonalosť a svoje zlyhania, môžete ich rovnako dobre odpustiť každému. Ak ste to vo vzťahu k sebe neurobili, tak sa obávam, že budete svoj smútok, súdy a márnosť prenášať na ostatných."
Naše životné cesty sú úžasne jedinečné, ako každý, kto po nich prechádza, každý teda máme svoju súkromnú odyseu, nezabúdajme na to!

3 21.02.2021

Udatný Iapetov syn, stvoriteľ a šampión ľudského pokolenia. Aká bola tvoja cesta k eposu, ktorý už tak dôverne a detailne poznáme, a ktorý ťa prinútil okúsiť chlad kamennej samoty a dravosť nenásytného operenca. Všetci sa určite zhodneme, že ak narazíme na text nesúci v názve meno tohto titána, dočítame sa o stvorení človeka, obalamutení Dia, krádeži ohňa a následnom treste.

Táto kniha sa k tomu nekončiacemu radu nepridáva. Rozpráva iný príbeh, ďaleko starší a oveľa viac zapadnutý prachom času. Hovorí o Prometheovi ako o tom, ktorý spochybnil nespochybniteľné a odvážil sa stvoriť nádej, nádej na niečo lepšie. Lepšie než bola prísna, krutosťou poháňaná a strachom živená vláda Krona. Sníval o tom, že chlapec vychovaný kozou Amaltheou prinesie lepšie zajtrajšky v celom univerze. Nakoniec ostáva jediným Titánom, ktorý môže ešte slobodne pozorovať dôsledky svojho rozhodnutia a pomerne rýchlo si začína uvedomovať, že stvoril nového tyrana. Na každom kroku sa stávajú jeho neutíchajúcou nádejou poháňané rozhodnutia, niečím čo nie je v súľade s tým, čo Zeus nazýva rád. Nakoniec, nenávidený väčšinou "božských" olympanov, rozhodne sa vytvoriť úplne nové stvorenie. Avšak musí byť smrteľné, aby žilo svoj život dobre a činorodo, s vedomím toho, že raz skončí.

A tam kde iné knihy začínajú, táto končí. Ja taktiež, no ako milovník mýtu, mytológie, báji a všetkých tých úžasných výtvorov, ktoré nás neprestanú fascinovať, musím povedať, že táto kniha je lahodne napísaná a nepostráda nič z toho, čo od nej môže zvedavý čitateľ očakávať.

6 25.01.2021

Krásne myšlienky veľkého a vnímavého ducha.

"Som schopný milovať Boha, pretože mi dáva slobodu poprieť ho."

5 21.11.2020

Myslím, že na toto nádherné, staroveké dielko sa môžeme pozerať dvoma (určite viac ako dvoma!) spôsobmi náhľadu. Prvý (literárny), povrchný vidím v sledovaní postáv, prostredia a dejovej línie bez schopnosti, či snahy odhaliť v texte prítomné odrazy starovekých archetypov, spoločenských či aristokratických problémov a kultúrnych odtieňov života Sumeru. Tento náhľad alebo prístup skutočne možno vidieť ako vhodný aj pre mladšieho čitateľa, ale ten sotva uchopí to podstatné, totiž myšlienku, že nesmrteľnosť si môže človek zabezpečiť činmi, ktorými sa zaslúži o ľudstvo či vlasť. Je to žiaľ podobný prípad ako povinné čítanie diel Starec a more či Zvieracia farma na stredných či základných školách, ktoré žiaci hodnotia logicky ako "nič moc" nakoľko na odhalenie hodnoty týchto treba oveľa viac, než len motív splnenia si povinnosti. Druhý spôsob (historicko-antropologický) znamená uchopiť dielo komplexnejšie, sledovať trápenie Uruckého kráľa a spôsoby akými naň reagoval, jednu z najstarších mytológií a taktiež hodnoty, ktoré boli v spoločnosti tej doby prítomné. Nad čím sa už v tej dobe ľudia zamýšľali? Nad úzkosťou zo smrti? Existenčnými otázkami? Sú to tisícky rokov a zdá sa, že ľudia neboli až tak odlišní...Toto všetko v príbehu o Gilgamešovi nájdete a na mieste dnešného Uruku nájdete ešte stále deväť kilometrov dlhú a miestami až deväť metrov vysokú hradbu, ktorá istým spôsobom zabezpečila nesmrteľnosť hlavného hrdinu.

4 17.11.2020

Než prijmete pozvanie do galérie, múzea či na výstavu od človeka, o ktorom viete, že je psychoanalytikom (v horšom prípade, niečo málo načítal), môžete sa spoľahnúť na "unikátny" výklad umeleckého materiálu, minimálne unikátny v tom zmysle, že už ho tak skoro nik nenapodobní a vo vás po návrate ešte stále bude doznievať myšlienka, že obraz už nebude len obrazom a socha sochou a vy neviete, či ste nadšený alebo znechutený. Freud a jeho nadšení pokračovatelia búrajú mantinely pragmatizmu a Occamovské - "nekomplikujme komplikované ďalšou teóriou" jednoducho zametú pod zem ako bezvýznamné v porovnaní s tými obrovskými množstvami chorobopisov, ktoré snáď nemôže spochybniť nik. Nemôžeme sa teda mýliť! hlásia a púšťajú sa odhaliť všetky príčiny nešťastných neuróz, ktorými žiaľ trpíme, pretože...ponuka je bohatá: Oidipovský komplex, Elektrin, kastračný syndróm, falická závisť etc. ale späť k psychoanalýze a umeniu. V tejto knihe sa Freud drží "na reťazi" a jeho teórie a výklady sú bez zbytočných slepých uličiek zaujímavé. Istej dávky naivného fantazírovania sa však psychoanalýza nezbaví nikdy. I tak 80%.

22.10.2020

Tradičný folklór starej Číny, ktorý autorka vyskladala do finálnej kompilácie tém stvorenia a prvých božstiev, príbehov hrdinov a hrdiniek, krásnych žien, učiteľov a žiakov. To by nebolo ničím výnimočným, keby príbehy, ako sme už pri východnej etike zvyknutí, neniesli zrnká múdrosti a poučení. Stretnete sa tu s Lao-om, Konfuciom, Menciom, dokonca si vás nájde rozprávková Mu-lan. Myslím, že za prečítanie stoja všetky knihy z tejto podarenej edície.

22.10.2020

"Jeho mytológia je absolútne moderná, picassovská, vykreslená s čistotou a rýdzosťou intelektuálnej reči," napísal o neuveriteľne ladne, do kontextu dneška zasadených dialógov mýtických hrdinov literárny kritik Carlo Muscetta. A v skutku sa plne stotožňujem s kritikou spomínaného Muscettu - ale akou to vlastne kritikou, veď táto kritika prevyšuje chválu iných. Útle dielko zaujme každého nadšenca mytológie, ktorý ale nežije svoj život len na Olympe. A to je dôležité, musí byť akýsi "olympan dneška", aby si vychutnal slová vložené do úst bájnych hrdinov a bohov, slová autora, ktorý bol rozhodne vnímavý k svojej dobe a k dobe nastávajúcej.

"Jedného dňa, až sa smrteľníci prestanú báť bohov, bohovia zmiznú...V tom momente sa stanete Titáni vy - My smrteľní? - Smrteľní alebo nemsrteľní, na tom nezáleží!"

Gaius Sallustius Crispus nepatrí medzi najväčších a najznámejších rímskych historikov, za akých snáď smiem označiť Ammiana Marcellina, Cornelia Tacita či Plínia Staršieho a napriek tomu, ako som začal čítať jeho popis Catillinovho sprisahania, vedel som, že ho na jeden dych prečítam. Presvedčil ma o tom hneď duchaplný úvod:

"Všetci ľudia, ktorí sa usilujú vyniknúť nad ostatné živočíchy, musia vynaložiť čo najviac síl, aby neprešli životom mlčky ako stáda, ktoré príroda stvorila so schýlenými hlavami a na službu bruchám. Veď celá naša podstata spočíva v duchu a v tele: duchovné schopnosti nám umožňujú vládnuť, telesné zasa slúžiť. Jedno nás spája s bohmi a druhé so zvieratami."

30.08.2020

Marcus Tullius Cicero nemohol prísť na scénu Rímskej drámy v tragickejších časoch. Všestranne nadaná osobnosť, akou disponoval brilantný politik a obratný rečník, formovala sa popri Sullovej despotickej samovláde, Spartakovom povstaní, Catilinovom sprisahaní, 1. triumvirátu, vražde Caesara a jemu osudnému 2. triumvirátu, ktorý sa súčasne stal labuťou piesňou toho, čo Cicero najväčšmi túžil brániť - res publicu. Ako tak čítam jeho životopis, nemôžem sa zbaviť obdivu z toho, aké ťažké rozhodnutia, často krát s ohrozením na živote, musel slávny rečník robiť, a ako často. Musel zvládnuť intuitívne vycítiť, koho bude výhodnejšie pred senátom haniť a koho chválorečiť, aby vedel, či zajtra bude na úteku za priateľom Attikom do Grécka, alebo si zaistil dočasnú a krehkú priazeň nového a ambiciózneho tyrana. V Ríme sa práve v tomto čase, keď už sa mraky nad republikou zbiehali zo všetkých strán, udalosti vyvíjali nevyspytateľne a prirýchlo, aj pre obozretného politika, ktorý nemohol dôsledky vždy prehodnotiť dostatočne. Okúsil teda aj slávu, ktorá vyplynula z jeho politického počínania ako cenzora, aedila, prétora, či v neposlednej rade ako konzula. Taktiež ho u ľudí zdobilo jeho rečnícke nadanie a slávne obhajoby Milóna či básnika Archaia. No ako som už spomínal, všetko sa dialo prirýchlo a tak sa stal Cicero na čas aj vyhnancom, či nepriateľom štátu. Ostávam akosi v nepochopení nad tým, prečo práve keď bola najväčšmi potrebná správnosť jeho intuície, ona zlyhala. Z trojice prvého triumvirátu slepo dôveroval Pompeiovi, napriek tomu, že márnivý veliteľ hispánskych légií, prirýchlo zabudol na oslavné reči, ktoré Cicero o ňom pred senátom predniesol, a ktoré boli jeho politickej kariére len na úžitok. Našťastie na ne pamätal Caesar, ktorý "pompeiovca" Cicera omilostil. Pri 2. triumviráte, už toľko šťastia Cicero nemal. Mladý Octavián sledoval vlastné ciele a rozhodne medzi ne nepatrilo udržať republiku ako štátne zriadenie. Cicera, ktorý naňho spoliehal nedokázal pred pomstychtivým Antoniom a nevýrazným Lepidom ubrániť, a keď ani more nedovolilo mu opustiť Itáliu, prijal pokojne svoj osud. Z jeho tvorby by som rozhodne odporúčal: Tuskulské rozhovory, O povinnostiach, Reči proti Catilinovi, Filipiky, ale aj menej známe dielka, ako Lealius alebo o priateľstve, či Cato starší o starobe.

2 30.08.2020

Kto siahne po tejto útlo-bohatej knižke... stáva sa pútnikom - učňom, ktorý sa vydáva na cestu mimo sveta zmyslov do bájneho Šangri La v spoločnosti vtáka života Kála Hamsu, kde sa postaví vlastným sebaklamom a nástrahám mocného Maru, aby tak pochopil hlas nada - hlas ticha. Na tejto ceste ďalej objaví skryté pravdy poznania, ktoré učí orientálna mystika, a ktoré, ako naznačil Carl Gustav Jung vo svojich poznámkach o Indii, môže "človek západu so svojou zmrzačenou potrebou subjektívneho spirituálna" len sotva pochopiť. Napriek tomu, východné náuky človeka západu neprestanú fascinovať a priťahovať.

3 29.08.2020