Nyctophile komentáře u knih
V noci sú lúpežné prepadnutia a vlámania častejšie ako cez deň. Jeden zlodej v 18. storočí povedal: „v noci máme šancu omnoho väčšieho zárobku než cez deň". No toto, kto by to bol povedal! Jeden chlapík v Anglicku sa v 18. storočí vracal v noci z krčmy, zakopol a zlomil si nohu. No teda, to sú mi veci! Absolútne neuveriteľné a dychberúce, toto by asi nikto nečakal. Jedna hviezda za autorovu odvahu a snahu spraviť z ho*na kvet. Za to, že na 360 strán dokázal rozviť úplne bezpredmetné témy a okoreniť ich stovkami bezduchých citátov. Druhá hviezda je za grafickú stránku veci (obal naozaj predáva...), za reprodukcie obrazov a za kapitolu o posteliach.
Citujem z tohto vysoko odborného a profesionálneho veľdiela: "za úsvitu v prvou či druhou květnovou neděli jsou na mýtině nedaleko vesnice přivedena stáda a odehrává se "měření mléka". Samice dojí ženy a samce muži. Podle toho, kolik příslušné zvíře nadojí mléka, dostane v danou sezonu rodina příděl sýra". Tak toto by som si sakra rád pozrel, ako niekto dojí barana! Prekladateľovi napríklad nikto nevysvetlil, že v maďarčine sa najskôr používa priezvisko a potom krstné meno, takže sa to tu hemží "Davidmi Ferencmi, podľa návrhu Kósa Károlyho, galéria Nagyho Imreho a Nagyho Istvána", atď... Svätá Paraskevi (Sv. Petka) je v tejto knihe muž, Štefan Veľký zvíťazil nad Turkami v 36 z 34 bitiek, Herkules vyliečil zranenú Hydru tým, že ju kúpal v liečivých prameňoch (!!!!). V rámci prehliadky si môžete pozrieť neologue synagógu, prípadne pamätník shot pillars (už vidím, ako sa miestnych pýtate na toto miesto), v 15. storočí vládol kráľ Sigismund, každá hora je "Mount" niečo... Možno mám na "náučnú" literatúru vysoké nároky, ale ruky preč od tohto nepodarku (mám podozrenie, že už anglický originál stál za vyližpr*el, ako to už býva dobrým zvykom v edícii Rough Guide aj Bradt).
Nobelovou cenou ovenčený autor stavia do úlohy hlavného hrdinu solídny turecký most, akých je na Balkáne plno. Tento však stojí vo východnej Bosne a bol predurčený na to, aby sa stal nemým svedkom mnohých pozoruhodných životných príbehov a udalostí. Najviac sa mi páči Andrićova schopnosť demýtizácie a triviálneho odhaľovania mnohých legiend. Prechod od skutočnej neprikrášlenej udalosti k neskoršej legende je veľmi hladký a úplne logický. Neraz čítame prekrútenú legendu, ktorá sto strán nazad ešte bola reálnou udalosťou, zahrňujúcou skutočných ľudí, mená, dátumy. Aferim, Ivo!
Jedno z tých diel, pri ktorých vôbec nepochybujete o tom, že ich napísal SKUTOČNE duševne chorý človek. Žiadna trápna póza. Niekto tuším čítanie tejto knihy prirovnal k pádu do hrobu, prípadne pocitu, keď sa zvonku zamykajú dvere psychiatrickej liečebne. Čokoľvek iné, len nie ľahká literatúra, nikomu neodporúčam.
Keď židovský učenec napíše knihu o umučení Krista, vzniká vopred bohužiaľ akési oprávnené podozrenie. Nebude sa jednať v prvom rade a hlavne o apologetiku judaizmu, prípadne o snahu obhajovať židovský dav, sudcov a celkovo antagonistov onej nešťastnej piatkovej udalosti spred dvetisíc rokov? Ale iste, všetko to tu je, hoci v latentnej podobe. Len je na to už veky vekov (a pár desiatok pogromov) neskoro. Snaha rekonštruovať dané udalosti je aj z laického, nieto ešte z odborného pohľadu, nemožná. Hoci už samotné detektívne odhalenie, že židovská rada sanhedrin proste v hrdelných otázkach v žiadnom prípade nemohla zasadať v predvečer veľkého sviatku, by stačilo na úplný rozvrat celého príbehu. Takisto je pozoruhodná diskusia, načo vlastne Spasiteľa ťahali k Pilátovi, ak mal zvrchované právo popravy v otázkach rúhania aj sanhedrin sám.
Vcelku toto dielo aj rešpektujem, hodnotenie zráža ale veľmi sporý objem. Keď odmyslíme neustále citácie zo štyroch evanjelií, pridaná textová hodnota zo strany autora je dosť mizivá. Chcelo by to tak 100 strán pridať.
Atypická publikácia, ktorá sa veľmi odlišuje od podobných stručných histórií jednotlivých štátov. Veľmi dobre vidieť, že autor je kovaný egyptológ. Je teda jasné, že dôraz sa kladie na staroveký Egypt. Kým iné národné histórie v tejto aj iných edíciach majú tendenciu 75% priestoru venovať 20. storočiu a celkovo hlavne moderným dejinám, tu sme na strane 118 zo 151 a sme stále v rímskej dobe. Ono to samozrejme dáva zmysel, lenže na druhej strane, kníh o starovekom Egypte je snáď milión a záujemca si v tom priehrští dokáže ľahko vybrať. Zato kníh, ktoré rozoberajú neskoršiu históriu Egypta, tých je len poskromne.
Zaujímavý je tiež prístup, kedy autor históriu rozoberá hlavne cez prizmu archeologických vykopávok a celkovo hmotných pamiatok. Dozvieme sa tak veľa o interiéroch hrobiek a pyramíd, menej už o udalostiach tej doby. Samozrejme je to stále nadpriemerné dielo (ako čokoľvek od Vachalu), ale pôsobí to mierne nevyvážene.
Môj bezhraničný a nekritický obdiv k Zamarovskému sa vytratil v okamihu, keď som čítal kapitolu o Alexandrovi Veľkom z jeho knihy "Grécky zázrak". Absolútne bez hanby je totiž okopírovaná z knihy "Alexander Veľký" od Vladimíra Vavřínka (1967). Od slova do slova, nedal si ani len tú námahu, aby čokoľvek zmenil. Ktovie, čo pôvodné teda autor prináša v tejto knihe a do akej miery je to zase len okopírovaná kompilácia. Zisťovať to už ale nebudem a nemôžem ani znižovať význam tejto knihy, ktorý mala kedysi počas mojej pracovnej kariéry.
Mnoho informácií je už neaktuálnych, nepravdivých alebo zastaralých (čomu sa ale chceme diviť pri egyptológii, čo je veda, kde jeden náhodný archeologický nález obráti naruby aj desaťročia akceptovanú zaužívanú pravdu).
Celkovo teda vysoký nadpriemer a vďaka za mnoho poznatkov, či už exaktných alebo z ríše ezoteriky a astrológie!
Citát z prebalu: "Knížka je napěchovaná fakty, událostmi a popisy krajin... Číst tuto knihu rozhodně není stráta času." S obľubou takýmto veľkohubým a sebavedomým vyhláseniam nastavujem zrkadlo a konfrontujem ich s realitou, tak poďme na to.
Informáciami kniha nabitá je, to áno. Ide ale o to, pre koho sú tieto informácie použiteľné. Kto si o autorovi niečo zistil predtým, tak vie, že sa zaoberá hydrobiológiou. Takže veľké penzum informácií predstavuje pojednanie o vodných dielach, kanáloch či rybách. Dôjde aj na detailný popis mechanizmu vzniku zosuvu pôdy, čo-to sa dozviete o kríkových porastoch a hlavne o miestnej faune. Istý čas to naozaj nezodpovedalo mojim predstavám, čo by kniha o Strednej Ázii mala obsahovať. Proste fyzická geografia s dôrazom na vodu, faunu a flóru. Toto mohlo byť predmetom diplomovej práce, ktorá následne v jednom exemplári mohla byť v regáli archívu prírodovedeckej fakulty niektorej univerzity a jednotliví záujemci si ju mohli vypožičať. Ale vydávať toto ako knihu, prečo?
Potom ale došli na rad staré uzbecké mestá, ich legendy a história, no a už sa to začalo len zlepšovať. Autor svoju cestu podnikol v roku 1963, napriek tomu informácie nie sú zastaralé, lebo ich neustále konfrontuje so súčasným stavom. Takže hoci som mal podozrenie, že v tých časoch by vydali knihu každému, kto proste v exotickom kúte sveta bol (ekvivalent toho, keby dnes knihu vydal každý pologramotný podpriemerný youtuber), presný opak je pravdou. Je to v niektorých pasážach až príliš akademické, ale autor vie, o čom rozpráva a mnohé informácie pre mňa osobne napríklad sú použiteľné.
Michael Weithmann sa javilo ako dostatočne nemecké meno, pri čítaní som však mal obavy, či sa nejedná iba o pseudonym nejakého predavača kebabov menom Mustafa Kizilbaş či Mehmet Türkoğlu. Pretože do neba sa týčiaca glorifikácia tureckej okupácie Balkánu, vďaka ktorej sa balkánskym národom dostalo systematizovanej správy, poriadku a prosperity, hraničila s absolútnou demenciou. Zostaňme pri tom, nech Nemci píšu dejiny Nemecka, Balkánci nech píšu dejiny Balkánu a Číňania nech píšu dejiny Číny. Označenie menšinovej politiky Maďarska v 90. rokoch za „vzorovú" úprimne pobavilo.
Najvýznamnejší slovenský historik už v predslove čitateľa informuje, že dôraz jednoznačne kladie na udalosti 19. a 20. storočia, pretože práve na túto etapu dejín sa vyslovene špecializuje. V poriadku. Napriek tomu ostáva po prečítaní istá pachuť v tom zmysle, že napríklad obdobie Veľkej Moravy alebo celý stredovek ostali len v akýchsi náznakoch, vysvetlené z rýchlika, resp. vyložene odbité. Dejiny Rómov, židov a Rusínov sú do textu "našróbované" akosi nasilu, bijú do očí, no proste tam asi boli doplnené vyložene na objednávku (aspoň takto to pôsobí). No a čo sa týka dejín Slovakštátu v rokoch 1939-1945? Už ubehlo dosť času, aby sme boli schopní toto obdobie zhodnotiť aj lepšie a menej tendenčne.
Napriek extrémnej zložitosti a komplexnosti dejín Arménov sa autorom podarilo udržať knihu absolútne prehľadnou a zrozumiteľnou (je ale pravda, že občas sa v po sebe nasledujúcich kapitolách duplicitne objavovali aj celé odseky). Mierne mi prekážalo používanie niekedy až príliš moderného jazyka. Kapitoly o živote Arménov v Osmanskej ríši 19.st. a nasledovná genocída sú spracované (nebojím sa použiť to slovo, áno) geniálne! Takisto aj popis národnej kolektívnej psyché a hĺbkový rozbor kultúry, ktorý zašiel až do takých detailov, ako je zmienka konkrétnej skladby od kapely System Of A Down. Túto knihu nepochybne považujem za absolútne najhodnotnejší kus v mojej enormnej pracovnej knižnici a na záver ostáva pridať už len grécke príslovie: "Turecko nemá históriu, Turecko má len register trestov".
Treba vyzdvihnúť publikáciu ako celok, ale z môjho pohľadu hlavne druhú časť, čiže rozbor macedónskej kultúry od Miroslava Koubu. Skvele dopĺňa faktografickú prvú časť. Grékov môže aj šľak trafiť, ale hádam sa už s existenciou tejto krajiny a jej svojbytného národa zmierili. Len doplním úsmevnú historku z 90-tych rokov, ktorá v knihe spomenutá nie je. Keď Gréci presadili, aby krajina v medzinárodnom a diplomatickom priestore niesla názov FYROM (Former Yugoslav Republic of Macedonia), Macedónci navrhli, aby teda medzinárodne uznávaný názov Grécka znel FOPOG (Former Ottoman Protectorate of Greece). Holt, Balkán je Balkán a práve preto ho nie je možné nemilovať...
Pri úvodnej kapitole o americkej vlajke sa mi od znechutenia dvíhal kýbel, kapitola posledná pre zmenu bola ukážkovým "prebudeným" dokumentarizmom a ospevovaním vlajky dúhovej. To medzitým vcelku ušlo a hoci na príbeh niektorých vlajok máme s autorom iný názor (alebo iné zdroje), jedná sa o informačne hodnotnú a pútavú knihu.
Asi najčastejšie sa mi pri čítaní tejto knihy opakovalo v hlave heslo: "Prestaňte robiť hlúpych ľudí slávnymi". Cobaina som vždy (ešte aj za jeho života) považoval za trápneho pózera (a táto kniha to do značnej miery potvrdzuje). Večne sa hral na "obeť" svojej slávy, obeť rozvrátenej rodiny (to by o sebe mohol povedať takmer každý). Takýchto ľudí fakt treba poslať do Bangladéša k šijaciemu stroju, aby mali pre tú svoju depresiu konečne skutočný dôvod. Teraz ale od hodnotenia jeho života treba prejsť k hodnoteniu knihy, no a to je iná káva. Vskutku výživné čítanie, detailné a profesionálne v autorovom prístupe. Chorá spoločnosť s chorými hodnotami vyprodukovala chorého umelca. Čo k tomu dodať.
Formou aj obsahom absolútne geniálna/šialená kniha (vybrať podľa ľubovôle). V prípade niektorých hesiel slovníka (hlavne heslo "Avram Branković") by malo platiť pravidlo "niekedy je menej viac", hlavne, čo sa fantázie týka. Pretože tá občas ide cez čiaru a človek priam nestíha sledovať, čo sa to naňho valí. Isté je však to, že som po dlhej dobe našiel literárne dielo, ktoré ma natoľko vtiahlo, že sa k nemu iste budem vracať, rozoberať ho po vrstvách a snažiť sa ho lepšie pochopiť.
Pár citátov, ktoré si tu odkladám pre seba/možno aj pre druhých:
- Tomu, kto dospeje na koniec cesty, cesta už nie je potrebná, a preto sa mu ani nechce ísť ďalej.
- Rozdiel medzi dvoma "áno" môže byť väčší než medzi "áno" a "nie".
- Skutky s ľudskom živote sú ako jedlo a myšlienky a city ako korenie. Zle obíde ten, kto posolí čerešne, alebo octom poleje zákusok.
- Čas. Najprv posilňuje a potom oslabuje.
- Na sude je najdôležitejšia diera, na krčahu to, čo nie je krčah, v duši to, čo nie je človek, v hlave to, čo nie je hlava, a to prezradí reč.
Zaujímalo ma hlavne pozadie vzniku môjho asi najobľúbenejšieho obrazu - "La Toilette" (alternatívne "La Rousse"). Nepadla tu o ňom však žiadna zmienka. Zaujímavé je, že pri tomto štýle životopisov autori kládli dôraz práve na okolnosti tvorby najznámejších diel, Perruchot to však akosi odsúva na druhú koľaj. Viac než maliarovej tvorbe sa tu venuje jeho alkoholickým excesom a návštevám nevestincov, ktoré pre čitateľa nemôžu byť žiadnym prekvapením. No a na záver faktografická výčitka voči chybe, ktorá ide fakt cez všetky čiary: Eiffelova veža pri svojom slávnostnom otvorení naozaj NEBOLA modrej farby.
Citácia z úvodu: "V porovnaní so starovekými Aténami, Rímom a Egyptom je staroveká Čína z obdobia dynastie Chan pre západných čitateľov menej známa". A tým je vlastne povedané asi všetko. Napriek snahe autora ozrejmiť niektoré historické a kultúrne reálie pre mňa táto časť sveta naďalej ostáva nepochopiteľnou cudzou planétou.
Najlepšie hodnotená poľská kniha všetkých čias (podľa niektorých zdrojov) sa venuje (čuduj sa svete) utrpeniu domorodých obyvateľov Kanady. Pre mňa je táto téma však príliš vzdialená a som voči nej bohužiaľ dosť ľahostajný. Zaujímavé je však aj pozadie odoberania malých domorodých detí ich rodičom. Dá sa teda v dotyčných častiach krajiny vôbec žiť? Čo vedie prakticky celú miestnu populáciu k tomu, že tak často siaha po ohnivej vode (a dnes už určite aj po chechtavom prášku)? Kniha nepochybne kvalitná, ale najlepším počinom poľskej literatúry aj tak sú dobrodružstvá Pána Tragáčika.
Ak to mala byť kniha primárne o Indii a o lákadlách jej spirituálneho života, tak sa v nej autor až príliš veľkoryso venuje Turecku, Iránu a Afganistanu.
Spočiatku mierne neprehľadné a nezáživné, ale celkovo sa dá hodnotiť pozitívne. Historický román formou rozprávania, bez akýchkoľvek dialógov. Autor si vzhľadom na nedostatok pôvodných zdrojov mnohé veci sám domýšľa. Avšak tak dôveryhodným spôsobom, že to nemôže nikoho uraziť.