Radoľa komentáře u knih

Útly spisok denníkových záznamov od januára do začiatku júna 2020. Zaznamenáva politické, spoločenské i osobné udalosti Fedora Gála - slovenského publicistu, intelektuála, spisovateľa a niekdajšieho predsedu politickej strany Verejnosť proti násiliu. Reflexia aktuálnych udalostí je neustále premiešavaná s nutkavou potrebou obhajoby liberálnej demokracie a nekritického adorovania jej predstaviteľov (ktorí v skutočnosti často majú maslo na hlave) a osobnými traumami z vlastnej židovskej identity. Zároveň ostro odsuzuje mafiánsko - korupčné persóny, zosobňujúce tento štýl vládnutia na Slovensku. O Vladimírovi Mečiarovi píše pomerne dosť, na inom mieste lakonicky skonštatuje - zlý človek. No už sa takmer nijako nezmieni o tom, že práve on bol jedným z tých, ktorý mu otvoril brány do slovenskej politiky, zorganizovaním konkurzu na uvoľnené miesto ministra vnútra. Konkurz vyhral Mečiar. Je pravda, že pomerne skoro sa Gál voči Mečiarovi postavil, no niečím to pripomína rabína rabín Jehudu Löwa ben Becalela, ktorý musel zničiť ním vytvoreného golema Josilleho, potom ako začal byť agresívny. Žiaľ tento vnútorný rozpor nereflektuje vôbec, ostáva mu len konštatovanie: zlý, zlý zlý Mečiar. Spomenie súdny spor s Kňažkom, nespomenie, že s ďalším tribúnom novembra - Budajom má tiež napäté vzťahy. Kto je dobrý? Kto je zlý? A kde berie odvahu na takéto súdy? Od intelektuála by som čakal väčšiu mieru sebarefflexie, než zbierku prvoplánových poučiek a odsudkov. Naopak, úvahy o tom, prečo vydal knihu vo vydavateľstve čiastočne vo vlastníctve finančnej zločineckej skupiny Penta sú pomerne dobrým opisom morálnej dilemy. Tiež texty pre kapelu Drť, opisujúce vzťah k pôsobeniu Alojza Lorenca, niekdajšieho šéfa ŠtB, dnes spokojného dôchodcu, žijúceho blízko bratislavského kultového kníhkupectva Artfórum sú ok. Takže zopár podnetných viet sa nájde, žiaľ zatienené sú floskulami, ako z nejakej menej vydarenej príručky demokracie.

3 21.10.2020

Mečiarovský minister kultúry napísal knihu spomienok na roky strávené v sovietskom pracovnom lágri, kam bol odvlečený v roku 1945, po skončení vojny. Sovietska tajná služba vtedy na oslobodených územiach odvliekla do pracovných táborov na území ZSSR desiatky tisíc ľudí, prevažne z východného Slovenska. Bez významnejšieho dôvodu, proste Stalin potreboval čerstvú pracovnú silu na zaplátanie chýbajúcich pracovných miest v dôsledku vojnových strát. Autor knihy bol jedným z odvlečených. Niektoré opisy prežitých drsných chvíľ a neľútostných klimatických podmienok sú ozaj silným čítaním. Napríklad, ako v noci zamŕzal priamo prúd moči vo vzduchu. Autor sa nevyhýba ani opisu sexuálneho kontaktu s miestnou devojkoj. Pretože, láger-neláger, gulag-negulag, sme predsa ľudia, nie? Celkom výživné čítanie kalí len neskoršie odhalenie, že autor - Dušan Slobodník patril počas II. svetovej vojny k účastníkom kurzu pre diverzantov vedeného nemeckou tajnou službou. K odsunu do gulagu bol riadne odsúdený na základe zatknutia príslušníkmi SMERŠu na 15 rokov. Čiže v jeho prípade sa nejednalo o náhodný odsun. Nuž, súdiť nebudem, len v tomto prípade to nebolo tak úplne bez viny.

2 21.10.2020

He-he, komentovať vlastnú knihu. No tak skôr niečo dodám. Namakal som sa na tom ani ťažný kôň, v horúcom lete dni menil za noci a tak. Som rád, že je na svete. Hoci je viacmenej odborná, snažil som sa ju napísať tak, aby zmysel pochopil ktokoľvek, kto rozumie písanému textu. Ohlasy mám zatiaľ iba dva: jeden kámoš mi vytýkal, že by privítal modelové riešenie obťažných situácií v procese EIA, druhý kamoš smskou knihu nadšene pochválil. Jaj a k tomu hodnoteniu - určite sa dalo urobiť to inak. Takže za 80%

3 25.11.2016

Furiantské, ale zábavné. Taký je najnovší in trend u slovenských umelcov, ktorí zároveň nechcú byť zaraďovaní medzi ohavný komerčný, stupídny celebritný gýč. Zachovávať si sebavedomú nadutosť a vše-znalectvo, ale popritom si vedieť zo seba totálne utiahnuť. A prezradiť čo - to (to znamená dosť veľa) o svojom vzťahu k sexu a vzťahom všeobecne. Taká je aj knižka o skúsenostiach slovenskej herečky v USA, živiacej sa obsluhou v bare a zaberajúcej na rôzne drobné dotyky so svetom šoubiznisu. Pár nepodarených vzťahov, ex mátohy zjavujúce sa v mysli aj v reále, sťahovania a ďalšie sťahovačky. Je to vtipné, nie je to tak prvoplánovo orientované na masového čitateľa ako Mérde: Rok v Paríži. Vytknúť sa dá také to chýbajúce hodnotovo-ideové pozadie. Autorka túži po sláve a predvádzaní sa. Vďaka chýbajúcemu filtru v sebe samej a túžbe vyniknúť sa takmer dostane k polopornopráci spočívajúcej v onanovaní chlapov nad krásou jej odhalených chodidiel (v skutočnosti nedostane , ale premýšľa o tomto jobe). Ale čo, možno som už taký ten nabubrelý starý pankáč, ktorý nepochopil, že peniaze vždy budú najdôležitejšie, na umeníčko sa môžme hrať v rozhovoroch, ale príležitosť finančnú je treba vždy chytiť za pačesy. Alebo sa nad ňou aspoň vážne zamyslieť. Ale štýl a humor knihy inak: potešil. Rád si prečítam aj niečo iné.

1 25.07.2014

Hippie obdobie v USA, obdobie študentského vzdoru a revolty voči inštitúciám z Paríža roku 1968 a revolta mladých v ČSSR požadujúca práve také systémové usporiadanie spoločnosti, voči ktorému sa mladí západniari búrili a vymedzovali. Zhodnotenie triezve, premýšľavé, otvorené. Jedno z mála, ktoré nezdôrazňuje nejaké výnimočnosti na jednej či druhej strane barikády, ale pomenúva vlastný dojem z udalostí. Čo z toho úžasného celosvetového energetického vzopätia sa prenieslo na autora - známeho scenáristu a kamoša dvoch veľkých filmových režisérov (Luisa Buňuela a Miloša Formana). A tiež posmutnelé úvahy, čo a prečo odvial čas (prechod z trávy na kokaín - urýchľovač dejov, akcie i násilia a heroín - amfetamínové introvertné blúdenie vlastnými myšlienkami). Spomenie aj možnosť, či náhodou hipíci nesmerovali svojou exaltovanou zdôrazňovanosťou povinnej verejne-všeobjímajúcej lásky, komunity a trhania kvetov na lúkach k novej totalite. Tej ktorú zdôraznil napríklad americký spevák a textár Jello Biafra v piesni California uber alles, kde v zobrazení americkej spoločnosti o pár rokov dopredu spieva o zenových koncentračných táboroch, kam sa môžete dostať ak sa nebudete na ulici povinne usmievať.

1 25.07.2014

V dnešnom čase presunov národov európskych do iných štátov sveta nachádza tento trend svoj odraz v lieratúre najmä prostredníctvom zábavných autobio kníh. Založené sú na porovnávaní kultúr, smiešnostiach zvykov cudzieho národa (u Francúzov mierne dekadentné kulinárstvo - rozkladajúce sa syry, surové morské plody, slimáky a na uliciach večné štrajky), vyzdvihnutia pozitív a samozrejme hurónskych rehotoch spôsobených jazykovými prebreptami, komickými prízvukmi a zlým skloňovaním, predložkami, väzbami a podobne. Ak vie niekto, čo len trochu písať o úspech má postarané. Stephen Clarke písať vie, navyše tiež vie, že ak k zážitkom z Paríža priradí aj kroniku sexuálnych skúseností, čitatelia to veľmi ocenia. Dokonalý produkt doby, ktorý ale dokáže na zopár miestach kráľovsky pobaviť! 65%

2 25.07.2014

87. revír mám rád a viem si vybaviť všetky hlavné postavy. Pri knižkách je to slabšie. Nakoľko sugestívne opisy fiktívneho mesta a vyšetrovateľov a rovnako tak trestných činov, ktoré vyšetrujú sa mi tak trocha zlievajú dokopy, existuje len pár McBainoviek, ktoré sú odlíšiteľné. Je to predovšetkým séria o nepolapiteľnom Hluchom (ale vrámci tejto série jednotlivé knihy tiež nejako nerozlišujem), Skladačka a Kniha tučniaka Ollieho. Pritom mám túto partiu rád. Konkrétne k Príznakom - hoci čítané nedávno, v pamäti výraznejšie neostalo, ba dokonca s prekvapením som si tu prečítal, že aká vydarená Vianočná atmoška tam bola. Tak hádam aj bola. Len sa mi vklinila do vyššie opísaného komplexu - monolitu detektívok 87. okrsku.

3 25.07.2014

Lydia Lunchová zrelejšia než v Paradoxii, čo bol opis mladosti nadšenej šokizmami vo vzťahovo-sexuálnej oblasti. Výkrik rebélie. Zatiaľčo kým robí za drogy, snaží sa o vtipné zovšeobecnenia - prečo nemá deti, prečo sú všetci chlapi len slabosškí nímandi, ohlupujúci cicinou, či prečo je svet tak skurvene agresívne nepríjemné miesto. Vychádza z teórie rodičovského ublíženia, ktoré vraj poškodilo každého z nás, čo si nesieme v sebe a prenášame ďalej. Napriek istej miere generalizácie, ktorá mi u filozofujúcich autorov vždy vadila, to Lýdia vyvažuje otvorenosťou, sem-tam zaujímavou minipoviedkou o vzťahu k sebadeštrukčnému agresorovi alebo záverečnými rozhovormi s umelcami v štýle Charlesa Bukowského. Záver: Útly spisoček americkej undergroundovej speváčky, herečky, spisovateľky a performerky, v ktorom s poučením prichádzajúceho stredného veku prináša zopár zaujímavých zovšeobecnení, zároveň žiaľ pár nudných extatických výkrikov do tmy a tiež pár interesantných rozhovorov s ďalšími šialencami kultúrneho dna.

1 02.07.2013