Slavomír53 komentáře u knih

Toto obdobie slovensko-maďarského spolužitia (együttélés) v Uhorsku bolo toľkokrát prekrucované, že človek, ktorý sa prednostne tomuto obdobiu nevenuje, má v ňom značné medzery. To je i môj prípad, preto veľmi oceňujem možnosť čítať si slovenský preklad dobových nemeckých a maďarských prameňov, približujúcich vtedajšie zmrákanie sa nad národnostnou rovnosťou v Uhorsku. Zaujímavosťou je tiež niekoľko textov, ktoré vychádzajú v pôvodnom znení... Gest to gen bauřenj zemanstwa, gakowéž nám deginy uherské často ukazugj, zwlaště pod šlechetným Ondregem III. Swoboda oswěta a blaho lidu gsau tu gen zástěře...

Učeň nesmie robiť žiadne vulgárnosti so ženami a ľuďmi... Učňovi sa úplne zakazujú hazardné hry... Učeň má byť cnostný...

4 27.11.2022

Opäť výborný diel tohto už povestného knižného radu. Čítavo a prehľadne podať obdobie, v ktorom sa prelínajú stavovské povstania a protirecké vojny, to dokáže okrem Pavla Dvořáka len málokto. Veľmi ma zaujalo pôsobenie rodu Balašovcov, o ktorých som si už, vďaka tejto knihe, zohnal rozsiahlejšiu spisbu. Knihu vrelo odporúčam.

4 25.11.2022

Spisovateľ Svetozár (a asi zároveň prekladateľ Jevgenij Paľcev v jednej osobe) uvádza v tejto knihe už pár rokov jestvujúce dohady o tom, že Tartaria bola slovanských štátnym útvarom, a Moskovský štát či Moskovské kniežatstvo má byť jej nasledovníkom. Neuvádza nijaké pramene, iba mladú spisbu, pričom spisbu napospol ruskú, a to pochybnú, vydávanú v 90. rokoch. Zachovali sa naše domáce opisy toho, čo tu stvárali títo Tartari: z verejnosti dostupných kníh napr. Jonáš Záborský vo svojom ústrednom diele cituje zo starých kroník, a aj vydavateľstvo Perfekt chystá vydanie knihy Zničenie kráľovstva Uhorského, ktoré v 15. storočí napísal Juraj Sriemsky. Ústrednou (neskrývanou) myšlienkou tohto dielu knižného radu Bystvor je teda ospravedlniť snahu Ruska o rozpínanie sa, pretože je Rusku prisudzované dedičstvo tak Rusi, ako aj Zlatej hordy. Výborný článok venujúci sa tejto problematike bol uverejnený v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od knihy sa odvoláva na písomné a archeologické pramene, nie novodobú spisbu).

Rus, Ruská zem (рѹсь, рѹсьскаѧ землѧ) bol ranostredoveký štátny útvar so strediskom prevažne na území súčasnej Ukrajiny (v dejepisectve často ako Kyjevská Rus); obyvateľ sa nazýval Rusin (porovnaj Slovänin, neskôr Sloven, či dodnes srbské Srbin). Súbežne s politickým názvom Rus používal sa (prvýkrát zaznamenaný pri roku 1187 v Kyjevskom letopise) i zemepisný názov Ukrajina (украина). V roku 1721 však Peter I. Romanov prehlásil Moskovské kniežatstvo (Московское царство/государство) za Ruskú ríšu (Россійская Имперія), ukradol tak pre Moskovitov (neskorších Rusov) dedičstvo odkazu pôvodnej Rusi, a na označenie územia pôvodnej Rusi zostal zemepisný názov Ukrajina. Prídavné meno ruský sa tak môže v slovenčine týkať slova Rus (pre raný stredovek) alebo slova Rusko (od roku 1721 dodnes). V rusínčine, ukrajinčine ani ruštine k takémuto nedorozumeniu nedochádza.

Náučná spisba pre mladých i starých :) Nezahŕňa čitateľa priehrštiami cudzích slov: jednoduchým, ba miestami priam ľudovým jazykom podáva správy o dávnych dobách, vysvetľuje to, čo v odbornej spisbe považuje sa za samozrejmosť (napr. dôvod nedôveryhodnosti a zároveň vysokej hodnoty dochovaných kroník). Knihu bez väčších ťažkostí čítajú a chápu žiaci stredných škôl bez hlbšieho dejepisného vzdelania, čo treba naozaj oceniť. Takejto širokým vrstvám dostupnej spisby by bolo treba viac. Mladých žiakov úprimne zaujmú nádherné fotografie spisovateľovho syna Jakuba.

Za obrovský prínos považujem tiež to, že kniha vyvážene vykladá počiatky slovensko-maďarských vzťahov. Podobne ako dielo Martina Homzu či Józsefa Demmela, i dielo Pavla Dvořáka uberá živnú pôdu národnostným sporom, a, práve naopak, ukazuje, že vzťahy medzi dávnymi Slovenmi a Maďarmi boli dobré (potvrdzuje to i dielo Jána Stanislava, napr. Slovenský juh v stredoveku).

Drobným nedostatok, azda jediným, je upotrebúvanie slova (to) Rusko namiesto (tá) Rus. Mladí Arpádovci (Levente, Ondrej, Belo) utiekli podľa dobových kroník (latinských i ruských) na Rus, teda pohybovali sa na území juhovýchodného Poľska a západnej Ukrajiny, nie na území súčasného Ruska.

Knihu vrelo odporúčam.

4 16.11.2022

Kto sa dlhšie o dejiny zaujíma, pre toho neprinesie táto kniha nič nové, no pre širokú verejnosť je to viac ako vhodné čítanie. Prostým, nie odborným jazykom podáva pán Stanislav začiatky národných dejín. Načrtáva v stručnosti výsledky svojho výskumu „starého slovenského osídlenia okolia Nitry a Košíc“, hovorí o Pribinových veľmožoch, črtá obrysy starého Slovenska, uvádza staré slovenské mená zachované v písomných prameňoch (Pribybor, Mysloňa, Gostidrag, Žilic, Sebädrag, Nitrabor...). Povinné čítanie pre žiakov základných a stredných škôl pri preberaní látky ranostredovekých dejín, myslím si. Z textu cítiť zdravé vlastenectvo a lásku k svojeti (nie však šovinizmus, ako v niektorých súčasných prácach).

4 08.11.2022

Aj takéto útle dielko dokáže dať strašne veľa, ak je jeho pôvodcom Ján Stanislav. Naozaj výborná knižočka. Človek sa dozvie o pôvodnom názve Bratislavy, Košíc, či malých dedín. V knihe sú tiež uvedené staré slovenské mená, nielen našich kniežat, ale aj mená z rôznych písomných prameňov, zaznamenavších mená kniežacích družiníkov , návštevníkov severotalianskeho kláštora...

4 08.11.2022

Jednu * by som dal za to, že som sa dozvedel viac o moravskom národnom povedomí, a na základe toho som začal aj trošku inak nazerať na dejiny krajín (česky: zemí) súčasnej Českej republiky (viď napr. 35. číslo časopisu Reconquista). Ako však odôvodním nižšie, ani tú jednu hviezdu nemôžem udeliť. Napr. Palacký vo svojom diele „Dějiny národu českého v Čechách a na Moravě“ (už podľa názvu) moravský národ neuznával, pretože v tom videl oslabovanie v rámci Českého kráľovstva (v prospech nemeckého živlu). Na rozdiel od Palackého, podobne ako pani Grobcová to vidia aj iní bádatelia:
https://www.databazeknih.cz/knihy/prodromus-moravographiae-to-gest-predchudce-morawopisu-333055
https://www.databazeknih.cz/knihy/dejiny-slovenska-a-slovakov-v-casovej-naslednosti-faktov-dvoch-tisicroci-501135

To je však jediný klad, ktorý si z prečítania knihy odnášam. Zvyšok sa vezie na vlne „tajných“ dejín, a ako kľúčový prameň slúžil pôvodkyni napr. Mauro Orbini, avšak jeho dielo nie je prameňom, lež spisbou/literatúrou. Klady i zápory Orbiniho diela som rozobral tu na databáze. Nezatracujem Orbiniho dielo, som úprimne rád, že sa zachovalo (podobne ako staré uhorské kroniky napríklad), no stavať temer výhradne na ňom celý výklad dejín? Viete si predstaviť, ako by vyzeral maďarský dejepis, keby sa vychádzalo iba z Anonymovej kroniky alebo z Kroniky Jána z Turca (časovo bližšej Orbinimu)? A veľká časť „dejinných skutočností“ je prevzatá ani nie tak z Orbiniho, ako z Chineviča – teda jeho velikášskeho výkladu ruských a svetových dejín stavaných na tzv. Slovansko-Árijských védach, ktoré si sám napísal a vydal (i k jeho védam som napísal stručný dejepisno-jazykovedný rozbor tu na databáze).

A zas a opäť odvolávanie sa na slovanskú rasu. Prosím, vie mi niekto odlíšiť Slovana od Germána? :) Rasa, starším slovom plemä, je biela, alebo možno použiť novšie slová, ale etniká či nadkmeňové spoločenstvá ako Kelti, Germáni, Slovania, Balti a mnohí iní sa natoľko premiešali, že síce hovoríme slovanským jazykom, ale sme Slováci, Moravania, Slezania či Česi so slovansko-germánsko-keltsko-dáckou krvou... Aj Rusi hovoria slovanským jazykom, ale v ich krvi je menej slovanského ako u priemerného obyvateľa Maďarska.

Čo sa predkresťanskej viery v tejto knihe týka, ide o zmes:
- nového ruského védizmu (tzv. slovansko-árijský);
- ústnej ľudovej slovesnosti zbieranej v 18. – 21. storočí, a teda výrazne ovplyvnenej cudzorodými nánosmi (nejde o číry odkaz z 9. storočia);
- výmyslami J. Středovského (1679 – 1713) (viď VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohů a démonů, s. 101)

Českí historici menili dejiny Moravy, rovnako ako maďarskí historici menili tie slovenské či sikulské. Keby bolo hlavné mesto nie v Prahe, lež v Brne, moravskí historici by skresľovali dejiny Čiech. To však nie je dôvodom na to, aby sme umelo živili nevraživosť medzi národmi. A mňa by úprimne zaujímalo, či pani Grobcová je úmyselný podvodník ako na Slovensku pôsobiaci Vladimír Laubert, alebo prosto na staré kolená sama podľahla bludom (tu v žiadnom prípade nevysmievam úctyhodný vek pani spisovateľky).

Knihu teda naozaj neodporúčam širokej verejnosti.

Niektoré premisy sú zaujímavé, a nebyť toho bukvicového podfarbenia, mohla to byť príjemná knižka pre mnohých ľudí. Keďže sa však spisovateľka v knihe odvoláva na bukvicu ako na čosi starobylé, naše, nedá mi nevyjadriť sa. Prvýkrát sa bukvica ako písmo objavila v 90. rokoch minulého storočia v Rusku, kde ju vymyslel podnikavec Chinevič, a odvtedy už vyšlo niekoľko kníh (Staroslovienska bukvica, Staroruská bukvica, Bukvica veľkoruského jazyka...). S našou, moravskou ani českou kultúrou to nemá nič spoločné.

V spojitosti so zameraním knihy dávam do pozornosti bukvicou neznečistenú knihu Tradičné liečiteľstvo (Matica slovenská) či Tajomná sila slova (Eugenika):
https://www.databazeknih.cz/knihy/tradicne-liecitelstvo-a-ludova-magia-na-hornych-kysuciach-121844
https://www.databazeknih.cz/knihy/tajomna-sila-slova-104997

Jedna z mnohých pravdivých tvrdení v knihe (tvrdenie pochádza od nemeckých jazykovedcov 19. storočia):
„Chudý jazyk ochuzuje myšlení. Jsme schopni myslet jen v rámci bohatosti či chudoby jazyka, jímž hovoříme.“
Preto si vážme náš jazyk, a nevnášajme doň cudzie prvky, ako napr. bukvicu a podobne.

Niektoré myšlienky sú zaujímavé, a nebyť toho bukvicového podfarbenia, mohla to byť príjemná knižka pre mnohých ľudí. Keďže sa však spisovateľka v knihe odvoláva na bukvicu ako na čosi starobylé, naše, nedá mi nevyjadriť sa. Prvýkrát sa bukvica ako písmo objavila v 90. rokoch minulého storočia v Rusku, kde ju vymyslel podnikavec Chinevič, a odvtedy už vyšlo niekoľko kníh (Staroslovienska bukvica, Staroruská bukvica, Bukvica veľkoruského jazyka...). S našou, moravskou ani českou kultúrou to nemá nič spoločné.

Tvrdý oriešok – číta sa dobre v tom zmysle, že nesrší priehrštiami odborného názvoslovia, no po obsahovej stránke mi to pripadalo trochu únavné. Avšak opäť sa ukázalo, že aj zlá reklama je reklama – nebyť toho kuvikania okolo vydania knihy, nebol by som si ju býval požičiaval. Kniha obsahuje Blahovo nazeranie na pôsobnosť revolucionára Lenina a zdôrazňuje, že o ňom treba písať a čítať. Ak má človek prečítané Leninove spisy, Články a prejavy z rokov 1922 – 1923 a ďalšie jeho knihy, a zaujíma sa o dejiny východnej Európy po boľševickom prevrate (sami boľševici to vtedy nazývali i Октябрьскій переворотъ), táto kniha mu nemá veľmi čo ponúknuť. Na druhej strane, vo vzťahu k výskumu Ľuboša Blahu ide o prvotný prameň.

Bol som ochotný prijať, že Lenin nám má čo ponúknuť i v 21. storočí (okrem odstrašujúceho príkladu, samozrejme), no pôvodca knihy svoje tvrdenia ničím neodôvodnil. Súčasný ruský historik Nikolaj Borisov v rámci seriálu История России – лекции dostupného na jutube výstižne povedal (v časti o Čaadajevovi), že Rusko ide Európe príkladom – ukazuje jej, ako sa to nemá robiť, ak sa nechce sužovať tak, ako sa sužuje Rusko. No a Lenin do tohto vzorca krásne zapadá.

Blaha, podľa vlastných slov, vydal knihu pod pseudonymom, aby nebol vystavený prenasledovaniu. Nespomeniem si teraz na posledný súd s ľavicovým extrémistom, ba nik neriešil ani statusy či vyhlásenia Jalala Sulejmana (vtedy predseda, dnes podpredseda KSS) či ďalších predstaviteľov extrémnej ľavice (napr. Biľaka obdivujúci Artur Bekmatov), takže netuším, z čoho pramenia Blahove obavy. Ale treba uznať, že „zakázaná“ kniha priláka nejedného čitateľa.

Pre stručnosť a výstižnosť dovolím si (po obdržanom povolení zo strany pôvodcu) uviesť príspevok z jutubového kanálu Tatra ~ Matra ~ Fatra:

Rovno na začiatok: odporúčam knihu z roku 1784, napísanú a vydanú Slovákom v Paríži, dostupná je v slovenskom preklade ako Spomienky baróna Tótha na Turkov a Tatárov. Videl som tie mapy, na ktorých je Tartaria zaznačená, nejde o podvrhy, ale nejde ani o názov krajiny (ktorá by podľa mapy zaberala skoro celú Áziu). Ak pochybujete, tak ako je možné, že žiaden národ z tých „tartarských“ území si nepamätá nič o Tartarii? Pretože ide o názov, ktorý vznikol v krajine, kde predmetné mapy vznikali (Británia, Francúzsko), a označovalo sa tak riedko obývané územie či pusté územie (i Mongolov v 13. storočí nazývali uhorskí kronikári Tartaros, pretože Tartaros alebo Tartar bola v starovekom Grécku bezodná priepasť večnej temnoty, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí). Často sú ako obyvatelia Tartarie na okraji máp kreslení lukostrelci na koňoch či vojaci s kopijami, a pritom ide o mapy z čias napoleonských vojen. Tí ľudia tam žili prostým životom (kočovníci, pastieri...), vytvárali riedke osídlenie, ale nešlo o štátny útvar, pretože taký obrovský štát by sa v tej dobe neudržal na lukoch a kopijách na ťavích chrbtoch, že :D Objavujú sa i články a videá (už i v češtine a slovenčine), že Tartaria bola zničená iba nedávno veľmi modernými zbraňami, po čom zostali stopy v pôde a podobne. Kde je akýkoľvek dôkaz spájajúci onú na mapách západnej Európy vymyslenú Tartariu so stopami po jadrovom výbuchu (navyše na miestach, kde ZSSR jadrové bomby dokázateľne skúšal), to nevedno. Nemiešať preto hrušky s jablkami. Ja sa nevenujem prednostne záhadám, preto netvrdím, že tie fotky z Uralských skál a ázijských nížin sú podvrh, len vravím, že spojitosť s Tartariou nejestvuje.
A čo sa samotného jazyka Tartarov týka (teda obyvateľov pustých území), stačí sa pozrieť do diela Angličana menom Edmund Fry, a uvidíte, čo za jazyk je to tá tartarčina (kniha je dostupná aj v digitalizovanej podobe pod názvom Pantographia; containing accurate copies of all the known alphabets in the world; together with an English explanation of the peculiar force or power of each letter: to which are added, specimens of all well-authenticated oral languages).

Príjemné čítanie, zaraditeľné medzi náučnú spisbu pre mladého čitateľa. Je zaujímavé čítať, ako sa pojímali dejiny v prvej Slovenskej republike. Občas stojí namiesto slova (Kyjevská) Rus slovo Rusko (avšak bez akéhokoľvek ideologického podfarbenia), tiež jazykovedné rozbory sú dnes už prekonané (porovnaj napr. s Ondruš, Š.: Odtajnené trezory slov III). Výrazne cítiť dobovú, celkom pochopiteľnú, potrebu poukázať na právo Slovákov na svoju Krajinu a obnovený Štát. Za prečítanie toto dielo rozhodne stojí: prvotne ako príjemný súhrn našich dejín (pre mlaď), a druhotne ako prameň k pochopeniu nahliadania na naše dejiny v čase druhej svetovej vojny (pre starších).

4 02.11.2022

Prečo čítať knihy ruských a slovenských/českých historikov, keď sú dostupné bľaboty od ruského novinára Starikova... Prečo ponímať jav celostne, keď sa môžeme na vec pozrieť čiernobielo = tak ako to podáva prokremeľský novinár Starikov...

1. To, že s Hitlerovým vzostupom je čosi nie v poriadku, to nie je nič nové. Kniha Wall Street and the Rise of Hitler (1976) vyjde čo nevidieť v slovenskom preklade vo vydavateľstve Veritas.

2. Slovenskí, ruskí i západní historici už prišli s priehrštiami dôkazov o tom, „kto prinútil Hitlera prepadnúť Stalina“ = sám pán fúzatý Gruzín z Kremľa, ktorý chystal svoje západné ťaženie a Hitler ho o pár týždňov predbehol. Viď napr.
https://www.databazeknih.cz/knihy/dotyky-s-bolsevizmom-dokumenty-spravodajstva-slovenskej-armady-1940-1941-158518
https://www.databazeknih.cz/knihy/vymyvani-mozku-60805
https://www.databazeknih.cz/knihy/den-m-jak-j-v-stalin-chystal-valku-na-vychode-v-roce-1941-338524

3. Samozrejmosťou je Starikovovo skresľovanie skutočností, neznalosť pomerov v medzivojnovom Československu, ospevovanie Stalina a ZSSR. Des a hrôza. Škoda papiera.

Prv, než sa pustíte do knihy Výcvik průzkumníků Specnaz, prečítajte si túto knihu. Pri niektorých odstavcoch a názorných obrázkoch si človek uvedomí, že aj vyslúžilec či príslušník špeciálnej jednotky je iba človek: to, čo mnohí poznáme z dedinského života, príp. čo ešte poznajú z mesta tak tridsiatnici a starší, to je tu ukazované ako postup príslušníka Specnaz. Pozor, ide iba o pár takých častí, napr. pri prekonávaní prekážky či skoku do jamy, kedy prosto nie je možné vymyslieť nič lepšie, než čo robili po stáročia naši predkovia. Ale z 99 % bol pre mňa obsah knihy obohacujúci. Vrelo odporúčam nielen vojakom, ale aj záujemcom o parkur či prosto živo pohyblivý spôsob života.

4 18.10.2022

Zaujímavý pohľad do divokých 90. rokov, navyše veľmi čítavo podaný. O Žaluďovi, o osude gorilích manželiek po smrti gorily, o vybavovaní si účtov, o (ne)rozvrstvení zločineckých skupín. Odkazy na pramene sú samozrejmosťou. Naozaj vrelo odporúčam.

4 13.10.2022

Na knihe sa podieľali mnohí historici, ktorí boli náchylní k výkladu dejín v duchu marxistického dejepisectva, čo citeľne znižuje čitateľnosť a niekedy priamo výpovednú hodnotu diela. Na druhej strane dávam 5/5, pretože takéhoto súhrnného diela sa v našich podmienkach ešte pár desaťročí nedočkáme, a v dôsledku výučby dejepisu na Slovensku už upadli mnohé udalosti a osobnosti do zabudnutia. Majúc doma takéto súhrnné dielo, má človek možnosť zistiť, že vôbec k nejakej udalosti došlo, a následne si k nej môže vyhľadať príslušnú spisbu či pramene (hoc niektoré úseky dejín sú zastúpené iba pár vetami a strašne skreslene, pochopiteľne z dôvodu cenzúry: vpád maďarských boľševikov na Slovensko 1919, účasť SR na východnom fronte, SNP, rejdy banderovcov...).

4 04.10.2022

Až donedávna som mal o topografii prečítanú iba jednu čs. knihu, hoc tiež zameranú na vojaka a jeho činnosť. Táto kniha ju predčila. Samozrejme, kniha nenahradí výučbu topografie vo vojsku, ale kto k takému niečomu prístup nemá, nič lepšie ako túto knihu nezoženie (na slovenskom a českom trhu).

4 04.10.2022

Ako uviedol príspevok predo mnou, naozaj nadčasová kniha. Niektoré časti spojené s cirkvou a vierou sú dnes možno neudržateľné, ale inak bol pôvodca tejto knihy naozaj vzorom čestného a poriadneho rytiera, rovného chlapa. Odporúčam predovšetkým súčasnej omladine, mladým slovenským junákom. Prekladateľ takisto odviedol poctivú prácu.

4 03.10.2022

Mnohé rady sú dnes už nepoužiteľné (zborka a rozborka nepoužívaných zbraní, práca s niektorými výbušninami...), no inak ide o úchvatné dielo, ktoré svojho času veľmi pomohlo záškodníkom v ZSSR, a následne aj záškodnícky bojujúcim zoskupeniam po celom svete. Po vojenskej i dejepisnej stránke nepostrádateteľné dielo.

4 02.10.2022

Takmer každá tekovská obec, tobôž mesto, si tu nájde pár slov o svojich dejinách. Veľmi ľahko sa číta, a ak ste z Tekova, každá druhá bitka sa odohrala na mieste, kde ste už boli. Silné čítanie.

4 22.09.2022