smazenaryba
komentáře u knih

Literatúra ako prostriedok, cesta, aj cieľ. Pohľad rodáka z Hercegoviny na svet cez optiku literáta v nenaplniteľnej, no ušľachtilej snahe o nájdenie ľudskej dôstojnosti. Kniha je zbierkou esejí a memoárov, ktoré sú vždy viac či menej naviazané na literatúru, či umenie ako také a jej dôležitú úlohu vo formovaní človeka v jeho najširšom slova zmysle. Mnohé z esejí konfrontujú rôzne historické udalosti či politické režimy (slovo totalita sa skloňuje viac než raz), no autor nikdy neukazuje prstom, ani nepodsúva absolútne riešenia, skôr sa snaží poukázať na jasné pravdy, ktoré zaujatému človeku zostávajú zastreté. Veľká časť knihy je venovaná samotnej tvorbe literatúry (veľmi ma potešilo na poukázanie dôležitosti útvaru, ktorým je poviedka), resp. čomu treba venovať pozornosť, aby dielo malo skutočnú hodnotu.


Prvá čast publikácie rozoberá prečo tragédia (rozumej klasická shakespearovská tragédia) pôsobí človeku napriek svojej tragickosti potešenie a prečo je to potešenie krásne (v zmysle krásneho umenia) a ušľachtilé. Je nutné, aby čitateľ pochopil niekoľko autorových výrazov (morálna účelnosť, slobodné potešenie). Druhá, menej filozofická a viac praktická časť rozoberá samotný koncept tragédie. Ako musí byť vystavaná, aby sa priblížila k dokonalosti, to jest aby pôsobila čitateľovi čo najväčší pôžitok (a tým aj úžitok). Inšpiratívne a povznášajúce čítanie.


Raný, už trochu prežitý Clarke. Je z toho cítiť vplyv predvojnovej žánrovej literatúry so všetkými jej kladmi (bujará, neviazaná fantastika) a zápormi (chvíľami neúnosná opisnost, nedejovosť). Miestami kniha dokonca evokuje Lovecraftove vesmírne vízie. Faktom zostáva, že Clarke napísal oveľa lepšie knihy a to ako po dejovej, tak po literárnej stránke.


Táto kniha má (pre mňa) jeden veľký zápor. A to ten, že jej predchádzal skvelý Kentaur. Nedokážem objektívne posúdiť nakoľko je O Farme samostatné dielo a či si ho môže človek naplno užiť aj bez znalosti predchodzej knihy, no ja som v texte stále hľadal odkazy a náznaky, ktoré by ho spájali s Kentaurom. Fakt je, že O Farme je iná kniha ako Kentaur a pojítok, mimo postáv a reálií samozrejme, veľa nieje. Viac než pokračovaním je kniha akýmsi návratom a autorovou osobnou potrebou vysporiadať niektoré pocity a vzťahy. Od čítania nikoho neodrádzam samozrejme. Jazyk je krásny a niektoré scény a opisy tradične dychberúce. V Updikeovom podaní môže byť aj kosenie lúky erotickým zážitkom.


Barkerová poviedková tvorba je jedným zo základných pilierov moderného hororu a ikeď sa stala pre mnohých inšpiráciou, do dnes zostáva jedinečnou. U nikoho iného tak celkom nepocítite to, čo pri jeho tvorbe. Vytvoril akýsi hororový kult tela a sexuality, krásny a ohavný, vzrušujúci a odpudivý, skutočný a snový. Taký je Barker. Nechce sa mi veriť, že nemá v šuplíkoch zahrabanú hromadu nevydaných poviedok. Sem s nimi !


Ja viem že beletria sa všeobecne nazýva "krásna literatúra", ale Heinesenova tvorba je krásna doslovne. Krásne napísaná, krásna literatúra rozprávajúca o krásach Faerských ostrovov. Vyrastať na mieste, kde 300 dní v roku prší a priemerná teplota v lete je 10°C asi nie je žiadna sranda, no napriek tomu, po prečítaní pár Heinesenových kníh, je to miesto, kde by som chcel žiť. Môcť sa na život a túto krajinu pozerať autorovými milujúcimi očami beriem ako požehnanie.
Ak rozmýšľate, že si od Heinesena niečo prečítate a neviete, s ktorou knihou začať, odporúčam niektorý z románov a po poviedkach siahnuť až potom. Román ponúkne možnosť lepšie sa vžiť do Heinesenovej ódy na život na Faerských ostrovoch a tieto špecifické poviedky si potom užijete o to viac.


Všetkého veľa škodí. To platí aj o onanii. Dodám k tomu iba toľko, že krutoprísne odborné sci-fi môže fungovať a byť zábavné - dôkazom toho nech je tvorba Teda Chianga.


"Ľúbil a trpel. Ľúbil peniaze a trpel pre ich nedostatok."
Veľká škoda, že to parádne tempo a spád, ktorý kniha nabrala v druhej polovici a zmenila sa na akúsi "road book", netrvalo celú knihu. Tá prvá polovica je dosť ťažkopádna zmes záplavy postáv (oslovovanie jednej postavy rôznymi menami tiež nepomáha) a humoru odohrávajúca sa v sterilnom mestskom prostredí. Druhá polovica naopak mení prostredia, dej je sústredenejší a do popredia vystupuje dramatický prvok vrcholiaci v pôsobivý záver. Treba povedať že to, ako komu kniha sadne, bude v tomto prípade silno individuálne, keďže kniha má nielen svoj nezameniteľný štýl, ale aj starší jazyk, ktorý rovnako môže aj nemusí pôsobiť rušivo (slovenské vydanie, 1944). Znalosť, respektíve neznanolsť vtedajších pomerov v Rusku taktiež záváži.


Dobré. To jest na trojku. Prvých cca 200 strán takmer výborné. Autor hravo a pútavo preplieta dve časové roviny a dve rozdielne mysle, ktoré napriek svojim diametrálne odlišným vlastnostiam majú veľmi veľa spoločného. Hlavným pojítkom je Jimmy Gold, literárna postava, ktorá obom výrazným spôsobom zasiahla do života. Dve nezávislé, no zároveň úzko prepojené línie sa čítajú skvelo, až by som si prial, aby sa týmto štýlom rozvíjala celá kniha, a Hodges zostal na dôchodku, prípadne riešil iný prípad. A tam je problém. Pokiaľ v prvom dieli bol Hodges žijúcou súčasťou príbehu, tu na mňa jeho nástup aka "kúl dedo oháňajúci sa ponožkovým obuškom" zapôsobil ako studená sprcha a zvyšok príbehu som si už tak neužil. Áno, kniha funguje, má spád, je písaná s bravúrou a ľahkosťou Kingovi vlastnou a príbeh dobre funguje aj ako súčasť väčšieho celku, ktorým je celá trilógia, ale. Ale. Nefunguje u mňa ako plnohodnotné autorské dielo ako mnohé iné, možno aj slabšie Kingove knihy. Trochu z toho cítim robotu na objednávku. Trochu zbytočné žánrové škatuľkovanie. Trochu veľkú vykonštruovanosť. A to je škoda, lebo kniha má zaujímavý presah a potenciál, ktorý zabíjajú práve menované výtky.
Takmer celú knihu som mal hnusný pocit, že ten slovenský preklad je proste na hovno. A že nemá gule. Hodgesova trilógia je posledné Kingove dielo, ktoré som si kúpil v nafúknutej verzii od Ikaru.
Ps.: Kniha sa len tak hmýri literárnymi odkazmi, čo je pre mňa, človeka ktorý sa takto rád inšpiruje, plus.


Pokiaľ sa vraciate k Pratchettovi po dlhšej dobe a naviac nečítate zemeplochu chronologicky (môj prípad), kniha sa s vami zo začiatku veru maznať nebude. Postáv, ako to už v zemeploche chodí, nieje málo a keďže väčšia polovica z nich má na hlave špicatý klobúk, môžete sa trošku popri tom kvetnatom Pratchettovom štýle strácať. Po nejakých sto stranách si však kniha začne žiť vlastným životom a či už autora načítaného máte, alebo nie, ak vám jeho štýl a humor sadne, budete sa baviť.
Kniha naviac obsahuje fantastický opis časového paradoxu (ktorého vážna interpretácia mi dokáže pokaziť akýkoľvek dobrý film či knihu) v tomto znení:
"Musíš jít a udělat to, co víme, že uděláš, protože už jsi to udělal. Tedy přesneji řečeno, kdybys to ještě neudělal, nebyl bych tady, abych dohlédl na to, aby to bylo uděláno. Takže bys to měl raději udělat."


Dá sa takto dnes žiť ? S prírodou ? Mať len to čo si človek vypestuje a dochová ? Neviem. Možno. Ťažko. A preto sa tento príbeh dá dnes len ťažko brať ako ideotvorný. To však nič nemení na fakte že to je, aj vždy bude mocný príbeh, rozprávajúci o ľudských hodnotách a cieľoch. A o tom ako sme za posledné desaťročia poklesli ako zdraví (telom i mysľou) ľudia. Požehnanie zeme sa ma hlboko dotklo a ikeď chovať kravy a pestovať obilie zrejme nezačnem (ikeď pár sliepok a nejaká tá mrkva hmm...), budem sa snažiť aby vo mne bolo trocha viac z pracovitého Izáka a menej zo zblúdeného Eliáša. Na scénu záchrany zavaleného Aksela nikdy nezabudnem. Aké smiešne, aké absurdné, aké skutočné.


Od oddychovej literatúry tohto typu, inak nazývanej aj brak, nikto nečaká intelektuálne pozdvihnutie, či hlboké posolstvo, no tiež by mala spĺňať isté základné kritériá. Podobnej literatúry som svojho času prečítal požehnane a dovolím si tvrdiť, že tento počin si nezaslúži byť zaradený do rovnakej kategórie s knihami ako napríklad často spomínaný Nočný klub. Toto je brak v pravom slova zmysle a už dlho som nezažil pocit tak zbytočne premárneného času.

Ach ten prekliaty Kadath. Dovolím si tvrdiť, že cesta do bájneho sídla bohov bola väčším utrpením pre mňa, ako pre samotného Cartera. Snažil som sa vcítiť do Lovecraftovej snahy vytvoriť rozsiahlejšiu bizardnú temnú fantasy, no nešlo to. Niektoré obrazy a opisy boli tradične dychberúce a finále (posledných 15-20 strán) viac než to, no samotná cesta k bájnemu mestu bola kĺbko nezmyslov, aké by ste čakali od násťročného autora bez štipky talentu. Možno silné slová, ale zľahčovať nebudem. Autorove snové/fantasy poviedky mám rád, no toto bol vyložene pokus, ktorý ako celok zlyhal. Zvyšok knihy bol bez výnimky skvelý, a Prípad Charlesa Dextera Warda považujem za vrchol prvých troch kníh, v ktorom Lovecraft svoj obľúbený motív - rozprávanie o podivnej osobe - doviedol k temnej dokonalosti.


Jasné, ako dospelý by som mohol kritizovať podobnosť a neustále opakovanie tých istých motivov, ale bol by som blbec , pretože nejde o autorské dielo, ale o rozprávky ktoré napísal sám život. O bohatstve, hrdinstve, ďalekých krajinách, o všetkom, čo tunajší ľudia, ktorí si tieto rozprávky po pokolenia predávali, nemali. Naviac sú to rozprávky skrz na skrz pretkané veľmi temnou atmosféru, vďaka čomu mi mnohé scény dodnes tuho utkveli v pamäti.


Príbehovo útle dielko, no za to až do prasknutia naplnené myšlienkami a emóciami.
Pri čítaní Kentaura som mal občas pocit, že kniha nebola ani písaná, ale že bola na stránky vyliata, tak mohutný a neustávajúci je prúd obrazov a myšlienok, ktorý sa na čitateľa valí.
Zdrojom týchto obrazov sú pri tom takmer výhradne každodenné momenty a situácie, pri ktorých som mal často krát pocit, že verne opisujú mnou samým zažité momenty. Za všetky spomeniem scénu, kde hrdina (aké zvláštne pomenovanie pre ktorúkoľvek postavu tejto knihy) opisuje pocit, keď si jazykom prechádza po čerstvej rane práve vytrhnutého zubu. Autorova schopnosť živo opísať podobné momentky je nevídaná.
Či už sa na knihu budete pozerať ako na štúdiu vzťahu otca a syna, na opis života v neľahkých podmienkach, či prehliadku pocitov, emócií (a taktiež pachov, chutí, ba až zrakových vnemov), každý si v nej niečo nájdete. Kentaur je priehrštie čriepkov života, v ktorom si každý nájde ten svoj.
Ps.: Dík za ďalší skvelý typ Tóru.


Kvalitný, kvalitne zostavený výber. Viac ako mnohé iné antológie poukazuje na fakt, že sci-fi ako žáner bol (hlavne v medzivojnovom a povojnovom období), je, aj bude pre autorov skutočne vhodným a funkčným prostriedkom na nepriame odovzdanie rôznych (často krát nežiadaných či výstražných) ideí a názorov. Samozrejme, sci-fi je aj o čírom potešení a ani tu nechýbajú poviedky, ktoré majú predovšetkým zabaviť či prekvapiť zaujímavou pointou. Zbierka, ktorá môže fanúšika žánru len veľmi ťažko sklamať.


Hrdinovia Krajiny kanibalov si síce podkladajú krivé stoly historickými detektívkami od Červenáka, no ich duchovný otec bude musieť napísať ešte pár takýchto kníh, aby sa nimi dalo vôbec niečo podložiť. Ale seriózne. Mark E. Pocha vie písať, no prial by som si, aby svoj talent preveril väčšími ambíciami. Sex a brutalita sú fajn, ale pôsobivosť podobných scén stúpa a klesá s celkovým kontextom. Páčili sa mi pasáže, ktoré sa venovali opisom zla, ktorým boli domorodci posadnutí. Vtedy som sa cítil, že v rukách držím hororovú knihu a nie len tanier jarmočného gulášu plný vnútorností a odrezaných penisov.


Kingove zbierky poviedok (rovnako aj táto), sú pre mňa ako truhlice plné pokladov. Tieto truhlice niesú zamknuté, práve naopak. Sú pootvorené a už z diaľky vás láka zlatistá žiara, ktorá z medzery von preniká. Keď truhlicu otvoríte, s nadšením sa budete hodiny prehrabávať v bohatstve, ktoré v nej nájdete. Nezabudnite sa však popritom občas aj pozrieť za chrbát. Mám pocit, že sa k vám niečo šuchtavým krokom blíži. Poobzerajte sa okolo. Nezdá sa vám, že prostredie okolo vás už nespoznávate ? Prečo je zrazu také šero ? A pre boha prečo sa vôbec nemôžete hýbať ?


Priamočiary, na nič sa nehrajúci fantasy biják. Slovanské prostredie, historické kulisy a použitý jazyk tomu dávajú jedinečný šmrnc. Vedľa všetkých tých recyklácií Pána prsteňov a severských Thorov a nieviem akých Odinov je slovanská mytológia neobyčajne svieža a cool. Podľa mňa je len otázkou času, kedy našu mytológiu objaví nejaký západný autor a zarobí na tom balík. A ktoho vie, možno sa potom za hranicami presadí aj Červenák. Úprimne mu to prajem. A povedzte mi. Ktorý hrdina pretiahol bohyňu smrti s podobou trinásťročného dievčatka ? Rogan. Veru iba Čierny Rogan.

Menej snový, literárnejší a oveľa príbehovejší Lovecraft. Zbrierke dominujú predovšekým dlhšie a prepracovanejšie príbehy, ktoré spolu s úžasnými opismi dobového prostredia (hlavne staré usadlosti) a Lovecraftovým talentom opísať "neopísateľné" hrôzy, vytvárajú neopakovateľnú hustú, priam hmatateľnú atmosféru. Čím viac budete Lovecrafta čítať, tým viac si budete uvedomovať ako zásadne ovplyvnil ďalšie generácie spisovateľov a akú bezodnú studnicu hrôzostrašných inšpirácií jeho celoživotné dielo ponúka.
