Starmoon
komentáře u knih
Z hlbokej vášne
Ruth Rendell
Dielo od RR si z času na čas doprajem kvôli autorkinej schopnosti vytvárať veľmi autentickú atmosféru, a to aj vďaka zaujímavým slovným spojeniam, detailným opisom... A vďaka tomu, že vzťahy medzi jej postavami sú často nečakané a nekonvenčné. Aj teraz. Tiež ma bavia niektorí jej postrehy, trebárs: „Pekná žena sa zvyčajne vydá za krásavca alebo za boháča. V opačnom prípade by jej manželstvo ľudia nevedeli pochopiť a vyčítali by jej, že premárnila príležitosť.“ Alebo: „Svet sa o seba postará sám. My sa sústreďme iba na tú jeho časť, ktorú nám vymedzujú povinnosti.“
Inšpektor Wexford recitujúci úryvky z básní kade chodí a konzervatívny až prudérny Burden síce nie sú postavy, pre ktoré by ma lákalo hltať všetky autorkine knihy ako na bežiacom páse, nech len viem, ako sa vyvíjajú ich osudy, aj tak sú však sympaťáci, a aj pointu vymyslela tentoraz dobrú (v zmysle „wau, toto by mi nenapadlo“ – inak bola, zrejme zámerne, nechutná... Aspoň pre konzervu ako ja :D).
Škoda, že táto detektívka však nemá žiadnu pridanú hodnotu. Je to jednoducho jednoduchá kniha, ktorú si prečítate a zrejme na ňu skoro zabudnete. Žiadna Vražda v Orient Exprese alebo niečo iné kultové, skrátka „prečítam – dobre, neprečítam – aj tak dobre“.
Kuba bez brady
Ivan Bukovčan
Úžasná reportáž. Autorov štýl je bravúrny, človek si ho vychutnáva aj sám osebe. No a k tomu ešte tá téma... Som veľmi rada, že som Kubu mohla spoznať z jeho optiky, osobnej skúsenosti, opísanú jeho spôsobom a jazykom. A minimálne pri jednej kapitole som si musela znova overiť rok vydania, keďže v nej slovenských súdruhov poriadne skritizoval... Jasné, v iných veciach je kniha dieťaťom svojej doby (zrejme musela byť, aby vyšla, ba vlastne aby aj autor vôbec šiel na Kubu), no to sa dá dešifrovať a odpustiť – nevraviac o tom, že zážitok z tohto diela to určite nepokazí. Na to je príliš pútavé a dobré.
Kde končia prašné cesty
Ladislav Mňačko
Reportážne poviedky z prelomu 50/60-ych rokov, teda z čias, kedy Zemplínska Šírava bola ešte len v pláne, oravské devy chodili aj v horúčavách odeté do taftu, Predná Hora slúžila ako pľúcne sanatórium a veľkým (a ťažko zohnateľným) hitom na poli nehnuteľností bola eternitová strecha. Bolo pre mňa veľmi príjemné prečítať si o týchto a mnohých iných skutočnostiach takpovediac z prvej ruky.
Medzi plusy určite radím Mňačkov neuveriteľne podmanivý štýl, chuť a odvahu ísť na periférie, tematický (a lokálny) rozptyl, prvé záchvevy (možno vtedy ešte veľmi neuvedomené) neskoršej Mňačkovej premeny z presvedčeného komunistu na jeho odporcu. Napríklad v texte Evženko je (o. i.) evidentný výsmech z komunistického slovníka v novinách.
Žiaľ (no logicky), tá premena ešte v čase písania tohto diela nenastala, a preto sa tu objavujú aj, prepytujem, otrasné texty typu Púť na Sivej Brade, kde taký Vojtaššák a.k.a. „zlostný starec“ je opísaný úplne stereotypným komunistickým spôsobom aj slovníkom. Perličkou je autorovo by the way priznanie, že ho vlastne ani osobne nepoznal, nezažil, len všetko o ňom počul, čítal...
A to je druhá vec, ktorá mi prekážala bez ohľadu na autorov svetonázor – niekedy akoby zabudol na to, že je novinár, a okrem informácií sa spoliehal zásadne na vlastne dojmy. OK, reportáž to unesie, ale určite nie až v takej miere – veď napríklad celý úvodný text Cintorín mŕtvych Nemcov je zásadne o autorových domnienkach. Tie sú síce zaujímavé, no opäť – nemali by byť len podnetom k tomu, aby si ich novinár overil, nie základom textu?
V tomto kontexte je vlastne fajn, že autor/vydavateľ sa istí pojmom „reportážne poviedky“, ktorý čitateľovi napovedá, že zrejme čo-to (a možno aj veľa) bude domyslené, ak nie vymyslené (Mňačko by musel byť génius, aby si tak doslovne pamätal dlhé dialógy a monológy).
PS: Koho by zaujal text Spišská história, o spomínanej barónke vyšiel v roku 2019 celý objemný román, konkrétne Posledná k. & k. barónka (Silvester Lavrík).
Láska nebeská
Mariusz Szczygieł
„Darčeky si môžu dávať nielen ľudia. Myslím, že sa môžu obdarúvať aj kultúry.“
Mariusz Szczygieł, cítiac sa obdarovaný sedemnástkou českých literárnych diel a filmov, ktoré sa radia v Česku medzi najlepšie, obdaroval svojich rodákov i svojich milovaných Čechov fejtónmi o nich. Teda... Tak to malo a mohlo byť, autor však napokon skúsil hľadať paralely medzi literatúrou a životom a konkrétnosti premieňať na princípy, čím sa z jeho fejtónov stali skôr priemerné (aj keď štylisticky nadpriemerné) texty o všetkom a o ničom. Milá a "čtivá", v podstate však nepodstatná knižka.
Vesmír v kvapke vody
Agnieszka Wójcińska
Kniha rozhovorov s ľuďmi, ktorí majú čo (a vedia ako) povedať. Novinárka kladie otázky novinárom; a čo rozhovor, a čo odpoveď, to stimuly na premýšľanie.
„Môžeme z niekoho spraviť somára, ale to znamená, že ho nechceme pochopiť. A ak ho nechceme pochopiť, automaticky si ohraničujeme možnosť vnímania toho, čo je vonku, za našim videním sveta, za hranicou našej citlivosti. Možno by v takom prípade bolo lepšie, keby sme sa vôbec nerozprávali.“ (Paweł Smoleński)
„Úlohou reportéra je búrať stereotypy, prekážať schematickému mysleniu.“ (Katarzyna Surmiak-Domańska)
„Myslím si, že nahováram ľudí, aby prešli zo stany páchateľov na stranu obetí. Pretože ak nedokážeš povedať dvadsať viet o tom, čo sa stalo v roku 1994 v Rwande, si na strane páchateľov. Páchateľom šlo o to, aby sa na obete celkom zabudlo, aby sa vymazali z nášho vedomia. (...) Kat vyžaduje mlčanie, obeť potrebuje našu pamäť.“ (Wojciech Tochman)
Mimochodom, veľmi sa mi páčil najmä rozhovor s Wojciechom Jagielskim. Z toho by sa dalo citovať veľa, pripájam aspoň pár myšlienok, ktoré podľa mňa skvelo ilustrujú aj slovenskú (novinársku) realitu:
„Novinári sa dnes zaoberajú kreovaním vlastnej postavy, a nie písaním o tom, čo nás obklopuje.“
„Namiesto toho, aby sme sa zamysleli, čo je dôležité a ktoré informácie máme umiestniť na prvú stranu, robíme brainstorming a hľadáme, čo najviac zaujme čitateľa. Pokúšame sa mu zapáčiť.“
„Prvým zlom bolo, že sa informácia stala tovarom. To však nie je koniec. Tovar treba zabaliť a dnes je najdôležitejší práve ten obal.“
Odsúdení prežiť
Wendy Holden
Možno preto, že som matka (navyše dosť precitlivená) nemohla som knihu dočítať. Nie je zlá; je v nej však skoncentrovaného toľko zla, ktoré si tie úbohé matky a deti museli vytrpieť, že ma to oberalo o psychické sily a vieru. Možno si niekedy na túto knihu ešte trúfnem; rozhodne je téma zaujímavá, ale človek musí mať na to nervy a žalúdok.
Leto pre Johannu
Rosmarie Thuminger
Téma domáceho násilia spracovaná v dievčenskom románe z čias, kedy vynášať takéto veci z domácnosti bolo ešte očividne tabu. Neviem, či sa knihe podarilo túto problematiku medzi vtedajšími mladými spopularizovať, tipujem však, že skôr nie. Je to totiž nemastná-neslaná kniha s nemastnou-neslanou hrdinkou a nemastnou-neslanou zápletkou. Nerada to píšem, ale – nuda. Ešte aj ten avizovaný letný románik je taký akýsi nasilu (a úplne nevierohodný). Naozaj neviem, či som sa v dievčenskej literatúre stretla s niekým nevýraznejším ako tuná Johanna.
Vyvolení: Zavolal som ťa po mene
Jerry Bruce Jenkins
Viete, čo mi prekážalo na väčšine filmoch o Ježišovi, ktoré som videla? Ježiš. Jednoducho žiaden film o ňom sa mi nezdal inšpirovaný NÍM – všetci tí filmoví Ježišovia (nevynímajúc najznámejších) sa mi zdali akýsi prísni, tvrdí, chladní, príliš racionálni... Jedinými výnimkami pre mňa (zatiaľ) ostávajú Ježiš v stvárnení Jeremyho Sista (Jesus, 1999) a najmä Ježiš v podarní Cliffa Curtisa (Risen, 2016).
Obdobne je to s Ježišmi literárnymi, „originálneho“ Ježiša z evanjelií občas nevynímajúc. Veľmi stručne – k Bohu Otcovi mám vrúcnejší a dôvernejší vzťah ako k jeho Synovi, ten musím (zdá sa mi) stále nanovo prácne budovať.
No a práve Ježiš z tejto knihy je (proto)typom Ježiša, v ktorého existenciu dúfam. Úprimne milý, láskavý, vnímavý, empatický, dokonca vtipný... Veľmi sympatický. INÝ. Ježiš, ktorého dokážete milovať, nasledovať, veriť mu. Alebo aspoň dokážete pochopiť, prečo a ako to dokážu iní.
Autor stvoril dielo, ktoré nie je veľmi autentické – postavy medzi sebou komunikujú a celkovo sa správajú a myslia ako dnešní Američania, keby žili vo vtedajšej Palestíne. Možno vďaka tomu sa však dajú lepšie chápať. Stokrát počuté príbehy z Biblie dostávajú nový život, vône, emócie, hĺbku. Šimon, Mária Magdaléna, Matúš, Nikodém a ďalší už nie sú len menami a niekoľkými notoricky známymi historkami z Biblie, ale ĽUĎMI. Akoby pred vami ožívali. Majú rodiny, životy, túžby, povahy, názory. Dušu. Vlastne ako celé toto dielo.
Som autorovi neskutočne vďačná, že sa na to dal.
Takéto romány dnešný svet potrebuje.
Takéto Ježiša dnešný svet potrebuje.
A ja len dúfam, že taký nejaký na nás čaká niekde v Nebi.
Chladnokrvne
Truman Capote
Fascinovalo ma, ako niekoho môže jeden kriminálny prípad fascinovať natoľko, že jeho mapovaniu venuje roky života, a potom ešte ďalších šesť rokov sedí nad svojimi poznámkami (8000 strán!), aby ho spracoval do knižnej podoby. Celý tento „príbeh za príbehom“ bol pre mňa možno ešte zaujímavejší než ten, čo ponúkol Capote – ale aby sme sa pochopili, jeho Chladnokrvne považujem za naozaj skvelé dielo. Žasla som nad jeho atmosférickosťou, detailnosťou, určitou razantnosťou. Reportáž a román tu spolu splodili úchvatného zakladateľa úplne nového žánru, nového štýlu. „Ako“ bolo pre mňa v tomto prípade zaujímavejšie než „čo“, nevraviac o tom nevyjadrenom „prečo“. Prečo práve táto téma autora tak chytila? Prečo dielo vôbec napísal? Prečo (a tu sa už dostávame k dôvodu, prečo odo mňa dostal „len“ štyri hviezdičky) tak veľmi trval na tom, že jeho dielo je „non-ficiton“, keď si očividne niektoré dialógy a udalosti v texte upravil? Áno, nebudem tajiť, že po googlení som bola trochu sklamaná, a hoci sa natíska otázka, či sa niektorí ukrivdene sa cítiaci aktéri jeho diela cítia ukrivdení oprávnene, nazdávam sa, že pravda bude v tomto prípade na ich strane. Jasné, pokiaľ ide o to, že niektorí mali pocit, že v texte pôsobia (či už oni alebo ich blízki) inak než v skutočnosti, to je vec názoru (kto by chcel zistiť, že možno v očiach nejakého novinára nie je až taký úžasný ako vo vlastných, a že práve v optike onoho novinárskeho pohľadu ostane zvečnený), no pokiaľ ide o citácie, respondenti hádam vedia, čo povedali alebo spravili, iba žeby Trumanovi povedali jedno, a potom, po prečítaní diela a zistení, ako to vyznelo, sa rozhodli všetko poprieť (ale prečo by napríklad hlavný inšpektor Alvin Dewey spochybnil pravdivosť záverečnej scény, ktorá ho v podstate ukazuje ako veľmi ľudského, do prípadu úprimne zainteresovaného muža?).
Chladnokrvne je však každopádne kniha, ktorá dokáže vydolovať emócie a priblížiť všetkých od obetí cez vyšetrovateľov až po vrahov neobyčajne intenzívnym spôsobom.
Netrápte sa pre maličkosti...lebo všetko sú maličkosti
Richard Carlson
V dobe vzniku možno ešte mnohé prezentované rady neboli tak notoricky známe a omieľané, naozaj neviem, ale predpokladám, že už vtedy boli v obehu a Carlson ich skôr zozbieral a okomentoval než sám krvopotne vymyslel. Mám pocit, že okrem psychológie čerpal aj z budhizmu (samozrejme, mixnutom v americkom spirituálnom kotlíku).
V knihe sa nájde aj pár skvelých myšlienok (nemôžem povedať, že by boli pre mňa vyslovene nové, skôr polozabudnuté), vcelku je to však sumarizácia rád a právd, ktoré sme asi väčšina z nás počuli či čítali v rôznych podaniach; akoby už boli v našom kultúrnom povedomí.
Tiež mám pocit, že autor sa pomerne často opakoval – akoby si vzal do hlavy, že tých sto rád/mini kapitol jednoducho nejako vypotí, aj za cenu, že niektoré budú vlastne len variáciami toho, čo už napísal pár strán predtým.
Trošku mi tiež prekážala jeho idea, s ktorou sa pokúsil zaujať už v názve, že všetko sú vlastne maličkosti. Nie sú. Ak by mu niekto znásilnil dcéru alebo zohavil mamu, zrejme by to preňho nebola maličkosť a zrejme by to neodbil vágnym konštatovaním „zmierte sa s faktom, že život nie je fér“ (hoci, samozrejme, súhlasím, že „kto povedal, že život je férový alebo by taký mal vôbec byť?“).
Iste, v knihe sa dá čo-to inšpiratívne nájsť (za seba vyzdvihnem napríklad kapitolku „Skúste, len tak pre zábavu, súhlasiť s kritikou na svoju adresu“ alebo „Nájdite si čas na cvičenie trpezlivosti“), ale vcelku je to podľa mňa priemerná motivačná kniha plná instantných návodov vyjadrených stredoškolským štýlom.
Ale už aspoň viem, kde sa inšpiroval Robin Sharma, keď napísal knižku s obdobnou štruktúrou Kto bude plakať, keď umrieš?.
Dievča z Titanicu
Hazel Gaynor
Trochu som sa bála, že príbeh bude variáciou Cameronovho filmu, čo sa, našťastie, nekonalo, a vlastne ma bavilo, ako sa autorke viackrát podarilo v poslednej chvíli preplávať okolo očakávaného klišé (nie žeby ich v texte aj tak neostalo dosť :)).
Určite však netreba veriť zveličenému prísľubu z anotácie, lebo románový románik má ďaleko od „jedného z najromantickejších a zároveň najtragickejších príbehov našich čias“. Skrátka je to milý (a veľmi nepravdepodobný) príbeh, ktorý trochu dojme, trochu poteší a možno trochu naštve, na to „trochu“ však kladiem dôraz, a to najmä u tých, ktorí majú o Titanicu čo-to načítané a napozerané.
Viac sa mi páčila linka z minulosti (1912), tá zo súčasnosti (osemdesiate roky) mala nevýraznú hlavnú postavu, nasilu vymyslenú zápletku a hlavne nevierohodnú linku o žurnalistike (SPOILER: autorka si naivne predstavuje proces písania a vydávania článkov, napríklad veľké noviny ponúknu mladej neznámej študentke titulnú stranu, ak im napíše príbeh, lebo im ju odporučil jej profesor; samozrejme, dotyčná študentka nemá žiaden deadline, článok doručí o dva roky, všetci sú z neho paf, uverejnia ho do dvoch týždňov a z autorky sa hneď stane temer celebrita... Ha ha ha. Mimochodom, ten slávny „článok roka, možno desaťročia“ má 2000 znakov, teda rozsah stĺpčeka či komentára... KONIEC SPOILERU).
Summa summarum: škoda, že autorka si nezistila viac o fungovaní mediálneho sveta; o Titanicu si však toho naštudovala celkom dosť, a hoci občas malo jej dielo trhliny a podobne ako Lauralex som mala pocit, že z témy sa dalo vyťažiť viac, pre tých, ktorí majú radi fenomén Titanic, môžem knihu odporúčať.
A ešte k obálke: škoda, že slovenský vydavateľ neprevzal niektorú zo zahraničných; táto slovenská, čo ako nerada to píšem, je veľmi gýčová a ešte aj zavádzajúca, keďže románové „dievča z Titanicu“ má gaštanové vlasy a chudobný pôvod, určite nie je blonďavou nalíčenou a očividne bohatou slečnou ako tá na obálke.
Neistota
Alexej Slapovskij
Kniha nádherná (literárnym spracovaním) a kniha trpko-horko-smutno-veselá (svojím obsahom). Už dávnejšie som v ruke nedržala román, z ktorého by som mala taký pôžitok (literárny i ľudský), hoci v reálnom živote by som si nemohla rozumieť asi ani s jedným jeho hrdinom. Tie postavy mi prirástli k srdcu, hoci mi ich činy neboli sympatické. Nemôžem povedať, že by som vďaka Neistote pochopila ruskú dušu, celkom určite som však (minimálne pri časti venovanej Viktorovmu životu) trochu viac pochopila obyčajnú ľudskú dušu. Ako sa z človeka postupne stane človek, akým sa nechcel stať a akým nevie nebyť. A aké to má následky naňho aj na iných, najmä na najbližších.
Z knihy som teda mala pôžitok, zážitok a možno aj úžitok – ľahšie sa mi po jej dočítaní chápu niektoré delikty, ťažšie sa mi súdia ich aktéri.
A hlavne (hlavné pre mňa, nie globálne) som si v nej (čo akiste nebol autorov zámer) uvedomila, ako veľmi chcem a potrebujem Boha; kto som s ním a kým by som možno bola bez neho.
Veľmi by ma zaujímalo, aký osud a postoje by Slapovskij svojim hrdinom nadelil v roku 2022...
A tiež by ma zaujímalo, prečo táto kniha nezarezonovala v tuzemskej čitateľskej obci viac; iste, autor je u nás neznámy, dielo však vyšlo v známej edícii, v geniálnom preklade uznávaného Jána Štrassera, aj téma je, myslím, celkom moderná a chytľavá... Škoda, no.
Jediné, čo v mojich očiach ubralo hviezdičku, bol nemastný-neslaný, nevypointovaný záver. Také čosi provizórne, akoby si autor povedal „niečo už len zbúcham“. Možno by to celé bolo silnejšie, ak by sa všetko končilo Viktorom, nie Glebom.
Psy
Marcin Jan Gorazdowski
Prehľadné, pútavé, s peknými fotkami a grafikou (až na obálku :)). Možno by kynológ až taký nadšený nebol (fakt neviem), no pre našu rodinku zloženú z laických milovníkov psov, je informácií tak akurát a ešte aj v príťažlivom slovnom i grafickom šate.
Hnev
Gary Chapman
Pútavá, zrozumiteľná, užitočná kniha, v ktorej som našla veľmi konkrétne (a efektné) rady a príklady, ako zvládať rôzne typy hnevu či ako efektívne reagovať na nahnevaného človeka. Od jej prečítania sa mi ľahšie darí ovládať (priznávam, som tak trochu cholerik), ale tiež napríklad aj pýtať sa, či je môj hnev primeraný, či som správne pochopila situáciu a podobne. Jednoducho, takto nejako si predstavujem kvalitnú knihu z oblasti sebavýchovy.
Kto je rýchlejší?
Iryna Zelyk
Vizuálne, obsahovo i myšlienkovo krásna kniha. Pastva pre oči, potrava pre dušu. Ideálny darček pre deti, ale aj pre deti v dospelých. Kniha, ktorá hádže rukavicu nášmu perfekcionizmu a nezdravému porovnávaniu (sa). Jednoducho kniha, ktorú sa oplatí mať aj dať.
Neboj sa skúšať
Kobi Yamada
Moja myseľ už nie je čoby plastelína a hlina, skôr ako mramor, a preto ma táto kniha neovplyvnila a neoslovila natoľko, ako by tomu azda bolo v detskom veku, kedy je človek predsa len tvárny či aspoň tvárnejší. Nazdávam sa, že my dospelí skôr inklinujeme k tomu, čo už v sebe beztak nosíme, a aj keď sa necháme ovplyvniť, tak najmä tým, čo potvrdzuje alebo aspoň nevyvracia náš svetonázor. A táto kniha... Nuž, ako vravím, v detstve by ma možno potešila, povzbudila. Teraz na chvíľu tiež, ale už tu boli mnohé mentálne ale, ktoré chceli s textom polemizovať, namietať...
A k ilustráciám; vôbec si neviem ujasniť, či sa mi páčia alebo nie. Tuším však, že moje detské ja by sa ich trochu bálo. Každopádne, toľko sivej som v knihe pre deti asi ešte nevidela.
Bratislava
Eugen Lazišťan
Viac ako fotky samotné sa mi asi páčilo to, čo zachytávajú. Keby táto publikácia mapovala iné mesto alebo keby som k Bratislave nemala taký dôverný vzťah, obávam sa, že nadšenie z tejto publikácie by bolo fuč, čo som chcela zohľadniť aj pri "hviezdičkovaní". Nevraviac o tom, že hoci publikácia hrdo nesie JEDNO meno, autorov bolo viac, o čom je však len malá, sotva postrehnuteľná zmienka, čo sa mi nezdá veľmi fér.
Zabudnuté deti Habsburgovcov
Thea Leitner
Veľmi ma oslovil autorkin štýl a jej dôkladnosť. Ak písať popularizačné knihy o histórii, tak takto. Keďže však (ako je u mňa u podobných tituloch zvykom) som knihu nečítala chronologicky, ale od medailónov, na ktoré som sa tešila (naj)viac, ostala u mňa kniha nedočítaná. Prečo?
Príbeh „popolušky“ Márie Anny ma veľmi fascinoval a milo prekvapil (hoci som si ho matne pamätala z knihy Dcéry Márie Terézie), no potom som sa vrhla na kapitolu o deťoch Márie Antoinetty (Mária Terézia Bourbonská, Ľudovít XVII.) a tá ma tak emočne vyžmýkala, že na ďalšie som si už netrúfla. Aj to však pripisujem k autorkinmu dobru – hoci nepochybujem, že dané príbehy by sa ma silno dotkli sami osebe, rovnako nepochybujem, že k tomu vo veľkej miere prispel aj jej štýl.
Čo sa týka výčitiek predošlých komentátorov tu na DK, nezdá sa mi, že by Thea Leitner málo vysvetľovala či citovala, naopak, oproti iným jej krajanom a kolegom, ktorých preklady diel o Habsburgovcov u nás vyšli (Sigrid-Maria Größing, Friedrich Weissensteiner) sa mi zdala v tomto smere viac pedantná a menej bulvárna.
Ježíš z Nazareta - II. díl
Roman Brandstaetter
Toto obsahovo i objemovo veľké dielo súvisí s mojím tohtoročným pôstnym predsavzatím – povedala som (si), že každý deň si z tejto knihy prečítam aspoň jednu kapitolu, ideálne i viac, a že sa pokúsim zariadiť tak, aby som to stihla do Veľkonočnej nedele. Stalo sa. Doteraz sa tomu trochu čudujem, predsa len má táto kniha viac než 600 strán a ja som popri nej čítala aj viaceré iné (a, prirodzene, plnila si svoje stavovské povinnosti). Asi to bola Božia milosť, že mi počas pôstneho obdobia doprial takúto nálož literárneho i duchovného pôžitku.
V tomto diele si, parafrázujúc Jozefa Jančoviča (aj keď v inej súvislosti), Starý a Nový zákon podávajú ruky. No vážne – toľko asociácií a alúzií bolo pôžitkom samo osebe, nevraviac o tom, že Brandstaetter mal okrem ohromného teologického prehľadu i veľký literárny talent, každú jeho vetu som si teda ohromne vychutnávala. Niekedy som sa dokonca musela usmievať nad rafinovanou hravosťou, ktorú pochopia najmä (a možno len) tí, čo poznajú Písmo.
Myslím, že autorovi sa podarilo úžasne vcítiť najmä do myslenia a cítenia Judáša, Kaifáša a Piláta, a minimálne mne zmenil či skôr doplnil pohľad na nich. Samotný Ježiš v jeho podaní ostáva pomerne tajomným, jeho prehovory v knihe sú doslovnými alebo podobnými výrokmi biblického Ježiša, čo mi ako čitateľke trochu prekážalo, ako veriacej asi aj celkom vyhovovalo.
Asi najviac som si vychutnala opisy posledných Ježišových dní a najmä súdnych procesov s ním; udalosti od jeho umučenia „bežali“ na môj vkus až veľmi rýchlo, paradoxne k hrúbke knihy sa mi zdalo, že by jej prospelo aj nejaké tie desiatky strán navyše.
Skladám tiež klobúk pred prekladateľkou – nepochybujem, že k veľkému zážitku z tejto knihy prispela významnou mierou aj ona.
Liečiť zlo láskou
Rudolf Lesňák
Knihu som mala v oku už dlhšie, definitívne som sa na ňu odhodlala po prečítaní rozhovoru s Vladimírom Záborským (Neuwirthovým zaťom), ktorý vyšiel na Postoji pod názvom „Urážky nás nezraňujú, obetujeme to za seba a za tých, ktorí nám ubližujú“.
Životný osud Antona Neuwirtha rozhodne stojí za knihu, ale neviem, či práve za túto. Iste, Neuwirth umrel, iné pamäte už nenapíše, o to viac mi je ľúto, že štylisticky kniha nebola žiadna sláva, vlastne niektoré pasáže nemali hlavu ani pätu, darmo do nich autor vložil ducha a srdce. Tiež som nepochopila, prečo boli jednotlivé kapitoly rámcované rozhovormi, nazývanými v texte beseda, kde Rudolf Lesňák kladie Neuwirthovi otázky, na ktoré čitateľ často mohol nájsť odpovede už v prečítanej kapitole. Niekedy (často) šlo vyslovene o duplikovanie informácií.
Chcelo to asi dobrého redaktora, ktorý by mal od textu dobrý odstup a taktne by autorom vysvetlil, čoho je priveľa, čoho primálo, čo vynechať, čo pridať.
Nemôžem však ignorovať myšlienkové a duchovné bohatstvo, ktoré v sebe Neuwirth nepochybne mal, a ktoré sa napriek veciam, čo knihe vytýkam, v texte zachovali. Už len za to tie štyri hviezdičky knihe rada dám.
A autorove myšlienky o odpustení mi akiste budú ešte dlho behať hlavou.