tartan komentáře u knih
Druhá kniha príbehov z meekhánskeho pohraničia je rovnako dobrá ako tá prvá.
Jednotlivé poviedky:
A staneš se zdí
Úvodná poviedka druhej knihy príbehov z meekhánského pohraničia nás privádza tentokrát na Východ a po pomalšom začiatku nás v jej závere nenechá Wegner na pochybách, že aj na tejto strane Ríše to bude poriadne iskriť zbraňami i mágiou. Podobne ako v predchádzajúcej knihe, resp. jej prvej polovici príbehov, je aj tu hlavným hrdinom vojenská jednotka. Tentokrát je to čaardan, akási polovojenská, ale vysoko profesionálna nepravidelná jednotka žoldnierov, vedená bývalým slávnym generálom ríšskeho vojska, kha-darom Laskolnykom (známym aj ako Šedý vlk). Hlavnou postavou, resp. POV postavou, je však jedna z členiek jeho jednotky, Kailean, dievčina meekhánskeho pôvodu, nešťastného detstva a utajovaných schopností (to s tými schopnosťami sa týka viacerých členov jednotky, ako postupne vychádza najavo). Hoci je pointa poviedky odhadnuteľná a jej rozbeh pomalší, jej záver je, ako už začína byť u Wegnera dobrým zvykom, nabitý napätím, akciou a mágiou.
Nejlepší, jaké je možné koupit
Brilantné od začiatku do konca. Dokonale vygradovaná, strhujúco napísaná a brutálne vrcholiaca akcia, kde lesť prebíja pascu, a to iba vďaka najlepším, aké je možné kúpiť…
Kolo s osmi loukotěmi
Po predchádzajúcej akciou nabitej poviedke má Kolo… výrazne pokojnejšiu, doslova rodinnú atmosféru. Zdanie ale často klame. Kailean navštevuje svoju adoptívnu nomádsku rodinu a pri všetkom tom rozprávaní (v troch rôzne náročných verziách jedného nomádskeho jazyka, to je niečo!) a vysvetľovaní histórie sa v tejto poviedke najmä „miesi“ na skutočne veľké udalosti v pozadí, ktoré prebleskujú na povrch už aj v predošlých príbehoch.
To je naše zásluha
Táto poviedka sa dosť ťažko hodnotí, pretože nie je ukončená, resp. končí v tom najlepšom…vtedy, keď sa konečne začne niečo diať. Jej hlavná sila tak je v retrospektívne podávaných „spovediach“ jednotlivých členov Laskolnykovho čaardanu, ktoré všetky končia rituálnymi slovami obsiahnutým v názve tejto poviedky. Dozvieme sa tak v krátkych a veľmi osobných mikropríbehoch o životoch významnejších členov oddielu, ktorých minulosť a „schopnosti“ už boli zmienené aj v predchádzajúcich poviedkach. Význam tejto poviedky tkvie ale aj v tom, že sa stretávame so starými známymi z prvej knihy a príbehy sa začínajú konečne výrazne prepájať. Ten otvorený koniec však naozaj mrzí, čakanie bude neznesiteľné…
Světlo na ostří meče
V druhej polovici druhej knihy príbehov z meekhánskeho pohraničia prichádza na scénu zatiaľ asi najsympatickejšia postava Wegnerovho univerza – Altsin, hoci jeho „nástup“ nie je zrovna impozantný. Altsin je špičkový zlodej vo veľkom prístavnom meste Ponkee-Laa na západe Meekhánu, odkiaľ sa ale moc Meekhánskej ríše už pomaly stiahla, čo sa snažia využiť miestne elity, ktoré pritom nehľadia na následky a nevyberajú si prostriedky. V prvom príbehu zo Západu je tým prostriedkom zvláštny a mocný magický artefakt, ktorý vraj kedysi patril samotnému bohovi a ktorý nečakane zmizne. Jeho strata by mohla mať katastrofálne dôsledky a preto je pátraním po ňom poverený najlepší zlodej v meste (Altsin), ktorý bol v čase jeho zmiznutia preukázateľne „mimo“. To, čo pri svojom pátraní objaví, však krádež artefaktu stavia do celkom iného svetla…
Pytel plný hadů
Druhý príbeh zlodeja Altsina sa odohráva zhruba jeden rok po udalostiach v prvej poviedke (Světlo na ostří meče), ale nadväzuje na ňu len veľmi voľne. Politické intrigy, úkladné vraždy a zrady nad zrady, to je stručné zhrnutie obsahu tejto poviedky. Tá politická časť mi prišla trochu nudná (úplne mi stačí, čo vyvádzajú tí naši – či už SK alebo CZ), ale perfektné finále so súbojom to bohato vyvážilo.
Náruč města
Po súboji, ktorým končila druhá poviedka, musel Altsin opustiť svoje mesto. Po rokoch sa vracia späť, lebo iba tam vidí nádej, že „pomoc“, ktorej sa mu vtedy pri súboji dostala, sa nestane jeho prekliatím. Ponkee-Laa sa však medzitým výrazne zmenila. Liga čiapky (eufemický názov siete zločineckých organizácií v meste), ktorej bol Altsin kedysi voľným členom, má vážny problém: jeden z členov Rady (vláda mesta) strhol na seba všetku moc. To by ešte nebol problém. Problémom je, že ide o náboženského fanatika, ktorý považuje boj so zločinom a podvratnými živlami (vrátane chudobných a nemohúcich) za svätú vec a neváha do toho vložiť všetky prostriedky. Altsin sa tak dostáva medzi mlynské kamene starých záväzkov a nových výziev, ale s gráciou jemu vlastnou ich všetky drví na prach… Zatiaľ najlepšia poviedka z druhej časti. Mimoriadne pôsobivé sú hlavne Altsinove vízie. Dej je v podstate veľmi jednoduchý, presne v caesarovskom štýle (Veni, vidi, vici), ale práve tie vízie mu dodávajú ohromujúci rozmer.
Řeka vzpomínek
V poslednej poviedke Wegner konečne odhaľuje, čo sa dalo vytušiť už dávnejšie. Uzlí, prepája, pomenúva a otvára. Bohovia, vtelenia, desivé vízie, nástroje a trhliny. Bitka o mesto medzi Ligou čiapky a fanatickým radným, bývalým generálom, vrcholí a Altsin nezostáva bokom. Nočné magické súboje na strechách domov, elitní zabijaci v bleskurýchlom tanci smrti. Tentokrát je to skutočne doslova DEUS EX MACHINA. Bolo by rozhodne na čo sa tešiť, keby vydavateľstvo neseklo s jeho vydávaním i svojou činnosťou…
Posledný dialóg z poslednej poviedky:
"...Ostrov, kterému se i severní piráti zdaleka vyhýbají? Zešílel jsi."
"Možná."
"Co jsi pro tu vědmu udělal? Zachránil jsi jí život?"
Zloděj se široce zazubil, tentokrát úpřimně.
"Ne, příteli. Zabil jsem její matku."
Na severe sa nám zrodil nový majster fantasy! U našich severných susedov sa v súvislosti s touto knihou hovorí ako o modernom diele svetovej fantasy. A ja by som sa nebál ani toho prirovnania k Eriksonovi. Rozhodne Wegner so svojimi príbehmi z meekhánskeho pohraničia (Meekhan je ríša nie celkom nepodobná Malazu) zdatne sekunduje malazskej epopeji, podobný je napr. aj v používaní aspektovanej mágie, či v poňatí rozhodne nečiernobielych hrdinov. Napriek týmto a možno aj iným podobnostiam (dávnoveká história, prastaré spory atď.) je Sekera a skála úplne iná pesnička ako Malazská kniha padlých, už len tým, že Wegner svoje príbehy nerozťahuje na tisícovke strán ;-), ale koncentruje ich do úderných a vypointovaných poviedok, resp. noviel, ktoré však na seba viac (v druhej) či menej (v prvej časti) priamo nadväzujú a sú spojené hlavne prostredníctvom svojich hrdinov. V prvej - severskej časti, tak máme v podstate skupinového hrdinu: jednotku horskej stráže; v časti druhej - južanskej, hrdinu individuálneho: elitného zabijaka z kmeňa (spoločenstva kmeňov) elitných zabijakov. Poviedky sa dajú čítať aj samostatne, dá sa v nich však vysledovať v pozadí aj jednotná spoločná línia, ktorá pokračuje v ďalšej knihe, tentokrát východo-západnej.
„Vyzáblá postava odletěla dozadu, tahajíc za sebou ohnivý ocas a smyčky slizkých střev. Narazila do objemné balzamovací rakve a převrátila se dovnitř. Natronová směs vyšplíchla. "Tak to vidíš, šmejde,“ přistoupil barbar k nádobě a dopřál si alespoň krátky pohled na vykuchanou mrtvolu tonoucí v olejovité tekutině. „A říkali, že my seveřané neovládáme umění mumifikace!"" Od Ďura mám prečítané skoro všetko, ale conanovky (napísal tri, resp. štyri, ale Conan a svatyně démonů je vlastne prepracovaná staršia Conan a stíny Hyrthu) sa mi zatiaľ nejako vyhýbali. Keď bola pred časom v Bratislave veľmi zaujímavá výstava o pokladoch a tajomstvách kráľa Tutanchamona, s nadšením som si ju prezrel a na následnú dovolenku k moru som si takto správne navnadený pribalil práve túto doma už dlhšie sušenú "egyptskú“ Ďurovu conanovku. A ako píše sám autor na svojich stránkach (http://cervenak.sk/clanok/41-conan-a-dvanact-bran-pekla), je to vážne petelica, na ktorú má byť prečo hrdý. Svoje zážitky z návštevy Egypta a jeho pamiatok pretavil do skutočne pôsobivého, až omamného a zároveň dravo pulzujúceho akčného a dobrodružného príbehu, ktorý svojimi exotickými, epickými a v neposlednom rade aj tými erotickými obrazmi miestami berie dych. A rozhodne je to dokonalé dovolenkové čítanie. No a, pokiaľ ste nevideli ešte tú výstavu (bola už aj v Čechách), tak tú si určite tiež nenechajte ujsť ;-)
Román, ktorý asi najviac vyčnieva z Červenákovej tvorby. Odohráva sa v najvzdialenejšej histórii - v dobe bronzovej na území dnešného Slovenska. A áno, autor má všetko archeologicky podchytené, len si to, samozrejme, prispôsobil pre potreby svojho románu. (Anti)hrdinami sú tu známe postavy z gréckej mytológie, nikto menší ako slávni Argonauti. Zaujímavá a celkom vtipná mytologicko-historická rošáda. Ako vždy, poriadna akcia v tomto napínavom a miestami naozaj atmosférickom príbehu nemôže chýbať. Vzhľadom k tomu, že román pôvodne vyšiel na pokračovanie v časopise Fantázia, obsahuje nadpriemerný počet skvelých ilustrácií od Miša Ivana.
„Baba Jaga zo sedla sledovala pripravujúcich sa bohatierov a škerila sa od ucha k uchu.
‚Toľko vajec naraz?‘ syčala. ‚Budem mať skutočnú hostinu!‘“
Dračia cárovná je skutočná hostina pre všetkých fanúšikov historickej fantasy. Skvelý mix starých mýtov, akčného dobrodružstva a historických reálií. Obálka Miša Ivana absolútne najlepšia čo doteraz namaľoval.
Detektívny žáner patrí čitateľsky k tým najvďačnejším. Keď sa k nemu pridá správne namixovaná a uvážlivo dávkovaná porcia histórie, môže svojmu čitateľovi poskytnúť nielen bezpečné vzrušenie pri nebezpečnom vyšetrovaní rôznych zločinov, ale aj zaujímavo priblížiť dané historické obdobie. Juraj Červenák už svojím štvrtým románom o svojráznej dvojici (ktorá je vlastne trojicou, podobne ako traja mušketieri boli štyria) vyšetrovateľov v službách arcivojvodu Mateja Habsburského riešiacich závažné zločiny proti ríši dokazuje, že v týchto vodách pláva ako benátska galéra pri Lepante. Od úvodnej prestrelky na Dunaji cez krvavú históriu rekatolizácie, úzko súvisiacu s vyšetrovaním, až po dramatické a stupňované finále obratne manévruje s príbehom i s čitateľom a na úplný záver – ako sa to v takomto žánrovom príbehu sluší a patrí – ešte prehadzuje jeden háčik cez palubu. Opäť udivuje autorova schopnosť plnohodnotne oživiť polozabudnuté historické postavy. Viedenský biskup a arcivojvodov kancelár Melchior Klesl a zlopovestný generál Girogio Basta by vedeli porozprávať (či zaspievať?), tak neváhajte a smelo sa k nim v tomto diabolskom viedenskom prípade pripojte.
Vlk a dýka je zatiaľ najlepšia Ďurova detektívka. Piaty román z historicko-detektívnej série o kapitánovi Steinovi a notárovi Barbaričovi je zároveň prvou sólovkou, navyše podanou z pohľadu notára Barbariča. Je to veľmi osviežujúci prístup. A keďže je známe, že Barbarič je do istej miery autorovo alter ego, je celkom pochopiteľné, že tento príbeh bol napísaný s veľkou chuťou. Je tiež dobré a evidentne prospešné, že si autor dal na chvíľu oddych od vyšetrovania komplikovaných zločinov proti ríši a sústredil sa iba na jedného z podarenej dvojice (trojice) vyšetrovateľov. Ten v tomto príbehu spolu s čitateľom stojí pred klasickou detektívnou záhadou. Kam zmizla z uzavretého sitnianskeho hradu krásna kastelánova dcéra? Staré povesti a legendy ožívajú v podmanivom prostredí a v atmosfére bájneho Sitna, zatiaľ čo okolo sa roja tureckí a tatárski nepriatelia, ktorí v tom čase (r. 1599) naozaj podnikli plieniteľský nájazd na stredoslovenské banské mestá. Napätie je v knihe miestami také intenzívne, že by sa dalo doslova krájať. Strhujúci akčný záver korunuje túto výbornú historickú detektívku, ktorú nepustíte z rúk skôr, ako ju celú prečítate!
V podstate jedna zo základných kníh a nevyhnutný sprievodca každého záujemcu o slávnu bitku troch cisárov, ktorú zviedli Francúzi, Rusi a Rakúšania pri juhomoravskom Slavkove 2. decembra 1805.
Bezkonkurenčne najlepšia kniha o dejinách námorných vojen, ktorá u nás vyšla pred rokom 1989. A stále patrí k absolútnej špičke. Skvelý a komplexný prehľad o námornom vojenstve od staroveku až po falklandskú vojnu medzi Argentínou a Veľkou Britániou.