VugVugs komentáře u knih

Ako scenár k nejakému zlému modernému hororu zo slovenského prostredia. Toto je už vyslovene zo série "Známe meno a Ikar predávajú".

4 21.12.2018

Ja, robot časovo patrí na úplný začiatok sérií o Robotoch a Nadácii. Kapitoly spája vnútorná logika, i keď sú písané ako takmer samostatné poviedky. Každá z nich predostiera určitú etapu vzniku a zdokonaľovania robotov, zároveň je zamyslením o istom probléme z oblasti umelej inteligencie a strojov ňou obdarených.

Asimov je premýšľajúci spisovateľ, bavia ho problémy a zápletky, s ktorými tu pracuje. Čo je dobré, a cítiť to nadšenie v ľahkom až v mierne ľahkovážnom štýle (nie je tu nič "temné"), aj forma je zvolená akoby novinárska. Je tiež jasné, že Asimov všetko podriaďuje skúmaniu hlavných myšlienok, zákonov robotiky a ich dosahu. Krátkosť poviedok, teda jednotlivých historických kapitol mu však neumožňuje ísť hlbšie a pracovať s problémom na viac ako na pár stranách. Vyberiem napríklad zarážajúci fakt, že na viacerých miestach robopsychologička Susan Calvinová nariaďuje (či nahovára) robotovi, že by mal spraviť niečo, alebo ignorovať niečo, čo zjavne odporuje základným zákonom robotiky. Ak si roboti dokážu takto ľahko zdôvodniť a modifikovať základné správanie ("Nemusím zachrániť človeka, pretože mi istá osoba povedala, že to teraz nie je podstatné"), zmysel týchto zákonov je pochybný. Na druhej strane, z toho pramení zaujímavý fakt, že roboti v Asimovovom vesmíre sú do určitej miery uzavreté-nepoznané-samostatné bytosti, ktoré sú predmetom vedy skúmajúcej ich myslenie "robopsychológie";- a to aj napriek tomu, že v knihe sa viackrát opakuje ako na ich umelom mozgu pracujú matematici roky. Mozog to však nie je v zmysle dnešnej bežnej predstavy - akýsi harddisk a procesor vykonávajúci program pokynov, ale mozog simulujúci ten ľudský biologický, pracujúci do istej miery samostatne.

Aj keď myšlienkovo nezostarla a číta sa ľahko, Nemôžem Ja, robot považovať za samostatne hodnotnú knihu (preto ***), ale ako stručný náčrt k väčšiemu celku obstojí veľmi dobre - kvôli tomu a historickej hodnote pridávam hviezdičku.

4 21.03.2016

Toto je typ knihy, ktorá ak by vyšla pod menom neznámeho autora, namiesto 118 komentárov, je ich tu (možno) 8. Jej popis vydavateľom vyššie je tiež dosť mimo. Dva paralelné príbehy a tajomné sily? To by možno sedelo pri spomienke na Lynchov Lost Highway, ktorý sa mi vynoril hneď v úvodnej scéne. Murakami je však o dosť civilnejší a neskĺzava do temného psychoanalyzovania, i keď nejaké interpretácie reality by sa našli - a možno sú aj pre komplexnejšie pochopenie nevyhnuteľné, možno. Zostalo mi v hlave najmä posolstvo formy, a čo všetko sa odohrá za jedinú noc, opakovane, i zajtra a potom zajtra, u ľudí počas nej bdejúcich, baviacich sa, zranených, pracujúcich, ponocujúcich, potulujúcich sa, ale aj spiacich a snívajúcich. Väčšinou odťažitý, miestami zaujatý komentujúci rozprávač nepôsobí ako scenárista. Je to autor, ktorý nám otvára priezor a miestami nás upovedomí, že vie že sme tam, sme to my, kto sledujeme (a možno prikladáme vlastný vnútorný komentár), sme to my spolu s ním časovo-priestorovo vzdialení, ale aj tu a teraz súčasní v čítaní. Spomenutý opis deja by chcel z Afterdarku spraviť niečo, čím nikdy nebude, tak ako podľa neho nikdy nebude možné zhotoviť populárny film, ktorému sa celý text vzpiera, a to je dobre.

3 10.04.2021

Poctivá tvrdšia science fiction, ktorú žiaľ trochu sťahujú klasické neduhy. Rád by som hodnotil vyššie, no nemôžem z dôvodu krívajúceho príbehu, ktorý je značne odvislý od celo-vesmírneho pozadia odhaleného univerza - a ak vás to nedokáže vtiahnuť, budete sa nudiť. Postavy sú jednoznačne jeho funkciou a ich "vzťahy"/rozhovory sú tomu podriadené. Na autorovu obranu je potrebné dodať, že takmer žiadna z nich nie je človek v klasickom ponímaní - telesne i mentálne sú to entity značne modifikované, a tomu je podriadené aj ich myslenie. Predostrieť technologicky uveriteľný a prepracovaný vesmír budúcnosti a zároveň silný príbeh je pre spisovateľa výnimočne náročné (trochu sa to podobá na úlohu napísať napr. učebnicu organickej chémie čitateľsky prístupne až zábavne) - takže skončíme, chceme či nechceme, s postavami ktoré namiesto dostojevského dialógov si vymieňajú úvahy teoretickej fyziky (pri hard science fiction) alebo inej vednej disciplíny. Reynolds má výhodu, že ako bývalý praktizujúci vedec píše o veciach, o ktorých vie zďaleka viac ako ktokoľvek v komentároch, takže to celé dáva zmysel a neskĺzava k fyzike Star Treku (pif pif teleport), k detskej fantasy navlečenej do sci-fi handier (Star Wars), či lacným špekulozofickým "presahom".

PS: Odhalený vesmír nie je "obrovsky populárna" literatúra, je však vysoko hodnotená v rámci svojho žánru (a to právom). Obrovsky populárna literatúra sú paskvily menom Divergencia a pod., ktoré pod hlavičkou "young adult doplň žáner" považujú mladého človeka zrejme za hlupáka bez literárneho vkusu:)

3 26.03.2021

Jedinečná fantasy dospelejšieho vkusu - na hrane modernity, mýtu a pre/histórie. Jedna z mála kníh, ktorú môžem po niekoľkých rokoch vždy vziať a viem že to bude znova zážitok.

3 22.03.2021

Prívlastok klasika je tu viac než oprávnený, i keď to nemusí byť celkom zrejmé. Najmä pre geniálne využitie straty pamäti ako prostriedku rozprávania - tak prirodzene vybudované, že mnohí asi nepostrehnú, čo sa stalo: že autor preklenul nás čitateľov, ktorí sprvu tiež nevieme nič a trochu sa ošívame, čo sa to deje, s hlavnou postavu s podobným problémom, riešením ktorého sa postupne nám i jemu viac objasňuje (namiesto zvyčajného krkolomného hľadania indícií v príbehoch o amnézií). Všetko je navyše zabalené v originálnom druhu magického realizmu, na ktorý buď pristúpime (s radosťou, ako v mojom prípade) alebo Tajomný Amber nebudeme mať radi, pravdepodobne s odsudkom v dodatkoch ´nerealistický´ a ´nelogický´. 4.5

3 04.03.2021

Z hľadiska prístupnosti nie je najšťastnejšie začať fikciu tak hard, ako to robí Egan v Diaspore. Zabudnite na napätie, vzťahy, budovanie postáv a zápletky, pretože o TO tu vôbec nejde. Diaspora je totiž hard core aj pre klasickú hard sci-fi.
Bez nejakých okolkov sa pustí do budovania netelesnej entity, bytosti ktorá sa zrodí a vyvinie čisto v sieťových virtuálne-softwareových štruktúrach. Do vienka síce dostane určité štrukturálne danosti, podobne ako človek dostáva DNA, ich ďalší vývin je však zákonite rozdielny, a to hlavne v jednom podstatnom bode - telesná bytosť má neustály styk s fyzickým okolím - to formuje vývin jej vnímania, učenia a správania. Netelesná bytosť sa k základným poznatkom o svete musí dostať tiež, ale inak, takpovediac uvažovaním, sprostredkovanou skúsenosťou, a nie vrodenou "intuíciou". Týmto spôsobom sa Egan dostáva k problémom nášho chápania reality. Pozor, to sme len na začiatku a budú sa diať ešte iné podivné veci. Súvislosti však pochopia tí, ktorí aspoň tušia o čo ide, a drvivá väčšina ostatných sa bude zmätene pýtať čo to má všetko znamenať. A v tom vidím hlavný problém. Pokus zrozumiteľne popísať vývin pojmov, identity ja, seba samého, druhých bytostí, princípov priestoru, fyzického sveta u odlišných bytostí je megalomanské sústo. Intelektuálne potešenie sa stáva intelektuálnym cvičením a predvádzaním sa. Mne to až tak neprekážalo, no prvých zhruba 50 strán je čitateľsky asi najneústretovejší úvod široko ďaleko. Popracovať na zrozumiteľnosti a dal by som plný počet. Dobrým príkladom je Tysonov dokument Inexplicable universe, ktorý rovnaké témy predvádza oveľa jasnejšie a často aj hlbšie.

Človek, ktorý nemá aspoň nejaký vzťah k vedeckému poznávaniu v Diaspore nájde len nejasné, zmysel i konzistentný dej postrádajúce rozprávanie, natiahnuté v rozmedzí niekoľkých tisícročí (2975 AD - ?). Naopak doma sa bude cítiť ten, kto má rád špekulácie teoretickej fyziky (čierne diery, topológia, viacrozmerný vesmír, fyzika častíc), kozmológie a vývinovej psychológie vo vzťahu k umelej inteligencii a transhumanizmu - a zároveň sa nebojí nových poznatkov. Záber tohto dielka je intelektuálne obdivuhodný a vo svojej podstate veľmi vyzývavo uletený. Treba však brať do úvahy varovanie, čo to všetko obnáša.

Vizuálne ilustrácie k niektorým myšlienkam z Eganovho webu
http://www.gregegan.net/DIASPORA/DIASPORA.html#CONTENTS

"Kterou cestou se vydáme teď? Nemůžeme se nechat vést historií. Nemůžeme se nechat vést evolucí...Tělaři si s nesmírnou oblibou představovali, jak přiletí mimozemšťané, aby ´dobyli´Zemi, ukradli jim ´drahocenné´fyzické zdroje, vyhladili je ze strachu před ´konkurencí´... jako kdyby druh schopný vykonat takovou cestu neměl dost síly, rozumu a představivosti, aby se zastaralých biologických imperativů zbavil. Dobývat galaxii - to by udělaly bakterie, kdyby měly kosmické lodě, protože by nic lepšího neuměly, neměly by na vybranou."

3 13.02.2018

Nič pre ľudí, ktorí si chcú počítať fantasy s presahom do reálnej histórie a bohatierstvo si spájajú skôr s peknými koníkmi, naleštenými zbraňami, upravenými účesmi, čistými spodkami a vyberanými spôsobmi ako s blatom, výkalmi, prdmi, rúbaniskom vnútorností a popisom úkonov vedúcich k ich vzniku. Nie, nejde len o TO. Bohatier sa číta dobre, príbeh je priamočiary a odvíja sa jasne za svojim cieľom, akurátne vyvážený s popisom. Hrdina nie je podliezavo hrdinský a stotožnivo sympatický, mágia použitá účelovo len striedmo - mne vyhovuje, ale je jasné, že práve to niekoho zanechá neuspokojeného. Východoeurópske prostredie je osviežujúce, nám dostatočne blízke, no mierne štipľavo exotické (toto vyváženie je možno hlavná ingrediencia receptu Červenákovho úspechu). Akurát až na môj vkus príliš jednoduchý príbeh znižuje môj celkový dojem na 3.5/5 (inak na hrdinské odpoludnie odporúčam všetkými štyrmi neuseknutými!)

3 06.12.2016

Kto trochu pozná Cherryhovú vie, že môže očakávať inteligentnú a dobre napísanú science fiction, ktorá sa rozvíja detailným opisom postáv, ich charakterov, histórie univerza, spoločensko-politických pomerov, v ktorých žijú a vzájomných vzťahov všetkého. Stanica Pell je toto všetko na druhú. Vyžaduje si vyššiu mieru sústredenia, čo sa neskôr odmení (alebo aj nie) pochopením aký zmysel to len dáva. Kto očakáva rýchly spád alebo dej - prvá polovica knihy (okolo 300 strán) je len expozíciou:) a asi toľko mi trvalo urobiť si aký taký prehľad v postavách a ich úlohách - takže nič pre netrpezlivých. Dej a vlastne celý jej vesmír nie je čiernobiely, ale perspektívny. Napríklad, kapitánku lode Nórsko na viacerých miestach rôzne postavy charakterizujú ako zosobnenie chladnokrvnosti. Keďže však čítame aj jej vlastné hľadisko, môžeme si tento dojem poopraviť (alebo aj nie, podľa toho, ako chladnokrvnosť chápeme). Súčasných udalostí sa dotýka hlavne téma utečencov, v tomto prípade z rôznych vesmírnych staníc, pretože v Cherryhovej univerze je len málo obývateľných planét. Diplomacia, úklady, taktiky a stratégia sú v centre pozornosti, a nie akčný scenár. Aj napriek môjmu skôr pozitívnemu zážitku, postáv sa mi zdalo príliš veľa na (kvázi)uzavretý román a kniha je miestami naozaj zdĺhavá, objektívne teda 3.5*. Stanica Pell je však základ cyklu Company wars, ktorý zas patrí do monštrózneho Univerza Alliance-Union, a ako jeho fanúšik dávam 4*.

3 18.10.2016

Kutath ako záver pomyselnej trilógie nie je lepší ako predchádzajúce diely, je rovnako dobrý. Nakoniec, je to len jedna dlhšia kniha rozdelená na tri časti. Príbeh sa síce priestorom vesmíru pohne, čo môže vyvolať dojem "viac deja", tempo si však zachováva rovnako ako intímny vzťah k postavám. Mrzí ma, že takto pomaly a detailne budované charaktery nemajú pokračovanie v ďalších príbehoch z tejto časti vesmíru. V mentálnej mape skvostu sci-fi mi svieti hneď niekde v blízkosti a pod Hyperionom a Dunou. Cherryhová je rozhodne zaujímavá a originálna spisovateľka i dnes, klasickú sci-fi svojimi nárokmi dosť prevyšuje a vyčnieva.

3 12.04.2016

Cherryhová maľuje vnútornými úvahami viac ako opisuje, preto si vyžaduje sústredenie na každej strane. Až približne v polovici sa začne črtať vnútorné prepojenie postáv na planéte Kesrith. Chudák prekladateľ, ale je to science fiction s výzvou - s výzvou porozumieť novým rasám. Ešte viac ako sci-fi, je to soc-fi, teda society fiction zameraná na spôsoby žitia spoločnosti. Neohúri technologickými vychytávkami, ale xenopsychológiou každej z rás. Neukazuje len jednosmerný vzťah, ale ich vzájomnú reflexiu. Musím povedať, že na pomery klasickej science fiction vyznie veľmi dôveryhodne a je prepracovaná. Každá postava má svoju vnútornú interpretáciu pre všeobecné ale aj konkrétne správanie inej rasy, a nie vždy presne odráža "skutočnosť" (tak ako to je aj v bežnom živote). Niektoré udalosti tak vidíme z rôznych hľadísk. K zrozumiteľnosti by však prispelo častejšie striedanie postáv (na spôsob Martinových GoT), najmä zo začiatku: chýba hľadisko obchodníkov-regulov, ktoré sa objaví až v polovici knihy a začne dávať zmysel.

Napriek do istej miery náročnému ponoru, a možno trochu nešťastnému-zložitému výkladu zo začiatku, je Kesrith I. uspokojujúce dielo (pokiaľ je čitateľ ochotný pokračovať ďalej, záver si to vyslovene žiada). Oddychové čítanie, bitky alebo vesmírnu akciu tu však nehľadajte. Síce nie až tak extenzívne ako Duna, ale jej hodnota je práve v dôveryhodnom vykreslení, najmä vnútorného, vesmíru postáv.

3 01.04.2016

Moderná interpretácia drakulovského mýtu o nesmrteľnosti. Ako sa na Simmonsa patrí - látku má naštudovanú precízne, medicínske hľadisko pitia krvi celkom dôveryhodné, a tam kde literárne tlačí na pílu čitateľových pocitov, dosahuje svoje; asi nikto z nás stredoeurópanov by nechcel navštívíť jeho neskoro-socialistické Rumunsko 80. a 90. rokov, američania by tiež asi skôr ten náš Hostel. Príbeh sa rozbieha celkom pomaly a na môj vkus je až príliš priamočiary - s výnimkou niekoľkých historických odbočiek, popisujúcich zverstvá Vlada Napichávača (mimochodom asi to najlepšie z celej knihy, čo poukazuje na to, v čom tkvie Simmonsov talent) - sa celý obtáča okolo hrdinky-lekárky Kate, a pôsobí tak trochu danbrownovsky, našťastie nespadol napokon do lacnej konšpi-senzáciovosti. Byť to iný autor, nepozastavil by som sa. Dan Simmons ako autor Hyperionu je však môj boh rozprávania a imaginácie, a táto jeho snaha preniknúť do štandardnejšej literatúry pokrivkáva, hrá príliš na istotu - vidno ako ľahko by sa z Detí noci dal spraviť nemastný neslaný filmový príbeh; potrvá ešte 15 rokov, keď sa mu to s Terrorom podarí. A Hyperion je stále látka, ktorej sa právom boja všetci režiséri. Určite odporúčam tomu, kto je do upírskej tematiky, určite neodporúčam ako oboznámenie sa s autorom, Deti noci sú zrejme jeho (naj)slabším príspevkom. 2.5

2 04.02.2021

Neveľký, jednoduchší, ľahkovážne sa nesúci dobrodružný román, plný zaujímavostí. Moderný pulp ako vyšitý, s ničím sa veľmi nemazná, postavy a dej chŕli priamo a bez zdržovania - z jednej vety do druhej je to niekedy mesiac, niekedy rok, zo sna v spánku do neuveriteľnej akcie pár krokov. Nemení na tom nič ani originalita a neustále prítomná snaha o zamýšľanie sa z hľadiska spoločenskej fikcie (soc-fi), ktoré je skôr povrchovým kĺzaním. Niekto tu možno vidí hlbšie sci-fi so zaujímavou myšlienkou, najviac mi však ´To your scattered bodies go´ pripomína scenár dobrého filmového béčka, ktoré sa plasticky odvíja pred mojím zrakom. Mimochodom, Francis Burton ako historická predloha hlavného hrdinu Francisa Burtona, je sám o sebe viac ako zaujímavý, povedal by som, že zaujímavejší ako celá táto knižka, ktorej vďačím za naše zoznámenie sa:) Burton bol naozaj taký skutočne žijúci Indiana Jones, akurát smrteľnejší; a aj tu spomínaná/kritizovaná práca "The Jew, The Gypsy and El Islam" je voľne dostupná.
Z hľadiska obsahu rozumiem prirovnaniu k Rámovi, no ako sa u nás hovorí - Clarkove písanie a podanie je trochu iný level než Farmerov. Naporúdzi porovnania je tiež Harrisonova rajská trilógia, ktorá má chytlavejší príbeh, postavy, dobrodružstvo a rozpracovanú spoločnosť. Ak sú pokračovania slabšie, nemám dôvod ich čítať. 2.5

2 18.10.2018

Niečo silné v nás vyjadruje nostalgiu, cnenie za starými dobrými časmi, keď ľudia boli ľudskejší - napríklad (a pivo chutnejšie). Každá generácia si takto ťažká, možno z dôvodu, ktorý uvádza aj Houellebecq v RBP; žijeme len krátke mladícke roky, keď sa život a vôľa k nemu prebúdza a tryská bez vežovej hradby v podobe kopiacich sa skúseností a zážitkov, ktoré vo väčšej miere postupne znemožňujú milovať. Skúsenosti dávajú náhľad, väčší odstup, menej života, berú "schopnosť ilúzie". Spomíname na to, aké bolo všetko lepšie, a už nie je. Presne to môžeme vztiahnuť na interpretáciu RBP ako celku: naozaj potrebujeme hovoriť o tom, ako dnes upadajú vzťahy a vymedziť ich voči pomyselným lepším vzťahom minulosti? To nie je kritika autora, sám nie je takto explicitný - skôr spôsobu, ako RBP mnohí vnímajú a zaraďujú do svojho nostalgizmu. Kto si myslí, že hlavná postava, ktorej meno si nepamätám, by niekde, niekedy, v nejakej možnej dobe žila celkom inak, bez zúfalstva, frustrácie, indiferencie? Pravda, sám názov "rozšírenie pola boja/zápasenia" akoby naznačoval, že zápas medzi ľuďmi sa rozšíril aj na oblasť najbližších medziľudských vzťahov: "lépe bych udělal, kdybych jí zlomil obě ruce", "čím budete sprostší, tím lépe". Zákony trhu verejného, stávajú sa aj zákonmi pohlavného. Výsledkom sú rôzne kombinácie ekonomicky a sexuálne úspešných a neúspešných typov.

Vyvaroval by som sa chyby, a to brať myšlienky v novele ako Houellebecqovi jednoducho vlastné, s ním vždy stotožnené. Naopak, môj dojem je, že čítanie a písanie sú jeho osobným spôsobom antiintelektualistickej katarzie a snahou vyrovnať sa s nimi. Uvedomuje si, že ich poznaním, by mal žiť "teoretický raj", nie oficiálnu depresiu.

V Rozšírení zápasu ku mne viac hovorili detaily, ako celok. Obdivujem ich jednoduchú zrozumiteľnosť, no nie už tak ich nejasnosť v celku. Aspoň je nad čím rozmýšľať a na čo nadviazať v ďalších.

2 06.03.2018

Viete kto je Charles Xavier? Nevadí, ak nepoznáte X-menov, telepat Garry Howson a Hellen Kellerová sú ich realistickejšia a ľudskejšia verzia. Desivo zlá obálka a banálny názov českého vydania robia z Celého človeka (The Whole Man) neprávom akési šestákové sci-fi. Pritom asi najbližšie má k psychologicko-vývinovej dráme Ruže pre Algernon, ktorá vyšla o dva roky neskôr (1966).
Nie je ťažké si predstaviť mutáciu, vďaka ktorej dokážu niektorí pasívne načúvať, alebo aktívne ovplyvňovať myšlienky druhých. Na rozdiel od komixových X-menov však Celý človek používa telepatické schopnosti ako náhľad konfliktu postihnutie-nadanie. Garry je od narodenia fyzicky deformovaný tak, že neujde žiadnemu zhrozenému pohľadu- a o to viac vníma každú aj nevyslovenú myšlienku. Funkcia "kto si o nás čo myslí" je nám vnútorne tak silná, že sa ťažko rozhodnúť, či telepatické poznanie pravdy by bolo vyslobodením, alebo skôr ešte väčším prekliatím (Sartrove "peklo, to sú tí druhí" dovedené do najzadnejšieho extrému).
S tým tematicky súvisí zaujímavé využitie myšlienky telepatie, čiže priameho (nesprostredkovaného) prístupu k mysliam iných postihnutých, napr. hluchonemých a náhľad ich sveta - v ktorom krik otca nie je počuť, iba vidieť v agresívnej gestikulácii úst a tváre. Taktiež zobrazenie postihnutých, dominovaných pocitom menejcennosti a túžby po najmenšom ocenení a dôležitosti. Celý človek je takmer neznámy, ale hodnotný príspevok k zamysleniu o stigme postihnutia, nadaní, menejcennosti a ocenení - ktorý však z príbehového hľadiska pokrivkáva, tak ako jeho hlavná postava. 3.5
https://cs.wikipedia.org/wiki/Helen_Kellerov%C3%A1

2 01.03.2018

Recenzia k Elrikovi z Melniboné (české vydanie obsahuje aj príbehovo druhý diel, chronologicky ôsmy ´Pevnosť perly´).
V skratke - Michael Moorcock je ukážkovou a dobrou alternatívou k post-tolkienovskej fantasy a jeho epigónom. Prečo?

Moorcock dáva fantasy žánru vlastnosti, ktoré si s ním zriedka spájame - dôvtip a brilantné dialógy. Stojí tak v priamom protiklade k až akademicky suchej vážnosti Tolkiena a spol. Popri tom vynachádza mytológiu pre naše časy a proti všetkým očakávaniam dáva prehovoriť napríklad ideám demokracie a filozofie. Celkovo ide proti očakávaniam, ktoré sa vo fantasy zakorenili po tom, ako ju na dlho -celkom nezámerne- ovládol Tolkien. Vyčítať Moorcockovi jednoduchosť, "drevenosť", primitívnosť, absenciu elfov a trpaslíkov - je hrubé nepochopenie jeho miesta v literatúre. Moorcock je asi tak "inšpirovaný" psychedéliou 60. rokov ako sú ňou inšpirované staré grécke mýty. Čuduj sa svete, fantasy žáner nevznikol s Tolkienom, tak ako hororový žáner nevznikol s Drakulom. Mytologická je hádam tá najstaršia zachovaná sústavná literatúra. Práve Tolkien sa svojím lingvisticko-fantastickým cvičením pokúšal o konštrukciu moderného mýtu. Dosiahol výšiny imaginácie, na úkor príbehovosti a živosti, a hlavne straty nadhľadu - fantasy po ňom sa sama berie príliš vážne (pozor, nezamieňať si s filmovým spracovaním, ktoré je celkom inde a Tolkien sám by ho zavrhol ako hrubé sprznenie). Inými slovami - je nudný, čo nie je výčitka, keďže nikdy neašpiroval na to písať zábavnú literatúru. Moorcock je svojou živosťou a vtipom bližšie k pôvodným legendám, mýtom a rozprávkam, v ktorých bohovia a hrdinovia konajú príliš ľudsky, dostávajú sa do rozporov, a nie sú vždy čierno-bielo dobrí, alebo zlí. Elrik 1 je zábavná fantasy, napohľad možno jednoduchá, ale s nezameniteľnými kvalitami. Napríklad, koľkí si všimnú zaujímavosť, že melnibončania sú vlastne historicky tí zlí, spriahnutí s démonmi a nenávisť ostatných národov k nim je na mieste - a Elrik ako ich vládca je vlastne sokraticky dôvtipný rebelant-dobrák, ktorý sa neštíti proti zlosynom použiť svoj intelekt?:)

2 11.01.2018

Názov série Uplift, alebo Pozdvihnutie, sa vzťahuje k zámerným zásahom inteligentných bytostí s cieľom vytvoriť, či vylepšiť schopnosti iných, menej vyspelých vesmírnych bytostí, rás - preto sa takýto zásah volá pozdvihnutie. V tomto vesmíre je človek pozdvihnutá rasa - jedna z mnohých, ktorú kedysi dávno jej sochári opustili a nechali napospas vlastným zápasom. Väčšina pozdvihnutých rás, ktoré sú takto opustené, teda nekŕmia postupne poznatkami, totiž zaniká. Ľudská napriek tomu prežila náboženský a protovedecký chaos prameniaci práve z vysokého intelektu bez adekvátnych poznatkov. Hlavným hrdinom je človek Jacob, ktorý sa venuje pozdvihnutiu, genetickej modifikácii delfínov a iných druhov v malom pozemskom merítku. Spolu s ďalšou posádkou sa vypravuje na základňu na Merkúre odkiaľ má ponormi do Slnka skúmať isté zvláštne, duchom sa podobajúce bytosti obývajúce slnečné pásma.

Takéto je v skratke pozadie Slnečného potápača, čiže sci-fi s myšlienkou, ako má byť. Ako zvyknem opakovať, aj pseudovedecké špekulácie sci-fi literatúre svedčia, ak sú vkusne využité (v tomto prípade von dänikenovské o dávnych mimozemských zásahoch na Zemi). Bohužiaľ, postupne sa ukazuje, že zaujímavá premisa nie je zaujímavo využitá a povolanie hlavnej postavy je podružné, nemá s príbehom veľa spoločného, a celkovo je tak trochu super-detektív s ďalšími super schopnosťami k tomu. Ostatné postavy lode sú plne podriadené príbehu, takže existujú len ako jeho jednoduchá funkcia. Brin je vedecký vzdelaný, no znova žiaľ - venuje značné úsilie popisom slnečných úkazov, a len málo bytostiam, ktoré by mali byť hlavným predmetom výpravy/knihy. To všetko prekladá dosť nezáživnou, pomalou akciou. Výsledkom je dojem, že David Brin má síce zaujímavé nápady a nie je zlý spisovateľ, lenže ani dobrý (neviem odhadnúť nakoľko sa na tom podieľa ťažkopádnosť prekladu). 2.5

2 04.01.2018

Demian je predovšetkým oslava silného individualizmu a autenticity v jeho hľadaní a formovaní. Má čo ponúknuť najmä dospievajúcim, ktorí prirodzene tiahnu k intelektuálnej činnosti, a tá spočíva zväčša v samotárskom spolužití s knihami a myšlienkami. Hesse a viacerí ďalší jeho intelektuálni súčasníci videli v stádovosti moderného života skôr to negatívne a naproti tomu vytvárali ideu svojbytných individualít, ktoré by mali zastávať dôležité miesto v ďalšom vývoji Európy. Max Demian vstúpi ako pokušenie do napohľad ideálneho poslušného-stádovitého života Emila Sinclaira, dobrého chlapca z dobrej rodiny. V tom momente začína Emilove hľadanie seba samého, teda toho, čím naozaj je, ako protiklad k tomu, čím by mal byť, alebo čím by ho chceli mať tí druhí - toto hľadanie skoro bezvýhradne vypĺňa všetky nasledujúce stránky. Áno, toľká sebestrednosť a zahľadenosť do seba dokáže otráviť. Lenže čím iným ako sebestrednosťou a sebazhľadenosťou sú charakteristické mladícke roky? Kto nerozvinie hlbší vzťah k sebe samému, ťažko ho môže viac rozvinúť k niekomu inému. V termínoch psychoanalýzy, ktorá bola vtedy niečím veľkým, Hesse predostiera konflikt vedomého života s jeho morálnymi zásadami a nevedomej slepej sily, ktorá nepozná dobré, či zlé. Napriek istým náznakom, je zrejmé, že Hesse sa prikláňal k Jungovi a jeho odmietavému postoju k názoru, že všetko nevedomé je v zásade sexuálnej/zmyselnej povahy. Emilov vzťah k ženám (a vlastne celému svetu) zostáva hlavne platonický, motivujúci, čistý a transformačný a v konečnom dôsledku sú on a jemu podobní - tí dobrí - čo idú do boja s ostatnými, keď ich potrebujú. Nie sú to chladní, neprispievajúci členovia spoločnosti, psychopati a sociopati tak populárni v modernom umení. Z úcty k môjmu prvému dávnemu čítaniu pridávam piatu hviezdičku.

2 03.02.2017

Moj dojem z knihy sa menil - zo zaciatku "hm, okej", pribeh sa rozbehol "toto je fajn az velmi originalne", posledna tretina "kam sa to vsetko zenie a co je toto za bordel". V prvom rade, nevyznie ako z roku 1956, spracovanie a napady vobec nezostarli (cyberpunkove naznaky fyziologickeho vylepsovania potesili). Mnohe vsak posobi velmi samoucelne, napriklad nizsie spominana synestezia ako vnimanie inymi zmyslovymi modalitami. Samoucelnost a absencia minimalne uveritelnej motivacie, ci nejakej psychologie postav je ustrednym problemom. Vsetky postavy, aj ta hlavna, akoby existovali vyslovene len pre napisane riadky. Zenske postavy sa nahodne objavuju a miznu, napokon celkom splyvaju a nic by sa nestalo, keby namiesto troch (4?) bola len jedna a ta ista. Zaver ako snaha dat vyznam a ponaucenie k transformacii postavy je ne-uveritelny az smiesny. Tri hviezdicky si vsak zasluzi (u mna objektivne 2.5*), cita sa dobre, 2/3 obsahu davaju zmysel, par originalnych napadov, velmi dobry zdroj pre zabavny hollywoodsky scenar.
PLUSY - bura klise hrdina/nehrdina, citatelnost, spad, neotrele napady, nezastaral
MINUSY - nepsychologia a velmi povrchova motivacia az jej absencia, samoucelnost postav i opisov, tazko uveritelny az umelo dopisany zaver

2 07.03.2016

Úplne nevinne som sa pustil do digitálnej konzumácie tejto klasiky - áno, tlačených kníh mám za sebou dosť na to, aby som netrpel za haldami fyzických kníh, z ktorých absolútnu väčšinu i tak nebudem čítať druhýkrát a len zavadzajú. Ale trebárs, možno niekoho baví sťahovať sa so stovkami kilogramov vinylu a papieru s průpovídkou o vôni knihy. Že je tej slobody niekedy až príliš, "všetko" je možné a nič isté, pretože práve teraz môže dajaký "hacker" bieliť naše konto na jednotky a nuly, je každého osobná vec, a ako sa s ňou pohrá. Toľko komentár k titulnej poviedke, ktorú rešpektujem vzhľadom na rok výroby.
Dosť ma vzalo, keď som pri počúvaní-asi v polovici-zistil, že ide o poviedkovú zbierku. Čakal som totiž zaujímavé prepojenie jednotlivých dejových línií (poviedok). I tak ide o sci-fi kvalitu, nič čo by sa dalo jednoducho nabúchať do youngadult bezduchej video formičky. 4.5
PS Hľadiac na číslo 41 hodnotení: celkom sci-fi, že v Čechách vyšiel náklad knihy len 6 rokov po vydaní originálu, a to v počte 15 000 - kde asi tak dnes všetky ležia..

1 13.07.2022