PeterDzurjaník
komentáře u částí děl
Nemôžem si pomôcť, ale poviedka svojím námetom až nástojčivo pripomína Prípad Charlesa Dextera Warda, ale v tom bol príbeh spracovaný omnoho, omnoho kvalitnejšie a pútavejšie. Oproti nemu pôsobí Vec na prahu ako slabý odvar, kde pointu poznáte už od začiatku.
Priznávam, že nie som veľký fanúšik sci-fi. Nevadí mi prečítať si niečo zo žánru, ale ani ho nevyhľadávam. Napriek tomu som meno a povesť autora zachytil aj ja a očakával som s veľkými nádejami čo nám pán Neff naservíroval tentokrát.
Popravde, som skôr sklamaný. Nie je to tým, že príbeh by bol úplne nezaujímavý či nelogický. Viním za to predovšetkým rozťahanosť, ktorá skutočne dusí tempo rozprávania aj pôžitku čitateľa. Ak by sa niektoré pasáže osekali, len by to vo výsledku prospelo. Napr. na začiatku pochopíte, že sa všetko bude točiť okolo kriminálnej skupiny sparárov, ale dostaneme sa k nim až v záverečnej tretine alebo štvrtine textu. Rovnako som necítil nejakú obzvlášť osobitú atmosféru, ktorá by vyzdvihla novelu z priemeru niekam vyššie. Z ostatných príbehov zbierky som ju vždy cítil. Tu by pomohla značne.
Nedá sa povedať, že by som bol len nespokojný a čítanie si neužil. Neff vie ako pracovať s textom a ako ho učesať tak, aby pôsobil vtipne a sviežo a vidieť tu autorove dlhoročné skúsenosti. Skutočne baviť som sa však začal až v pasážach v chodbách pod „biologickou polievkou“. Celkovo tak pôsobí nevýrazne a priemerne. A pritom by stačilo vypichnúť niektoré momenty a nenechať ich rozpustiť sa v rozsiahlom texte, v ktorom tak nevyniknú.
Aj keď nový príbeh z Oggerovského cyklu nie je dokonalý, má mnoho pozitív, ktoré spôsobili, že som si čítanie skutočne užil a čo je hlavné – novela ma presvedčila, aby som si vyhľadal a doštudoval zvyšné diely série, aby som sa o Oggerdovom svete dozvedel viac.
Príbeh je písaný jasne a akčne, nekomplikuje sa a nezdržuje rôznymi odbočkami či postrannými dejovými líniami. Ak bol cieľ pri písaní, aby šlo o oddychovku, pri ktorej sa nemusí veľa premýšľať, ale hlavne si užiť pátranie v oblasti vlkolakov, autorovi vyšiel na sto percent. Pri poviedkach a novelách je vždy problém so šírkou textu. Často mám dojem, že keby bol ich príbeh kratší a menej rozvláčny, viac by vynikla pointa alebo prehľadnosť deja. Inokedy je načrtnutý svet taký zaujímavý, že by si človek prial, keby mal text viac priestoru. Chcípnout jako pes je jeden z mála, ktorý priestor využil maximálne a nepôsobí ani rozťahane ani preplnene.
Rovnako som si užil aj atmosféru podivného vedeckého inštitútu na okraji záujmu zvyškov civilizácie s jeho tajomstvami a to, že hoci je hlavnou postavou cyklu Oggerd, tentokrát zohrával prim predovšetkým Gowery a pár minút slávy dostane aj Hal.
Zrejme najrozporuplnejšia súčasť zbierky. Autor úmyselne dezorientuje čitateľa od prvých stránok a ten zúfalo hľadá v príbehu aspoň známky logiky alebo čohokoľvek iného čo by mu umožnilo pochopiť čo sa to vlastne deje. Aj keď sa časom rozhýrené vlny rozprávania trocha upokoja, stále sa cíti neiste a viem si predstaviť, že mnoho z nich to vzdá a prestane sa trápiť. Z môjho pohľadu mi navyše príde, že novela má zbytočne veľa stránok a keby mala menší priestor, veľa z neduhov rozprávania by sa upravilo.
Na druhú stranu sa určite nájdu čitatelia, ktorý ocenia humor a hravosť a viem si predstaviť ako sa pán Velinský pri písaní zabával. Celkovo mám dojem, že si príbeh napísal predovšetkým tak, aby s ním on sám bol spokojný a bol podaný tak, ako sa mu páči a hľadiská čitateľov išli trocha bokom.
Celkovo ide o priemer. Avšak vzhľadom na vysokú kvalitu zborníku to nestačí.
Jiří W. Procházka naservíroval ďalšiu poctivú dávku kyberpunku. Novela je z cyklu Rox’n’Roll. Aj tu vám samozrejme pomôže ak predchádzajúce príbehy poznáte. Ostatní sa možno budú v prvých stránkach strácať, ale príbeh je tak dobre vybudovaný, že aj bez zbytočných uvádzacích pasáži sa pomerne rýchlo ponoríte do vzťahov a reálií tohto sveta.
Medzi pozitíva patrí striedanie dejových liniek štyroch hrdinov (Rox, Roll, Herman, Jull) s klasickým vyústením spojenia síl v boji proti hlavnému nepriateľovi. Prebiehalo plynulo a nerušilo, skôr lákalo až sa k danej postave zasa vrátim a dozviem sa ako dopadla. Kvitujem aj zapojenie poézie, resp. krátkych niekoľkoveršových ukážok, ktoré podtrhovali celkovú atmosféru deja. Kvitujem aj prácu s jazykom a humorom, ktoré pridali na atmosfére a pôžitku z čítania. Opomenúť sa nedajú najmä popisy akčných scén a skvelé hlášky.
Naopak mi prišla novela zbytočne rozťahaná na tak v podstate jednoduchú zápletku (napr. o teroristov v Hermanovom lietadle či Rollovo prebudenie v nemocnici). Žiaľ, v tomto momente som iný príbeh zo série nečítal a nemám tak s čím porovnávať. Možno ide o zavedený prvok, ktorý už k nej skrátka patrí. Ak by bol príbeh komplikovanejší a komplexnejší bolo by to len k dobru. Celkovo však ide o zručnú spisovateľskú prácu, v ktorej vidieť dlhé skúsenosti. Fanúšik kyberpunku si pochutí a ostatní si minimálne rozšíria obzory.
V čase čítania tejto novely som mal za sebou tri romány z autorkinej série Mycelium, ktorému Lunapark Luna robí akýsi prológ (alebo jeden z prológov ak berieme do úvahy aj ďalšie poviedky uverejnené v zbierke Na pomezí Eternaalu) a doteraz si pamätám ako komplikovane sa mi spočiatku dostávalo do reálií tohto sveta. Keby som o Gilesovi a Ainei čítal už pred ságou, rozhodne by mi to veľmi pomohlo.
Každopádne môže byť čitateľ rád, že napokon došlo na vydanie románov, pretože po dočítaní Lunaparku Luna budú určite chcieť ďalší chod. Autorka ukážkovo predviedla svoje schopnosti vytvoriť samostatné a originálne univerzum rovnako ako vnútorne veľmi prepracované postavy a ich charaktery. Cítite aj majstrovsky zvládnuté budovanie atmosféry a postupnej gradácie deja. A to si ešte uvedomte, že neodkryla všetky svoje tromfy a o určitých súvislostiach spätých s novelou sa dozviete až neskoršie zo ságy.
Oproti ostatným novelám má výhodu v tom, že nenadväzuje na žiadne iné príbehy, ale stojí na ich začiatku a tak sa nemusíte báť, že by vám unikli dôležité informácie z minulosti či významné náznaky autorky smerom k stálym čitateľom. Ak sa začítate, pravdepodobne neprestanete kým sa nedopracujete až na strhujúci záver.
Posledný dračí príbeh zbierky si ponechal značný priestor a zavádza nás do sveta knihy Křivé ostří. Kto ju čítal, bude zrejme tušiť čo očakávať od Drakobijcu. Osobne som to šťastie nemal a tak nemám s čím veľmi porovnávať.
Poviedka (rozsahovo už skôr novela) má dve línie – typicky hrdinskú fantazy s chrabrým a statočným (aj keď troška jednoduchším) trpaslíkom Bigamorom úporne si raziacom cestu za svojim snom a zároveň sú tu prítomné aj humorné pasáže súvisiace s hľadaním toho správneho draka na zabitie. Určite mnoho čitateľov toto spojenie poteší a uvíta, mne by bohato postačila len vážna časť. Neviem si pomôcť, ale drak vychovávaný a chránený kukučkami, ktorý sám kuká mi príde len absurdne, vtipne už nie. Rovnako tak boj proti drakovi na smrteľnej posteli vo mne úsmev nevyvolal. Skrátka úvod a záver boli fantastické, stred (pátranie po vhodnom terči) ma už tak nebavil.
Dá sa však povedať, že to je asi jediné negatívum, ktoré som pri čítaní pociťoval. Na autorovi je vidieť, že vie pútavo rozprávať a budovať dramatické situácie plné atmosféry zúrivého zápasu, ohrozenia či znechutenia z dlhého putovania. Aj jednotlivé postavy sú umne vybalansované a každá má svoju významnú črtu dotvárajúcu väzby medzi trpaslíkmi. Rozhodne odporúčam k prečítaniu a pravdepodobne sa pôjdem pozrieť či sa dá Křivé ostří zohnať aj v mojej knižnici.
Hlavnou nevýhodou krátkych poviedok je, že nemajú priestor na vystavanie a predstavenie skutočne žijúceho a fungujúceho sveta. Ak chcú upútať čitateľovu pozornosť a začleniť sa medzi zapamätateľné kusy, musia mať aspoň jednu z týchto vecí: prekvapivú pointu, výnimočnú postavu alebo osobitú atmosféru. Inak zapadnú v priemere. Čitateľ sa pri nich nenudí, ale mu ani neutkvejú v pamäti a rýchlo na ne zabúda.
Žiaľ, toto je príklad jedného z tých dobre napísaných, ale priemerných príbehov. Druhá poviedka od rovnakej autorky z tejto zbierky (Klubko zmijí) bola o niekoľko úrovní lepšia práve kvôli uveriteľnej a kvalitne vybudovanej atmosfére, ktorá mi tu veľmi chýbala.
Krátky príbeh o tom ako končia dávne a slávne mýty. Ľudia na ne zabúdajú alebo ich znehodnocujú, prekrucujú či znásilňujú, že už ich hrdinovia vôbec nepripomínajú svoje niekdajšie hrdé a poctivé predobrazy. Devalvácia postáv vedie až k ľútosti čitateľa za to ako dopadli. Spomeňte si napr. na komix Fables, seriál Grimm, filmy o Jankovi a Marienke alebo hru Wolf among us.
Text je dobre napísaný, ale popravde som sa pri jeho čítaní nebavil, skôr mi bolo smutno.
Popravde sa mi túto krátku báseň hodnotiť ani nechce. Nejde ani o poviedku a s drakmi má dejovo pramálo spojené. Hold, tak to dopadne, keď tvorcovia zborníka nútia autora písať na tému, v ktorej nevidí nič čo by bolo nové alebo prínosné. Tak aspoň pripravil báseň, ktorú zároveň pojal ako hádanku. V každom verši ukryť slovo označujúcu hlavnú tému zborníka. Nulu si to nezaslúži, pretože to odpad nie je a je tu vidieť hravosť.
Ak predchádzajúca poviedka zbierky ma zaujala svojim poetickým prístupom, Sidha Apollyon predvádza symfóniu pravej fantazy epiky. Naservíroval nám remeselne vyšperkovaný príbeh s fungujúcim a príťažlivým svetom, osobitými postavami, gradujúcim dejom obsahujúcim malé odhalenia a zavŕšeným (pomerne) prekvapivou pointou. Napriek tomu, že išlo o jednu z najdlhších poviedok, čitateľa rozhodne nenudí a sám dokáže určiť jej kvality.
Hoci veľa vecí na vyčítanie tu nie je, tak len upozorním na jednu subjektívnu. Svet je tak detailne premyslený, že sa hodí ako javisko pre väčší román alebo priamo ságu. Tam by bol priestor detailne vysvetliť čo rôzne termíny a reálie znamenajú. Priestor poviedky to neumožňuje a tak najmä zo začiatku som bol zahltený neznámymi slovami, ktorým som nerozumel. Nakoniec som sa prestal snažiť o pochopenie a sústredil som sa len na príbeh a pomohlo to. Tvorbu autora (autorky) bližšie nepoznám, ale rozhodne ma táto ochutnávka presvedčila, aby som túžil po ďalšom chode.
Príbeh môžete rozprávať rôzne. Buď epicky, s mnohými zaujímavými a hlbokými postavami, strhujúcou akciou pri ktorej čitateľ poriadne nedýcha, s prekvapivými zvratmi a v exotickom prostredí. No je aj iná cesta – cesta lyriky, náznakov, symbolov a pocitov. A na konci buď pochopíte pointu, tajomstvo dosiaľ ukryté perom autora alebo budete bezradne stáť a nevedieť čo si s nim počať.
Anor nám naservírovala druhú možnosť a to v brilantnej forme. Nepokúšajte sa ju dekódovať prvým spôsobom a hľadať klasické rozprávanie, ale zverte sa pocitom a nechajte sa unášať plynutím rozprávania.
Pre tých čo sa stratili alebo nepochopili prečo som z poviedky taký nadšený – je to príbeh chlapca Celsa s veľkou fantáziou a snami. Ako rastie, je konfrontovaný s ubíjajúcou realitou, ktorá ho z vysnívaného sveta vytrháva a pripravuje o sny. Aj tak v sebe má silu realite vzdorovať a usilovať sa naplniť ich. Symbol toho je malý dráčik, rastúci postupne s Celsom. Potrebuje len dorásť, aby Celsovi pomohol a mohol ho chrániť. S jeho pomocou by sa mu sny podarilo naplniť. Lenže než to stihne plne dorásť, musí sa mladý Celso rozhodnúť: buď pôjde stále proti prúdu za svojimi snami (možnosť študovať na umeleckej škole) alebo sa podvolí vôli rodičov a konformite a nastúpi na právnickú školu. Život však už u Celsa otupil nádeje a túžby a tak radšej stavia na istotu. A táto strata nádeje a detstva je symbolicky vyjadrená vznikom nového draka, ktorý toho starého a silného roztrhá.
Pre mňa osobne jeden z vrcholov zbierky práve pre tú lyriku a pocity, ktoré vo mne príbeh vyvoláva. Celú zbierku obohatila o nový rozmer.
Príjemná poviedka. Vidieť na nej tvorivú skúsenosť keď všetky prvky dobrého príbehu fungujú. Zápletka získava pozornosť čitateľa (zrada priateľa, nevysvetliteľné sny, záhadná lekárka či proroctvo), postavy sa dopĺňajú (pragmatický a logický Aiden verzus citlivá a magická Deirdra) a každá z nich musí čeliť vlastnému konfliktu (Aiden a jeho problémy v práci verzus Deirdrina snaha o záchranu drakov proti láske k Aidenovi). Funguje taktiež gradácia a aj keď je záver pomerne predvídateľný, u poviedky nám bohato stačí.
Chvíľu som premýšľal o potrebe rozdeliť poviedku do dvoch rozprávaní skrz hlavné postavy. Prišlo mi, že príbeh napreduje len v Aidenových častiach, zatiaľ čo Deidrine mi prišli okrajové. Po istom čase som pochopil, že aj to má istý zmysel. Deirdrine state rozbíjajú dlhší text a čitateľ má tak čas oddýchnuť si. Deirdra zároveň dopĺňa rozprávanie o pocity, túžby, sny či obavy, čo celý príbeh vhodne dotvára.
Jediné, čo tu chýba je prekvapivá pointa, ale aj tak poviedka patrí medzi tie najlepšie v zborníku.
Mnoho autorov sa pokúsilo vložiť do svojich poviedok a noviel dráždivú vôňu sexu a všetkého čo k nemu patrí. Ale len málokomu sa podarí, aby nepôsobili lacno, plytko alebo vulgárne a aby si z nich človek odnášal aj niečo iné než že je to len o tom jednom.
Elvíra je jednou z tých, ktorej sa podarilo prekonať všetky obmedzenia a ponúknuť čitateľovi ako poctivý a nefalšovaný príbeh, ktorý síce pôsobí predvídateľne, ale najmä v závere zisťujete ako detailne musel byť premyslený a poskladaný, aby stále pôsobil ľahko a jednoducho, no zároveň nebol "odfláknutý". Atmosférou síce tak trocha pripomína čarodejnícku akadémiu Harryho Pottera, ale zvyšné prvky sú natoľko osobité, že nemáte potrebu to s Rowlingovej svetom porovnávať.
Vzhľadom na to koľko tu je sexu bude pre niekoho prekvapivá prítomnosť lásky. A to lásky mladej až naivnej. A ako plynie dej, tak si čitatelia sami začnú klásť otázku: dá sa skĺbiť intímna láska, v ktorej chcete mať partnera len pre seba a voľná láska so striedaním partnerom, kde ide viac o sex než o lásku? Autor však len túto otázku nadhodí a sám zbytočne nemoralizuje a nepoučuje čitateľov. Rozhodnutie necháva na nich.
A práve podľa čitateľovej odpovede závisí aj ako budete hodnotiť záver: je o smutnom konci rodiacej sa lásky alebo o nepochopení v hodnotách dvoch mladých ľudí. Mal pravdu Íček v Elvírinom odsúdení alebo sa mýlil a voľná fyzická láska ešte neznamená, že človek nedokáže milovať konkrétneho jednotlivca?
Som presvedčený, že aj poviedka maskujúca sa za "odbornú štúdiu" sa dá spracovať dobre a vložiť do nej netradičnú či zábavnú pointu. Lenže text neobsahuje žiadnu aspoň trocha zaujímavú informáciu, dej, postavu a - čo je hlavné - ani žiadnu pointu. Pripomínalo mi to skôr rozcvičku v rámci úlohy z tvorivého písania.
Ešte aj Zpráva pro vládu České republiky o řešení draka v Moravském krasu, ktorá bola písaná v podobnom duchu, je napísaná lepšie.
Krátka poviedka na oddych, pri ktorej nemusíte premýšľať nad zložitým dejom, komplikovanými postavami či skrytými tajomstvami. Odreagujete sa a vzhľadom aj na štipku humoru sa aj pobavíte.
Hoci za celú poviedku sme v jedinom meste (Tula), mám dojem prepracovaného sveta s veľkým potenciálom. Predstavte si monarchiu pod taktovkou policajného aparátu čeliacu hrozbe prevratu a revolúcie robotníckych a komunistických síl a to celé ešte dochutené steampunkom. Vidieť, že autor je historik so zameraním sa na koniec novoveku a 20. storočie. Atmosféra je dôležitý prvok, ktorý posúva celý príbeh minimálne o jednu kvalitatívnu úroveň vyššie.
Narazíme tu na tri dejové línie. Tou najzaujímavejšou pre mňa bola linka Korzejenského, mladého idealistického revolucionára túžiaceho napraviť svet a zvrhnúť tyraniu a policajný štát. Okolo seba však vidí nejednotu a večné spory medzi jednotlivými revolučnými prúdmi. Zároveň má v sebe hlboký cit pre rodinu a zodpovednosť za druhých. Preto je ochotný obetovať sa pre druhých, aby splatil dlžobu za časy, keď nebol schopný pomôcť bratovi. K záveru dôjde aj na konflikt so zradcom.
Ďalšou líniou je tichý súboj medzi dvoma zástupcami režimu: arogantným a hlúpym námestníkom ministra polície bažiacom po kariérnom raste Radenićom a šéfom SKRYPA (Skrytá polícia) Vorziackim, ktorý je naopak inteligentný, ale taktiež nemilosrdný a manipulujúci pankhart neštítiaci sa žiadneho prostriedku. Hlavne záver, keď získava na svoju stranu nového agenta je ohromujúci.
A nakoniec tu máme aj drakolaka Rojzera Verbanského. Je síce kadetom vojenskej školy, ale nezdá sa, že by sa zaoberal politikou. Existuje pre neho jedine láska k Lilian. Je pre neho jediným dôvodom prečo zostávať človekom a definitívne sa zmeniť na draka. Nevie, že sa dostáva do centra sporu medzi Radenićom a Vorziackim a že po ňom idú. Práve pri love na draka sa prepoja osudy všetkých postáv a rozohrá sa temný príbeh o ľudskom charaktere. Nájdeme v ňom ako postavy bezcharakterné a hrubé (Radenić, Vorziacki, Oprenić), tak aj idealistické až naivné a ochotné pomôcť priateľom aj cudzím (Korzejenski, Morber).
Pri čítaní som mal dojem akoby poviedka bola len kapitolou v omnoho väčšom románe a osudy tohto sveta ma nesmierne lákajú. Preto dúfam, že sa autor k nemu vráti a vloží do neho ďalšie príbehy. Rozhodne jedna z najlepších poviedok zbierky!
Skutočne veľmi krátka poviedka o starej žene od malička mysliacej na draky a dúfajúcej po celý dlhý život v stretnutie s nimi. Svojim spôsobom sa na konci života stretla s formou života, ktorá drakov pripomína. Poviedka nie je zameraná na dej či postavy, ale má niečo do seba. Z tých o niečo viac než troch stránok sa dá vycítiť určitá atmosféra, nostalgia, dávne sny a túžby. Zaujímavo je aj zvolená forma rozprávania: text tvorí jej odpoveď na otázky novinárky. Aj spôsob rozprávania je podaný pohľadom človeka, ktorý veľa prežil a jeho podanie je iné než u mladších. Nejde o rozvíjanie myšlienok od začiatku do konca, s minimom odbočiek a logických väzieb. Práve naopak: je tu veľa spomienok, niektoré odbočky zdanlivo vôbec nesúvisia s položenou otázkou. Autenticky to pripomína vyjadrovanie staršieho človeka.
Zároveň tu zaznie aj zaujímavý nápad: príchod mimozemskej civilizácie podobnej drakom vyvoláva u ľudí teórie, že už možno na Zemi raz boli a ich príchod inšpiroval legendy o drakoch. Čitateľ si poviedku môže porovnať s podobne krátkou Zprávou pro vládu České republiky... kde mali autor približne podobný priestor, ale Marii Klepetkové sa na ňom podarilo vyčarovať sympatický text s osobitou náladou, ktorý nepotrebuje príbeh ani postavy. Stačili jej len myšlienky.
Popravde, príbeh sa drakov prakticky vôbec netýka a ani sa v ňom nevyskytujú. S témou zbierky je priviazaný viac než voľne – magickým nápojom Dračia krv. Sama poviedka patrí medzi tie vydarenejšie, kde funguje ako atmosféra býčích zápasov a španielskeho leta, tak aj postupná gradácia deju. Čítanie príjemne plynie bez rušivých momentov v skladbe viet, použitých slovách či formuláciách. Ani dialógy nepôsobia umelo. Autorka sa vyhrala so schopnosťami hrdinov, kde každý jeden zohráva istú úlohu, aby sa plán mohol uskutočniť. Mňa osobne zaujala aj pointa, ktorá síce nevysvetlí všetko (tak kto a kedy nakoniec býkovi podal Dračiu krv?), ale neurazí a prinúti vás si zase celý prípad poskladať od začiatku a utriediť si, čo sa vlastne stalo.
Na druhú stranu časový paradox sa nemusí zavďačiť každému. Inému zasa nemusí sadnúť, že sa tu nevyskytne žiadna výrazne záporná postava a poviedka nefunguje ani ako klasická detektívka s pátraním po zloduchovi za pomocou odkrývania a analyzovania stôp či vypočúvania svedkov. Vzhľadom na rozsah som však plne spokojný.
Celý príbeh je založený na hlavnej pointe, že najlepším človekom na svete je skutočný priateľ. Jej hĺbku dokáže oceniť človek, ktorý niekedy potreboval pomoc a začal zisťovať koľko jeho priateľov je skutočných. Neprichádza však s výraznejším konfliktom ani osobitou atmosférou, pre skúsenejších čitateľov bude dokonca pôsobiť až naivne. Skrátka opäť raz stretávame mladých a odvážnych hrdinov bez bázne a hany bojujúcich proti zlým silám. Spoločne prekonajú všetky prekážky a na záver šťastný koniec. Oceňujem pointu, poviedka sa dobre čítala, ale chýbala mi určitá hĺbka a prepracovanejšia zápletka.
