PeterDzurjaník
přečtené 62
Hlasy a hvězdy
2016,
Vilma Kadlečková
Na posledný diel ságy sa tešilo množstvo čitateľov. Mycelium je oprávnene považované za jednu z najlepších sci-fi v našich končinách, ktorá znesie aj konfrontáciu so zahraničím. Je osobitá svojou prepracovanosťou a zameraním na psychológiu postáv, ich motiváciu a premýšľanie. Naopak akčné pasáže sa v nej príliš neodohrávajú, čo nie všetci čitatelia dokážu stráviť a len tí skutoční fanúšikovia sa tým nenechali odradiť a vedia si vychutnať toto skvelé dielko. O to zaujímavejšie pôsobí rozhodnutie autorky prehodnotiť svoj plán a napísať ešte jeden diel, ktorý by už tentokrát mal byť skutočne posledným. Má to ale za následok jednu podstatnú nevýhodu: kniha ako celok prišla o to najdôležitejšie – záver. Predchádzajúce diely vždy končili akčne a vynahrádzali nedostatok situácii kedy sa čitateľovi rozprúdi v krvi adrenalín a nedokáže knihu odložiť. Spomeňme si napríklad na kontakt Lucasa s Loďami v priestoroch nemocnice (zorganizovaný Aš~šádom a Halessym), na recepciu v D-z-Abysse či udalosti na Marse pri snahe sektárov privolať Hviezdovládcov. Nič také veľkolepé sa teraz nekoná a musím priznať, že mi to chýba. Akoby sa tým Hlasy a hviezdy dostali pod kliatbu prostredných dielov trilógií: hru rozohrali už predchádzajúce diely a záver bude až nabudúce, tak teraz musíme hrdinov nejako dostať od jednej fázy k druhej… Mnohí mi určite budú oponovať, že táto séria bola vždy zameraná na iné veci než na akciu, ale ako bolo spomenuté predtým, nikdy v nej ale ani úplne neabsentovala (ako ďalšie príklady môžu poslúžiť trebárs nehoda nadzemky v prvej časti, boj so zürëghalom či snaha o chytenie Sgena v gerdánskom agentovi). Kým som ešte pri sklamaniach, chýba mi tu ešte jedna vec: doteraz bol každý diel pomerne vyrovnaný v rozprávaní príbehov viacerých postáv. O každej z hlavných postáv sme sa dozvedeli dostatok, aby ich to posunulo nielen v príbehu, ale aj našom poznaní. Lenže tentokrát hrajú prim len štyri postavy (Lucas, Aš~šád, Paüsuë a Aöhrlëmëgerl), ktoré si dokázali vydupať takmer všetku pozornosť. A Fiona s Kamëlë dostali každá po slabej kapitole. Celkovo na mňa Hlasy a hviezdy pôsobili akoby rozprávali zvlášť dejové linky jednotlivých postáv a len pri nevyhnutných bodoch sa pretli. Ak by ste si vybrali ľubovoľnú hlavnú postavu a prerozprávali si dej len z ich pohľadu, dáva vám zmysel bez toho, aby ste ho doplnili o príbehy ostatných postáv. Nechcem tvrdiť, že inteakcia medzi hrdinami úplne chýba, ale jednotlivé príbehy sú oveľa samostatnejšie než predtým. Ale poďme ku kladom. Kniha opäť nenudí a dobre sa číta aj napriek náročnejším pasážam (napr. monológ kňaza o náboženstve). Stránky len tak letia. Navyše došlo aj na odhaľovanie skrytých plánov a my začíname mať jasno čo sa to vlastne stalo v minulosti a deje v prítomnosti. Tí šikovnejší a pozornejší z nás, ktoré si všímali pár náznakov a vytvorili si vlastné teórie, dôjdu k poznaniu či uvažovali správne alebo nie. Páčilo sa mi aj prepojenie na novelu Lunapark Luna, ktoré je podané tak, že dáva zmysel aj tomu, kto ju nečítal, no pekne dopĺňa známe veci tým, ktorí sa k nej dostali. Konanie postáv je logické a pochopiteľné. Opäť tu máme silné ženské hrdinky, takže absenciu Maëwënë a jej sestry ani nepostrehnete. Celkovo ide stále o vysoko nadpriemerné dielo, ktoré v pomeroch Česka a Slovenska nemá konkurenciu. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že v pomere k predchádzajúcim dielom ide o mierny pokles. Už nám len ostáva tešiť sa na (dúfajme) skutočne záverečný diel. Už teraz ale viem, že mi svet mycelia a jeho postavy bude chýbať.... celý text
Znamení rožmberské růže
2004,
Vlastimil Vondruška
Oldřich z Chlumu a jeho prípady sú pomerne pozitívne prijímané čitateľskou verejnosťou a už si našli svoj okruh priaznivcov. Vytvorili si aj určitý štandard a človek približne vie, čo môže od Vondrušky očakávať. No konkrétne tento román mi príde ako vystupujúci z radu a (bohužiaľ) nie práve v najlepšom svetle. Kráľovský prokurátor zväčša ťažké prípady rieši spoločne s čitateľmi. Dáva im rovnaké šance na odhalenie páchateľa aké má on. Niekoľkokrát za pátranie sa pristaví a buď s Otom alebo s Divišom preberie doterajšie pátranie a nazbierané dôkazy. Akciu väčšinou zabezpečuje Ota a to skôr v menšej miere, rozhodne však nejde o akčnú jazdu. A práve v tomto je román výnimkou. Znamenie rožmberskej ruže je čistokrvným dobrodružným príbehom, kde pátranie zohráva menšiu úlohu. Dôraz je na akčné pasáže ako napadnutie Ludmily, obliehanie Harasova, snaha presvedčiť Oldřicha ku kráľovražde a záverečné odhalenie pred očami kráľa. Sám Oldřich po väčšinu času pôsobí zmätene a presúva sa po území hradu a nádvoria a snaží sa z pár rozhovorov zistiť čo sa vlastne deje. Takže čitateľ je zmätený s ním. Odhalenie vraha a vysvetlenie uvažovania, ktorým bol odhalený, pôsobí mierne nasilu a nie práve uhladene. Vrah sa navyše objavil len nakrátko po príchode prokurátora do Prahy, potom zmizol a zázračne sa objavuje až pri odhalení. Nehovoriac o kostrbatom vysvetlení toho ako bol vlastne Oldřich privolaný ku kráľovi (presvedčenie Wilheringa by sa ešte dalo pochopiť, ale to, že bol zavraždený zlodejom a ten sa stal novým poslom bolo už vyslovene kŕčovité a nepresvedčivé). Najhoršie však dopadol prípad zavraždeného lekárnika. Všetko pátranie (ak nepočítame Otovou obhliadku miesta činu) sa odbije v samom závere a to veľmi urýchlene. Priam cítiť autorovu snahu čo najskôr príbeh ukončiť a zbytočne ho už nekomplikovať. Celý Vojtkin prípad by si podľa mňa zaslúžil dôstojnejšie miesto. Nemusel byť vyrovnaný ostatným dvom, ale takto skutočne pôsobí „odfláknuto“. Autor priviedol na scénu aj nové postavy: Ludmilu, ktorá bola väčšinou len spomínaná, ale aktívne sa doteraz veľmi neprejavila, a Kunhutu. A samozrejme postavy súvisiace s aktuálnymi prípadmi. Žiaľ, ani jedna z nich nepôsobí veľmi sympaticky. Najmä Kunhuta pôsobí absolútne nedôveryhodne a to je pritom autor profesionálny historik. Skôr ide o karikatúru než o osobu z mäsa a kostí. Tento dojem mám pri väčšine ženských postáv: Ludmila, Přiběna, Kunhuta, Vojtka či Jadwiga sú predstavené len ako ženy úplne podriadené ženským emóciám a túžbam. Všetko sa u nich točí okolo sexu. Od Kunhuty, Přiběny a Jadwigy v postavách poživačných žien k Vojtke, ktorá neustále horí za vernosť a lásku, no v konečnom dôsledku taktiež podľahne Otovi a aj do budúcna mu sľubuje erotické hry. A nakoniec Ludmila, ktorá ako počestná manželka počestného muža musí pôsobiť zdržanlivo, je v knihe zobrazená ako žiarlivá manželka vybíjajúca si zlosť na služobníctve. Autor skrz svoj text a postavu Oldřicha pôsobí ako zatrpknutý starý mravokárca. Hlavne správanie Vojtky mi prišlo značne nepresvedčivé a umelé. Záverom možno povedať, že som sklamaný – nepresvedčivé postavy, nie práve ladne vysvetlené pozadie prípadov a stereotypy. Myslím si, že sa dajú nájsť lepšie remeselne zvládnuté príbehy Oldřicha z Chlumu, kde má človek po prečítaní pocit, že všetko do seba zapadá a v príbehu nie je problém sa orientovať. Kde sú sympatickejšie a uveriteľnejšie postavy. Faktografické chyby (napr. o pohlaví Oldřichovho a Ludmilinho potomka) sú už len finálnymi klincami do rakvy. Napriek tomu verím, že sa nájdu aj čitatelia, ktorí ocenia akčné pasáže a budú benevolentnejší k viacerým nedostatkom, ktoré sa v knihe objavili.... celý text
Bol som dlho preč
1980,
Ken Kesey
Rozhodne jedna z najlepších kníh, ktoré som kedy čítal. Obávam sa, že sa k nej budem vracať a vracať a vracať ešte dlhé roky. A dúfam, že sa nikdy nestane, že by na mňa prestala pôsobiť a ja voči jej obsahu zľahostajnel.... celý text
Jatka č. 5
1997,
Kurt Vonnegut Jr.
Jedna z najsilnejších protivojnových kníh. Aspoň tak je momentálne hodnotená. Mám však pocit, že skutočne jej dokážu porozumieť len ľudia, ktorí vojnu zažili. Nie je ani tak o vojne ako skôr o vyrovnávaní sa s ňou. Sám autor chápe, že vojny nikdy neprestanú a ľudia sa budú neustále vraždiť, chápe rovnako argumenty prečo boli Drážďany bombardované (aj keď neboli vojenským cieľom), ale hrôzu, ktorú tam videl, ho ovplyvnila na celý život. A jednotlivé spomienky sa odvtedy objavujú aj v najnečakanejších okamihoch (ako napr. Billymu na výročí manželstva). Román pomerne verne popisuje syndróm postraumatického stresu: výkriky zo spánku, unikaniu realite, strata zmyslu života, snaha vysporiadať sa s otrasnými a neľudskými zážitkami, náhle výbuchy plaču. Návrat do mierového života pôsobí skôr ako sen. Narážajú aj na nepochopenie bežných ľudí, ktorí tieto hrôzy nevideli a nedokážu ich ani pochopiť. Billy je síce schopný založiť si rodinu, ale jeho city sú otupené a vzťah k manželke je opísaný akoby mal k nej neustále odstup. Rovnako u detí. Porozumenie nachádza len u Rosewatera, vojaka v nemocnici pre veteránov. Taktiež sa nevie zaradiť do bežného života, neverí vlastnej vláde a to, čo veril doteraz, považuje za klamstvá. Už ani tie nefungujú, aby mohol pokračovať v žití. Obaja nachádzajú jediný možný únik. Vo vytváraní umelej reality, fantázie s koreňmi v prečítaných sci-fi knihách. Billy je nimi až tak pohltený, že verí v ich skutočnosť. Spočiatku čitateľovi nie je jasné, či je únos skutočný a či sú Tralfamadorčania reálne bytosti, no postupom času sa ukazuje, že väčšina z toho, čo Billy „zažil“ sú naozaj len čriepky z kníh a spomienok z vojny. Vytvára si vlastnú filozofiu. V nej ľudia vlastne ani nemajú slobodnú vôľu a preto neexistuje ani nič dobré alebo zlé. Jednoducho sú to veci, ktoré sa musia stať a ľudia sú ich otrokmi. V živote sa holt hrozné veci stávajú. Aby bol znesiteľný je tu len jeden recept – koncentrovať sa na chvíle šťastia. Kniha nie je pre bežného čitateľa ľahká. Nedrží človeka za ručičku a nevysvetľuje mu všetko na počkanie. Očakáva, že sa čitateľ zamyslí a sám hľadá zmysel vypovedaného svedectva. Povrchní vyhlásia, že ide o chaos deja, postáv, že dokonca ide o zľahčovanie vojny. Len tí najpoctivejší a premýšľajúci však odhalia za cynickým textom posolstvo človeka, ktorý ani po desaťročiach nedokáže nájsť slová vypovedajúce o hrôzach, ktoré zažil vo vojne a musí ich zaobaľovať do metafor a umelej fikcie. Ide o román, ktorý sa dá pochopiť lepšie pocitmi a srdcom než logikou a doslovnosťou.... celý text
