PeterDzurjaník
přečtené 62
Papírová města
2014,
John Green
Ak ste čítali Hviezdy nám nepriali a rozhodli ste sa skúsiť od autora ešte ďalšiu knihu, tak pri tejto dávajte pozor! Skrátka nie je vhodná pre čitateľov, ktorí si chcú užiť len ľahko plynúci dej a romantiku. Papierové mestá nie sú primárne o romantike a láske. Sú o metaforách, dospievaní, priateľstve, hľadaní seba samého a Quentinovo hľadanie Margo tvorí len základný rámec úvah o týchto témach. Ak teda chcete čítať o zaľúbených dospievajúcich, skúste inú knihu, pretože skončíte sklamaní. Ale ak ste tak trocha filozofom a baví vás skúmať ako postava Quentina hľadá odpovede na bežné otázky maturantov, pokojne s ňou začnite. Román má celkovo tri časti a dá sa povedať, že prvá a posledná dokáže zabaviť prakticky kohokoľvek. Sú tu vtipné pasáže, všetko napreduje dopredu pomerne svižne a čítanie si užívate celú dobu. Problematická je práve tá prostredná časť, kde sa Quentin snaží pochopiť Margo ako osobu, jej motiváciu a predstavu o živote. Uvedomuje si, že skutočný človek je často inakší než si ho predstavuje a vysníva. Že človek populárny a obletovaný môže byť súčasne osamelý. Rovnako rieši otázky čo je to skutočné priateľstvo a aký je to pocit ukončiť jednu etapu života a pustiť sa do novej. Ako asi očakávate, tak toto hľadanie nie je jednoduché, Quentin sa často točí v kruhu a neustále prehodnocuje svoje názory aj pátranie. Vracia sa nielen v myšlienkach, ale aj fyzicky na miesta, kde už bol a hľadal. Tým pádom už ani tok deja nie je taký plynulý, vytvára meandre a vzniká tak riziko, že kniha vás začne nudiť a dokonca, že ju ani nedočítate, resp. by ste mohli byť úplným záverom sklamaný. Papierové mestá sú síce určené mladým, ale skôr skúsenejším a náročnejším čitateľom, ktorí sú zvyklí aj na tieto menej záživné pasáže a hľadajú v nich určitú hĺbku. Ktorí chápu, že väčšinou je dôležitejšia sama cesta než cieľ, že v skutočnosti ani nejde o Quentina a Margo (pri ktorej je veľmi jednoduché skĺznuť k hodnoteniu rozmaznaného pubertiaka), ale o to, čo vlastne od života chcieť, aké hodnoty v ňom sú pre neho dôležité, aké je to dospieť, ako si môžeme byť istí, že poznáme našich priateľov a čo nás ako priateľov spája. Ak budete hľadať odpovede spoločne s Quentinom a budete nad prečítaným premýšľať, tak potom vám bude dávať zmysel aj záver a dokážete plnohodnotnejšie ohodnotiť aj knihu ako celok.... celý text
Vidění
2014,
Vilma Kadlečková
Predposledný diel ságy je už čas, aby sa začali jednotlivé zápletky postupne rozmotávať a naznačovať, že rozuzlenie sa blíži. Väčšinou aj dej sa ešte viac urýchľuje a naberá na obrátkach. V tomto smere Vidění predstavu úplne nenaplňuje. Tempo príbehu sa oproti predchádzajúcemu dielu spomaľuje a opäť sa viac ponárame do psychológie postáv. Našťastie nespomaľuje až príliš. V hlavnom centre pozornosti sa ocitá predovšetkým posádka mŕtvej Lode a na vedľajšie línie sa nedostáva. Prakticky až v závere zohráva úlohu aj sekta očakávajúca apokalypsu, čo niekomu môže vadiť. Rozmotávanie zápletky sa predsa len koná, ale s dodatkom, že to tak vnímajú predovšetkým vnímavejší čitatelia premýšľajúci nad príbehom. Tí si domyslia aj to, čo je len naznačené medzi riadkami a nie je do plne dopovedané. Náznakov je tu značné množstvo a spolu s informáciami s predchádzajúcich dielov vám dáva nahliadnuť do toho akým smerom sa záver cyklu bude vyvíjať. Ak si už nepamätáte náznaky z predchádzajúcich častí a nie vždy si všimnete tie v tejto, bude sa vám javiť zápletka naďalej tajomná a možno aj neprehľadná. Na mňa to funguje a beriem to ako klad knihy. Spomenuté spomalenie tempa má racionálny dôvod – hlavnou témou knihy je totiž premena. A to ako premena fyzická (ukázaná na Lucasovi), tak aj tá mentálna (Pinkertýna či Fiona). Aj Stafford sa postupne dotvára z osoby význačného postavenia a zatiaľ s akým-takým morálnym kreditom do charakteru bez chrbtice a zbabelstva. Činí tak najskôr s túžbou zachrániť si svoje postavenie, no čoraz viac do tohto procesu prichádza aj obyčajný ľudský strach pred silnejšou mocou a obavami z bolesti. Stafford si všetko uvedomuje a o to je jeho pád strašnejší a bez východiska. V niektorých momentoch ho dokážeme pochopiť a vyslovene nám ho je ľúto a zároveň nás odpudzuje, aby sme si vzápätí uvedomili, že my by sme v rovnakej situácii reagovali zrejme rovnako. Aby boli tieto premeny uveriteľné, musia mať určitý čas a nemôžu byť urýchlené. Pomalejšie plynutie deja sa snaží vykompenzovať dynamický záver, čo u mňa fungovalo. Veľa z čítajúcich bude určite upozorňovať aj na konflikt dvoch civilizácií a bude v nich vidieť kritiku autorky voči cudzím kultúram, najmä islamu. Silne pôsobí predovšetkým kapitola o vypuknutí ľudských obetí. Napriek tomu si myslím, že autorkiným úmyslom nebolo vzbudzovať odpor ľudí voči iným kultúram ako skôr poukázať, že aj tolerancia má určité hranice a integrácia neprebieha lusknutím prstami ako si to politici často predstavujú. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sa cítia novými vplyvmi očarení a podliehajú módnym vlnám, ale ak je spoločenstvo či národ dostatočne morálne pevné a má hodnoty, z ktorých nie je ochotné zľaviť, dokáže sa cudzím vplyvom ubrániť. Problém nastáva ak vo vlastné hodnoty neverí a ustupuje z nich dobrovoľne. Ak si tieto hodnoty nevie alebo nechce chrániť, je takýto národ neistý a padne. Ak je tomu však naopak a za svojim presvedčením si stojí a nebojí sa aj konať, tak sa nemusí bať ničoho. Preto ak už mám v románe hľadať nejakú kritiku, tak je to zbabelosť ľudí (často vo vedúcich funkciách, ktorí by prví mali na tieto veci dohliadať) zatvárajúcich oči a ich morálna zkazenosť – ako je to ukázané na Staffordovi. Jeho protipólom a riešením je osobnosť Daniela Byrda. V prípade, že nemáme sebavedomie a dôveru vo vlastné hodnoty, stávame sa súčasťou ľahko zneužiteľného stáda aké využilo aj Fionu. Sumárom som veľmi spokojný s naservírovaním prídelom a lačne očakávám zakončenie série (dočkať by sme sa mali v polovici roku 2016). Vždy som rád za knihu, ktorá nie je len o akcii a zvratoch, ale nad ktorou sa dá aj zamyslieť a podiskutovať o nej s ostatnými. A v tomto Mycelium nikdy nezlyhávalo.... celý text
Volání Kukačky
2014,
Robert Galbraith (p)
Dlho som sa plánoval dopracovať k prečítaniu si detektívky z pera J. K. Rowlingovej a tesne pred začatím čítania som si pozrel recenzie čitateľov a prekvapilo ma, koľko z nich ju označilo za nudnú a neprimerane dlhú. Až som sa začal obávať. Ale teraz po dočítaní musím konštatovať, že hoci je kniha z tých dlhších, čítala sa plynulo a nenáročne. Nenudila nikdy. Zo začiatku sa mi síce zdalo, že je tu až priveľa vecí, ktoré nesúvisia s riešením prípadu a týkajú sa súkromia Strika a jeho asistentky (Charlotte, Lucy, Strikov otec, Matthew), ale vo finálnom pohľade chápem, že prehĺbili naše poznanie súkromného sveta hrdinov a zároveň oddeľovali pasáže, v ktorých boli dlhšie výpovede svedkov a dali nám oddýchnuť od premýšľania a čas na zosumarizovanie poznatkov. Aj keď je príbeh pomerne náročný na rekonštrukciu, všetko do seba zapadá a keby mal čitateľ dostatok času sa ku knihe vrátiť ešte raz a čítať ju od začiatku, uvedomí si kompaktnosť celého deja a jeho logickosť. Najdôležitejším bodom, ktorý rozhodne o tom či sa vám bude príbeh páčiť, sú vaše preferencie – to čo od detektívky očakávate. Máte v nej radi akčné scény a dynamiku. Bohužiaľ, Volanie kukučky je skôr o postupných výpovediach svedkov, spriadaní vašich teórií, vykresľovaní zaujímavých postáv z rôznych sociálnych úrovní a rôznych názorov. Naservírujú sa vám tu arogantní boháči zvyknutí rozkazovať (Bestiguiovci, Tony, Ursula) alebo závistliví chudáci snažiaci sa ľahko dostať k peniazom (Marlene, Rochelle), rovnako ako aj ľudia na rozmedzí toho všetkého či dobráci snažiaci sa robiť svoju prácu dobre a niektorí skutočne ľutujúci stratu ľudského života a nie módnej ikony. Postupne spoznávame nielen rodinu a priateľov obete, ale vynára sa nám aj sama obeť ako ľudská bytosť. Niektorí možno budú v knihe hľadať aj sociálnu kritiku či kritiku rasizmu, ale podľa mňa o to autorka úmyselne neusilovala, ale snažila sa zobraziť svet taký aký je a už záleží na čitateľovi ako ho vníma a vysvetľuje si ho. Aj keď sa dá vytušiť ako bude pokračovať príbeh Robin a Cormorana, teším sa na ďalší diel a dúfam, že ma pobaví minimálne tak dobre ako ma pobavil tento. Len Robin by mohla tentokrát dostať viac priestoru.... celý text
Dýka s hadem
2002,
Vlastimil Vondruška
Možno ste aj vy čítali príbehy sudcu Ti z prostredia Číny siedmeho storočia riešiaceho rôzne vraždy a záhady. A spýtali ste sa či by sa nedalo podobného vytvoriť z domáceho prostredia. A Vlastimil Vondruška priniesol vlastnú odpoveď: kráľovského prokurátora Oldřicha z Chlumu žijúceho za čias přemyslovského kráľa Přemysla II. Autor je navyše historik, takže dôverne pozná prostredie českého stredoveku, pomery, vzťahy a ostatné reálie. Chápe však aj to, že čitateľ má o tejto dobe svoje vlastné očakávania a tak je sem-tam nútený nepridŕžať sa historickej pravdy dôsledne. To najdôležitejšie je ale či sa kniha dobre číta, je pútavá a funguje ako plnohodnotná detektívka. Podľa ohlasov čitateľov a obľuby série myslím, že odpoveď je jasná. Dýka s hadom sa skutočne ľahko čítala a máte pocit, že po prečítaní kapitoly sa musíte pustiť okamžite do tej ďalšej. Text možno pôsobí akoby ste čítali staršie knihy a ani jazyk nepôsobí práve najmodernejšie, ale vzhľadom na zasadenie do minulosti to dáva zmysel a pri čítaní to neprekáža. A určite nie som jediný, kto si vychutnáva detektívky staršieho typu kde vyšetrujúci nepoužívajú stopy DNA, mikroskopy a závery kriminálnych znalcov, ale všetko sa rieši pomocou mozgovej činnosti (na spôsob Holmesa či Poirota). Aj sám Oldřich má charizmu, ktorú od neho očakávame. Človek s vysokými mravnými zásadami hlboko veriaceho v spravodlivosť a pravdu aj keď svet okolo neho vyznáva zneužívanie moci, intrigy, vraždy a manipulácie. Zvyšné postavy až tak nezaujali, resp. nemali toľko priestoru na hlbšie ponorenie do ich povahy a temperamentu (Ludmila, Havel, podozriví). Jedinou výnimkou je mladý panoš Ota. Okamžite si ho obľúbite práve pre jeho ľudskosť a poklesky. Dodáva do románu človečenstvo a život. Chápem, že Diviš má zobrazovať jeho protipól, ale dúfam v to, že neskôr dostane aj on viac priestoru, kde sa o ňom dozvieme viac. Jednotlivé prípady fungujú, mám k nim len málo a nepodstatných pripomienok. Osobne mi chýbalo odhalenie vinníka tak jasnými a nespochybniteľnými dôkazmi, že nemá šancu sa z viny vymotať. V prípade vraždy Jindřicha z Donína však musel prokurátorovi pomôcť sám vrah útekom a aj Adalbert bol odsúdený viac-menej na nátlak lakomého komtúra a i v tomto prípade pripravoval Oldřich pascu s uhliarovým synom. A zatiaľ čo v prvom prípade mohol čitateľ uvažovať o vrahovi spolu s vyšetrovateľom, posudzovať výpovede podozrivých a zvažovať kto je vrahom, v druhých dvoch už tú šancu nemal, pretože Vincent, Vít a Konrád Wolf sa objavujú až v samom závere a obzvlášť o existencii posledných dvoch sa dozvieme až v samom závere. Nevyznamenal sa ani korektor, ktorý záver nezvládol a tak sledujeme Konráda Wolfa a o pár odstavcov je to Konrád Volf a raz dokonca Konrád Oto. Svedok Jíra (uhliarov syn) je zasa raz oslovený ako Vít a aj pobehlica Lucie sa raz mení na Ludmilu. Ale ako som zmienil vyššie, sú to len menšie zakopnutia a celkové uspokojenie z knihy je dostatočné na to, aby ste neskončili u tohto dielu, ale pustili sa aj do zvyšku série. Veľkým plusom je aj akčná pasáž s Otom v závere.... celý text
Srdce ledu
2015,
David Šenk
Mnohí záujemcovia, ktorí sa k tejto knihe dostali v kníhkupectve, si určite museli položiť otázku či táto drobná, útla poviedková zbierka v sebe ukrýva dosť, aby ukojila naše mlsné sci-fi jazýčky. Predsa len, je tu desať poviedok a to na necelých dvesto strán. Je jasné, že budú väčšinou krátke a nebude tu dosť priestoru na vykreslenie postáv či zložitejší príbeh. Vynahradiť to môžu len príbehy so skvelou atmosférou, prekvapivou pointou alebo originálnym nápadom. Po prečítaní mám pocit, že moje očakávania neboli naplnené stopercentne, ale Davidovi Šenkovi sa nedá uprieť rozprávačský talent, ktorý vás nepustí kým jeho príbeh nedočítate. Taktiež má bohatú fantáziu a dokáže vyvolať tak vynikajúcu atmosféru a pocity, že až tak nevadí ak vás samotný dej nechytí. Je tu aj mnoho nápadov, ktoré by si rozhodne zaslúžili bližšie rozpracovať a lepšie by vynikli vo väčšom formáte (novela, román). Dá sa aj povedať, že všetky poviedky si držia približne rovnakú úroveň kvality a vyslovené prepadáky som nezaznamenal. Na druhú stranu si viem ale predstaviť, že mi asi väčšina z nich trvalo nezostane v pamäti. Že by boli nielen dobre remeselne zvládnuté, ale posunuli sa až na nadpriemernú úroveň. Kde by sa spájala ako hutná atmosféra, tak aj pútavý príbeh a prekvapivá pointa. Najlepšie spätne hodnotím Kamas: Kořeny budoucnosti, ktoré k tomu mali najbližšie. Vychutnával som si ju od začiatku po posledné písmenko. Vyslovene tu nebola žiadna, ktorá by ma roztrpčila – akurát Proroctví Umána mi nesedelo svojim zasadením k ladeniu ostatných príbehov. Pokiaľ ste pravidelným čitateľom Pevnosti, pripravte sa, že viaceré poviedky vám budú povedomé! Záverom: zbierka sa hodí na chvíľky pokoja keď máte čas si prečítať niečo kratšie a príjemne ho tak využiť.... celý text
Proudové šílenství
2013,
David Šenk
Celá zbierka je súborom príbehov ľudí čeliacich nebezpečenstvu, viac či menej hmatateľnému. Niekedy sú ľudia vystavení priamo ohrozeniu života (Emzáci všech světů, táhněte!), inokedy ide skôr o obavy z toho, čo môže nastať (Sochy předků). Raz sú nepriateľmi mimozemšťania, inokedy hrozba a neľudskosť prichádza priamo od ľudí (Skloňte hlavy, řekl triumfátor). Rozdielna je aj úroveň jednotlivých poviedok. Napriek tomu, že námety jednotlivých poviedok sa zdajú byť rozdielne a košaté, cítiť, že ich autorom je len jedna osoba a jednotlivé príbehy sa vám začnú rýchlo zlievať dokopy. Som rád, že autor nám nepredstavil nielen svet plný poroby, straty, špiny a beznádeje, ale ukázal nám aj víťazstvá, malé či veľké, ktoré človek môže individuálnym konaním dosiahnuť. Človek zostáva rovnaký (so všetkými kladmi aj zápormi) nezávisle od doby, v ktorej žije. Stále je schopný pre prežitie urobiť čokoľvek, stále sa bojí neznámeho, stále sa snaží prinútiť iných žiť ako si to predstavuje on. Či už má v ruke kameň alebo cestuje v prúdoch...... celý text
Michael Schumacher: Cesta na vrchol
2012,
James Allen
Vynikajúci, objektívny a zasvätený pohľad nielen na Michaela Schumachera, ale F1 celkovo. Medzi klady patrí rozhodne to, že tento pohľad je celkový a všíma si nielen to dobré na legendárnom pilotovi, ale pozorne analyzuje aj to zlé. Odporúčam nielen fanúšikom MS a Ferrari, ale aj jeho zarytým odporcom.... celý text
Dalecká generace
2015,
Nicholas Briggs
Ak porovnávam tento príbeh so Závojom smútku, rozhodne ma bavil viac tento príbeh. Celková atmosféra aj postava samého Doktora je viac dospelá a vážna. Tunajší Doktor pôsobí oveľa staršie a pesimistickejšie ako ten, ktorého poznáme z predchádzajúcej knihy alebo seriálov a nie je tu toľko vtipov a hlášok, čo nutne nie je na škodu a osobne som si to užíval. Skrátka to sedelo k ladeniu celej knihy podporenou trebárs scénou zo sirotinca alebo chvíľ keď deti prišli o rodičov či sestru. Taktiež záver pôsobí lepšie ako pri Závoji, ktorý mi naopak skazil celkový dojem knihy. Tentokrát nedôjde na žiadne logické kotrmelce alebo bláznivých klaunov a celkovo je tak kniha vhodnejšia aj pre ľudí, ktorí Doktora ešte nepoznajú alebo ho poznajú len letmo. Tempo príjemne ubieha, atmosféra vás pohltí a za jedinú slabinu považujem vedľajšie postavy. Verím, že Hogoosta mohol zohrať výraznejšiu úlohu a aj Lillian či právnik Hellic Dansard sú viac-menej len do počtu. Rozhodne verím, že pokiaľ vás Závoj smútku nepresvedčil, Dalecká generácia dáva dostatočnú nádej na to, aby ste knižnému Doktorovi dali ešte šancu.... celý text
Válka pláství
2015,
Josef Pecinovský
Záverečný diel série väčšinou vždy rozhodne ako sa bude posudzovať celok. Či prevládnu tie pozitívne dojmy a zaujímavé rozuzlenie alebo nás vyvrcholenie znechutí a to prekryje aj dobré stránky. Z predchádzajúcich kníh mám rozporuplné pocity – zatiaľ čo Plást jedu si pamätám predovšetkým kvôli vynikajúcej atmosfére úpadku ľudstva a človečenstva, jeho pokračovania priniesli zaujímavejší a kompaktnejší príbeh, ktorým ale stále chýbalo niečo z atmosféry predchodcu. Po dočítaní Války pláství vo mne rozpoltenosť zostala. Potešil návrat k temnejšiemu (až apokalyptickému) zobrazeniu úpadkového stavu spoločnosti, korupcii, nezodpovednosti, ignorovaniu dôležitých problémom či morálnej prehnitosti jej riadiacich orgánov. Nebudem jediný kto si všimol podobnosť tohto stavu s našou realitou a pomermi. Zápornou postavou tu nie je jednotlivec, ale celá spoločnosť – od pohlavárov až po dozorcov trubcov. Každý hrá na seba a cíti sa dôležitý vo svojom vlastnom kruhu moci. Autority sa neuznávajú a schopní jedinci sú podozriví a likvidovaní. A až keď je neskoro, je vidieť, že to danú spoločnosť priviedlo k záhube a neschopnosti sa o seba postarať. Jediné svetlé výnimky tak predstavujú Investigátor (obraz akéhosi svedomia súčasného ľudstva) a Kastor (jediný potláča vlastné ciele v prospech celku). Naopak ma sklamala dejová linka, ktorá mi prišla až moc povrchná. Akoby to najdôležitejšie bolo stvárniť zánik a zmar a životy postáv boli len krovie, resp. lepidlo držiace jednotlivé časti pohromade. A to až do takej miery, že tu neexistuje klasická hlavná postava posúvajúca dej dopredu. Raz sa môže zdať, že by to mohol byť Kastor, ale keď dostane konečne priestor účinne zasiahnuť do boja o plást, zahynie. Inokedy sa tak javí Investigátor, no ten väčšinou len pasívne pozoruje okolie a snaží sa zistiť čo presne sa deje a jeho priame výzvy nenachádzajú počúvajúce uši. Hnacím motorom nie je ani Hal Dornig (Zwada). Najviac ma však rozčuľujú náznaky, ktoré sa nevyjasnia ani ku koncu. Narážam napr. na to kto je za vojnu skutočne zodpovedný, kto z nej mal najväčší prospech alebo kto ovládal Imaza a čo ten vlastne chcel dosiahnuť ovládnutím Lesa. Rozhodnutie by teda malo padnúť podľa toho aké sme dostali vyvrcholenie, lenže aj to sa nesie v podobnom duchu – cítiť z neho predovšetkým neradostnú budúcnosť a ľudstvo, ktoré nedokázalo prekročiť svoj tieň a pohltilo samé seba. No po príbehovej stránke všetko skončilo predvídavo – to, že vojna skončí zničením oboch plástov navzájom muselo byť skutočne jasné každému. Rovnako sa postupne dalo odhadnúť, že pod identitou Investigátora sa skrýva Mon Lester. Nevyjasnil sa ani dôvod Cornelia Zwadu prepustiť v minulosti zo svojich rúk svojho odporcu a jeho dcéru. Bola nám uprená aj scéna, v ktorej by zaplatil za svoje zločiny a jednoducho len zmizol do stratena. V konečnom dôsledku tak pociťujem skôr sklamanie nad spôsobom ukončenia a pre mňa najlepším dielom v zobrazovaní úpadku spoločnosti zostáva Plástev jedu a v kompozícii príbehu Plástev v ohrožení. Záverečná časť ságy je pre mňa tým najslabším článkom v reťazi.... celý text
Počátek zkázy
2014,
James Rollins (p)
S Tuckerom a Kainom sme sa mohli stretnúť už v poviedke Tracker a románe Rodokmeň smrti. Teraz majú priestor len pre seba a pôvodný cieľ bol určite ukázať hlbokú symbiózu psa a jeho psovoda. Určite sa v tom prejavila aj Rollinsova láska k zvieratám a zverolekárska minulosť. Pokiaľ máte radi príbehy, v ktorých jedna z postáv je nejaké zviera, určite sa vám bude páčiť aj táto kniha. Rovnako sa potešia aj priaznivci dobrodružstva, bojových akcií, únikov a pátrania. Čo sa týka dynamiky a akcie, kniha je nimi preplnená a občas má človek až pocit, že ide čisto o sled akčných momentov za sebou. Jedinou slabinou je, že Rollins väčšinou vo svojich dielach dáva prednosť pomeru 50:50 medzi akciou a vedou a ako celok následne pôsobia veľmi vyvážene a čitateľ má po prečítaní pocit, že si užil boje, výbuchy a zvraty, ale zároveň sa dozvedel niečo z dejín či o určitej vedeckej teórii. Tu je jednoznačne miska váh naklonená smerom ku gradujúcemu tempu plnom dobrodružstiev a tá druhá stránka je značne v úzadí a nemá toľko priestoru, aby upútala pozornosť a zaujala. Verím, že väčšina čitateľov Rollinsových románov bude nadšená, ja mám po prečítaní skôr dojem, že som od neho čítal aj lepšie knihy (Rodokmen smrti zatiaľ jednoznačne vedie). Taktiež by ma zaujímalo koľko z knihy ide na jeho vrub a koľko z nej napísal spoluautor Blackwood.... celý text
Saeculum
2014,
Ursula Poznanski
Popravde je len veľmi málo vecí, ktoré by sa dali románu vytknúť. Funguje v ňom prakticky všetko. Napriek tomu, že je tu veľa postáv, tie hlavné a dôležité sú ľahko rozpoznateľné a osobité a tak nebudete mať problém orientovať sa v nich. Príbeh je spočiatku zamotaný, ale v závere sa vám dostane logického a presvedčivého vysvetlenia. Prostredie opusteného lesa a tradovaná povesť z dávnych vekov zasa vytvárajú plnohodnotnú atmosféru ohrozenia a desivosti. Konanie postáv je rovnako uveriteľné a sedí k ich veku. Výsledkom tak je príbeh, ktorý vás prinúti po prečítaní okamžite vyhľadať čo autorka ešte napísala a kde sa to dá zohnať. Hoci má kniha pomerne veľa stránok, nenudí a text sa ľahko číta a pomáha s gradovaním príbehu a vytváraním pôsobivej atmosféry. Nedá sa však nespomenúť, že úvodné kapitoly môžu byť rozťahané a niekomu sa zdať vyslovene pomalé, no verte mi, že je to potrebné, aby ste sa neskôr nestrácali v postavách, ich vzťahoch a aby záver pôsobil tak ako má – že všetko zapadá na tie správne miesta a príbeh funguje ako celok. Čitateľ skrátka potrebuje čas na to, aby sa ponoril do živého organizmu, ktorým kniha rozhodne je. Iných zasa môže vystrašiť škatuľkovanie románu do kategórie „young adult“. Musím však povedať, že nejde o ten typ literatúry, ktorý sa točí predovšetkým okolo pubertálnych dospievajúcich riešiacich svoje ľúbostné problémy a všetko ostatné pôsobí len ako kulisa (napr. román Prekliate mesto od Lisy McMann). Skôr naopak – zaľúbenosť sa tu síce objavuje, ale je to vedľajší motív, ktorý doplňuje celkovú atmosféru príbehu a nie je tým hlavným, na čo príbeh stojí, ale ho len mierne obohacuje. V konečnom dôsledku by som sa tak vôbec nebál román odporučiť aj dospelému a skúsenému čitateľovi a som si istý, že splní aj jeho náročnejšie kritériá.... celý text
Boží oko
2014,
James Rollins (p)
James Rollins patrí medzi známych autorov českých čitateľov a neznáma im nie je ani séria o Sigma Force. Posledné knihy zo série naznačili, že sa blíži finále a pomerne neznáme Bratstvo začína byť odhaľované. Aktivita z jeho strany je vystriedaná aktivitou Sigmy a Rodokmeň smrti priniesol jedno z najpútavejších dobrodružstiev. O to viac sa zrejme viacerí z nás tešili na pokračovanie. Žiaľ, prvým sklamaním je, že sa tentokrát s Bratstvom nestretneme. Naopak sa bližšie pozrieme na minulosť Seichan a jej korene. Pasáž o Kuan jin a Severnej Kóreji patrí jednoznačne medzi to najlepšie v románe a podľa mňa sa jej ostatné časti nevyrovnali v dramatickosti ani akčnosti. Potešil ma aj návrat Vigora a Rachel, no musím uznať, že historická zápletka s Attilom a Džingischánom ma nechytila ako to doteraz bývalo zvykom. Celé pátranie po úkrytoch vzácnych pamiatok a relikvii mi prišiel príliš priehľadný, jednoduchý, ale hlavne umelý. Jednotlivé kúsky skladačky nezapadali do seba úplne jednoducho a niekedy som mal dojem, že ich autor naskladal viac silou než logikou. Doteraz som celkom nepochopil aký súvis má Džingischán a Attilov hrob keďže zomrel ešte predtým než sa Mongoli do Uhorska dostali (čo sa viackrát objavilo aj na stránkach knihy), no na iných miestach text naznačuje, že Džingischán dal sám pokyn na použitie svojho tela ako stopy pre budúce generácie a rozniesť ich po celom svete vrátane Aralského jazera či Tisy. Čo mi však asi vadí najviac je absencia kvalitného a silného záporného hrdinu. Síce mocichtivé a násilné postavy nájdete viaceré, ani jeden však nemá dostatočnú originalitu a charizmu, prípadne „diabolskosť“. Arslan, Batuchan a Delgado sú len slabé tiene a len zaberajú priestor pre Hwan Paka, ktorý sa jediný ako prejavuje ako potenciálny hlavný záporák. Ale aj k nemu mám pár výčitiek súvisiacich najmä s tým ako jeden severokórejský vedec (navyše s nedobrou povesťou gamblera) má dostatok vplyvu na to, aby viedol vypočúvanie a neskôr aj bojovú akciu proti Američanom a Seichan. Osobne ma veľmi neupútala ani zápletka s kométou (podobné námety sme mohli vidieť a čítať už niekoľkokrát) ani filozofovanie nad temnou energiou, časopriestorom a mnohovesmírom. Nové postavy Jada a Duncan taktiež nežiaria osobitosťou a originalitou. Záverom teda možno povedať, že je kniha síce stále pútavá a celkovo sa dobre číta, no chýba jej niečo „navyše“, čo by ju postavilo nad priemer. Rollins už rozhodne napísal lepšie romány a rozoberal zaujímavejšie témy. Ak by som mal odporučiť nejakú Rollinsovu knihu čitateľovi, ktorý ho ešte nepozná, určite by som mu navrhol iné tituly. Na druhú stranu ma román ani veľmi nesklamal, len plne nenaplnil moje očakávania. PS: som zvedavý ktorý koniec príbehu bude kanonický.... celý text
