yerry
komentáře u částí děl
V tejto poviedke sa autorka vracia na Werel ktorý ovládla agresívna čierna rasa Voe Dea a zotročila si ostatné rasy. Otroci sa tu nazývajú prostriedkami. Udalosti od príbehu opísanom v poviedke Osvobození ženy o dosť pokročili. Pod vplyvom revolúcie na Yeowe vzniklo hnutie odporu za oslobodenie otrokov aj tu na Werele. Následná občianska vojna na seba nenechala dlho čakať. Prostriedky sa vzbúrili proti otrokárom. Príbeh sa odohráva na sklonku tejto vojny.
Je to rozprávanie vrchného spravodajcu Ekumeny Esdana, ktorého Voe Dea poznali pod prezývkou Esdardon Aya čiže Stará Hudba. Autorka tu bravúrne opisuje postavenie a myšlienkové pochody otrokov. Problém frakcionárstva v revolučnom vojsku a paradox, keď sú otroci zabíjaní samotnými otrokmi ako kolaboranti len za to, že nechápu pojem sloboda. Okolnosti kedy sú obete bité z jednej alebo druhej strany, lebo armáda je armáda. Je jedno na ktorej strane stojí, vojaci v každom prípade prinášajú smrť.
Autorka tu sprostredkovane vydáva svedectvo o nás ľuďoch, z druhej ruky sa dozvedáme, čo sme vlastne za bytosti. Nie je to veselé čítanie, napriek tomu dávam všetky hviezdy...
Na planéte Soro Jedenásť žijú ľudia hainského pôvodu. Z kedysi vyspelej civilizácie zostalo len postapokaliptické torzo. Akási paleolitická matriarchálna spoločnosť. Ľudia z nej sú nepriateľskí a odmietajú komunikovať. Z cudzincov akceptujú len ženy.
Príbeh je o dievčati z Hainu menom Kľudnosť. Nebojte, Kľudnosť nie je žiadny Forkrul Assail :) (Jedno z ďalších hainských mien je Stálosť. Hmm, že by sa S. Erikson inšpiroval? Po tom, čo som sa dočítal, že Ursula je jeho obľúbenou spisovateľkou, ani by som sa nedivil...)
Psychologický príbeh o uprednostnení samoty v primitívnej spoločnosti pred samotou v spoločnosti technologicky vyspelej. Lebo ako píše Kľudnosť: "Samotou sa duša bráni čarovaniu a podliehaniu kúzlu. Tým že vníma, uniká prázdnote, uniká nude. Nič nie je nudné, keď to vnímame. Môže to byť nepríjemné, ale nie nudné. A ak je to príjemné, tak radosť neopadne, pokiaľ to neprestaneme vnímať."
Príbeh vhodný pre slabšie povahy napríklad pred spaním. Núti zamyslieť ale nerozruší. Napriek tomu lepší ako priemer.
Príbeh sa odohráva vo veľmi vzdialenej budúcnosti a začína na hlavnej planéte ekumeny zvanej Hain. Ľudia tu bežne dosahujú rýchlosť svetla na svojich nafalových letoch medzi planétami. Vesmír je ale taký rozsiahly, že rýchlosť svetla je príliš pomalá. A čo je rýchlejšie ako svetlo?
Vývoj pokračoval zrodom cetiánskej fyziky cez intervalistickú revíziu shevekiánskeho temporalizmu až po ceurtonskú teóriu. Vynašla sa transiliencia. Rýchlosť v reálnom vesmíre nedosiahnuteľná. Nevedelo sa presne čo to robí, ale vedelo sa, že to funguje. Posádka Shobiov to má otestovať.
A že to nie je len tak a môže sa udiať hocičo potvrdia slová jedného člena posádky: Tu ide o transilienciu. Keďže treba pokladať pole za skutočné pole, v ktorom sa nereálny interval stáva skutočne účinným prostredníctvom nepriamej koherencie. Chápete? Ja moc nie, ale autorka to v poviedke dostatočne vysvetlí :)
Trochu som sa strácal v tých technických termínoch ale bolo to zaujímavé. Len dodám, nemyslite po prečítaní na niečo iné ako partner alebo partnerka, lebo môžete sa veľmi rýchlo ocitnúť v dvoch rôznych realitách.
Poviedku som už čítal pred viacerými rokmi, nezdala sa mi zlá ale akosi mi unikal kontext. Po prečítaní niekoľkých autorkiných poviedok z tohoto sveta a čiastočnom zorientovaní sa, som získal aký-taký nadhľad a prečítal som ju znovu. Účinok sa dostavil.
Jedna z hlavných predstaviteliek anarchistickej revolúcie a autorka revolučného diela "Analogie" na bližšie nešpecifikovanej planéte sveta Hain si na sklonku svojho života uvedomuje ľudský rozmer, ktorý jej doposiaľ unikal. Napriek tomu, že revolúcia zvíťazila, ľudia zostali ľuďmi. V systéme bez vlády naďalej vládne korupcia, úplatkárstvo a ďalšie nešváry. Toto vedie k ďalšej revolúcii, kde sa o slovo hlási mladá generácia... 72-ročná predstaviteľka revolúcie (v reále ako vieme, by sa takého veku asi ťažko dožila, keďže revolúcia vždy zožerie svoje deti) v predvečer ďalšej revolúcie už možno pochopila...
Novela je príbehom ženy, pôvodne sexuálnej otrokyne z planéty Werel. Autorka tu rozprávačským štýlom odpaľuje ideologickú konfrontáciu dvoch politických systémov a postavením ženy v každom znich. Každému určite nesadne autorkin štýl ani námet.
Radosse Rakam, v preklade Majetok rodiny slúžila ako sexuálna hračka už od svojich siedmich rokov. Narodila sa na Werele. To je planéta otrokárov, kde vládne jedna rasa nad ostatnými. Politickým systémom je monarchia s korporatívno otrokárskymi prvkami. Spoločnosť je kapitalistická.
Náprotivkom tu je planéta Yeowe, ktorá nedávno absolvovala revolúciu. Z pôvodne otrokárskej planéty sa stala planéta založená na bližšie nešpicifikovanej verzii kolektivistického systému. So všetkymi neduhmi z toho vyplývajúcimi ako autoritárstvo, byrokracia, všeobecná negramotnosť hlavne na vidieku a následná manipulácia s myslením ľudí. Prejavovať sa začínajú aj Ekumeni. To sú cudzinci z iných planét, pôvodom tiež pravdepodobne ľudia.
V oboch týchto systémoch nie sú ženy plnoprávnymi občanmi. Autorka preto najprv bojuje svoj boj za ženskú otázku na rasistickom Werele a neskôr aj vo svojom novom domove na Yeowe.
Dozvedel som sa už trochu viac o niektorých rasách ale aj niečo z histórie planéty Werel a Yeowe. Dávam plný počet hviezd.
Na tejto poviedke som si zgustol. Autorka dokázala, že naozaj patrila a patrí k absolútnej špičke v žánre. Je o izolácii a strachu medzi ľuďmi navzájom ale aj čímsi neznámym na novej vzdialenej planéte. Poviedku by som zaradil medzi soft scifi, keďže primárna je tu hlavne psychológia.
Príslušnosť rôznych rás zatiaľ neriešim, keďže na hlavné autorkine romány z tohoto sveta sa zatiaľ len chystám. Plný počet hviezd odo mňa si poviedka zaslúži plným právom.
Pravdepobne mutáciou zasiahnutí obojpohlavní ľudia ďalekej budúcnosti, pôvodom zo Zeme na planéte Karhidu začínajú dospievať vo veku 14. rokov. Nastáva u nich čas tzv. kemrovania v kemrione a môžu si vybrať, či kemrovať za muža alebo ženu. Ich klitopenis majú plne k dispozícii.
Myslím, že som nezačal práve s najlepšou poviedkou, ktorá by ma mohla uviesť do autorkinho sveta Hain. Napriek tomu určité reálie sa tu už dali vyčítať. Poviedku hodnotím ako dobrú ale žiadne terno to teda nie je.
Posledná poviedka mi pripadala najslabšia z tejto poviedkovej zbierky o Lote, napriek tomu je to stále nadštandard. Lota tu vôbec nevystupuje, jej miesto tu zaujme Torge, ktorý sa na ňu aspoň v niektorých pasážach odvoláva. Akčné scény sú podávané už trochu neuveriteľne a Torge v úlohe žrebca, ktorý oplodňuje všetko alebo teda všetky, lebo s homosexuálnym čarodejom si to určite nerozdá, mi už trochu aj išiel na nervy. Autorka tu asi chcela trochu poštekliť mužské ego, ale čoho je moc, toho je proste, no plné vedro semena.
Poviedke dosť chýba tá až depresívna temnota, ktorá bola prítomná v poviedkach predchádzajúcich. Na žiadny silný obraz som tu taktiež nenarazil. Zápletka je jednoduchá a záver jasný už od začiatku, inak to ani skončiť nemohlo. Suma sumárum, nie je to žiadny trhák, je to dobré, prešpikované sexom a akciou. Vhodné možno ako rozprávka pre odrastenejšiu mládež.
Veľa poviedok alebo románov má vo svojom popise štítky dark a fantasy. Čo je určite v poriadku, pokiaľ nenarazíte rovno na túto poviedku. Potom zistíte, že to, čo ste dovtedy vnímali ako veľmi temnú fantasy zostáva už len epickým, prípadne military útvarom zo škatuľky fantasy.
Štítok alebo nálepka „dark“ sedí na túto poviedku ako uliaty. Pritom najtemnejšie v nej nie sú vraždiace a mäso trhajúce príšery, krajina a prostredie, ale tá temnota vyvierajúca z človeka. Temnota, malosť, sebeckosť, lakomosť a zákernosť, toto všetko je vlastné práve entite zvanej človek.
Autorka tu nešetrí ani Lotu a jej spolubojovníkov. Títo všetci majú nejaké morálne jazvy, svoju závislosť na drogách a občas aj zlyhávajú. V tomto sú autorkine postavy plastické a veľmi uveriteľné. Pani Neomillnerová vie do svojich myšlienok zakomponovať aj veľmi silné obrazy. Myslím také obrazy akým bol napríklad Psí řetěz u Eriksona vo svojom epickom závere. Tu to pribité dievča na hlavnú mestskú bránu, spomenuté len tak mimochodom, bol ako úder priamo medzi oči, tento obraz núti k zamysleniu.
Ak niečo autorka robí dobre, tak je to pretavenie surovej reality do fantasy žánru. Kľudne by som ju preto označil za Temnú kňažnú z našich luhov a hájov, ktorá strčí do vrecka aj autorov zvučnejších mien.
Úplne jednoduchá a priamočiara stavba príbehu o jednom masakri upírej hávede na zdánlivo opustenom cintoríne. Lota sa tu po prvýkrát stretne so svojím neskorším sexuálnym partnerom. Autorka dokázala aj z takto krátkej poviedky vyťažiť, čo sa dalo. Čierny, drsný až cynizmom zaváňajúci humor naozaj stojí za to. … a pre tých upírej problematiky neznalých, je tu aj informácia o tom, aký je rozdiel medzi upírom a vampírom. Ten rozdiel je dosť zásadný.
Poviedka patrí medzi tie „slabšie“ v knižke. Ak píšem „slabšie“, tak je to dosť relatívny pojem, keďže jej kvalita osciluje stále vysoko nad priemerom.
Páči sa mi, že postavy v týchto poviedkach nie sú čiernobiele. A vyslovene kladnou postavou v merítkach zaužívaných stereotypov nie je ani Lota. Autorka v tejto poviedke rozpúta drsný fantasy príbeh založený na realistických vzťahoch. Podstatný je výsledok – konečná suma, prostriedky sú druhoradé, presne ako v reále. Tu je to vysvetlené aj prečo je to tak… Človek je niekedy dotlačený ku kompromisom a okolnostiam, kedy má na výber len jednu z niekoľkých možností, z ktorých každá je o čosi horšia. A pomsta je niekedy potrebná aj keď nie vždy je racionálna, inak by sa človek zbláznil v tom marazme.
Zápletka hodná aj pera majstra Hitchcocka. Temná záležitosť na jednej zo sedliackych usadlostí. Telekinéza aj čary. Nedocenený chalan s IQ oveľa vyšším ako zvyšok ostatnej populácie, zato však znetvorený. Mať hlavu ako starý CRT monitor asi nie je bohvie čo. Niektorí čarodejníci sú skrátka fušeri. Tá mágia predsa len nie je len pár tutoriálov nájdených niekde v stredovekých končinách a čarodejník v príbehu bol poriadny lamer.
Áno, Lota si tu síce nezasúloží, ale spomienky na súlož sú tu stále prítomné. Úroveň poviedky zostáva stále nadpriemerná. Na kvalitu si už začínam zvykať ;)
Nemluvňatá s ostrými zúbkami v opustenom mlyne, tlstá mlynárka, mladý neskúsený šľachtic túžiaci konať hrdinské činy, Lota a jej druhovia a pár ďalších postáv, títo všetci chcú súložiť, až na tie nemluvňatá, tie chcú krv a trhať surové mäso.
Ak by bolo v príbehu ešte o čosi viac temnoty, mohlo to mať na plný počet hviezd.
Víly som si teda predstavoval úplne ináč ako ich tu opisuje autorka, v príbehu mi pripadajú skôr ako punk girl :D Postava víly v príbehu a techniky jej kúziel sú veľmi pôsobivé. Jej lesbické chúťky v najnevhodnejších situáciách veľmi milé. Gnómovia sú podľa všetkého trpaslíci, teda tak som to aspoň pochopil, tu boli spomenutí veľmi letmo, a samozrejme polelfka Lota je opäť veľmi dobrá. Všetky predstavované postavy, či už sú to ľudia alebo fantastické bytosti sú nastreľované do príbehu tak, ako by ste ich mohli bežne stretnúť na ulici alebo v lese.
Chcel som dať opäť všetky hviezdy ale prvé dve poviedky mali predsa len o čosi väčší šmrnc, preto som nútený aj keď s boľavým srdcom, uberať.
Voľne nadväzujúci príbeh na ten úvodný, len s tým, že autorka prenáša dej do obdobia kedy má Lota (potomok pobehlice a temného elfa) už trinásť rokov. Niečo pre odrastenejšie detváky, povedal som si. Možno aj, skôr však nie. Nie je to žiadny literárny útvar, ktorému by hrozilo povinné čítanie :D
Násilie, znásilňovanie všakovakého druhu, zneužívanie análnych otvorov, grupák, sex klasický, drogy, súboje aj temná mágia. Toto všetko na pozadí Lotinho príbehu. Dočítal som, pozrel na hodinky a zistil… že sú 4 hodiny ráno, sakra!!!
Ako som už písal v komentári k autorke, jej knižky sú pre mňa pole neorané. Pôvodne som očakával niečo nežné, ružovkasté, romantické a snáď s trochou krvi… A ono sa z toho vykľulo niečo divé, surové, živočíšne, nespútané, plné tvrdého sexu a expresívnych výrazov. Autorkin štýl ma dostal. Sex, drugs and Rock'n'roll, pardon trochu som sa nechal uniesť. Keď už tak, potom Gothic. Prvý príbeh o Volmarovi nemal chybu.
Je zaujímavé, ako má autorka prečítanú mužskú povahu :D
Láska a nenávisť, tieto dva fenomény sú nosnou témou tejto novely tak trochu cyberpunkovo ladenej. Tempo príbehu je porovnateľný so songom „I love my Computer“ od Bad Religion. Začiatok novely je typicky Aldridgeovský, autor tu čitateľovi servíruje tvrdé reálie tohoto sveta, keď žena na výslní môže spadnúť na dno až do úlohy otrokyne. Hlavná hrdinka je ďalej konfrontovaná so svojimi mileneckými vzťahmi z minulosti. Buď jej city zostanú neopätované alebo jednoducho zlyhá veď Láska je víc než jen sekrece žláz.
Pestovateľ lásky sa pokúša vylepšiť jej spomienky, aby mohli byť využité na komerčné účely ale nedarí sa mu to. Príbeh napokon naberá až melodramatické črty, kedy som už bol fakt na pochybách, či tu Aldridge nekalkuluje s vkusom amerického čitateľa a či tu nesledujem nejakú selanku. NIE! Aldridge zostal Aldridgeom! Ja ho fakt žeriem :) Všetko neguje poslednými tromi vetami, a je to ako zvuk rozladenej basovej gitary uprostred spiaceho lesa počas hlbokej noci a nášup „Sex and Violence“ od The Exploited :D
Krátka a dobrá poviedka v štýle cyberpunku v tempe punkového songu „How Does It Feel To Be The Mother Of 1000 Dead?“ od _CRASS_ je predovšetkým o bolesti a prežití. Smrťou v tomto svete sa ale nič nekončí. Vo svete kde existuje tisíce klonov alebo ako v tejto poviedke projekcie postáv vďaka projektorom.
Ak si surovo až beštiálne týraná žena, ak naviac nie si pôvodným občanom Dilvermoonu a podpísala si zmluvu s mužom, nečakaj, že zákon bude na tvojej strane alebo že ťa prichýli nejaký útulok, to už vôbec nie. Nič také tu neexistuje. Máš len minimum možností, ak ti ale prirodzený časový vývoj bude priať a nebudeš hlúpa, dostaneš príležitosť na odplatu, teda ak budeš mať na to dosť síl. Pre slabých ale v tomto svete niet miesta. …a preto zapni projektor!
Na Dilvermoone je možné všetko. Ste umelkyňa, úspešná literárna kritička alebo životom podobne znudený a dekadenciou nakazený človek, chýbajú vám väzby na vašich predkov? Alebo sa chcete dostať rovno do kože hyeny? Nič nemožné. Všetko zabezpečí personalizačná cievka a pár biologických úprav, ako zopár kíl svalov navyše a posilňovače končatín a môžete sa vydať na Animálnu planinu – sveta, nachádzajúceho sa pod svetom Dilvermoonu. Môžete pocítiť pach krvi a adrenalín pri love koristi. Pozor, vaše vnímanie a psychika sa primerane k vašim schopnostiam upravujú. Pri tridsiatich percentách pôsobenia personalizačnej cievky pocítite nasladlú lákavosť hnijúcich bielkovin.
Vo svete Animálnej planiny existuje ešte jeden svet, je to vpodstate tabu, niečo ako samotné peklo v pekle – len pre obete, tých čo prepadli závislosti, vrahov a animálnych aj neanimálnych zabijakov. Volá sa Temnota. Málo kto sa dokáže z Temnoty vrátiť a ak by sa aj niekto vrátil, je nadosmrti postihnutý. V Temnote neexistujú žiadne obmedzenia, personalizačná cievka tu má jedinú úroveň nastavenia – 100 percent, ak ju vypnete, zlyhá vám srdce. Tu fungujú už len základné inštinkty a potlačená je akákoľvek ľudskosť.
Poviedka bola mimoriadne dobrá. Autor z nej mohol kľudne spraviť masaker s potokmi krvy, svoju úroveň by si zachovala. Napriek tomu tu narába predovšetkým s psychikou hlavnej hrdinky a jeho popis prechodov medzi jednotlivými úrovňami jej vnímania je veľmi dobrý. Málo kedy to píšem, ale poviedka mohla kľudne mať aj o pár desiatok strán navyše.
Ďalšia perla z Dilvermoonu. Absolútne neakčný príbeh ale s pointou silnou ako dopad niekoľkotisíc tonového asteroidu na zemský povrch. Ak ste niekedy chceli napísať poviedku, novelu, román, ságu alebo len prevádzkujete nejaký redakčný systém a došla vám inšpirácia, možno ste si povedali, keby tak existoval softvér, ktorý by na základe niekoľkých údajov dokázal vytvoriť automaticky celý text. A o tom je tento príbeh. Návštevníci Dilvermoonu si platia za mýty, ktoré vytvorí stroj…
Príbeh má dve úrovne. Prvá úroveň je o stroji a jeho zákazníkoch a druhou úrovňou sú samotné mýty. Teda autor tu fabuluje jedna radosť a má to logiku. Zatiaľ čo v prvom mýte prichádza o dušu živý tvor, v druhom mýte dušu hľadá stroj. Samotnú pointu neprezradím, ale ak o nej budete trochu premýšľať švihne vás ako roztrhnutá struna basovej gitary. Už sa opakujem, ale opäť je to výborná poviedka. Táto zbierka tuším neobsahuje slabé miesta a to mám pred sebou už len tri poviedky.