yerry
komentáře u částí děl
Klasická téma o tom, ako stroje (inteligentní androidi) ovládnu ľudstvo, bližší aj vzdialený vesmír. Na to, že boli zostrojení jedným vedcom takmer v garáži to bola sila. Dá sa to teda chápať ako dobový text, keď v kurze ešte neboli korporácie ale naivní jedinci prípadne totálni záporáci. Daj si pozor, ak sa chceš mať dobre, aby si nedopadol ako šťastný idiot, stroje ti to totiž môžu umožniť…
Na toto si matne spomínam ako na román. Z poviedky je cítiť vek, v ktorom bola písaná a hlavne dobové socialistické resp. komunistické názory tej doby a hlavne ľavicového autora. Kulisy v rámci ktorých sa dej pohybuje sa dajú chápať. Časovka sa nesie v duchu marxistického výkladu dejín a tento ideologický nános mi na nej dosť prekážal. Na rozdiel od tradičného marxistického chápania, keď v triedne rozdelenej spoločnosti je robotnícka trieda tou progresívnou silou, u Welsa je to naopak. Molroci (robotnícka trieda) síce prevládnu nad Eloi (vládnucou triedou), ale v čase zastávky (rok cca 400.000) sú už obe triedy v úspešnom úpadku, keď jedna požiera druhú, aby napokon na konci vekov prišlo k úplnému zmaru.
Na rozdiel od svetlých zajtrajškov minulosti, Wells bol očividne skeptický, čo sa týka budúcnosti a radil by som ho skôr k tomu druhu socialistických autorov, akým bol napríklad Jack London, ktorým v tom marxizme chýbal práve ten duch individualizmu. Ako scifi radím tento text medzi úplné základy, keďže je aj výpoveďou o dobe svojho vzniku a názorovom spektre autora a jeho súčasníkov…
Noveleta sa spočiatku tvári ako sociálny román o jednom mladíkovi, ktorí sa objavil u psychiatra za účelom, urobiť si poriadok vo svojej hlave ohľadom pohnútok, ktoré ho viedli k činu. Počas hypnózy pri jednotlivých sedeniach vychádzajú na povrch niektoré podivné udalosti z jeho života. Príbeh napokon graduje do totálne scifi uleteného záveru a dalo by sa povedať, že aj čiastočne hororového.
Bolo zaujímavé sledovať ako jednoduchý nápad, ktorý bol opakom "individualizmu", dokázal Sturgeon rozviť do relatívne rozsiahlejšieho textu. Skrátka veľmi dobrá klasika od klasiku žánru...
Takmer poetická scifi poviedka o vzťahu človeka a geneticky upravenej mačky do podoby človeka. Píšem "takmer", nakoľko v tomto formáte sa u mňa minula účinkom. Ako román by zafungovala pravdepodobne lepšie. Na veľmi malom priestore tu autor rozvinul príbeh prebiehajúci v pomerne dlhom časovom úseku. Teda text bol dosť skratkovitý.
Okrem opisovaného vzťahu, hlavnou témou bol boj o rovnoprávnosť medzi ľuďmi a na ľudí geneticky upravovaných zvierat so schopnosťami veľa krát prevyšujúcimi schopnosti ľudí spomínaným človekom politikom a mačkoženou K'mell. Naráža sa tu pravdepodobne na apartheid. Príbeh mohol byť veľmi pôsobivý, ak by bol viac rozvitý. Napriek tomu si myslím, že hlavne v dnešnej dobe je dosť aktuálny...
Niečo pre odmietačov systému. Satiricky ladená noveleta o pristátí jednej jeden a pol kilometra dlhej plne vyzbrojenej vesmírnej lode na obývanú planétu osadníkmi totálne ignorujúcimi akúkoľvek autoritu. Loď teda priletela ale zažíva fiasko pri nastoľovaní zákonov Terry (Zeme). O čo ide? Miestni si vzali za vzor Gándhího princíp pasívneho odporu. Sami seba nazývajú Gandi a všetci ostatní sú u nich Antigandi :)
Vlatnia zbraň, ktorá sa dá použiť len jednosmerne. Tá je tiež v duchu Gándhího princípov. Ich ekonomika je bezpeňažná, založená na dlžnom bremene. Teda ak niečo chceš, musíš aj niečo dať. Súkromné vlastníctvo tu funguje len do tej miery, pokiaľ sa o niečo staráš, je to tvoje, ak sa o to starať prestaneš, môže to prevziať niekto druhý.
Poviedka je docela veselým čiastočne gándhiovským, čiastočne anarchistickým ale typicky americkým pohľadom na rovnostársku spoločnosť. Je v nej niečo z ranného Heinleina a niečo z Novej Vlny, ktorú predbehla o viac ako desaťročie. Prečo? „Do toho ti ň… “
Poviedka začína príchodom zvláštnych návštevníkov do amerického mestečka v čase zlatej éry a prosperity. Tie zlaté časy ber trochu s rezervou, tak boli chápané niekedy v 40. rokoch minulého storočia. Hlavnou postavou je obyčajný chlapík z toho mestečka. Poviedka je typickou klasikou, keďže dnes by pravdepodobne bola písaná z pohľadu tých návštevníkov. Príbeh pomaličky speje cez zvláštny ľúbostný vzťah chlapíka s jednou z návštevníčok k záverečnej katarzii v gradujúcom apokalyptickom inferne.
Poviedka je písaná štýlom starších literátov. Na rozdieľ od iných je pôsobivá a dosť ma zaujala, hlavne tá dekadencia v nej obsiahnutá…
Poviedka má síce formu satiry ale rozoberá pomerne vážne témy. Vychádza z toho, že pri vláde väčšiny je aristokracia utláčaná a prevládajúci priemer prispieva k postupnému úpadku ľudstva. Presvedčí sa o tom aj hlavný „hrdina“, ktorého vykopú a oživia po niekoľkých tisícročiach. Inou rovinou, ktorou sa poviedka nesie, je riešenie takejto situácie, ktoré sa odvoláva na II. WW, čo vzhľadom na rok vydania originálu nie je nič neobvyklé.
Aj napriek tomu, že je to satira, vadili mi na poviedke dve veci. Tou prvou bola nie príliš veľká invencia pri opise budúcnosti, ktorá zrkadlila v podstate len reálie Ameriky 50. rokov minulého storočia. Tou druhou a podstatnou bola premisa, z ktorej autor vychádzal a s ktorou sa absolútne nestotožňujem. Beriem ju však ako Kornbluthov názor, ktorý mal možno vyznieť úplne opačne, ako som ho ja pochopil. Teda, že aj tá premisa mala len zrkadliť názory na vývoj ľudskej spoločnosti v tej dobe prezentované…
Svoje dojmy zo Sirotkov oblohy som napísal k samostatnému knižnému vydaniu. Zdá sa, že novela v antológii Bena Bovu je značne krátená…
Havária v atómovej elektrárni v poviedke zo 40. rokov minulého storočia. Černobyl na americký spôsob. Na rozdieľ od reálneho Černobylu nevyznela až tak katastroficky. Poviedka sa síce tvári ako hard scifi, ale vzhľadom na dnešné skúsenosti je už poriadne mimo realitu. Dosť mi v nej vadil aj ten pátos. Vzhľadom na prebiehajúcu II. WW sa dá chápať. Skôr novelete ako poviedke by stačil aj menší rozsah, text bol dosť rozvláčny…
„Vec“: všeobecný výraz pre niečo neurčité, všeobecné. V tejto poviedke má tá neurčitosť zlovestný význam. Jedno je isté, tá vec je z vesmíru a havarovalo to na Zem pred zopár miliónmi rokov. Vec je zdánlivo mŕtva, ak sa na ňu pozrieš pomocou pozemských definícií. Chyba, pozemské poučky nemusia byť platné pre vzdialený vesmír.
V poviedke nečakaj nejaké psychologické sondy a úvahy nabité korektnosťou dnešnej doby. Je to číra paranoja nabitá xenofóbiu z niečoho neznámeho v texte z 30. rokov minulého storočia. Vec je tu niečo nedefinovateľné, nepoznateľné, neznámeho tvaru a pôvodu, nakoľko ako jej výzor na začiatku, tak na konci nemusí definovať jej samotnú podstatu. To neznáme naozaj desí … a tak je to dobre…
Andersona príliš načítaného nemám napriek tomu, že patrí ku klasikom. Dosť ma znechutil jeho už dávnejšie čítaný román „Loď na milión let“. Čo bola subjektívne rozvláčna a nudná záležitosť. Táto poviedka mi však sadla.
Taktiež mi evokovala Avatara. Vzhľadom na dátum vydania originálu je dosť možné, že bola jednou z predlôh. Na rozdieľ od tohoto filmu, planéta – tuším Jupiter nebola taká malebná. Anderson tu viac vsádzal na boj s podmienkami na nej, s jej živlami ako s medzidruhovou konfrontáciou a samozrejme na dominantný vzťah dvoch prepojených subjektov. Čo sa týka technikálií, tie sú primerané dobe. U mňa klasická veľmi dobrá vec…
Starý dom, spomienky na detstvo, zatlčené dvere na miestnosti, kam sa nesmie… Poviedka mala slušný štart aj priebeh, ak ale chceš poznať koniec, musíš si ho pravdepodobne domyslieť, nakoľko ja som ho nepochopil ak tam nejaký mal…
Barron vo svojom texte zmiešal niekoľko ingrediencíí, dochutil ho psychedelickým tripom a ukončil razantne a podľa očakávania. Tentokrát mu to však veľmi nevyšlo. Občas som sa strácal v tom, kde sa vlastne nachádzam. Splieta tam čosi o Marsovských poliach, následne o Aljaške, aby to uhral napokon na satanizmus alebo podobný kult. Čiastočne za tú dezorientáciu môže asi moja nepozornosť, ale toto psycho ma akosi neohromilo a cítil som z neho poopičný stav…
Vesmír je temné miesto a naše chabé životy sú len prostriedkom na nasýtenie ešte temnejších entít. Poviedka v ktorej sa snaží autor spojiť hororový námet s námetom temnejšej scifi dopláca pravdepodobne na to, že patrí pravdepodobne k jeho rannej tvorbe. Autor to v nej neuhral tak bravúrne ako v svojich neskorších poviedkach. Čítala sa však napriek tomu veľmi dobre.
Najslabšia poviedka tejto zbierky ale pravdepodobne aj celkovo najslabšia zo všetkých Barronových textov. Netuším, či to bol autorov zámer, zlý preklad alebo jednoducho jeden z jeho prvých pokusov. Pôsobila na mňa nekompletne. To najpodstatnejšie v nej chýba. Teda čo sa vlastne udialo. Rozumiem tomu, že autor vo svojich psycho hororových príbehoch veľa vecí len naznačuje, ale toto bolo subjektívne vyslovene zle napísané…
Dievča, ak nemôžeš otehotnieť, nie je nad to, ako rozdať si to so Satanom, prípadne s niektorým jeho pekelných poskokov. Niečo stratíš, niečo získaš. Každopádne nebude to presne to, čo si si predstavovala. Ten koniec bol zaujímavý…
Neodomkýnaj dvere, ktoré vedú do pivnice, sklepa, suterénu. Ak ich odomkneš, potom sa nečuduj. Neber do rúk knižných okultistických sprievodcov a ak ich už do rúk vezmeš, tak ich nečítaj. Ak v nich prelistuješ, v žiadnom prípade nechoď na vyznačené miesta. Smrť a niečo z tam-odtiaľ môže mať spojitosť.
Barron príbeh okorenil viac ako ostrými gay postavami. Možno to malo nejaké opodstatnenie okrem toho, že to patrí k súčasnej puristickej korektnosti, ja som však neprišiel na to, aké. Inak obsahovo veľmi dobrá poviedka…
Poviedka o žene s psychickými následkami po smrti manžela a syna. Pomerne dosť depresívny text, v ktorom realita má viacero úrovní. Ak si submisívny typ so samovražednými sklonmi, čítať neodporúčam…
Krátka poviedka pôsobiaca ako halucinogénny trip. Je otázne, čo je ešte realita. Napriek tomu ťa to vtiahne do psychiky hlavnej postavy, ktorá nie je úplne v poriadku, čo pôsobí primerane znekľudňujúco. Nič pre hĺbavé povahy s racionálnym myslením…
Toto je pre Barrona typické. Žiadne detaily, nič konkrétne, len náznaky a ostatné si musíš domyslieť. A práve v tom je sila tohoto textu. Keď si uvedomíš dôsledky, doľahne na teba tieseň v plnej svojej sile. Že ľudia nie sú v tomto vesmíre prvou civilizáciou, je fakt. Otázne zostáva, čo bolo pred nimi, ako to vyzeralo, či to môže interagovať teraz alebo aj v budúcnosti a ako to vlastne vyzerá – vyzeralo? Okno a les. Ten les je podružný…